OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 8. časť

16.01.2013 (16:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1003×

Zazvonil som a o krok odstúpil od jeho dverí. Dúfam, že som to stihol včas. Ak nie, budem si to ešte dlho vyčítať. Ten sviniar jej niečo urobí, ak už aj neurobil.

Otvorili sa dvere a v nich stál Brian. Pery mu trocha krvácali. Na tom som sa musel v duchu pousmiať. Aspoň že to dievča ma aké také odhodlanie. Možno predsa len nebude taká obyčajná, ako som čakal.

„Porozprávajme sa. Vonku, prosím,“ oznámil som mu vážne a on si ma len pohľadom premeral.

Nakoniec prikývol a zavrel za sebou dvere. Aj za ten krátky čas som si ju stihol všimnúť, ako na mňa hľadí cez záves na okne s veľkým prekvapením.

Brian podišiel opodiaľ a ja som ho nasledoval.

„Čo chceš? Toto nie je tvoje teritórium. Nemáš tu čo robiť.“ Vyzeral naštvaný.

Jasne tým dával najavo, že som ho vyrušil.

„Daj jej pokoj, Brian,“ prešiel som rovno k veci a vybral ruky z vreciek.

Prekrížil si ruky a hrudi a usmial sa na mňa. „Takže si nás počul,“ odfrkol. „Mohol som si myslieť, že počúvaš. Ako inak.“ Na chvíľu stíchol. „Prečo sa staráš? Veď je to len ďalšie dievča, ktoré si o sebe myslí, že je iné.“

Podišiel som k nemu a bol som odhodlaný mu aj rozbiť držku, ak to bude nutné.

„Nechaj ju. Ona nie je ďalšia z tvojho jedálnička. Ju nezabiješ. Rozumieš?!“ výhražne som naňho pozrel.

Pozrel na mňa. „A prečo nie? Vieš... vyzerá... k zožratiu.“ A napodobnil ako by sa do niečoho zahryzol.

Musel som sa zhlboka nadýchnuť, aby som mu hneď niečo nezlomil.

„Prestaň!“ Drgol som doňho. „Vymaž jej proste spomienky na to, čo si od nej chcel a pošli ju domov. Akoby sa nič nestalo. Nikto nepríde k úrazu,“ precedil som pomedzi stisnuté zuby.

Darebácky sa usmial. „To nebude možné, kamoš. Sám dobre vieš, že keď niečo chcem, tak to aj dostanem.“ Otočil sa na odchod, no potom sa na mňa znova pozrel. „Vieš, mal by si mi byť vďačný. Len vďaka mne o tebe Anette nikomu nepovie. To ti je hádam málo?“

Zaťal som zuby. „Ty sviniar. Dobre vieš, ako to je.“

„No jasne, že viem. A tým mám proti tebe výhodu. Tak prestaň. Lebo keď sa to dozvie moja večera...“ slovo večera naznačil úvodzovkami, „tak neviem či jej neprídem ešte lepší.“

Teraz som už zaťal aj ruky do pästí. „Máš poslednú šancu tento večer ukončiť, lebo inak sa o to postarám ja.“

Usmial sa na mňa. „Dobrú noc, Al Al,“ pozdravil a otočil sa.

Pribehol som k nemu a chytil ho za tričko. „Necháš ju!“

 Celou silou som ho hodil do dverí, ktoré sa s veľkým tresknutím rozlomili na malé kúsočky a v jeho dome stála prekvapená, možno trocha vystrašená Arwen.

Hľadela mi do očí a ja som jej pohľad opätoval. Chcel som jej toho toľko povedať, no ona tam len stála. Biele šaty, ktoré obopínali jej štíhly driek... Vyzerala ako anjel.

Preboha, čo to hovorím? Zarazil som sa nad svojimi myšlienkovými pochodmi. Už asi fakt nie som normálny.

„Tak ja už pôjdem a vy si môžete tú vašu lásku vyjadrovať naďalej,“ ozvala sa Arwen a chcela prejsť popri Brianovi, ktorý, ako som čakal, ju schytil a nechcel pustiť.

„Urobím s ním rýchly proces,“ oznámil jej a ja som vedel, že konečne mu naložím.

Vrhol sa na mňa tak, ako som čakal. No jediné, čo som už nestihol bez toho, aby som sa neprezradil bolo uhnúť sa.

Uštedril mi jeho pravý hák a ja som sa zapotácal. O pár krokov som ustúpil dozadu. Zaťal som ruku do päste a plnou silou mu stelil do nosa. Počul som, ako mu v ňom zapraskalo a zlomil sa.

Samoľúbo som sa usmial, keď predo mňa klesol na kolená. Tak to bolo teda rýchle.

Pozrel som na Arwen, ktorej pohľad som ale nevedel rozlúštiť. Vtedy sa na mňa ale Brian vrhol a zložil ma k zemi. Tresol som si hlavu o studenú zem, ale veľmi ma to netrápilo. Sadol si na mňa a začal ma udierať do hlavy.

Ten chuj! Chcel som mu to všetko vrátiť, ale bol silnejší. Jeho sila je väčšia ako moja.

„Prestaňte!“ skríkla po nás Arwen. Tá nech sa do toho nepletie. Nie je to jej vec.

Vyslobodil som si ruku a celou silou mu vrazil do hrude. Medzitým k nám pribehla Arwen. Vykopla nohu a kopla ho do hlavy. Rýchlo som zo seba zvalil a chcel som mu rozbiť ksicht.

„Prestaň! Si ako malé decko!“ oborila sa na mňa a kopla aj mňa. To ma znova zrazilo na zem. Mal som sto chutí ju zvaliť k sebe a povedať jej, nech sa uvedomí, ale to už kráčala preč.

„Kam ideš?“ skríkol som po nej.

„Preč od vás,“ odvetila, no ani sa neunúvala na mňa pozrieť.

Rýchlo som sa postavil a nechal tam Briana ležať. Tak mu treba. Vybral som si z vrecka kľúče od môjho autíčka a otvoril ho. Nasadol som a dupol na plyn, aby sa mi podarilo dohnať Arwen.

„Nastúp si, odveziem ťa,“ ponúkol som sa, keď som ju konečne dobehol.

„Nie, vďaka,“ odbila ma a ďalej kráčala nocou.

Ja sa ale len tak nedám.

„Prestaň trucovať a nastúp si. Nepočula si, že v tomto meste sú vraždy na každodennom poriadku?“

Prudko zastala a na sekundu zamrzla. Hneď na mňa pozrela a v očiach mala milión otázok. „Čo? O čom to hovoríš?“

Vedel som, že som vyhral. Bola až príliš zvedavá. „Nastúp a ja ti to poviem.“ Arwen na chvíľu zaváhala, no napokon nastúpila ku mne na miesto spolujazdca.

„Kam to bude, slečna?“ spýtal som sa mimovoľne a venoval jej jeden pohľad. Avšak ona mi ho oplatila mrazivým.

„Choď na koniec mesta a jediný dom, čo tam nájdeš bude môj,“ vysvetlila mi. Nepotreboval som viac. Stačilo to a až som dupol na pedál. „A teraz hovor. Aké vraždy?“

Na chvíľu som sa zamyslel. Naozaj bude vhodné povedať jej o tom? O všetkom, čo sa to tu deje?

„Toto mesto už roky sužuje nejaké zviera, ktoré zabíja mladé dievčatá... a občas aj chlapcov. Je to taká miestna legenda, ale je to pravda. Aj včera to zabíjalo. Našu spolužiačku z biológie.“

„Čo? Niekto zo školy zomrel? Ale... ako to, že všetci boli tak v pohode?“

„Ako som povedal. Je to už niekoľko rokov. Zo začiatku to všetkých rozhodilo, no teraz to je rutina, ktorá sa opakuje a nikto to nedokáže zastaviť.“

Ostala ticho. Bolo mi jasné, že niečo také nečakala. Veď čo môže vedieť také dievča o tom všetkom?

Ďalej sme pokračovali už len mlčky. Jazdil som rýchlo, no nie tak rýchlo, aby to ticho nezačínalo byť až čudné. Myslel som, že mi možno niečo povie, že bude mať otázky... ale ona nič. Len mlčky hľadela do tmy pred ňou.

„Tak... a sme na mieste,“ oznámil som, keď som zastavil pred jej domom. Vystúpil som, aby som jej otvoril dvere. Ale ona bola rýchlejšia a medzitým vystúpila.

Prešla k dverám a odomkla ich. Nevošla dovnútra, len hľadela do zeme. Asi po minúte sa ku mne otočila.

„Nechceš ísť dovnútra?“ spýtala sa ma odrazu.

Ostal som zarazene stáť. Nečakal som, žeby sa ma mohla niečo také spýtať. Čo jej na to mám povedať?

„Som zvedavý, čo by ti na to povedali rodičia.“ To bolo to prvé, čo ma napadlo. Nechcem dať najavo, ako rád by som k nej šiel poobzerať sa.

„Ja nemám rodičov,“ odvetila odrazu a v hlase jej bolo počuť smútok.

Stisol som pery. Asi som sa jej dotkol. To som vážne nechcel. Zavrel som teda dvere od auta a nasledoval ju dovnútra.

Všade som sa obzeral. Kam sa len dalo.

„Poď... potrebuješ ľad na tú tvár,“ povedala a naviedla ma do kuchyne.

Sklonil som hlavu a pozrel do zeme. Čo teraz? Ja ľad nepotrebujem. Len ako jej to vysvetliť?

Preboha, Alex. Treba ti začínať si s ňou? Ozval sa hlas v mojej hlave.

Vošli sme dovnútra a ja som si sadol na stoličku. Sledoval som, ako kráča k chladničke.

„To nemusíš, je to v poriadku,“ presviedčal som ju.

Nič nepotrebujem. A nikdy nebudem. Ale ona... čo vie, ako na prehru zareaguje Brian?

„Prilož si to na hlavu. Lebo tam ráno budeš mať hrču.“ Trvala stále na svojom a podávala mi vrecúško s ľadom.

Pokrútil som hlavou. „Nič mi nebude. Ver mi.“ Preboha, čo nechápe, že nechcem?

Na chvíľu sa odtiahla a zamyslela sa. Potom sa jej na tvári rozhostil úsmev šelmy a urobila niečo, čo ma úplne vyviedlo z miery.

Obkročmo si na mňa sadla. Vytreštil som oči, no nedokázal som protestovať. Veď komu by vadilo, keby na ňom sedelo nádherné dievča? A dobrovoľne? Všetko sa dá predsa využiť.

„Keď si ako malé decko,“ zamrmlala.

Položila mi vrecúško na hlavu. Trocha so mnou myklo, z náhlej zmeny teploty.

Arwen sa na mňa len samoľúbo usmiala.

„No a teraz sa pozrime na tvoju tvár, fešák,“ dodala a začala mi čistiť čelo.

Chytil som ju za pás a držal, aby náhodou nespadla.

Hľadel som jej do očí a rozmýšľal. Na čo asi teraz myslí? Myslí na mňa? Alebo rozmýšľa o Brianovi?

Sledoval som jej pohľad na moju tvár. Skúmala moju tvár a ja som z nej nespustil zrak. Tie jej hnedé oči, ktoré sa na mňa dívali... boli nádherné.

„Čo sa stalo s tvojimi rodičmi?“ spýtal som sa po chvíli.

Nechcel som už mlčať. Ticha bolo medzi nami dosť. Hlasno si vzdychla, ale čistila ďalej.

„Prišla som o nich,“ šepla takmer nečujne. „Bolo to už dávno.“

Čakal som, že bude pokračovať, no ona nič.

„Čo sa im stalo?“ Nedal som sa odbiť.

Je možné, že pod tou maskou sa skrýva niečo viac?

„Zomreli. Najprv mama, potom otec,“ povedala nakoniec a odvrátila zrak.

„To mi je ľúto.“ 

Na chvíľu na mňa pozrela, no hneď sa postavila a prešla k umývadlu. „Mama zahynula pri prestrelke. Niekoľko rokov dozadu. A otec...“Otočila sa ku mne a znova mi venovala pohľad. Ten krásny pohľad. „Ten to nezniesol a keď si opitý sadol za volant... nuž... mal autonehodu. Na mieste bol mŕtvy. Nikto mu nedokázal pomôcť.“

Na chvíľu som zabudol dýchať. Jednou sprostou otázkou som v nej vyvolal toľko bolesti. V jej hlase to bolo počuť.

Postavil som sa a prešiel k nej. „Prepáč, nemal som sa pýtať.“ Podal som jej ľad a hľadal vhodné slová na to, ako to nejako zahovoriť.

Na myseľ mi nič neprichádzalo. Bola ku mne postavená chrbtom a do umývadla vysypala zvyšky ľadu. Bol som pri nej tak blízko... tak blízko, až som cítil teplo, ktoré z nej sálalo.

Narovnala sa a prudko sa otočila. Naše telá sa dotkli. Hľadeli sme jeden druhému do očí, neschopní povedať čo i len slovo.

„Tak preto tie šoky? Videla si tú smrť?“ Pomaly mi isté veci začali do seba zapadať. Možno tu žila... len sa odsťahovala a teraz jej toto miesto všetko pripomína.

Preglgla a odvrátila sa. „Mal by si ísť.“

Sklonil som hlavu. Možno som nemal len tak s tým vyjsť. Mal som počkať. Teraz sa to už nedá však vrátiť späť.

Vykročila k dverám a ja som ju nasledoval. Nemal som jej čo povedať... vlastne... nemal som ísť ani k nej. Tak prečo som to chcel? Veď je to len obyčajné dievča, ktoré prišlo určite z veľkého mesta a nevie, ako to tu chodí.

Prešiel som okolo nej a snažil sa tváriť uvoľnene.

„Tak ahoj zajtra v škole,“ pozdravil som už pri aute.

No keď som jej pozrel do tváre, prišiel som na to, prečo som sem šiel.

„Ahoj,“ zamrmlala a zavrela za sebou.

Veselo som nastúpil do auta a dupol na plyn. Táto noc je mladá a ja sa potrebujem uvoľniť.

Na dnešok musím zabudnúť.

No tak čo? Už asi jasne viete, kto je niečo viac. Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila a počkáte si na ďalšiu, ktorá bude z pohľadu Allie a napíše ju moje Trishiatko.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 8. časť: