OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hrdlorez 10

08.05.2021 (10:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 350×

Omamná vôňa čerstvo vypranej látky sa miešala so studeným vánkom. Rozoznala v ňom vôňu stromov a dažďa. Bolo to po prvý raz, kedy dokázala vnímať všetky arómy, oddeliť ich od seba a identifikovať každú z nich.

Otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. Uvedomila si, kde zaspala a posadila sa. Pri tom sa z nej zošuchla na zem hrubá vlnená deka, ktorú na sebe predtým nemala.

Obrovské okno vedľa Oliverovej postele bolo otvorené. V izbe sa nachádzala sama, jeho posteľ bola ustlaná. Všade bola tma a prekvapilo ju, že v nej dokázala rozoznať aj tie najmenšie detaily. Izba mala len základné vybavenie; obrovskú manželskú posteľ, vedľa nej malé nočné stolíky, skriňu z masívneho tmavohnedého dreva, menšiu komodu so zásuvkami a pohovku, na ktorej ležala. Okrem toho tu mal len dva veľké izbové kvety, jeden abstraktný obraz na stene a dvoje dverí. Žiadne zbytočnosti.

Spoza jedných dverí započula tečúcu vodu. Prekvapilo ju, že  každá izba v ktorej bola, mala svoju vlastnú kúpeľňu. Pri množstve obyvateľov budovy jej to prišlo ako veľmi dobre riešenie.

„Prepáč, ak som ťa zobudil,“ povedal, keď otvoril dvere a vošiel dovnútra. Ihneď pristúpil k oknu a zatvoril ho. Po ceste stihol zažať svetlo. Zbadala, že Oliver mal oblečené čierne nohavice a tmavé tričko bez rukávov, ktoré priliehalo k jeho vyšportovanému telu. Okamžite od neho odvrátila pohľad, aby sa sústredila na niečo iné.

Namiesto toho sa k nej z kúpeľne dostala vôňa sprchovacieho gélu. Skvelé, pomyslela si. Jej zmysly sa sprisahali proti nej a burcovali hormóny, ktoré niekoľko mesiacov ležali zapadnuté prachom. Dúfala, že to bola len upírska záležitosť, ktorú sa jej podarí dostať pod kontrolu.

„To je v poriadku.“

„Cítiš sa lepšie?“ opýtal sa jej a zacítila na sebe jeho pohľad.  

Prikývla na súhlas. Dýchanie brala ako samozrejmosť, no až teraz si uvedomila, že pri tom nepociťuje žiadny diskomfort. Čudovala sa, že dnes vnímala všetky veci intenzívnejšie a jasnejšie ako včera. Od prekvapivých vôní, cez perfektný zrak, až po nezbedné hormóny.

„To je dobré, Timothy by už mohol byť doma, musíte sa dohodnúť, čo urobíte s Centrálou.“ Prešiel k skrini a vybral z nej sivý sveter. Následne si ho obliekol a pozrel na ňu v momente, kedy sna ňom spočinul jej zamračený výraz. Centrála znamenala Graysona a problémy.  „Kým si spala, Richard pre teba pripravil jednu hosťovskú izbu.“

„Ako dlho tu ostanem?“

„To záleží od vývoja situácie.“ Nepýtala sa akej. Dobre vedela, že myslí jej bývalého priateľa. Plus, do normálneho života sa vrátiť nemôže a k tomu, aby prežila ako upír, bude potrebovať trochu viac informácií a praxe.

Pri predstave hosťovskej izby jej okamžite zišlo na um, že s nimi nezostane navždy. Možno predpokladajú, že hneď, ako sa v novom svete oťuká, odíde od nich a začne si žiť svoj život podľa seba. Bola to krásna predstava, no na druhej strane by dala všetko za to, aby sa mohla vrátiť k svojej rodine. Ako by však mohla odísť, keď o upíroch nič nevie? Určite by sa pri prvej príležitosti prezradila a dostala do problémov.

Spolu s Oliverom zišli na prízemie a vošli do kuchyne. Potichu sa naraňajkovali. Zjedla plný tanier ovsenej kaše s ovocím a čokoládovým topingom, no stále pociťovala zvláštny hlad. Ako často má piť krv? V hrudi sa jej objavil pocit zúfalstva. Nemala ani len základné informácie o tom, ako sa stravovať.

„Nina? Potrebuješ krv?“ keď na ňu Oliver prehovoril, zistila, že hľadela priamo do miestnosti pre darcov a nešťastne vzdychla. Pohľadom hypnotizovala darkyňu sediacu na pohovke. Pri pomyslení na včerajšok ju striaslo.

„Ja neviem. Asi. Ako to zistím? Mám piť krv  každý deň?“ Jej hlas znel zúfalo a necítila sa o nič lepšie. Mykla plecom a otočila sa k nemu, aby sa viac netrápila kvôli zraneniu, ktoré tej žene včera spôsobila. 

Oliver vložil použité taniere a poháre do umývačky riadu a prisadol si k nej. „Zo začiatku to môže byť niekoľkokrát do dňa. Si otrávená a čerstvo premenená, preto sa nedivím, že si smädná. Neskôr ti bude stačiť napiť sa krvi len raz do dňa.“

O záležitostiach s krvou hovoril s takou ľahkosťou, až ju zaujímalo, koľko rokov v skutočnosti má. Pred niekoľkými dňami by ho považovala za osobu zrelú na psychiatriu.

„Môžeme aj my urobiť tú vec... S vyvolaním spomienok?“ Nevedela, ako to pomenovať. Doteraz si na to ani nespomenula. Chcela vedieť, či aj ona má nejakú super schopnosť, aj keď je len polovičný upír. Na druhú stranu, bola to oveľa príjemnejšia téma ako jej nové stravovanie.

Olivera neprekvapila rýchla zmena témy a prikývol na súhlas. „Áno, nie je to nič náročné.“

„Ako to spravím?“ chcela vedieť. S využitím ich schopností sa stretla len raz, keď jej Timothy ukázal spomienku na party. Bolo zvláštne, že si z tej scény nepamätala absolútne nič. Mohol jej Timothy tie spomienky vziať?

„Dotkni sa ma a spomeň si na niečo, čo si videla. Hocičo.“

Oliver sedel vedľa nej a jednou rukou sa opieral o kamennú dosku položenom na kuchynskom ostrovčeku. Opatrne mu priložila ruku na jeho zápästie. Pod dlaňou cítila, ako mu žilami prúdila krv. Pokojne a pravidelne. Od nedočkavosti sa nevedela rozhodnúť, čo mu ukáže.

Napokon sa rozhodla pre jej rodinu. Predstavila si v mysli veselú rodinnú oslavu jej mamy. Konala sa pár týždňov pred tým, než sa jej život obrátil naruby. Bola to prvá vec, ktorá jej zišla na um, okrem udalostí posledných dní. Chcela myslieť na niečo pozitívne a šťastné.

„Sústreď sa na detaily a pocity, stále nič nevidím.“ Zatvorila oči a opäť si pred sebou vybavila scénu, ktorú mu chcela ukázať. Malú čokoládovú tortu v strede stola, tanier s jablkovým koláčom. Ešte teraz si pamätala tú úžasnú vôňu.

„Skús mi tie spomienky akoby presunúť cez tvoju ruku do mojej.“ Druhou rukou ukázal na jej pažu a následne na miesto, kde sa ho dotýkala.

Frustrovane zavrčala a pozrela sa naňho. Mala chuť sa od neho odtiahnuť a zanadávať, aby vyventilovala svoju zlosť. Rozhodla sa, že tomu dá poslednú šancu a  urobila to, čo povedal. Predstavila si zhluk spomienok na oslavu, ktoré poskladala do jedného malého klbka. Putovalo z jej hrude, cez rameno a ruku, až sa pomocou jej prstov dostali k Oliverovi.

V tom momente vydýchla a doslova cítila, kedy sa spomienka preniesla z končekov prstov do jeho tela. Zvedavo sa naňho zadívala. V jeho modrých očiach si všimla neprítomný pohľad, ústa sa mu pootvorili a ani sa nepohol. Dúfala, že to znamenalo úspech.

Pamätala si na to, že keď nalievala šampanské do vysokých sklenených pohárov, tak sa obliala. Jej sestra sa na tom náramne zabávala až do chvíle, kým nezistila, že čierne šaty nasiaknuté lepkavým alkoholom, jej požičala práve ona. Vtedy ju počastovala grambľavým nemehlom.

Tam spomienku ukončila a odtiahla sa od Olivera.

V tom momente sa k nej naklonil a na tvári sa mu objavil široký úsmev. „Super. Čím častejšie to budeš praktizovať, tým ti to pôjde ľahšie.“ Dalo by sa povedať, že po tých slovách si vydýchla od úľavy. Keď sa na ňu usmial, prestala sa v jeho spoločnosti cítiť tak nepríjemne. Mohol za to predovšetkým fakt, že jej pred pár hodinami zachránil život.

„Ako to funguje? Vieme spomienky meniť? Vymazať ich?“

„Vymazať nie a pozmeniť ich vieme veľmi obmedzene, zvládnu to len starí a skúsení upíri. Väčšinou vieme ukázať len to, čo sme už videli.“

„A z pohľadu inej osoby,“ dodala. Okrem Timothyho si spomenula aj na Christophera a spomienky vyvolané práve tým upírom. Líšili sa v intenzite, s akou ich vnímala. Boli jasnejšie, reálnejšie a strašidelné. Zdalo sa jej, že v určitých momentoch sa jej ani len nedotkol, no aj napriek tomu videla, čo chcel.   

„Presne, je to zaujímavé, no nijako sa to ovplyvniť nedá.“

Chcela sa ho opýtať na ukázanie spomienok bez toho, aby sa danej osoby chytila. Tiež ju zaujímalo, či majú ešte nejaké schopnosti. Predstavovala si, ako by sa dala táto ich schopnosť využiť. Bolo to vôbec užitočné? Bola natoľko ponorená do vlastných úvah, že si nevšimla, kedy sa v miestnosti zjavil Timothy. Takmer nadskočila, keď vedľa seba zaregistrovala pohyb.

Zastal vedľa nej a založil si ruky na hrudi. Tváril sa zamyslene a nebadala na ňom ani náznak toho, žeby sa dozvedel pravdu o Natalie.

„Spolu s Morrisom sme kontaktovali NSA a požiadali o predĺženie tvojho prípadu kvôli chorobe. Zožrali nám to, máme asi dva dni k dobru!“ Timothy sa spokojne usmial a naznačil jej, aby ho nasledovala. „Ukážem ti izbu, ktorú Richard prichystal pre teba.“

Zošuchla sa zo stoličky na zem a bola pripravená vidieť miesto, o ktorom jej hovorili už od včera. Bola nesmierne rada, že ju nenechali pri darcoch.

„Potom sa bude musieť napiť krvi.“

Tim na Oliverove slová zareagoval súhlasným prikývnutím.  

Nasledovala ho až na najvyššie poschodie. Timothy celý čas kráčal pomaly, akoby ho bolel každý jeden krok, ktorý spravil. Chcela sa ho opýtať, či je v poriadku. Sama však videla, že nebol a zbytočne by jej klamal. Určite musel byť unavený z hľadania svojej priateľky, ktorú už nikdy neuvidí.

Na srdci mala ešte niečo, čo sa ho chcela spýtať a zároveň sa desila jeho odpovede.   

„Tim, akú chorobu ste si vymysleli, keď ste kontaktovali NSA?“

„Otravu jedlom,“ odvetil a váhavo sa na ňu pozrel, zatiaľ čo jej spadol kameň z hrude. „Mali sme vymyslieť niečo vážnejšie?“

„Chvalabohu,“ vzdychla. „Mám dobrú imunitu, takmer nikdy som nebola chorá. Keby ste povedali horúčky alebo nachladnutie, Grayson by niečo tušil.“ Keď sa nad tým zamyslela, otrava jedlom znela podobne ako otrava meďou. Čo ak by si to spojil dokopy? Bola vďačná za pár hodín navyše, lenže mala obrovské obavy o seba a ostatných upírov. Všetkým, ktorých tu stretla, verila. Určite by ju nenahlásili ako polovičného, prípadne ako novo premeneného upíra. Znamenalo by to pre nich len ďalšie problémy.

„Podľa mňa to tuší už teraz, ale bolo to to najlepšie, čo sa nám podarilo vymyslieť. Viem, že máš obavy, ale to my všetci.“

„Prečo ma jednoducho neodovzdáte Centrále, aby si so mnou robili, čo uznajú za správne?“ Netušila, prečo tá otázka opustila jej ústa. Možno preto, aby sa utvrdila vo svojich pocitov, ktoré prechovávala k upírom bývajúcim v tomto dome.

Timothy len neveriacky nadvihol obočie. „Povieš mi, prečo by sme to robili?“ Na um jej zišlo hneď niekoľko dôvodov. Menšie nebezpečenstvo, menej starostí. „Centrála by sa utvrdila v tom, že môj brat je skutočne polovičný a skončili by sme mŕtvi. Keby nám na tebe nezáležalo, teraz by si tu nebola, Nina. Grayson je nebezpečný a ja urobím všetko pre to, aby nám neublížil. Nikto ťa dobrovoľne nenahlási Centrále ako upíra, pretože by sme všetci skončili mŕtvi.“

Prikývla, akoby mu chcela dať najavo, že porozumela jeho slovám. Boli to prakticky cudzie osoby, ktoré jej dobrovoľne pomáhali. Niečo také nikdy nezažila, preto bola prekvapená. „Ďakujem,“ šepla.

Timothy sa pousmial, podišiel k jedným dverám a tvoril ich. Nachádzali sa presne oproti Oliverovej izbe. „Táto izba dlhšiu dobu nebola obývaná.“

Vošla do hosťovskej izby. Bola zariadená podobne ako Oliverova izba. Nábytok bol však z dreva namaľovaného na bielo a podlahu tvoril jednoduchý čierny koberec. Okno lemoval hrubý tmavozelený záves, ktorý siahal od stropu až po podlahu, a pravdepodobne by neprepustil ani jediný lúč slnka. Najväčšiu časť izby zaberala obrovská manželská posteľ. Naľavo od nej boli ďalšie dvere a predpokladala, že viedli do kúpeľne.

„Páni,“ vydýchla a prešla sa po izbe. Vykukla von oknom, mala výhľad rovno na garáž a zaparkované autá pred ňou na príjazdovej ceste. Hustý les za ňou pôsobil temne a pripomenul jej mrazivý zážitok s Chrisom, na ktorý by veľmi rada zabudla.

„Teraz bude bezpečnejšie, ak ostaneš s nami. Prvých pár mesiacov je rizikových, pomaly si však zvykneš na nový život. Ak budeš chcieť, neskôr môžeš ísť kamkoľvek budeš chcieť.“

Pozrela sa naňho, či to myslí vážne. Stále sa jemne usmieval a pravdepodobne ho tešilo, že sa jej izba páči. „Neviem, kam by som chcela ísť.“ Ideálne by bolo, keby sa mohla vrátiť naspäť k rodine. Nebola s nimi už pár dní a veľmi jej chýbali. Neuvedomovala si možnosti, z ktorých mala na výber. Desila sa nových začiatkov. Ako chce prežiť, keď bude musieť piť krv? Pri jej šťastí by sa prezradila pred prvým človekom, ktorý by jej skrížil cestu.

„Byť polovičným nie je také náročné. Všimol som si na Oliverovi, ako bravúrne zvládol začiatky. Preto si myslím, že by sme mohli vymyslieť plán, aby si sa vrátila domov.“

Neverila vlastným ušiam. Skutočne práve spomenul možnosť ísť domov? Vedel jej čítať myšlienky? Civela naňho s otvorenými ústami a neskutočne dobrým pocitom v hrudi.

„Je to len návrh, musím to prebrať s ostatnými. Tvoj domov je blízko, vedeli by sme na teba dohliadnuť a pomôcť ti, keby sa niečo dialo. Mohla by si doštudovať a postupne sa od rodiny odsťahovať. Keďže ako polovičný upír nebudeš starnúť takmer vôbec, jedného dňa od nich budeš musieť odísť.“

Pri tej predstave sa jej rozbúchalo srdce a mala chuť od šťastia podskočiť. Pokračovanie svojho života si predstavovala niekde v tieňoch, jaskyniach, sociálneho dištancovania. Teraz jej svitla nádej na krásny život.

Opäť jej stiahlo hrdlo a zakašľala. Vždy, keď sa rozcítila, ozvala sa otrava meďou.

„Nakoniec ste od tej otravy neboli tak ďaleko,“ zachrapčala. V porovnaní s minulou nocou to bolo znesiteľnejšie.

„Ach, to mi je ľúto. Cítiš sa už trochu lepšie?“

Sťažka preglgla a odpovedala mu: „Zatiaľ áno. Ako je tebe?“

„Bolo aj horšie.“ Mykol plecom a podišiel k posteli. Až teraz si na prikrývke všimla svoj mobilný telefón, nabíjačku a peňaženku. Práve to boli veci, ktoré jej odcudzili už pri príchode.

Spýtavo sa naňho pozrela.

„Po tvojom úteku máme všetci problém veriť ti, no dúfam, že tentoraz si nečakaný odchod dvakrát premyslíš.“

„Myslím, že som sa už poučila.“ Ten útek bol naozaj príšerný nápad a každý jej to dával patrične pocítiť. Keby utiekla teraz, nepomohla by si.

„Pre vierohodnosť potrebujem, aby si napísala svojím rodičom, že si chorá, neprídeš domov a ostávaš u Sonii. Potom kontaktuješ aj ju a povieš jej, nech ťa pred rodičmi kryje. Neznášam vyhrážky, no ak sa pokúsiš o akúkoľvek blbosť, prestaneme ti pomáhať a budeš si musieť so všetkým poradiť sama.“

Pri tej predstave ju striaslo. Bola vďačná za ich pomoc a naozaj si nevedela predstaviť, čo by robila, keby bola na to všetko sama. Kto by ju zasvätil do nového života? Kto by ju naučil, ako si zaobstarať krv a zostať nažive? Teraz mala okolo seba upírov, ktorých predtým síce zradila, no má možnosť začať odznova, s takmer čistým štítom. S jeho podmienkami súhlasila. Keby sa pokúsila odísť, Timothy ju mohol zniesť zo sveta tak rýchlo, žeby si to nestihla všimnúť.

Bola mu vďačná za záchranu a pociťovala voči nemu akýsi nezvyčajný rešpekt.  

„Ďakujem,“ vzdychla a okamžite si vzala do rúk mobil. Bol zablokovaný, no batéria bola nabitá. Keď zadala kód, prišlo jej niekoľko správ.

„Prosím, nehovor Sonii nič o tom, čo sa stalo.“ Prikývla na súhlas. Na jednej strane bola Timovi vďačná za jeho dôveru, no zároveň jej nahnal strach. Nevedela by si ani predstaviť jej nový život bez ich pomoci.

Timothy nakoniec odišiel a nechal ju v izbe samú. Najskôr napísala správu rodičom o tom, že ostane u Sonii ešte dlhšie, pretože dostala virózu a nechce v takom stave cestovať. Mala niekoľko zmeškaných hovorov od mamy, no dúfala, že tá správa bude stačiť. Ak pôjde všetko podľa plánov, o pár dní by sa s ňou mohla stretnúť.

Chvíľu rozmýšľala, čo napíše Sonii. Mala od nej niekoľko správ, v ktorých sa pýtala na to, či je v poriadku. Musela vedieť, že sa dozvedela o upíroch, preto jej napísala len strohú správu: Som ok. Keby niečo, som u teba a mám otravu jedlom. Chcela Sonii vynadať za všetko, čo pred ňou tajila. Mala toľko príležitostí zdôveriť sa jej so svojím tajomstvom.

Správu odoslala.

V tom momente započula tiché klopanie na dvere. Kým stihla odpovedať, otvorili sa a dovnútra vstúpil Oliver. Zároveň jej začal zvoniť telefón. Na displeji sa objavilo Soniine meno.

Hovor prijala a Oliver sa na ňu váhavo pozrel. Mysľou mu určite preblyslo, že by jej ten telefón vytrhol z ruky, no namiesto toho zatvoril za sebou dvere a otočil sa k nej.

„Nina? Nina, kde si?“ ozval sa ustráchaný ženský hlas. Polovičný vedľa nej nesúhlasne pokrútil hlavou. Spomenula si na slová, ktoré vyslovil jeho brat. Určite nechcela riskovať, aby ju vyhostili z ich spoločnosti.

„Som v poriadku.“

„Ani si nevieš predstaviť, ako som sa o teba bála. Kde sa nachádzaš?“ Nijako jej neodpovedala, pretože jej nemala silu klamať. Chcela sa s ňou porozprávať o všetkom, čo sa stalo. Vedela o nadprirodzenom svete a aj o tom, že sa o ňom jedného dňa dozvie. Prečo ju na to nepripravila už vopred? „Stretla si sa s Graysonom?“ opýtala sa po odmlke.

„Nemôžem teraz hovoriť, prepáč. Urob len to, o čo som ťa požiadala. Zavolám ti potom.“ Vedela, že žiadne potom nebude.

„Nie, nie, nie! Nina! Neskladaj, prosím. Prepáč, nemohla som ti o ňom povedať. Takých, ako je on, s Romanom postupne likvidujeme. Akurát včera sme jedného konečne dostali. Všetko ti vysvetlím neskôr, dobre? S nami budeš v oveľa väčšom bezpečí ako si teraz.“

Hovor ukončila. Pri posledných slovách sa v mysli len uchechtla. To jej tvrdili všetci, dopadlo to diametrálne odlišne. Posadila sa na posteľ a mobil hodila na jej opačný koniec. Chcela sa so Soniou porozprávať, no otázky by jej kládla ona. Nie naopak.

Oliver vedľa nej len prekvapivo vydýchol. Keď sa naňho pozrela, prisahala by, že z rozmýšľania mu čoskoro exploduje hlava.

„Nikdy by mi nenapadlo, že... Och, do čerta!“ Nesúhlasne potriasol hlavou a potichu zanadával.

„Čo sa deje?“

„Sonia bola darca, no vedome oslabovala Tima a teraz sa priznala k vražde jedného z nás. Neviem, o kom to hovorila, no stavím sa, že sú lovci. Už mi to dáva zmysel.“ Ruky si založil na hrudi a zamračil sa.

„Aký lovec?“ Nechápala, čo to znamenalo.

Oprel sa o dvere za sebou a sťažka dýchal. „Ako upíri nemáme žiadneho nepriateľa, ktorý by udržoval rovnováhu, preto sa niektorí ľudia rozhodli, že nás začnú likvidovať. Po založení Centrály a udržovaní poriadku ich význam poklesol, no stále sa nájdu takí, ktorí si chcú niečo dokázať. Za žiadnych okolností nemôžeš svojej kamarátke povedať ani slovo o tom, kde sa nachádzaš, kto ťa premenil a že si sa stala jednou z tých, ktorých chce zabiť.“ Pri posledných slovách sa na ňu zadíval podobne, ako Timothy, keď ju upozorňoval na dôsledky jej nerozvážneho konania.

Padla na zadok. Doslova.

Nechcela si priznať, že Sonia sa v momente premeny na upíra stala jej nepriateľom. Bolo to vylúčené. Ako to, že si na nej nikdy nevšimla niečo podozrivé? Bola taká slepá, alebo to Sonia pred ňou vedela dokonale zamaskovať? Prečo sa vlastne stala lovcom?

„Ako... prečo...“ Nevedela, čo sa vlastne chcela spýtať. Mala toľko otázok, ale kde začať? Ako vedela o Graysonovi? Chcela zabiť aj jeho? Keby sa dozvedela, že je z nej upír, chcela by zniesť zo sveta aj ju? Koho včera zabili? „Natalie,“ šepla zhrozene.

„Pravdepodobne áno.“ Prikývol na súhlas. Musel vedieť o tej smutnej novine, že sa Natalie domov nevrátila. „Keď sa o tom dozvie Tim, položí ho to. Ale môžem ti garantovať, že teraz, keď vieme kto ju zabil, tým lovcom nezostáva veľa času,“ zavrčal a posledné slová precedil pomedzi zuby.

Cítila sa nahnevane, sklamane a podvedene. Bolo jej hrozne a keby mohla, do niečoho by od zlosti udrela, aby si vyventilovala nahromadenú zlosť. Grayson a Sonia boli po rodine najbližší ľudia, ktorým plne dôverovala a nemala pred nimi žiadne tajnosti. Na druhú stranu, oni nemali problém utajiť pred ňou celý jeden svet.

Sedela na posteli, rukami sa opierala o kolená a opäť pociťovala stiahnuté hrdlo. Oči ju zaštípali a mala čo robiť, aby sa od zúfalstva nerozplakala.

Oliver sa k nej sklonil, aby jej videl priamo do tváre. Zdvihla hlavu a stretla sa s modrým párom ustarostených očí.

„Teraz je prvoradé, aby sa nikto nedozvedel o tom, že je z teba polovičný upír. K tomu sa vyhneš konverzácii so Soniou o tom, kde sa nachádzaš a všetko bude v poriadku. Chápem, že už nič pre teba nebude ako predtým, no máš tu ľudí, ktorí sa o teba postarajú.“

„Tak prečo si nebojoval viac za to, aby ma Tim vzal do nemocnice, keď ste ma našli s Chrisom.“ Tie slová nechcela vysloviť nahlas. Spomenula si na moment, kedy sa dohadovali o tom, čo s ňou urobia. Keby si presadil svoj názor, mohla byť teraz v nemocnici a zotaviť sa z toho, prípadne by s trochou šťastia mŕtva. No postarali by sa o ňu.

Narovnal sa a jeho tvár sa zmenila na nepoznanie. Zamračil sa, oči mu potemneli a potichu zavrčal. Neveriacky pokrútil hlavou a zhlboka sa nadýchol.

„Pretože by si do niekoľkých minút bola mŕtva.“

Oliver odišiel skôr, ako sa mu stihla ospravedlniť za neuvážené slová.

S ťažkým povzdychom sa zvalila na posteľ. Ruky si položila na tvár, akoby sa chcela navždy schovať pred okolitým svetom. Nechápala, ako mohla byť necitlivá a vypustiť takú vetu z úst. Bolo jasné, že si za všetko mohla sama. Keby neutiekla, nebola by lapená medzi dvoma svetmi, pričom poriadne nepatrila ani do jedného z nich.

Nemala právo byť nahnevaná na Timothyho, hoci tušil, že premena sa podariť nemusí. Zachránil jej život. Rovnako si nemohla svoju zlosť vylievať na Oliverovi, ktorí jej pomáhal viac menej len z jeho dobrej vôle. On jediný vedel všetky informácie potrebné k úspešnému adaptovaniu sa na nový život. Svojim konaním si zabezpečila akurát tak to, že sa k nej bude správať rovnako nepríjemne ako na začiatku.  

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hrdlorez 10: