OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hriešny tanec - 1. kapitola

28.08.2011 (13:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1704×

 Prechádzala z jedného obchodu do druhého. Navštívila všetky bary a reštaurácie. Prešla fastfoody a bagetárie. Ale nič nenašla. Vlastne... Ani nevedela, čo by mohla robiť. Čo vedela? Čo by im mohla ponúknuť? Pretože presne túto otázku jej položil každý majiteľ obchodu, s ktorým sa stretla. Čo vedela ona a ostatní v jej postavení, nie?

Tanec, prebleslo jej hlavou. Ale kde by ho mohla použiť? Kde by ju kvôli tomuto prijali? Tieto otázky sa jej zdali zbytočné. Vedela presne, kde by sa vedela uplatniť. Kde by mohla vyniknúť a byť jedna z najlepších.  Pred dvoma rokmi chodila na tanec. Na latinu. Bola jednou z najlepších. Dokáže krúžiť panvou ako dlhoročná profesionálka. Jej pohyby boli vďaka tancu vždy ladné a pôvabné. Vedela sa zakloniť tak, že vyzerala ako mačka. Bola vtedy tá najlepšia. Ale... Dokáže to aj teraz? Dokáže vyzerať tak vznešene a vábivo ako kedysi? Poobzerala sa po okolí a zistila, že je na ulici sama. Pomaly zdvíhala ruku a pohladila sa po výstrihu, pri čom jemne zavrtela bokmi. Prudko sa nadýchla a urobila krok dopredu. Nevyzeral to však ako krok. Jej nohy boli stále vystreté, a keby si chcel niekto vyskúšať tú pózu, v ktorej teraz stála, zistil by, že je značne nepohodlná. Nohy jej smerovali dopredu, pri čom panva smerovala v bok, ale hruď mala na druhú stranu.

Mierne stiahnuť brucho. Lopatky k sebe a ramená dole. Zatláčať a striedať váhu raz na jednej a raz na druhej nohe - opakovala si stále v duchu. Až keď urobila ďalší krok bočne a trupom sa nahla do boku pri čom jej ruka sa akoby snažila niečo dosiahnuť si uvedomila, že to dokáže.

Usmiala sa a ladne dala ruku opäť k sebe. Vedela, čo musí urobiť. Bola pevne rozhodnutá a nič by jej v tom už nezabránilo. Ráznym krokom mierila do najbližšieho striptízbaru. A nemusela dlho hľadať. Potešene si uvedomila, že je len tri bloky od „jej“ bytu.

Keď zastala pred vstupnými dverami, zastavila. Má to vážne urobiť? Nevedela. Započúvala sa do hudby, ktorú bolo počuť široko ďaleko, aj keď boli zavreté dvere. Bola veľmi rýchla a hip-hopová. Jasne v nej bol počuť rytmus. Po chvíli počúvania tej hudby jej prišla na myseľ myšlienka, ktorej sa už dlhšie bránila. Dokáže sa tam aj vyzliecť? Dokáže po pódiu tancovať nahá? Tomu by sa úprimne radšej vyhla. Po ďalšej chvíli váhania sa rozhodla vstúpiť. Otvorila dvere a zistila, že je tam vážne veľmi plno, aj keď zatiaľ nikoho nevidela. Do hlavnej sály viedla hala, na ktorej bol položený červený koberec. Nervózne za sebou zatvorila dvere a kráčala smerom ku dverám, ktoré boli na konci chodby. Videla, že pred nimi stoja dve „gorily“. Boli to značne svalnatí muži, vysokí asi dva metre. Jeden z nich bol čierny a holohlavý s mnohými tetovaniami po rukách a  krku. Ten druhý bol blonďák s dlhšími vlasmi stiahnutými gumičkou.

„Vaše meno, slečna,“ oslovil ju ten „čierny“.

„Eh... Via Lestrangerová,“ pípla nervózne. Tá „čierna gorila“ sa pozrela do papiera, ktorý mal v ruke a chvíľu tam niečo hľadal.

„Ospravedlňujem sa slečna, ale nie ste na zozname,“ povedal jej úprimne.

„Ja... Ja som sa neprišla pozerať. Chcela by som požiadať majiteľa o prácu,“ vykoktala zo seba vystrašene.

„Aha. Poďte za mnou... Eh.“

„Via Lestrangerová,“ zopakovala.

„Jasné. Poďte za mnou, slečna Lestrangerová,“ a poslušne ho nasledovala do dverí, pred ktorými stál. Via sa s malými obavami porozhliadla po okolí. Po rohoch boli postavené maličké drevené okrúhle stolíky a uprostred okolo veľkého okrúhleho pódia boli postavené stoličky. Via si všimla, že väčšina tých stoličiek je spadnutá. Skoro všetci muži stáli pritisnutí okolo pódia, na ktorom tancovala hnedovlasá kráska. Mala na sebe iba spodné prádlo a za nohavičkami mala niekoľko dolárov. V podprsenke takisto.

S vypleštenými očami ho Via nasledovala do dverí, skrytých kdesi v kúte a dostala sa do... Vyzeralo to ako kancelária. Uprostred kancelárie bol stôl, za ktorým sedela žena v stredných rokoch. Viu prekvapilo, že takýto podnik vlastnila žena.

„Ach... Ben. Prečo si sem prišiel?“ spýtala sa ho. „A... kto je to pekné dievča, čo stojí za tebou?“ Málinko sa pousmiala.

„Toto je Via... Ech. Via Lestrangerová a prišla pýtať o prácu, madam McCabottová.“

„Vravíš o prácu? Myslím, že by sa nám aj hodila nová posila. Teraz, keď sme vyhodili René,“ a premerala si ju pohľadom. „Môžeš ísť, Ben. Ja sa o ňu už postarám,“ a odhadujúco sa na Viu pozrela. Keď Ben odišiel, madam McCabottová sa postavila a chytila Viu za ruku. Pozrela jej na dlane a začala prechádzať okolo nej. Sem tam ju chytila za lýtko alebo boky.

„Myslím, že postavu na to máš. Máš hnedozelené oči a tmavšiu pokožku. A k tomu ešte tie vlasy... Zaujímalo by ma, akej farby vlastne sú. Pri tme vyzerajú ako slabo hnedé, ale pri svetle až blonďavé. Nie, to nie je ono. Skôr medové. Povedz mi, Via, aké máš skúsenosti s touto prácou?“ Via z toho bola trochu vyvedená z miery. Od kedy je ona „primeraná pre striptíz“?

„Oh... Aby som pravdu povedala... Žiadne.“

„Aspoň nie s touto prácou,“ dodala, keď videla, ako sklamane sa madam McCabottová zatvárila.

„Ako to myslíš, že iba nie s touto prácou?“ spýtala sa jej a mala v sebe ešte malý kúsok nádeje, že objavila novú hviezdu.

„Viem tancovať,“ oznámila jej Via hrdo. Madam McCabottová sa len pobavene zasmiala a opäť sa na ňu zvláštne pozrela.

„To vie ale každý, moja drahá,“ pobavene prehlásila madam McCabottová.

„Vy mi asi nerozumiete. Ja som myslela úplne iný tanec. Som tanečnica latiny.“ Madam McC  sa na ňu prekvapene pozrela.

„A to sa dá využiť v tejto práci?“ neveriacky na ňu hľadela.

„Som si istá, že sa to dá využiť v tejto práci. Nemohla by som vám to niekde ukázať?“ Via ani nevedela, kde sa jej to odhodlanie ukázať tejto panej, že bude úžasná, bralo. Pred chvíľou bola ustráchaná a plná obáv. Ale teraz? Cítila, že sa mení na úplne iného človeka.

„Samozrejme. Poď za mnou do našej telocvične,“ a otočila sa chrbtom ku Vii. Via nechápavo pozorovala madam McC ako sa približuje ku obrovskému obrazu oproti dverám jej kancelárie. Bol aspoň tak veľký ako samotné dvere a vyobrazovali anjela, ktorý stojí pred nebeskými bránami. Madam McC chvíľu hladila ten obraz na ráme a potom sa na Viino veľké prekvapenie obraz odkryl. Vznikla tam jedna veľká diera, cez ktorú by prešiel aj Ben a za otvorom bola ďalšia užšia chodba. Na každej strane chodby bolo asi troje dverí. Na nich boli nápisy, ktoré podľa Vii boli mená.

„Poď za mnou, Via,“ a vstúpila na chodbu. Via ju poslušne nasledovala a v duchu si čítala tie mená na dverách. Lorelain Bextruedová, Diana Masimová, Tina Loiseová, Jessica Huckimbabová, Prudence Thermopolisová, Adriana Draculová a veľa ďalších. Via si ešte všimla, že na každých dverách sú dve menovky. Na konci chodby boli jedny dvojkrídlové dvere z bukového dreva. Madam McCabottová vstúpila aj do tých a ocitli sa v... Jedálni. Bolo tam asi zo desať stolov presne takých, aké boli aj v „hlavnej sále“. Práve bol čas obeda a tak okolo stolov sedelo asi dvadsať dievčat. Via si všimla, že všetky sú veľmi pekné. Každá vyzerala minimálne na šestnásť. Do jedálne viedli dvoje dvere, obidve dvojkrídlové. Madam McC vstúpila do tých druhých a Via išla za ňou. Všetky dievčatá sa po nej zvedavo obzerali. Za nimi bola ďalšia úzka chodba. Vyzerala presne tak isto ako tá minulá. Na každej strane bolo viac ako troje dverí a na nich menovky. Všimla si, že na niektorých boli dve a na niektorých len jedna. Na konci boli ďalšie veľké dvere. Vii sa však zdali iné ako tamtie. Tieto boli celé z dreva a nemali kľučku, čo znamenalo, že ich stačilo potlačiť. Boli dosť ošarpané a lak na nich na niektorých miestach chýbal. Za tými dvermi bola... Jedna veľká miestnosť. Minimálne tak veľká ako jedáleň. Bolo tam viac ako dvadsať tyčí na šplhanie (aspoň vtedy si Via myslela, že sú na šplhanie) a vzadu na stene boli stojany s kostýmami. Bol tam kostým víly, samozrejme, s veľmi krátkou sukňou, a Via stihla postrehnúť aj kostým čiernej mačky. Aj s bičom.

„Tak, slečna Lestrngerová. Dostali sme sa do telocvične. Chceli ste ukázať, čo vlastne viete, a tak som sa rozhodla, že vám dám príležitosť. Postavte sa k tyči a zatancujte.“ Via vypúlila oči na tyče. Má jej tam zatancovať? Hneď teraz? Via cítila, že ju chytila nervozita.

„Nebola by nejaká hudba?“ spýtala sa červenajúc.

„Ale iste. Len si povedzte názov,“ pritakala. Via na chvíľu zaváhala. Aká pieseň by sa hodila? Aký tanec by mala predviesť ako prvý? Vedela, že musí byť zvodná a pôsobiť profesionálne. Zvolila si pesničku od Georga Michaela – Father Figure. Bola to dokonalá rumba. Pomalá a  s veľmi dobrým rytmom. Madam McCabottová sa prekvapila, keď počula začiatok tej piesne. Bola veľmi zvedavá, čo jej táto mladá predvedie.

Podišla pred prvú tyč, ale ani sa jej nedotkla. Postavila sa do tanečnej pózy a mysľou bola o dva roky naspäť. Snažila sa vybaviť si, čo jej pri rumbe trénerka Veronika radila.

Hlava hore. Ramená dole. Lopatky k sebe. Už na začiatku zatlačiť. Panva urobí osmičku. Pri kroku kukaráča musíš mať stále prsty vystreté. Váhou choď hneď dopredu. Kolená vystreté a špičky od seba. Nezabúdaj, Via. Je to o láske a zvodnosti. Musíš sa aspoň tváriť, že si zamilovaná. Každý jeden krok musí byť perfektne dotiahnutý. Rukami sa snaž akoby kresliť vo vzduchu zložité vzorce. V kroku dva musíš slastne privrieť oči. Nesmieš sa pri tanci pozerať na ľudí. Zabudni, že tam sú. Mysli len na tú lásku a zvodnosť. Snaž sa byť zvodná. Panvou ustavične krúť z boka na bok. Lopatkami zatláčaj jednotlivé strany. A na konci, zakloň hlavou a vydýchni úplne všetok vzduch, ktorý si mala v pľúcach.

Pieseň sa skončila a Via mierne zadychčaná pozrela na madam McCabottovú. Madam McC sa tvárila, akoby sa čo chvíľu rozplakala. Oči mala vypúlené a ústa otvorené dokorán, že vyzerala ako ryba na suchu.

„Si prijatá,“ a to bolo všetko, čo dokázala v tú chvíľu zo seba dostať.

..........................................

 Opäť vám opakujem, že tieto začiatky musíte brať s rezervou, zlatíčka moje zlaté... A pevne verím, že si prečítate aj nasledujúcu kapitolku... :)

Killy

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hriešny tanec - 1. kapitola: