OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hrdlorez 1

13.02.2021 (13:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 698×

Neónovou farbou zvýraznila nadpis v skriptách a zúfalo prebehla celú stranu. Mala pocit, že skúška z matematiky je skôr lúštenie hieroglyfov, na celej strane bolo sotva päť čísel. Zhlboka sa nadýchla a sústredila sa na prvé zadanie. Jej trápenie však razantne ukončil telefón, ktorý začal zvoniť. Nadvihla hlavu a jednou rukou sa poň natiahla, ani sa nepozrela, kto volá a hovor prijala.

„Všetko najlepšie, Nina! Čo robíš?" Z druhej strany sa ozval hlas, ktorý patril jej najlepšej priateľke.

„Vďaka, Sonia. Momentálne mám strašné rande s číslami a ty si mi asi zachránila život." Sonia sa zachichotala. Ona mala skôr pocit, že sa čoskoro rozplače.

„Rado sa stalo, ešte mi poďakuješ, že si nad tým nepresedela celý deň. Si jediný človek, ktorý slávi svoje dvadsiate druhé narodeniny učením. Okamžite s tým prestaň!" Tento raz sa zasmiala ona. Zbožňovala ju, vedela jej zdvihnúť náladu v priebehu niekoľkých sekúnd. „Aké máš na dnes plány, oslávenec?" opýtala sa zvedavo.

„No, uhm... naobedovať sa a pokračovať v mučení. Ty pracuješ až do šiestej, že? Mohli by sme potom niekde skočiť. Potrebovala by som vypadnúť z domu." Party však bola viac než nutná. Bola už zo školy úplne zúfalá, potrebovala aspoň na chvíľu vypnúť. Vedela, že o zábavu núdza nebude, keďže v tú noc bol Halloween.

„To znie ako super plán. O siedmej ťa vyzdvihnem pred tvojim domom. Ty si zatiaľ premysli, kam by si chcela ísť a hlavne si prichystaj kostým. Už musím končiť, tak sa vidíme večer, ahoj." Znela, akoby ju práve niekto pristihol telefonovať v práci. Sonia bola od nej staršia takmer o tri roky, no dobre si spolu rozumeli. Občas mala pocit, že ona je tá mladšia a šialenejšia osoba z nich dvoch. Niekedy sa správala akoby práve ňou trieskala puberta.

„Maj sa."

Telefón položia späť na stolík pred sebou a zívla si. Ak by mohla, bola by schopná prespať aj celý deň. Nikomu by to aj tak nevadilo, keďže doma cez týždeň nebýval takmer nikto. Otec ako šofér kamiónu býval doma len málokedy, mama pracovala v pekárni a sestra študovala na univerzite v San Diegu, na druhej strane sveta.

Dala si pauzu od učenia a šla s zohriať obed. Znovu ju čakali bolonské špagety, ktoré mala aj včera. Zapla si telku a zobrala misku s cestovinami k sebe. Dúfala, že sa len naobeduje a chvíľu oddýchne, nemala v pláne nečinne ležať na pohovke, pretože budúci týždeň ju čakala ešte jedna skúška, ktorú musela spraviť, tak si učivo rozdelila na viaceré dni, aby ju z toho netrafil šľak deň pred ňou.

Myšlienkami bola úplne inde a program, ktorý práve šiel, vôbec nevnímala. Tešila sa na večer ako malé dieťa. Sonia je skvelý parťák na takýto druh zábavy. Vie vypočuť, poradiť, donútiť tancovať a je to skvelá osoba. S nikým iným by svoje narodeniny neoslávila radšej ako s ňou.

Učenie sa nakoniec nekonalo, keďže sa jej podarilo zadriemať na pohovke a prebudil ju až príchod mamy z práce. V duchu vynadala sebe samej, že sa nevie poriadne sústrediť a dáva prednosť všetkému inému, len nie povinnostiam. Škola bola prvoradá, to vedela, no učenie bol pre ňu hotový kríž.

Myslela, že najväčší problém bude nalepenie umelých zubov, no to ešte netušila, aká fuška bude navliecť sa do úzkych korzetových šiat. Siahali jej do pol stehien a šnurovačka bola z prednej strany po takmer celej dĺžke. Napokon sa jej ich podarilo pozaťahovať tak, aby v tom mohla chodiť a hlavne dýchať. Rýchlo si obliekla čierne priehľadné pančušky s nejakým abstraktným vzorom, hodila na kabelku čiernu koženú bundu a to bolo – čo sa oblečenia týkalo – všetko.

Presunula sa do kúpeľne, vytiahla kozmetickú taštičku so šminkami a pustila sa do make-upu a lepenia umelých špicákov. To všetko spolu jej netrvalo dlhšie ako navlečenie sa do tých prekliatych šiat.

Zvonček zazvonil vo chvíli, keď si vzala veci do ruky a bola pripravená na odchod.

„Mladá dáma, takto nikam nejdeš!" zahlásila jej mama a ona len prekrútila očami, obišla ju a otvorila dvere.

Sonii takmer vypadli oči. „Nina, vyzeráš úžasne!" Matka sa zamračila. „Dám na ňu pozor, pani Howlesová. Prisahám, že do tretej bude doma."

„Sonia!" okríkla ju.

„Dám na ňu pozor a doveziem ju domov," zopakovala. Áno, s tým mohla súhlasiť.

Sonia mala oblečené biele šaty bez ramienok, ktoré mala pod prsiami stiahnuté červenou stuhou. Vlasy si nafarbila nabielo a jej očné tiene v rovnakom odtieni z nej robili takmer neviniatko. Príliš bledé neviniatko. Všetko to podčiarkovali krídla na chrbte, ktoré sa jej vo svetle ligotali. Vlastne celá bola posiata trblietkami. Okolo krku však mala fialovočervené fľaky, sem tam aj krvavú šmuhu. Pokračovalo to až na šaty.

„Je z teba malá a chutná mŕtvolka, Sonia," zasmiala sa Nina, za čo si vyslúžila zamračený pohľad.

„Aj by som povedala, čo presne mi pripomínaš, no skomentujem tvoj výber kostýmu ako príliš sexy a zlá, veľmi zlá upírka." Žmurkla na ňu.

„Ak by som teraz nebola pripútaná bezpečnostným pásom, tak by som sa ti asi zahryzla do krku." Na potvrdenie svojich slov na ňu vycerila zuby a prešla po nich jazykom.

„To si nechaj až na neskôr, zlato. Najskôr sa tam potrebujeme dostať," zasmiala sa.

Naklonila sa k nej a šepla: „Ja si počkám."

„Si blázon, Nina." Jednu ruku natiahla k nej. Siahla do priehradky pred ňou a vytiahla z nej plastovú fľaštičku bielej farby. Podarilo sa jej ju otvoriť a vybrať malú hnedú pilulku. Vložila si ju do úst.

„Čo to je?" Obal dal z plastu zrejme niekto dolu, no ten typ lieku jej bol povedomý.

„Vitamíny, podobné som ti dala pred pár týždňami. Daj si, ak chceš. Tieto sú na posilnenie vlasov a nechtov." Pamätala si, že pred pár dňami ju donútila vziať si jednu fľaštičku. Určite tie vitamíny neužívala pravidelne, o snažila sa, keďže podľa Sonie to bol priam zázrak. Keď si jednu tabletku vložila do úst, pochopila prečo. Jej chuť bola podobná tomu, akoby práve oblizla nejakú mincu.

Sonia zaparkovala auto neďaleko opustenej budovy, ktorá bola bezpochyby miesto, kde sa konala párty. Bolo to skvelé miesto na jej uskutočnenie, nachádzali sa na okraji lesa, ďaleko od obytnej časti mesta. Pred budovou boli po zemi umiestnené rôzne strašidelné ozdoby, ktoré z duše nenávidela. Sviečky to však vylepšovali, tie boli všade okolo budovy. Ako sa zdalo, to bol aj jediný zdroj svetla.

Ako kráčala do budovy a pozerala na všetky tie tekvice a kostlivcov, takmer sa roztriasla nebolo to z toho, že by sa bála alebo kvôli chladu, na to bola už dosť stará. Pripomenulo jej to udalosť, ktorá sa stala presne pred rokom. Sťažka preglgla a snažila sa na to viac nemyslieť, no keď sa obzrela okolo, Graysona jej pripomínalo úplne všetko.

Zastala a Sonia sa na ňu spýtavo pozrela. Ihneď pochopila, čo sa jej odohrávalo v hlave. Prikročila k nej a tuho ju objala okolo pliec.

„Ach, Nina, toto bol asi veľmi zlý nápad. Ak chceš, môžeme ihneď odísť," navrhla a jej sa tá zmena veľmi pozdávala. Nechcela kaziť večer, bol to už rok a ona sa s tým vyrovnala.

„Nie, to bude v poriadku."

„Keby si si to rozmyslela, moja ponuka stále platí. Idem len pohľadať Romana a povedať mu, že ak sa náhodou vyparíme, nech si to neberie osobne." Roman bol Soniin priateľ, tvorili pár už jeden rok. Stretla ho len párkrát, no zdal sa jej ako presný opak Sonii, bol skôr tichý a hanblivý.

Prikývla na súhlas, aspoň mala čas rozhliadnuť sa okolo a nájsť niečo na pitie.

Poobzerala sa okolo seba. Budova predtým slúžila ako nejaká výrobná dielňa, keďže ju tvorila len jedna obrovská hala. Disko guľa zavesená na strope svojimi odrazmi ju osvetľovala len veľmi slabo. Vnútri sa nachádzalo veľa ľudí. Niektorí mali veľmi dobré kostýmy, iní len škrabošku na očiach, poprípade boli zmaľovaní ako zombíci. Väčšina z nich tancovala v strede, zopár ľudí postávalo bokom v skupinkách a rozprávali sa.

Podišla k stolu s občerstvením, ktorý sa nachádzal na kraji tanečného parketu. Bolo tam plno jedla, ktoré vyzeralo buď ako ľudské končatiny a orgány, alebo príšery či hmyz. Vedľa boli položené dve nádoby s neidentifikovateľnou tekutinou. Jedna bola zelená a tá druhá červená. Keďže bola smädná, rozhodla sa, že vyskúša tú druhú. Vzala si umelohmotný pohár a naliala doňho vodu. Bola tmavá a mala hustejšiu konzistenciu. Pripomínala jej krv, to bol určite zámer.

„Dobrú chuť," ozval sa spoza nej neznámy mužský hlas. Prekvapene sa otočila a nadvihla obočie. Stál tam mladý muž, oblečený bol v čiernom obleku, pod ním mal červenú košeľu. Okolo očí červeno-čierny tieň a pery celé od krvi. Tú mal aj na brade a po krku. Ako prvé si však všimla jeho zuby. Taktiež bol oblečený za upíra. Netušila, kto to mohol byť, nikdy predtým ho nevidela.

„Ďakujem." Urobil krok smerom k nej, jeho svetlohnedé vlasy sa v žiare reflektorov nádherne ligotali. Vzal si pohár a uškrnul sa.

„Dám si tiež."

Ochutnala tú krv. Bola sladká, alkoholická a chutila ako jahody a maliny. „Mňam, je to skvelé."

„Je to krv a ty si upír. Čo iné si čakala?" zasmial sa. Keď vyslovil viac slov, pochopila, že pochádza z Veľkej Británie. Mal úžasný prízvuk.

„Že to bude chutiť ako skutočná krv," zavtipkovala. Postavil sa vedľa nej, oprel sa o stôl a pozrel na ľudí okolo. Potom spočinul jeho zvedavý pohľad na nej.

„Vieš, ako chutí krv?" opýtal sa. Ten mladík jej bol veľmi sympatický. Keď si odmyslela masku, črty jeho tváre boli veľmi jemné a vyžarovalo z neho niečo zaujímavé.

„No... rozhodne nie ako toto." Mladík sa zasmial a potriasol hlavou, akoby ho to veľmi pobavilo.

„Myslím, že pre upíra je to iné ako pre človeka."

„Môže byť. Toto mi chutí." Znovu si odpila, tento raz poriadny dúšok, až ju z toho množstva alkoholu striaslo. Nechcela sa baviť o upíroch, ani o hocijakých iných halloweenskych strašidlách.

„Vidím. Mimochodom, som Chris, ako sa voláš ty?"

„Nina. Teší ma." Podala mu ruku, ktorú pevne stisol. Až teraz si všimla, že mal na rukách biele rukavice.

„Ideš tancovať, Nina?" opýtal sa, ešte stále ju držiac za ruku. Poobzerala sa okolo seba, či tu náhodou neuvidí Soniu, keďže sa dohodli, že tu dnes oslávia jej narodeniny. Napokon prikývla, keďže jej priateľka nebola nikde v dohľade.

Nasledovala Chrisa na tanečný parket medzi ľudí. Práve hrala pomalšia pieseň, tak mu dala ruky okolo krku. Chris automaticky položil svoje ruky na jej boky. Prebehli ňou zimomriavky a srdce spravilo zopár úderov navyše. Pohybovali sa pomaly do rytmu hudby.

Po chvíli nabrala odvahu a pozrela sa mu priamo do tváre, aby si ho lepšie prehliadla. Ako prvé ju na ňom upútali jeho svetlé oči. Nevedela určiť ich farbu. Miešala sa tam modrá so zelenou a sivou. Odprisahala by, že v nich zazrela aj svetlé tóny zlatej. No to všetko sa jej mohlo len zdať, keďže bola tma a jej žilami už prúdil alkohol.

„Hej! Nina. Môžeš na chvíľu?" Sonin hlas ju prinútiť odlepiť pohľad od toho očarujúceho upíra. S ospravedlnením sa od neho vzdialila sa a nasledovala ju k východu.

„Čo sa deje?" podišla k nej.

„Roman. Prehnal to s alkoholom, je mu zle. Pôjdem ho zaviesť domov, aby tu nenarobil škodu," povzdychla si. Tvárila sa naštvane a utrápene zároveň, no chápala ju.

„Mám ísť s tebou?"

„Nie."

„Ak treba, pokojne ti s ním pomôžem," ponúkla sa.

„Vďaka, no naozaj to zvládnem sama. Do polhodiny som späť," uistila ju a ponáhľala sa k autu.

Sonia odišla a v tom momente ju Chris schmatol okolo pása a presunul sa s ňou takmer do stredu parketu. Medzitým jej podal ďalší pohár alkoholového nápoja. Tentoraz hrali oveľa rýchlejšiu pieseň a ona sa nechala uniesť tancom. Milovala to, vedela sa odviazať a nemyslieť na nič. Tento pocit jej veľmi chýbal. Mohol za to prevažne alkohol, no takéto rozptýlenie práve potrebovala. Zdalo sa, že Chris je na rovnakej vlne. Akoby vždy vedel, aký pohyb sa práve chystá urobiť. Nespúšťal z nej oči, jeho ruky ju občas jemne pohladili, čo jej spôsobovalo príjemné brnenie celého tela.

Po pár minútach už nevládala s dychom a potrebovala si dať na chvíľu pauzu. Chris jej navrhol, že sa môžu ísť na chvíľu poprechádzať na čerstvý vzduch.

„Si v poriadku?" opýtal sa jej. Pohľadom si ju premeral od hlavy po päty a neskôr sa rozhliadol okolo seba.

„Veľa alkoholu a takmer žiadna kondička, vyber si." Hoci bolo von chladno, vďaka alkoholu sa jej nielen točila hlava, ale nebola jej takmer vôbec zima.

Potichu sa zasmial a pomaly zamieril niekde za budovu. „Prechádzka ti pomôže vytriezvieť. Nechcem, aby som sa kvôli tebe dostal do problémov. Môžeš už legálne piť, však?"

„Neviem, či mám byť urazená, alebo ti ďakovať za kompliment, ale vôbec sa strachovať nemusíš." Nasledovala ho po nerovnej ceste, ktorú tlmene osvetľovali svetlá zo sviec. Snažila sa dávať pozor, kam stúpa, aby sa nezrúbala na zem ako vrece zemiakov.

Nevšimla si, že pred ňou zastal a narazila doňho. Chris ju pevne chytil okolo ramien, aby nepadla zadkom na zem. Smiech ju prešiel po tom, ako ju jednou rukou pohladil po kľúčnej kosti a krku. Po celom tele pocítila zimomriavky. Čakala, čo urobí. Niekde v nej sa našiel kúsok, ktorý zúfalo túžil po tom, aby ju pobozkal. Tá zdravšia a triezvejšia časť na ňu z plného hrdla kričala, že to absolútne nie je v poriadku a mala by okamžite odísť.

Bez toho, aby nejako zareagovala, sa k nej Chris sklonil. Perami zastal len o pár milimetrov od tých jej. Nadýchla sa a ucítila jeho omamnú vôňu. Svieži vánok, lesné ovocie a niečo korenisté. Na rozdiel od nej dýchal zhlboka a pravidelne. Oči mal privreté a ruky jej položil na pás a držal ju tak, akoby sa bál, že mu ujde.

Chýbajúci filter medzi mozgom a ústami ospravedlňovala alkoholom. Na triezve myšlienky bude mať čas aj zajtra. „Prepáč, ale na bozkávanie s tými umelými zubami zabudni," povedala a pri tom ukázala na svoje umelé tesáky. Divila sa, že s nimi nešušlala.

Chris sa len pobavene usmial. „To preto, že tie na bozkávanie fakt nie sú." Pozrela sa na jeho pery a predĺžené očné zuby, ktoré vyzerali oveľa reálnejšie ako jej.

„A na čo teda?" opýtala sa ho provokačne a rukami ho pomaly objala.

Neodpovedal, len sa sklonil k jej krku. Cítila na ňom jeho dych, ktorý jej spôsobil zimomriavky po celom tele. Pritisla sa k nemu bližšie, akoby sa bála, že spadne. Zatvorila oči, Chris jej vtisol bozk na krk. Zrazu prestal a cítila, ako sa dotkol ľadovými tesákmi jej pokožky. Než si stihla uvedomiť, čo sa deje, pocítila ostrú a veľmi nepríjemnú bolesť v krku.

Ak sa Vám príbeh Niny zdá povedomý, tak to nie je len zdanie. Rozhodla som sa kompletne prepísať tento príbeh, nakoľko mám pripravené dve pokračovania a potrebovala som pridať pár postáv, pripraviť si lepší základ. Niektoré scény sú zo začiatku podobné/rovnaké, no drvivá väčšina príbehu a postáv je zmenená.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hrdlorez 1: