OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hriešny tanec - 12. kapitola - 2. časť

28.11.2011 (10:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1415×

„Nehovor jej to,“ povedal tichučko a bolo to to jediné, čo zo seba mohol v tej chvíli Damon dostať.

„Prosím,“ dodal šeptom, keď videl, že Rose nereaguje. Iba sa neprítomne pozerala na jeho čiernu, koženú bundu.

„Povedz mi jediný dôvod, prečo by som to nemala urobiť. Zabil si jej rodičov, Damon!“ skríkla naňho, keď už bola schopná slova. Damon jej rýchlo prikryl ústa rukou. Čo ak to Via počula? Na chvíľu sa prestali obaja hýbať a započúvali sa do zvukov naokolo. V poriadku. Voda stále tiekla.

„No práve. Bude ma nenávidieť.“ Po týchto slovách nastalo v miestnosti hrobové ticho. Damon zopárkrát rýchlo zažmurkal a pozrel sa na Rose. Chcel vedieť, či tie potichu povedané slová začula.

„A tebe odkedy na Vii tak veľmi záleží? Myslela som si, že ti ide iba o sex a o... Spoločnicu na ceste prekliatych. Ha, ha, ha...“ snažila sa atmosféru uľahčiť Rose. No márne. Damon sa zdal byť ešte viac napätý a zároveň podráždenejší ako predtým.

„A odkedy to ty schvaľuješ?“ odsekol jej Damon.

„Neschvaľujem. Len si myslím, že ti na nej záleží viac, ako si myslíš. A prestaň sa snažiť meniť tému. Ako si to, do pekla, mohol urobiť? Bude veľmi trpieť...“

„A aj práve kvôli tomu jej to nebudeš hovoriť. Nechceš predsa, aby bola tvoja najlepšia priateľka smutná a utrápená.“ Damon zaútočil na jej najzraniteľnejšie miesto, čo si uvedomila aj samotná Rose. A čo ju, v konečnom dôsledku, aj v celku nahnevalo.

„Nezahrávaj sa so mnou, Damon! Ja nie som Via. Mne sa týmto nedostaneš pod kožu,“ povedala a nepríjemne, takmer zlomyseľne sa na neho zaškerila.

„Povieš jej to buď ty, alebo ja. A varujem ťa, že ak jej to nepovieš ty, tak ja jej to poviem tak, aby ťa znenávidela. Čo pokazí tvoje plány, aby sa Via stala tvojou spoločníčkou.“ A vtedy Damon pochopil, že je Rose iná, ako si myslel. Všimol si zvláštnu, slabú podobnosť medzi Rose a Viou.

Na pohľad jemné dievčatá, ktoré ochraňujú len to, čo milujú. No zvnútra sú tvrdohlavé, bojovné, ale hlavne silné.

„Mám iba jediný dôvod, prečo tvoj vzťah s Viou tolerujem. Pretože viem, že ju premeníš na upírku a že budeš pre ňu dosť veľkým dôvodom, aby si túto cestu sama zvolila. Záleží mi na nej a preto by som ju nenechala žiť ako normálny človek. A tým myslím hlavne zostarnúť a zomrieť. Toto je jediná cesta, ako z nej spraviť upírku tak, aby si myslela, že je to iba jej voľba. Nechcem, aby vedela, že len kvôli mojej sebeckosti nebude mať nikdy normálny ľudský život. A práve preto ti teraz dávam poslednú šancu na to, aby si si Viu získal. Povedz jej to, pros ju, aby ti odpustila a potom počkaj tri roky, kým bude úplne zrelá na to, aby sa stala upírom.“

Keď Rose skončila, Damon si uvedomil, že má pravdu. Nevenoval svoju pozornosť na tie hlúposti o jeho poslednej šanci – Rose je slabá a aj keď je ten jej Thomas trošku starší ako on, bol si svojou silou istejší ako kedykoľvek predtým. No vedel, že to bude musieť Vii povedať. A to hlavne preto, aby ho Rose, tak ako ona sama „nenaznačovala“, nezradila. Ak by to Vii povedala ona, bol si istý, že by ho Via znenávidela tak, že to všetky jeho plány skazí. No mala pravdu, presne to urobí. Ospravedlní sa, Via bude chvíľu nešťastná a on, ako správny gentleman, ju bude utešovať.

„Súhlasím,“ odpovedal jej krátko a snažil sa na svojej tvári vyčariť pokoru. A asi sa mu to aj darilo, pretože Rose sa spokojne usmiala.

„Dobrý chlapec. A teraz...“ začala, no odrazu, uprostred vety, stŕpla. Svoj pohľad nasmerovala na dieru pri posteli, po chvíli k nej podišla a zohla sa. Pozrela sa ňu do chladnej, bočnej uličky. A zbadala Thomasa. Rose sa naňho široko usmiala a odstúpila od okna – na znak, že môže vojsť.

„Poď ďalej,“ pozvala ho so zamilovaným úsmevom. Hneď, ako vyskočil do izby, hodila sa mu okolo krku a on ju začal hladiť po vlasoch. Thomas bol vyšší muž s hnedými vlasmi a zelenými očami – zatiaľ čo Rose ich mala smaragdové, Thomas ich mal tmavé, hlboké, ako čerstvo pokosená tráva. Damon si ho premeriaval nedôverčivým pohľadom a cítil sa v celku dôležito – Thomas nebol ani vyšší a momentálne ani silnejší ako on.

„Damon, ideme s Thomasom do jeho domu. A kým sa vrátim, čo bude asi tak zajtra na obed, nech je všetko vybavené. Následky si inak ponesieš sám,“ povedala, objala Thomasa okolo pásu a ten sa na ňu zamilovane pozrel. Na Damona vrhol pohľad, ktorý vravel: Ak urobíš niečo, čo sa mojej Rose nebude páčiť, si mŕtvi!

Thomas objal Rose okolo ramien, vyskočil s ňou z otvoru pri posteli a razom sa stratili v tme. A odrazu nastalo v izbe úplné ticho. Až o pár sekúnd si Damon uvedomil, že sprcha sa vypla.

Na nič nečakal, otvoril dvere od kúpeľne postavil sa tesne za Viu, ktorá stála pred zrkadlom.

„Damon!“ vykríkla ľakom, keď ho v ňom zbadala. Bola takmer nahá – na sebe mala len osušku. Mokré vlasy jej padali na plecia a Via sa snažila pozerať sa všade inde len nie naňho. Damon na nič nečakal a začal si prezerať jej ranu na krku. A následne sa pristihol, že pociťuje výčitky svedomia. Na jej belostnej šiji bol takmer dokonalý odtlačok jeho chrupu, šarlátové pramienky vytekali z dvoch raniek na krku, kde predtým mal Damon očné zuby, ktoré sú najdlhšie a najostrejšie. Damon si až teraz spätne prehrával, čo sa v noci stalo.

Jasne si pamätal, ako zabáral Vii svoje tesáky do krku, ako počuje zvuk ani čoby sa mäso trhalo. Na to, že čím hlbšie išiel, tým viac sa Via od bolesti mykala, stonala, zatiaľ čo on pociťoval čoraz väčšiu rozkoš zo sladkej, čerstvej krvi. A on sa jej krvi nedokázal nabažiť. Bola úžasná, lahodná a on už dlho nebol na love. Prestal racionálne uvažovať, po mysli mu chodilo iba to, že chce tú krv všetku – do poslednej kvapôčky. No Via mu v náručí začínala ochabovať, prestávala sa brániť a už len bezbranne sa opierala o jeho rameno v neprirodzenej polohe. Nakoniec sa od nej predsa len odtrhol a nechal vyčerpanú Viu klesnúť do mäkkých perín. Po chvíli si ľahol vedľa nej a objal ju zozadu okolo pásu... 

Damon párkrát zažmurkal a vrátil sa opäť do prítomnosti.

„Neuvedomil som si, že som zaťal až tak hlboko,“ vydýchol po chvíli prekvapene a pozrel sa Vii do očí.

„V prvom rade si zo mňa vôbec nemal piť,“ odsekla mu trochu nabrúsene.

„Mal som chuť na trošku tvojej krvi,“ povedal a mykol pri tom ramenom. Via sa zasekla a pozrela sa do zeme čo, mimochodom, vôbec nebolo také ľahké pretože Damon stál až príliš blízko.

„Takže som mala pravdu v tom, že som len vrecúško s krvou,“ podotkla smutne, obišla ho a vošla do izby... Damon sa za ňou zmätene obzrel. Prečo len mu tie slová niečo pripomínajú? Možno to bude tým, že kedysi sa sám tak vyjadroval o pekných, ľudských dievčatách. No keď to vyšlo z Viiných úst... Mal sto chutí ju zastaviť, povedať jej, že sa mýli, že to všetko preháňa. Samozrejme mu to jeho hrdosť nedovolila a tak sa len bezmocne poobzeral už po prázdnej kúpeľni. Na doske nad zrkadlom boli položené tri poháre – od pohľadu čisté. Po jeden sa teda načiahol a položil ho na bielu komodu. Zdvihol si ruku na výšku úst a zahryzol... Z čerstvej rany začal tiecť prúd šarlátovej tekutiny a Damon si naklonil ruku tak, aby krv tiekla do pohára. Keď sa rana zacelila, zobral pohár plný jeho krvi do ruky a vydal sa potichu za Viou do izby. Zavrel za sebou škrípajúce dvere a očami našiel Viu. Sedela na poste na posteli a opierala sa o stenu za ňou. Vyzerala vyčerpane, unavene a tak sa Damon iba utvrdil v tom, že potrebuje upírsku krv. Sadol si teda na posteľ tesne vedľa nej a podal jej pohár. Via sa naňho nedôverčivo pozrela.

„Čo to je?“ položila mu, podľa Damona, zbytočnú otázku.

„Trochu mojej krvi. Zacelí ti ranu a dodá ti energiu.“

„Nepotrebujem to,“ odsekla mu a rozhodla sa robiť urazenú čo jej aj, v konečnom dôsledku, dlho nevydržalo. Damon jej nasilu priložil pohár k ústam. Via urobila chabí pokus aby mu v tom zabránila, no bola slabá. Chytila mu ruku v ktorej držal pohár a snažila sa ju odtlačiť, no nepohla ňou ani o milimeter. On sa na ňu posmešne zazubil. Via si rezignovane vzdychla a zobrala si od neho pohár s šarlátovou tekutinou. Mierne si odpila a následne vystrúhala na tvári znechutenú grimasu.

„No fuj. A to týmto sa živíš?“ opýtala sa ho so štipkou humoru. Damon si v duchu oddychol, že je opäť v poriadku. Minimálne netrpí depresiou, ako sa mu zverila Rose.

„Vypi to až do dna. Potrebuješ teraz silu.“

„No samozrejme. Prakticky si to isté urobil aj ty so mnou, nie? Chutilo?“ Damon by možno túto otázku aj bral s humorom, keby v jej očiach nevidel, že je opäť smutná. V jeho mysli sa začal rodiť plán, ako si ju udobriť. A hneď ho aj začal uskutočňovať.

„Prepáč, Via...“ začal Damon. V prvom rade sa ospravedlniť, myslel si.

„Ja... Som sa neovládol,“ pokračoval. Urobiť to tak, aby si myslela, že si priznávam svoju slabosť, po prípade zraniteľnosť...

„Tvoja krv je lahodná, vlastne chutíš oveľa lepšie, než čo som kedy pil. Mrzí ma to...“ A nakoniec jej dvoriť. Jednoduché.

Via sa na neho chvíľu zamračene pozerala.

„V pohode,“ vzdychla si nakoniec rezignovane. A Damon pochopil, že vyhral. Možno je Via jedinečná, no stále je to žena. A Damon sa opäť utvrdil v tom, že so ženami to vie lepšie ako hocikto iný. Nie pre hocičo ho jeho zlý braček volal „Lámač ženských sŕdc“...

„Odpustené?“ chcel sa ešte uistiť. Chytil ju za bradu a tým ju prinútil, aby sa mu dívala do očí.

„Hej,“ prikývla Via a pohľadom hypnotizovala jeho pery. Po krátkom vnútornom presvedčovaní samej seba, že to nie je dobrý nápad, ho jemne pobozkala na ústa. On jej bozk opätoval a spoločne sa zvalili do perín. Via nečakane ich dlhý bozk prerušila. Damon nespokojne zavrčal, no neprotestoval. Pobavene sa zachichotala a hlavu si položila na jeho chladnú, tvrdú hruď. Damon ju hladkal po vlasoch a pozeral sa do stropu. Inokedy by takáto situácia Damonovi pripadala, smiešna a trápna. Takto sa správali iba zaľúbenci a to oni určite neboli. Budúci spoločníci, možno priatelia, ale určite do seba neboli zamilovaní. No aj tak vycítil tú správnu chvíľu na to, aby jej povedal to o jej rodičoch. Vlastne lepšiu príležitosť si už ani predstaviť nemohol. Zhlboka sa nadýchol a v duchu si začal dodávať odvahu, pretože tú teraz určite potreboval.

„Pamätáš si ešte na svojich rodičov?“ začal opatrne. Viu táto otázka zaskočila, no nevidela dôvod neodpovedať mu.

„Áno. Dosť dobre...“ povedala a pousmiala sa.

„Ako vyzerali,“ chcel vedieť.

„Môj ocko vyzeral dobre. Mal vlasy presne takej istej farby ako ja. Oči mal svetlo modré a vždy z nich vyžaroval humor a dobrota. Bol to taký rodinný vtipkár... Mamina mala čierne vlasy a smaragdové oči. Vždy boli prenikavé, mala som pocit, že mi nimi vidí až do hĺbky duše. Nemala som pred ňou žiadne tajomstvá, hovorila som jej všetko! No a moja malá sestrička bola...“ Odrazu jej úsmev z tvári zmizol. Pár krát sa zhlboka nadýchla a po krátkej prestávke začala opäť rozprávať...

„Bola nádherná. Mala dlhé, hnedé vlasy takmer po pás a na konci sa jej mierne vlnili. Oči mala presne takej farby ako ja – hnedozelené. V nej som videla samú seba – krásnu, múdru, plnú ambícií. Gabi Lestrangerová – hotový zázrak...“ povedala a na konci sa pousmiala.

„Chýba mi. Mrzí ma, že umrela tak skoro. Tiež by som to mohla vziať späť. Keby to bolo možné, hneď by som radšej zomrela namiesto nej.“ Damon pocítil výčitky svedomia. On zapríčinil to, že je Via tu. Ak by jej rodičov nezabil, teraz by tu nemusela byť, nepracovala by v tak pochybnom bare a bola by šťastná so svojou rodinou po boku... No nikdy by som ju nestretol, oponoval si v duchu Damon. A kto by tak dobre zaplnil prázdne miesto po Elene a Katherine?

„Pred dvoma rokmi som prišiel do tohto mesta. Povedal som si, že New York bude to najlepšie miesto pre odreagovanie sa... Potreboval som od všetkého pauzu. Lovci upírov však boli aj v tomto meste a ja som sa stal cieľ číslo jedna...“

„Mal si s nimi problémy?“ chcela vedieť Via.

„To nie... Boli to amatéri,“ uškrnul sa sám pre seba.

„A práve preto si zavolali pomoc z Európy. Manželia Lestrangerovci boli tí najlepší lovcami upírov v celej histórii...“

„Moji rodičia ťa mali zabiť?“ spýtala sa ho a zatajila dych.

„Áno,“ odpovedal stručne.

„Ale nepodarilo sa im to,“ skonštatovala.

„Nie. Ja som im v tom zabránil.“ Via sa na neho zamračila a očividne premýšľala nad tým, ako sa mu to podarilo. Neverila tomu, že by ich ovplyvnil – boli lovcami upírov, určite pili železník. Alebo žeby ich presvedčil? Ha, ha... Veľmi smiešna a nereálna predstava. A odrazu jej to začínalo dochádzať...

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hriešny tanec - 12. kapitola - 2. časť: