OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hrdlorez 15

16.08.2021 (17:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 464×

Emócie sa v nej striedali ako na kolotoči. Chvíľu mala pocit, že sa rozplače ako malé dieťa, Časť života, ktorý prežila, bol nenávratne preč. Rok strávila čakaním na akýkoľvek náznak toho, aký osud postretol Graysona. To, čo sa dozvedela, nečakala ani v najhorších nočných morách. Hoci jej už na ňom nezáležalo, trápilo ju to.

A potom tu bol Oliver, polovičný upír, ktorý jej pobyt u upírov strpčoval a zároveň bol jediný, kto jej plne rozumel. Podporu, akú od neho po návšteve Centrály dostala, si nezaslúžila. No aj napriek tomu ju nenechal samú, pevne ju objímal a tisol k sebe, akoby sa bál, že o ňu príde. Potichu jej opakoval, že od zlého a obyčajného človeka je na míle vzdialená a všetko, čo ju čaká, spolu zvládnu.

Oliverova prítomnosť jej pomáhala. Nepoznala ho dlho, no vedela, že sa naňho môže spoľahnúť. Pomohol jej, keď sa u nej prejavila otrava meďou, naučil ju ako piť z človeka a ako používať svoje schopnosti.

Uvedomila si, že Oliverova blízkosť jej vôbec neprekáža, ba naopak, užívala si ju plnými dúškami. Jeho teplé dlane ju príjemne hriali na chrbte a teplo, ktoré z neho vyžarovalo, bolo omamujúce.

„Ako sa má Timothy?“ Po rozhovore s Graysonom bola natoľko vyvedená z miery, že sa nezaujímala o nič iné, len svoje myšlienky. Skutočne bola obrovský egoista, aj keď si to občas odmietala priznať.

Oliver sa od nej odtiahol a smutne povzdychol. Vedela, že počas cesty z Centrály sa prakticky ihneď, ako ho vyzdvihli z iného mesta, vymenil so svojím bratom a zvyšok cesty došoféroval on. Na Timovi si nevšimla nič nezvyčajné, stále vyzeral choro a slabo.

„Je slabý, no v Centrále mu dali nové lieky, ktoré by mu mali pomôcť. Timovi bola ešte ako človekovi diagnostikovaná Wilsonova choroba. Pri nej sa meď hromadí v tele, hlavne v pečeni a mozgu. Premena na upíra mu zachránila život, no očividne má jeho telo stále problém si s ňou poradiť. Jeho orgány sú prakticky mŕtve, takže nefungujú ako by mali, preto je to skôr experimentálna liečba a skúšajú, čo by mohli zabrať. Najideálnejšie je, keď sa úplne vyhne medi...“ Odmlčal sa a zovrel pery, ktoré sa mu začali chvieť. „Po otrave od svojej darkyni to bolo najhoršie, posledné týždne je na tom o niečo lepšie, no bojím sa, či nová liečba zaberie. Naozaj si neviem predstaviť, čo by som robil, keby som oňho prišiel.“

Jeho slová vyžarovali toľko smútku, až nevedela, ako na to správne zareagovať. Ľútosti už určite počul dosť, no podľa jeho slov tu stále bola šanca, že sa z toho dostane.

„Nové lieky mu určite pomôžu,“ povedala a prekryla jeho ruku svojou a na znak povzbudenia ju zovrela. „Sám si povedal, že sa má lepšie. Keď bude oddychovať a dávať si pozor na to, akú krv pije, bude mu lepšie.“

„Je upír, a kvôli tomu potrvá, kým budú nejaké výsledky vôbec viditeľné. Pokiaľ má v tele meď, bude slabý.“

Nevedela si predstaviť, čo by sa stalo, keby Timothy vzdal boj so svojou chorobou. Nemohla na to ani pomyslieť, pretože za jeho zlý zdravotný stav bola zodpovedná Sonia. Jej najlepšia kamarátka, ktorá mala pred ňou toľko tajomstiev, že to prestala počítať. Keby o tom vedela, určite by jej zabránila niekoho vedome otráviť.

„Prečo za ňou tvoj brat chodil, keď máte vlastných darcov?“

„Tim si nedal povedať. Myslel si, že týmto krokom ušetrí našich darcov, pritom jediné, čo tým dokázal, bolo vlastné oslabenie.“ Neveriacky pokrútil hlavou a zahľadel sa niekde do lesa. „Tú tvoju kamarátku sme chceli niekoľkokrát zabiť, no Timothy nám to rozhovoril. Neveril, že by to robila naschvál. Môj brat má také veľké srdce, že by niekomu odpustil aj toto...“ Oliverove slová jej doslova vyrazili dych. No teraz, keď vedela, čo vykonala, jej to dávalo zmysel.

„Chápem.“

„Si si istá? Timothy, upír, myslí skôr na ľudí ako na seba. Vždy hľadí na toho druhého, ani raz nedá svoju osobu na prvé miesto. Nechcem, aby to vyznelo povýšenecky, nemám nič proti ľuďom a upírom, no lovci s nálepkou darca? To je príliš aj na mňa. Doteraz som si myslel, že to je náhoda. Keby si tu neprišla, nevedeli by sme, že máme dočinenia s lovcami. Viem, aký vzťah máš so Soniou a pre dobro našej rodiny sa s ňou nebudeš môcť stretávať. Je to lovec upírov a ja by som bol nerád, keby nás tu našla. Sonia vie len o Timovi, o nás ostatných nemá ani tušenie. Ak by sa zjavila na prahu nášho domu, nedopadlo by to dobre.“

Zhlboka sa nadýchla a v hrudi sa jej rozlial zvláštny pocit prázdnoty a bolesti. Prikývla na súhlas, pretože vedela, že v momente jej premeny sa ocitla na Soniinom zozname zlých stvor, ktoré treba zneškodniť. „Nemusíš sa báť o to, že by som ju k vám priviedla. Som jednou z vás, čo ma robí automaticky jej nepriateľom. Bude to pre mňa ťažké, no zvládnem to.“

V tvári sa mu mihol súcit a pozrel na ňu. „Nemusíte byť rovno nepriatelia. Len... len to bude náročné,“ vzdychol nakoniec. Vedela, čo tým myslel. So Soniou si boli blízke a ona sa jej rada vyrozprávala, zdôverila so všetkým, čo ju trápilo. Vždy jej to pomohlo. Teraz nemala takú osobu, s ktorou by sa podelila o svoje starosti. Jedným si však bola istá: za Soniou by nešla aj bez Oliverovho upozornenia.

„Ani jedna z nás nie je mŕtva a z najlepších priateliek sa stali prirodzení nepriatelia. Myslím, že slovo náročné nie je dostatočne výstižné,“ nervózne sa zasmiala a zvraštila čelo. Nikdy by nebola pomyslela na to, že sa bude s niekým rozprávať o Sonii ako o hrozbe. Pokúsi sa ju otráviť? Zabiť? Zniesť z tohto sveta, pretože aj polovičný upír je pre tento svet dostatočne veľké monštrum? Vie vôbec o ich existencii?

„Za posledné hodiny sa svet nás všetkých obrátil naruby. Nie si v tom sama, dobre?“ Svojou rukou vyhľadal tú jej a povzbudivo ju zovrel. Nasledujúce slová povedal skôr šeptom. „Timothy stále netuší, čo sa v skutočnosti stalo s Natalie a že v tom má prsty práve Sonia. Neviem, ako dlho to pred ním utajíme. Mal by to vedieť, no bojím sa jeho reakcie.“

„Kedy mu to chceš povedať?

Mykol plecom a zamračil sa. „Už včera bolo neskoro. Neviem, naozaj netuším. Čím dlhšie s tým priznaním budeme čakať, tým to preňho bude horšie. Kiežby som vedel, či mu to pomôže, alebo skôr ublíži.“

Pohľadom zablúdila k miestnosti s darcami, v ktorej sa ešte stále svietilo. Zaujal ju pohyb, obyčajné kroky darkyne, z ktorej pila. V mysli si vybavila sladkastú chuť krvi a pocit, akým uhasila svoj smäd.

Oliver hovoril o svojom bratovi a Natalie, o tom, že hoci to bola láska na prvý pohľad, nepoznali sa dlho. Viac z jeho slov nezachytila, svoje oči mala fixované na okne. Trhane sa nadýchla a jej zmysly zrazu ožili. Akoby niekto stisol neviditeľný zapínač. Zacítila pôvabnú vôňu Oliverovej krvi, ktorá sa miešala s jeho korenistým parfumom a potom. Zatočila sa jej z toho hlava a rozboleli zuby. Intenzívnu vôňu lesa a rannej rosy odignorovala.

Celé telo sa jej naplo a pery sa pokúsila zovrieť, aby od nervozity nezavrčala. Jej apetít sa ozval ako atómová bomba. Pohľadom skĺzla od prehľadného okna k Oliverovmu krku. Na jednej strane našla miesto, ktoré bolo perfektné pre uhasenie jej smädu. Jeho žily a tepny tam pulzovali v pravidelných intervaloch. 

Celý svet okolo nej potemnel do zvláštnej čierno červenej chmáry, a zorné pole sa napokon zúžilo na jediné svetlé plochy: polovičný pred ňou a darkyňa vo vnútri domu. Mala pocit, že jej oči sa s ňou zahrávajú a navnaďujú ju k tomu, aby vykonala nejaký pohyb. Akýkoľvek, ktorý bude viesť k pitiu krvi.

„Nina?“

Srdce sa jej rozbúchalo natoľko, až prehlušilo okolité zvuky. Oliverov hlas počula len niekde v pozadí, pýtal sa jej, či je v poriadku. Jej dych sa zrýchlil a čím ďalej, tým viac nasávala omamné vône, ktorým chcela podľahnúť. Bolo to jednoduché. Mohla sa predkloniť a napiť sa. Mohla vojsť do domu, kde na ňu čakalo celé telo plné krvi, pripravené pre ňu. Pre to, aby uspokojilo jej potrebu a zahnalo neznesiteľný smäd.

Oliver ju poklepkal po ruke, ktorá sa ešte stále nachádzala v jeho zovretí. „Nina!“

Jazykom si prešla po zuboch. Potrebovala ich do niečoho zaboriť a uhasiť tak ich neznesiteľné šteklenie. Myšlienkami opäť zablúdila k blaženému pocitu, akým bolo hltanie krvi.

Oliver ju napokon chytil za plecia a zľahka ňou zatriasol. Sťažka preglgla a niekoľkokrát zamrkala očami. Čierňava okolo nej zareagovala na Oliverov hlas a ako na povel sa rozplynula. Hľadel na ňu s obavami v očiach, no držal si od nej odstup.

Vymanila sa z jeho zovretia a vyskočila na nohy. Cítila sa zahanbene a ešte stále sa spamätávala z náhlej chuti na krv. Prekvapilo ju to. Doteraz bola na seba pyšná, pretože jej vedela odolávať.

Rukami si pretrela tvár, aby sa uistila, že všetky chmáry sú nadobro preč a nič ju nenúti piť krv z Olivera alebo darkyne. Predĺžené zuby mala stále citlivé a reagovali aj na ten najmenší dotyk.

„Si smädná.“ Nebola to otázka, len Oliverove konštatovanie.

Celá sa zachvela. Čo ak by prepadla svojim pudom a nechala sa viesť inštinktmi, ktoré ju nabádali na nekontrolované pitie krvi? „Čo to bolo? Nie som taká smädná, pila som pred niekoľkými hodinami.“ Pre istotu od Olivera ustúpila a podivný strach jej zahnal všetku chuť na krv. Rukami si od potupy zakryla ústa.

„Môže za to vyčerpanie a únava. Poď sa napiť.“ Postavil sa a čakal, kedy urobí to isté.

„Cítila som sa ako... ako monštrum. Videla som len teba a darkyňu. Cítila som len vás a nič iné.“ Srdce jej pri tom priznaní vynechalo zopár úderov. Neochotne sa postavila a pohľadom prešla od Olivera k temnému lesu. Nemohla sa naňho ani pozrieť, hanbila sa sama za seba, za svoje inštinkty.

„To je v poriadku, môže za to únava. Dnes si ešte krv nepila a cesta ťa vyčerpala. Poď,“ pokynul, aby ho nasledovala.

Strach sa v nej rozšíril ako obrovská temnota, ktorá ju chcela pohltiť zaživa. Zachvela sa. „Čo ak ma to znovu ovládne?“

„Budem tam s tebou, nikomu sa nič nestane.“

„Bojím sa, že niekomu...“

Oliver zastal a schytil ju za ruku, čím prerušil jej slová. Na tvári sa mu objavil povzbudivý úsmev. „Nikomu neublížiš, pitie krvi si zvládla na jednotku aj tesne po premene. Budem tam, aby som dal na teba pozor. Nemusíš sa ničoho báť.“ Chvíľu váhala. Najradšej by sa rozbehla do lesa a potlačila chuť na krv, ktorá si dovolila ovládnuť jej telo. Atómová bomba v podobe smädu v jej tele doslova vybuchla a takmer si vyžiadala obete. Nechcela myslieť na to, čo by bolo, keby tu v ten moment bola sama.

„Som na teba pyšný,“ šepol tesne pred tým, než vošli dovnútra.

Nechápala. „Za čo?“

„Nenechala si sa ovládnuť. Nie každý dokáže potlačiť náhlu chuť na krv.“ Tak veľmi si priala načerpať aspoň niečo z Oliverovej povzbudivej nálady, no balamutila by tým len samu seba. Doteraz sa cítila statočne a bola rada, že nikomu neublížila. Vedela, ako sa pred niekoľkými sekundami cítila a čo to znamenalo. Vystrašilo ju to. Chcela sa vrátiť späť do starého života, medzi ľudí, ktorých miluje. Bola len krôčik od toho, aby ten život mala, no tento incident ju vrátil späť do reality ako obrovská facka.

Nebude to také jednoduché, realita bola oveľa krutejšia ako dúfala.

„Oliver, takmer som sa na teba vrhla a zahryzla sa ti do krku. Nemyslím si, že máš byť na čo pyšný.“ Kým si uvedomila, ako to vyznelo, Oliver sa zasmial.

„Nemala by si najmenšiu šancu. Ušetrila si akurát tak seba.“

Tentoraz sa zasmiala ona. Páčilo sa jej, ako Oliver zareagoval. „To má byť výzva? Okrem toho, nie som si istá, či to je vôbec možné.“

„O tom tie výzvy sú, nie?“  Žmurkol na ňu a postrčil smerom k darkyni na pohovke.

***

Ďalšie dva dni strávila v posteli s mobilom v ruke. Ani netušila, ako veľmi jej chýbali sociálne siete a bezcieľne blúdenie po internete. Vyhľadala si zopár informácii o pohreboch, aj o tom, ako túto smutnú správu oznámiť najbližšej rodine. Ďalej si pozerala pracovné ponuky v okolí a rozhodovala sa, čo by pre ňu ako upíra bolo najvhodnejšie. Ešte nebola zvyknutá na to, čo všetko obnáša jej nový život, preto sa nevedela rozhodnúť pre konkrétnu prácu. Vedela, že jej nebude robiť problém priučiť sa akejkoľvek robote. 

Najskôr bude musieť popracovať na svojej túžbe po krvi. Nechcela vystaviť nebezpečenstvu svojich najbližších, ani náhodných okoloidúcich. Keby niekoho zabila, vyčítala by si to do smrti. Podľa rýchlosti, akou starla, to predstavovalo niekoľko storočí. Toľko rokov by s ťažkým svedomím neprežila.

Sonia sa ju pokúšala kontaktovať niekoľkokrát do dňa, no úspešne ju ignorovala. Na telefóne si nastavila tichý režim a položila ho od seba čo najďalej. V záujme ich bezpečnosti to tak bolo najlepšie, hoci jej to bolo ľúto. Ako najlepšiu kamarátku ju mala veľmi rada a preto ju ranilo, čo urobila. Alebo skôr čo nespravila. Pochopila, že bolo mrhanie energiou obviňovať ju zo všetkého, čo sa udialo. Boli to samé keby...

Timothyho stav sa za ten čas nezlepšil, no ani nezhoršil, čo považovala za dobrú správu. Bol taký vyčerpaný, že od únavy ledva vyšiel z postele. Plusom bolo, že len párkrát sa spýtal na Natalie a zdalo sa, že sa zmieril s jej odchodom, ktorý si vysvetľoval svojim zlým zdravotným stavom. Možno tušil, čo sa mu každý snažil zatajiť. Nikto však nenašiel odvahu, aby sa mu zdôveril s pravdou. Čakala, kedy sa to dozvie a všetkým im nakope zadky, aj keď sa ledva držal pri živote.

Za celé dva dni vyšla z izby len kvôli jedlu a krvi, preto ju Richard s Oliverom prišli občas skontrolovať a porozprávať sa. Mala pocit, že chápu jej potrebu byť chvíľu osamote. Bola vyčerpaná - psychicky. Neustále rozmýšľala o Graysonovi a o všetkom, čo jej nahovoril.

Z predstavy, že sa bude musieť stretnúť s jeho rodičmi, mala hrču v hrdle a bola kúsok od zrútenia. Posledné mesiace robila všetko pre to, aby sa im vyhla. Predstavila si milión verzii, ako zareagujú. Obvinia ju z vraždy aj druhý raz? Uveria jej? Pošlú ju do hája? Jedna vec ju tešila najviac zo všetkého – tentoraz to už bude naozaj naposledy, čo ich uvidí.

***

Na tretí deň sa ozvalo tiché zaklopkanie na dvere a do izby vošli dve postavy. Oliver a Richard sa obaja usmievali ako slniečka, jeden z nich si založil ruky na hrudi a oprel sa o stenu, druhý sa posadil na kraj postele. Nina práve vyšla z kúpeľne a nechápavo na nich pozrela.

„Niečo mi ušlo?“ opýtala sa a pohľadom preskakovala medzi nimi. Z oboch sršala pozitívna nálada a vzduch v miestnosti naplnili endorfíny. Bol to slušný začiatok konverzácie.   

„Keby si sa nesnažila zapustiť korene v posteli, tak by si túto novinku už dávno vedela,“ zasmial sa Richard. Ona sa však ani len neusmiala, ten oddych potrebovala viac ako soľ. Bola introvertom do špiku kosti a potrebovala sa pripraviť na všetko, čo ju čaká.

„Vybuchla Centrála a náš problém s Hrdlorezom sa vyriešil sám?“ skúsila si tipnúť. To by vysvetľovalo ich pripečené úsmevy.

„Kiežby.“

Posadila sa vedľa Olivera. Nechápala chémii, ktorú mali medzi sebou. Za posledné dva dni spolu len prehodili niekoľko slov, nekonal sa žiadny bozk ani iný prejav náklonnosti. Možno to všetko bol len výplod alkoholu alebo túžby po krvi. Ktovie. Nemohla však potlačiť sympatie, ktoré voči nemu pociťovala.

„Aby si u Graysona a svojej rodiny nevzbudila veľa podozrenia, môžeš ísť domov už dnes.“

Zaklipkala očami, aby sa uistila, že to nebol len prelud, ktorý na ňu prehovoril. Srdce jej podskočilo od radosti a usmiala sa, hoci tomu odmietala uveriť.

„Krv ti môžeme nosiť a zo začiatku ťa každý deň skontrolujeme. Pevne verím, že to vyjde podľa našich predstáv.“ Inými slovami: dúfame, že nikoho v procese nezabiješ alebo sa neprezradíš.

Brnkačka.

Nevedela, čo na to povedať. Obrovskú radosť prevyšoval pocit zodpovednosti. Možno  jej prvé dni boli zvládnuteľné, no myslela si, že ak príde k zlomu, bude to kolosálny problém. Pre ňu, pre upírov, pre jej rodinu. Na druhej strane sa tešila z tej viery, ktorú do nej vkladali. Bála sa, že keď ich očakávania nesplní, tak ju skántria oni, nie Grayson. Nepochybovala o tom, že s ich pomocou to dokáže.

Richard odišiel, zastavil sa za ňou len preto, aby jej mohol povedať tú radostnú novinu.  Pozrela sa na telefón, aby zistila, koľko je hodín. Bolo niečo po štvrtej hodine ráno, pondelok. Jej otec pravdepodobne doma nebol, mama pracovala od šiestej rána. Ideálne by bolo, keby sa pri jej príchode v dome nenachádzal nikto.

„Máš toľko času, koľko potrebuješ,“ povedal Oliver, načiahol sa k nej a chytil ju za ruku. Pri tých slovách jej prebehol po chrbte mráz, presne to jej povedal aj Grayson. Nadvihla hlavu a ich pohľad sa stretol. Možno mal práve dobrú náladu, no jeho tvár bola celá strhaná. Pod modrými očami mal tmavé kruhy.

„Bude lepšie, keď pôjdem čo najskôr a ozvem sa Graysonovi. Nechcem, aby mal nejaké podozrenie.“

Súhlasne prikývol. „Ja viem, že to je dobrý nápad, ale... nechcem, aby si šla.“

„Prečo?“ spýtala sa, i keď odpoveď poznala. Bál sa, aby sa niekomu nezahryzla do krku. Prečo potom nepresvedčil Richarda o tom, aby u nich zostala o pár dní dlhšie? Určite by ho počúvol, keby sa mu zdôveril s tým, čo sa stalo po návrate z Centrály. Povedal mu to vôbec, alebo sa z toho stalo ich malé tajomstvo?

Nadvihol plecia a následne ich zvesil. „Je to skoro. Verím ti, že to zvládneš, ale...“ Rozhliadol sa okolo seba, akoby hľadal tie správne slová. „Bojím sa o teba, dobre? Neviem, čím to je. Ach, ja v týmto romantických veciach nie som absolútne dobrý.“ Nesúhlasne pokrútil hlavou a nakoniec sa na ňu zadíval svojimi modrými očami. Nadvihol obočie a s úsmevom dodal: „Proste si mi sympatická viac ako ktokoľvek iný.“

Pri jeho vyjadrení sa zachichotala. Vo vyjadrovaní vzájomných sympatii si boli rovní. „Asi sme na tom rovnako.“

Ešte stále ju držal za ruku a hľadel priamo do očí. Bolo to zvláštne. Pred pár dňami by v jeho tesnej blízkosti nevydržala ani o sekundu dlhšie, teraz si to užívala.

„Môžeme tomu nechať voľný priebeh a uvidíme, čo z toho bude.“ Nevedela, čo bude o pár hodín, o pár dní, preto mu nechcela dávať falošnú nádej. Chcela odísť čo najďalej od tohto miesta, aby nemala nutkanie zostať s rodinou v kontakte, aby sa vyhla Sonii a Grayosnovi.

Zároveň nechcela zahodiť to, čo medzi nimi vzniklo.

„Súhlasím.“

***

Veci mala zbalené ani nie za minútu. Oliver ju presvedčil, že si tam môže nechať zopár kusov oblečenia pre prípad, že by k ním opäť prišla na návštevu. Tú možnosť nevylučovala, ešte s upírmi bude musieť stráviť zopár dní, ak nie mesiacov, aby sa naučila žiť ako jeden z nich. Možno bola už od začiatku vhodný adept na rýchle osamostatnenie sa, no mala o tom obrovské pochyby.

Oliver ju priviezol domov na obed. Dohodli sa, že bude lepšie, ak tam na chvíľu ostane, minimálne kým sa nevráti domov niektorý z členov rodiny. Bála sa, že by sa kvôli krvi neovládala. Oliver súhlasil. Po incidente na terase chápal jej neistotu. V dome sa nenachádzal nik, kto by ich zachránil, na rozdiel od darcov a upírov vo Woodstock.

Oliver celý čas sedel na stoličke pri písacom stole, alebo ležal na jej posteli. Bola vďačná svojej mame za to, že počas jej neprítomnosti stihla izbu upratať. Bol to jej zvyk. Vždy sa s ňou kvôli tomu hádala, pretože následne nevedela nájsť polovicu skrípt do školy alebo oblečenie. Teraz sa nemusela hanbiť za neporiadok.

„Plánuješ dokončiť školu? Čo vlastne študuješ?“ opýtal sa jej zrazu, čím prerušil niekoľkominútové ticho. Prechádzala si svoje papiere do školy a snažila sa zistiť, koľko dní vymeškala. Nestihla odovzdať dva projekty a najbližšie dni ju určite budú čakať náhradné termíny na všetky testy, ktorých sa nezúčastnila. Pri tej predstave jej skrútilo žalúdok. 

„Áno, chcem... ak to bude možné.“ Chýbalo jej už len pár semestrov, no tento rok si možno bude musieť kvôli upírom zopakovať. Z tej predstavy nebola nadšená, nemala však na výber, pokiaľ chcela mať ukončenú školu. Dúfala, že vďaka premene na upíra získala aj schopnosť rýchleho učenia. „Študujem medzinárodný biznis v Richmonde.“

„To znie zaujímavo.“

„Ver mi, nie je to med lízať.“

„Chápem, ja som študoval psychológiu, no vydržal som tam rok. Potom som sa stal upírom a už sa mi nechcelo. Absolvoval som niekoľko online kurzov a školení, teraz sa venujem informatike. Našťastie môžem pracovať z domu, takže mi to vyhovuje.“

Prikývla na súhlas. „Richard mi hovoril o vašom biznise.“

„Naozaj?“ Prikývla na súhlas. „Je to skvelá príležitosť, môžeme pracovať, kedy nám to vyhovuje a čo je hlavné – baví nás to.“

„Po škole som si chcela nájsť prácu v okolí a ostať tu, no teraz netuším, či by to bol dobrý plán.“

„Prečo nie? Pár rokov si nik nevšimne, že nestarneš. Neskôr môžeš odísť trebárs do niektorého vedľajšieho štátu, kde ťa nikto nepozná a s rodinou sa stretávať trochu menej.“ Mala pocit, že jej čítal myšlienky. Chcela urobiť presne to isté, no odlúčenie od rodiny mala v pláne trochu skôr. Nechcela, aby sa dozvedeli o upíroch.

„Aj to je skvelý nápad.“

Zívol si a zvalil sa na jej veľkú posteľ. „Nejdeme si na chvíľu zdriemnuť?“ Za normálnych okolností by práve teraz vstala, mala prehodený biorytmus. Oliver na tom musel byť rovnako. Na otázku mu neodpovedala. Vstala zo stoličky, na ktorej doteraz sedela, a ľahla si na druhú stranu postele.

Bol to veľmi zvláštny pocit, medzi sebou mali asi metrovú medzeru. Pozerala naňho, ako sa  nej otočil a zatvoril oči. Taktiež bola unavená, no chcela počkať na príchod mamy a spať v čase ako normálny človek.  Nechcela v nej vzbudiť nejaké podozrenie a už vôbec sa jej zdôveriť so svojim obrovským tajomstvom.

Aj napriek Oliverovej vzdialenosti cítila príjemne teplo, ktoré vyžarovalo z jeho tela. Rovnako aj jeho jedinečnú sladkú vôňu, v spojení so sviežim parfumom. Nepociťovala nutkanie napi sa jeho krvi, pri odchode z Woodstocku jej mala od darkyne požehnane.

Študovala jeho symetrickú tvár. Mal bezchybnú pleť, bradu mu zdobilo niekoľkodňové strnisko. Pohľadom prešla po bledoružových perách. Vlasy mal na koncoch zatočené a zdalo sa jej, že keby si ich nechal ešte dlhšie, boli by kučeravé.

„Ideš tam len ležať a sledovať ma?“ Nadvihol obočie a pootvoril jedno oko, akoby si chcel overiť, že naňho skutočne zíza. Vydržala by sa naňho pozerať celú večnosť.

„Uh-hm.“ Zachichotala sa a pretočila sa na chrbát. Zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla, aby upokojila svoje srdce a túžbu po Oliverovej blízkosti. Chcela sa k nemu prisunúť a objať ho, túžila po tom asi každá bunka v jej tele. Lenže pred pár hodinami si povedali, že na to nebudú tlačiť a ona nechcela byť tá, ktorá by dohodu porušila. Možno by to za to stálo, možno by to ľutovala.

Tentoraz vnímala jeho pohľad ona. Stisla pery do pevnej linky, aby sa nezačala usmievať. Cítila sa ako zamilovaný pubertiak, ktorý práve prežíva kúzlo prvej lásky. Páčilo sa jej to, no chcela viac.

Potrebovala viac.

Potrebovala niekoho, na koho sa môže spoľahnúť a kto ju v týchto krušných časoch podrží. Niekoho, kto vie, do akej situácie sa dostala a ochráni ju pred všetkými nástrahami nového života. Tým niekým bol Oliver.

Bol rovnaký ako ona a rozumel, čo sa s ňou práve deje.

„Oliver...“ začala neisto a bez toho, aby si nasledujúce slová premyslela. Neotvorila oči, pretože ak by zbadala jeho kráľovsky modré oči, zabudla by, čo mala na mysli. „Myslím, že-“

Pred domom započula hlasné zaprašťanie štrku, čo prerušilo tok myšlienok a stíchla. Niekto zaparkoval auto priamo na ich pozemku. Obaja sa naraz posadili a pozreli na seba. Sťažka povzdychla.

Je to tu. Je tu ten moment, kedy sa dozviem, či som schopná žiť medzi ľuďmi. Kvôli nadšeniu ctila, že tlkot jej srdca sa zrýchlil a bol taký hlasný, že ho musel počuť aj Oliver. Skontrolovala čas na svojom novom telefóne a predpokladala, že jej mama práve prišla z práce.

„Dám jej chvíľu čas a potom sa s ňou pôjdem porozprávať.“ Nepáčilo sa jej, že svojej mame bude musieť klamať, no bola to jediná cesta, ako ju ochrániť.

„Dobre, ja tu ostanem tak dlho, ako budeš potrebovať.“

Prikývla na súhlas a vďačne sa naňho usmiala.

Ozval sa zvonček pri vstupných dverách. Zarazilo ju to, pretože mama si vždy so sebou nosila svoje kľúče, navyše určite nevedela, že je niekto doma. Oliver zaparkoval svoje auto na druhom konci ulice a v izbe bola tma.

S prízemia sa ozvali rozrušené hlasy. Na jej prekvapenie oba poznala až príliš dobre. Podišla k dverám aj napriek tomu, že každé slovo počula zreteľne, akoby práve stála vedľa nich.

„Dobrý večer, pani Howlesová.“ Kedy sa jej mama stihla vrátiť domov? Ako dlho bola na prízemí? Zrejme prišla vtedy, keď sa s Oliverom rozprávali a nedávali pozor.

„Gray, čo tu robíš? Vedia tvoji rodičia, že si sa vrátil? Všetci sme sa o teba báli.“

Krv v jej žilách stuhla a celé telo zmeravelo.

„Čo tu robí Grayson?“ Oliver bol v momente nalepený na dverách pri nej. Vyplašene sa naňho pozrela. Nevedela mu odpovedať na tú otázku, ona sama by na ňu rada poznala odpoveď. Nemal sa odkiaľ dozvedieť o jej premene, ani o tom, že je doma.

„Hľadám Ninu, chcel som sa porozprávať najskôr s ňou. Všetko vám vysvetlím.“

„Nechápem, čo to má znamenať. Potreboval, aby som preňho zabezpečila pohreb, chcel sa pohnúť vpred bez toho, aby ho jeho rodina hľadala,“ povedala Oliverovi tak potichu, aby to počul len on. „A teraz je osobne v mojom dome, pri mojej mame...“Srdce jej začalo splašene biť, údery sa jej ozývali v ušiach a mala čo robiť, aby počula zvyšok konverzácie.

„Nina nie je doma, na pár dní ostala u kamarátky. Skutočne by si mal zájsť za svojimi rodičmi, budú radi, že si naspäť.“ V hlase bolo počuť obrovské prekvapenie, ktoré jej Grayson spôsobil, a vôbec sa tomu nečudovala. Sama bola vyvedeé z miery zo zistenia, že Gray bol po celý ten čas nažive.

Relatívne nažive.

„Idem tam. Nechcem, aby jej ublížil.“ Schytila kľučku do rúk a stlačila ju, pri čom vydala piskľavý zvuk. Oliver sa na ňu zamračene pozrel a razantne krútil hlavou zo strany na stranu. Už nebolo cesty späť.

Obaja stíchli a pozreli sa na vrch schodiska. Keď otvorila dvere, stretla sa s dvoma pármi zvedavých očí. Potrebovala mamu zachrániť pred týmto upírom, hoci to znamenalo, že sa sama vrhla do nebezpečenstva bez akejkoľvek ochrany. Nevedela, prečo ju hľadá, no mala v pláne zistiť pravý dôvod Graysonovej návštevy.

„Zlatko, netušila som, že si už doma.“

„Grayson, preboha, kde si doteraz bol?“ Do hlasu vložila všetky svoje herecké predpoklady, ktoré nemala. Snažila sa znieť tak, že ju to prekvapilo. Pomaly zišla po schodoch. Cítila na sebe Graysonov zvedavý pohľad, ktorý ju zneisťoval.

„Chcem sa s tebou na chvíľu o samote porozprávať.“ Ukázal smerom von za seba. Stál vo vchodových dverách, pôsobil nepokojne a ustarostene. Úplne inak ako v Centrále. Namyslenosť a sebaistota bola fuč. Niečo bolo inak. Cítila to v svojich kostiach. Grayson mal niečo za lubom, keď sa ukázal osobne na prahu ich domu.

Prešla okolo mamy a vtisla jej bozk na líce. Z Graysonovej prítomnosti bola veľmi rozrušená, čo chápala. Na jej mieste by sa cítila rovnako. Zároveň bola neskutočne rada, že ju vidí, pretože posledné dni ju zužovali obavy, či ju ešte niekedy stretne.

„Samozrejme.“ Na potvrdenie svojich slov súhlasne potriasla hlavou.

Nie, absolútne nie. Choď preč a daj mi pokoj. Tieto slová nemohla povedať nahlas, no pravdepodobne by jej nedal príležitosť vyhnúť sa konverzácii s ňou. Zomierala od zvedavosti, prečo sa rozhodol na oko vrátiť. Aký má postranný úmysel?

Roztrasenou rukou si vzala bundu a vyšla za ním vonku. Keby sa v dome nenachádzal Oliver, netušila, čo by robila. Jej mama nemala ani najmenšie tušenie o tom, kto je Grayson. Verila, že nech s ňou má akékoľvek plány, dopadne to dobre. Ak nie, minimálne Oliver vie, kde ju hľadať. Alebo skôr s kým.

„Čo chceš?“ vyštekla naňho, keď za sebou zatvorila vchodové dvere. Založila si ruky na hrudi a zastavila. Grayson mieril k čiernemu autu, ktoré bolo zaparkované oproti ich domu.

„Poď sa so mnou previezť. Musím sa s tebou porozprávať.“

„O čom?“

„Môžeme to prebrať v aute? Skutočne si neprajem, aby našu konverzáciu počul ešte niekto iný.“

Pre dobro všetkých, ktorí sa nachádzali v dome, nastúpia do auta so stiahnutým hrdlom a roztraseným telom. Grayson naštartoval auto a pomaly vyšiel z príjazdovej cesty.

„Kde si bola, keď si domov prišla len teraz?“

„To je jedno.“

„Nie je,“ odsekol so zaťatými zubami. Pohľad mal fixovaný na tmavú ulicu pred sebou a jeho hnev doslova cítila.

„Ako si vedel, že som doma?“ chcela vedieť, no Grayson jej otázku odignoroval. Sledoval ju?

„Myslel som si, že si sa na našu dohodu vykašľala. Koľko času na to potrebuješ?“ Jeho vystupovanie ako profesionálny gentleman bolo v momente fuč. Začala tušiť, že niečo nie je v poriadku.

„Potrebovala som nejaký čas na premýšľanie. Je toho na mňa veľa.“ Rozhodila rukami. V tomto mala pravdu. Bola jedna vec prísť na to, že upíri sú skutoční a druhá stať sa jedným z nich.

„Zlá odpoveď.“

„Čo chceš počuť? Kvôli tebe som sa dozvedela o upíroch, aj to, že si ešte stále medzi živými. Je to trochu viac vecí na spracovanie, nemyslíš?“

Grayson sa nervózne zasmial a chvíľu trvalo, kým zareagoval na otázku. Napätie v aute sa dalo doslova krájať. Mala pocit, že srdce jej v hrudi robí akrobatické kúsky, ktoré jej čoskoro privedú infarkt. Graysonova prítomnosť jej spôsobovala zimomriavky. Mala chuť otvoriť dvere a vyskočiť auta počas jazdy na tvrdý asfalt, len aby sa vyhla ich konverzácii.

Keď Grayson prehovoril, ľutovala, že to neurobila naozaj.

„Chcem vedieť, ako dlho ešte plánuješ hrať divadielko a tváriť sa ako človek.“

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hrdlorez 15: