OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hriešny tanec - 13. kapitola

06.12.2011 (17:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1411×

Via:

Svet vôbec nie je pevný bod. Vždy sa tam niečo zvrtne, ťa prekvapí, či už dobre alebo zle. Niektorí hovoria, že to všetko určuje Osud, ja osobne tomu veľmi neverím. Pretože som presvedčená o tom, že každý si je svojho šťastia tvorcom. Tu nejde o to, že existuje nejaký mocný pán s bielou bradou a milými očami... Všetko sú to sprostosti. Pretože ak by niekto taký ako Boh mal existovať, nedovolil by niečo také ako je hladovanie, umieranie detí či nenávisť a zlo. Všetci by žili v mieri, niekto tak láskaví by predsa nikdy nedovolil, aby sa čosi takéto stávalo. Boh, Osud, Strážni anjeli a ja neviem kto ďalší. Tí všetci buď neexistujú, alebo sú zlí...

Všetko je zlé a nič nie je na svojom mieste. Myslela som si, že on je súčasťou mojej budúcnosti, že dokážem minulosť hodiť za hlavu a byť opäť svoja a že laná, ktoré ma spútavajú s mojou minulosťou, pomaličky povoľujú. No mýlila som sa. Všetko sa vlieva do jednej nočnej mory.

„To ty si mi zabil rodičov,“ zašepkala som potichu. Damon bol ticho, vlastne sa ani nepohol. Ďalej so mnou ležal na posteli. Prestal ma však hladiť po stehne a to bolo znamenie, že ma počúva a, že je to všetko pravda. A ja? Ako by som mala reagovať? Jediné, čo v tejto chvíli viem je, že jedna rana, ktorá sa mi už zacelila nepríjemne pulzuje a nová sa začala otvárať.

Pomaly som si sadla a šokovane sa na zahľadela na Damona, ktorý si ma skúmavo premeriaval. Neveriacky som pokrútila hlavou. Bolo to, akoby len odhadoval ako na to zareagujem. No mne po mysli behala iba jediná veta. On mi zabil rodičov, zabil mi moju mamu... Do očí sa mi nahrnuli slzy, začala som vidieť rozmazane. Zo šoku som sa už prebrala a teraz som si začala uvedomovať, že... že... Damon sa zamračil a rýchlosťou blesku sa vyšvihol do sedu. Asi zaregistroval zmenu pocitov v mojich očiach.

„Ty si mi zabil sestričku!“ plakala som a zložila som si hlavu do dlaní. Zabil mi sestričku, on mi zavraždil rodinu, môjho ocka a mamu...

…..............

Utekala. Vlastne za sebou iba zavrela dvere a snažila sa vymyslieť, kde by pred ním mohla byť chránená. No nič jej však nenapadalo a ona má možno už iba päť sekúnd kým si Damon uvedomí, že najlepšie bude, ak za ňou pobeží. A to si ona veľmi dobre uvedomovala – nechcela sa s ním stretnúť! Už nikdy.

A keďže nemala veľa možností na úkryt, vybrala tú najrýchlejšiu alternatívu. Vbehla do izby naproti. Až neskôr si uvedomila tri veci. Za prvé: Aj keby bola v izbe na druhej strane internátu, chytil by ju – je pozvaný. Za druhé: V tejto izbe býva Elizabeth. A ta tretie: Musí vyzerať ako blázon, keď len tak vbehne do cudzej izby k dievčine, ktorú ani nepozná a ktorá nepozná ju.

Elizabeth sa na Viu prekvapene zahľadela. A mala na to asi viac dôvodov. Prečo, preboha, je Via v jej izbe? A prečo, dopekla, sa opiera o stenu a lape po dychu? Na tieto otázky chcela Elizabeth hneď a zaraz poznať odpoveď. No najviac ju zaujímalo, prečo je milenka jedného poondiateho upíra v jej izbe?

„Elizabeth?“ ozvala sa Via, keď si po hodnej chvíli všimla, že nie je v miestnosti sama.

„Eh... Ahoj?“ preformulovala Elizabeth pozdrav v odpoveď. A Via by jej iste niečo duchaplné aj odpovedala, keby niekto zúrivo nezačal búchať na dvere. Via stŕpla, vyľakane sa pozrela na Elizabeth s tichou prosbou v očiach. Asi dve sekundy si tie dve vymieňali očným kontaktom celé vety a dohadovali sa, čo urobia. Možno bolo Vii zvláštne, že dala Elizabeth istým spôsobom najavo, že vie, o čo ide, no nestarala sa o to. Nie v tejto chvíli.

„Prosím,“ zašepkala už zúfalo Via a po líciach jej opäť začali tiecť prúdi slaných sĺz. A Elizabeth? Tá jednoducho nedokázala odporovať. Nemo prikývla hlavou a jedným dlhým krokom sa dostala ku dverám. Via od nich zasa prudko odskočila a presunula sa do najvzdialenejšieho kúta izby. Eliz sa pár krát zhlboka nadýchla a otvorila svoje dvere, ktoré viedli na chodbu. Za nimi stál priam rozzúrený Damon, z očí mu šľahali blesky.

„Ty...“ zavrčal a už by Elizabeth zvieral pod krkom, keby mu v tom niečo nezabránilo. Nedokázal sa dostať do izby. Ale ako je to možné? Madam McC ho pozvala, platí to na všetky izby internátu, tak prečo... To hádam nie. Damon vraždil Eliz pohľadom.

„Ochranné kúzlo. Hádam si nemyslíš, že budem v blízkosti upírov bez nejakej ochrany?“ odsekla mu a zlomyseľne sa na neho zahľadela.

„Nechcem ti ublížiť, len sa chcem porozprávať s Viou,“ povedal jej cez zaťaté zuby. Elizabeth sa zatvárila, že nad niečim rozmýšľa a na to sa pozrela za Viou. Tá sa ešte stále krčila v kúte za posteľou a usedavo plakala.

„No, neviem, aký máte vy, retardovaní upíri, postreh, no ona s tebou očividne hovoriť nechce,“ oznámila mu akoby náhodou dosť nahlas. Via si dosť hlasito vzdychla.

„Ale niečo ti poviem, Damon. Nepokúšaj ma – mohol by si zle skončiť,“ dokončila už šeptom.

„Ó, vážne? A čo urobíš? Zabiješ ma?“ sarkasticky poznamenal. Elizabeth sa na neho škaredo pozrela a razom bol Damon na kolenách. Skrúcal sa pod náporom bolesti a kŕčovito sa pri tom držal za spánky.

„Hej, Damon, zabijem ťa. Ale, aby si to nemal jednoduché, najprv zabijem ju,“ povedala a na konci mykla hlavou smerom k Vii.

„To neurobíš,“ zavrčal výhražne. Bolesť málinko povolila.

„Chceš sa staviť?“ provokovala ho. Damon zaťal zuby a mlčal. Elizabeth sa len víťazoslavne usmiala a razom bol Damon v poriadku. Nemotorne vstal a oprel sa o zárubňu.

„Hlúpa čarodejnica,“ zanadával jej. Elizabeth sa zatvárila, že nič nepočula.

„Dobrú noc, Damon,“ pozdravila ho naoko slušne a išla mu zavrieť dvere rovno pred nosom. Damon sa naposledy pozrel na Viu. V tvári bola červená a opuchnutá, pokožka sa jej leskla od toľkého množstva sĺz a bolesť, ktorá sa jej odrážala v očiach, bola priam hmatateľná. A potom videl Damon už iba červené dvere. Smutne a zároveň rezignovane si vzdychol, pomaly sa otočil a vstúpil späť do Viinej izby. A v nej na neho nečakal nikto iný ako Rose, tentokrát bez doprovodu v podobe zlého upíra Thomasa.

„Pokročil si?“ spýtala sa ho posmešne. Dlhé kučeravé vlasy farby krvi jej voľne padali na plecia.

„Možno,“ odpovedal jej neurčito. Určite celú túto scénu videla a ona sa mu len vysmieva, že to nezvládol. To však vedel aj bez jej pomoci.

„No jasné, vy muži. Nikdy si nepriznáte chybu,“ pobavene si odfrkla.

„A neubližuj Elizabeth, je to dobré dievča,“ varovala ho, oči sa jej zaleskli. Damon jej len nemo prikývol, no v ňom to priam vrelo, že počúva ženu a ešte k tomu človeka.

„Fajn. A teraz, ak dovolíš, idem spať. Odíď, toto je stále moja izba.“

„Nejdeš za Viou?“ prekvapene sa jej opýtal. Rose sa na neho len neurčito zahľadela, akoby si chcela premyslieť, čo mu odpovie.

„Zatiaľ nie. Musí si to sama poriadne premyslieť, ja za ňou pôjdem až ráno,“ rozhodla sa nakoniec.

„Baví ťa to?“ chcel vedieť Damon a unavene si sadol na Viinu posteľ.

„A čo?“ odpovedala otázkou na otázku a urobila to isté čo on s tým rozdielom, že si sadla na svoju posteľ.

„No tváriť sa pred Viou, že si milé a nevinné dievča a zároveň jej najlepšia kamarátka?“ Rose sa na

neho nazlostene pozrela.

„Ja sa na nič nehrám! Teda... Hrám, ale to skôr pred tebou. Via je moja najlepšia priateľka a v skutočnosti som zraniteľná a naivná! Ja...“ a odrazu sa zarazila. Vylieva si tu srdce pred Damonom Salvatorem, preboha! A Damon sa tomu všetkému len uškŕňa...

„Som jej skutočná priateľka, nemusíš sa báť. A teraz odíď, choď otravovať niekoho iného,“ už druhý krát do vyhodila Rose. Tentoraz urobil Damon presne to, čo mu povedala. Dierou v stene vyskočil von oknom a razom sa stratil v čiernej noci...

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hriešny tanec - 13. kapitola: