OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hriešny tanec - 15. kapitola

27.12.2011 (12:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1402×

Via mala obrovský zmätok vo svojich pocitoch. Za jeden večer, alebo za jednu noc, sa toho udialo viac ako za celý týždeň. V jednej chvíli bola v Damonovej náruči, a v tej druhej bola s Rose, ktorá jej pomáhala so... so všetkým sa vyrovnať. Potom, keď už ako-tak Damonovi odpustila, sa tu opäť zjavil a povedal jej, že jej zabil rodičov. A potom, ani už nevedela ako, bola v izbe naproti, kde ju utešovala sarkastická čarodejnica. Ďalej si už pamätá len to, že sa došuchtala do svojej a Roseinej izby a hneď na to bola vo svojej posteli.

Mala plán – porozprávať sa ešte aj s Rose o tom všetkom, čo sa jej stalo. No bola unavená a tak zaspala. Len okrajovo si vtedy uvedomila, že na druhej posteli spokojne oddychuje aj Rose. A tak teraz ležala vo svojej posteli a snažila si uvedomiť, či sa jej to všetko len nesnívalo.

Nesnívalo, pomyslela si. Ak by sa mi to snívalo, nemala by som na krku ranu od Damonovych zubov.

„Už si hore?“ opýtala sa jej odrazu Rose a posteľ zavŕzgala pod náporom jej váhy. Via unavene otvorila oči a zahľadela sa na ňu.

„Ahoj... Zdá sa mi to, alebo je pondelok?“ Lebo ak by bol pondelok, znamenalo by to, že musí vstávať, ísť sa naraňajkovať, potom sa nejako dostať do telocvične na tréning a nakoniec má službu ako za  barom, tak aj na pódiu.

„Áno, je pondelok. Ale neboj sa, u madam McC som nás ospravedlnila. Vymyslela som si, že sme cez víkend ochoreli a máme horúčku. Vlastne... Nie som ďaleko od pravdy, však?“ smutne sa pousmiala Rose. Via si len žalostne vzdychla a privrela viečka, aby slzy, ktoré sa jej nahromadili v očiach, nemohli pretiecť. Nepomohlo to.

„Oh, ale no tak... Via... Všetko bude dobré, sľubujem,“ začala ju utešovať Rose a zdvihla si ju do náruče. Via začala vzlykať a jej slzy začali zmáčať Rosein ružový župan. Ona ju začala hladiť po vlasoch a šepkala jej do ucha ukľudňujúce slovíčka.

„Ako mi to mohol urobiť?“ šepla zničene Via. Rose len pokrútila hlavou a ďalej si ju tisla k sebe. Po chvíli, keď sa Via  aspoň trošku upokojila, sa jej Rose spýtala:

„Dokážeš mu odpustiť?“ Na odpoveď si musela dlho počkať. Ešte asi desať minút sedeli na Viinej posteli, pri čom sa kŕčovito držali za ruky. Keď si už Rose myslela, že jej ani neodpovie, Via potichučky zašepkala:

„Asi áno.“ Via totiž myslela na Elizabethine slová. Jediný spôsob, ako sa z tadeto dostať, je byť priateľka s Damonom. Je jedno, že ho teraz nenávidí. Chce odtiaľto odísť viac ako hocičo na svete. Rose si len s úľavou vydýchla, čo Vii prišlo trošku čudné, ale nekomentovala to.

„Kde si vlastne bola včera... Teda dnes ráno?“ chcela vedieť Rose, aj keď odpoveď veľmi dobre poznala.

„Bola som u Elizabeth. Vedela si, že je čarodejnica?“

„Nie,“ ľahko zaklamala Rose. Nechcela, aby si Via myslela, že pred ňou niečo tají. Nebolo by to dobré – už by jej Via toľko neverila. A to nemohla dopustiť. Viu mala veľmi rada. Za ten čas, čo je jej spolubývajúca, si ju veľmi obľúbila.

„A je veľmi mocná?“ Opäť sa Rose zatvárila, že ju to veľmi zaujíma a pri tom sama veľmi dobre vie, akú silu Elizabeth vlastní.

„Neviem... Nespýtala som sa jej to. No slabá určite nebude, keď dokázala zadržať upíra,“ krátko jej odpovedala Via. Po chvíľke ticha jej Rose navrhla, aby sa išli najesť, kým je jedáleň ešte otvorená. Via súhlasila a odišla s kôpkou oblečenia v rukách do kúpeľne sa prezliecť. Ešte stále bola v osuške a popravde jej bola zima.

Rose sa spokojne pousmiala a sadla si na posteľ. Odrazu počula, akoby niekto klopal na dvere. Zamračila sa, ale podišla ku dverám a otvorila ich. Poobzerala sa po chodbe. Nikto tam nestál. To je čudné, pomyslela si Rose a zamyslene zavrela dvere.

Opäť sa ozvalo to klopkanie, ale teraz si Rose bola istá, že nepochádza odo dverí. Ktosi zvonku klopal na dosku, ktorou Rose prikryla dieru pri posteli.

„Kto je tam?“ spýtala sa Rose. Nikto sa neozval, iba zosilnelo búchanie na dosku. Rose si vzdychla a kus dreva odtiahla od otvoru.

Osoba razom vyskočila a v sekunde stála vystretá uprostred izby.

„Damon!“ podráždene zasyčala Rose, ale snažila sa, aby ju Via nezačula. V kúpeľni sa pustila voda čo znamenalo, že sa Via rozhodla opäť sa osprchovať.

„Čo tu robíš?“ opýtala sa ho po chvíli Rose. Damon sa len uškrnul a podišiel ku dverám, ktoré ho delili od Vii. Rose opäť zasyčala, pribehla k nemu a zabránila mu potiahnuť kľučkou.

„Nechaj ju,“ zavrčala pomedzi zubami Rose. Damon sa na ňu nenávistne zamračil, ale neprotestoval. Avšak sa ani nepohol z miesta čo znamenalo, že sa tak ľahko nevzdá.

„Chcem ju vidieť. Uhni!“ prikázal jej sebavedome.

„Nechaj ju,“ už pokojne zopakovala Rose. Damon sa opäť zamračil, tento krát znepokojene.

„Stalo sa jej niečo?“ Rose len záporne zakrútila hlavou... A odrazu sa Damonovi zdalo, že je oveľa zraniteľnejšia ako pred pár hodinami, keď tu bol s ňou sám. Vtedy z nej priam sršalo, aká je nebezpečná. Teraz v nej však Damon videl dievča, ktoré sa úprimne bojí o svoju kamarátku. To ho málinko obmäkčilo.

„Trpí. Avšak...“ nedokončila vetu Rose.

„Avšak čo?“ chcel vedieť netrpezlivo Damon.

„Odpustí ti. Teda... Aspoň mi to povedala. Neviem, či to urobí... Až sa na teba pozrie.“ Damon sklopil oči. Po chvíli povedal:

„Mám odísť?“

„Teraz nie. Myslím, že by si sa...“

„Mal ospravedlniť?“ doplnil ju Damon. Rose len zamračene prikývla. Voda sa vypla. Bolo počuť tlmené kroky.

„Nechám vás samých?“ zašepkala Rose. Damon jej dal znak, že áno a tak Rose na Viu zakričala:

„Via, idem do jedálne po jedlo. Hneď som späť!“

„Dobre!“ zakričala za ňou Via a Rose odišla. Pri dverách však ešte Damonovi perami naznačila: „Nespackaj to!“

A bola preč.

Damon sa pár krát zhlboka nadýchol a otvoril dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Poobzeral sa okolo seba a zbadal Viu, ako stoji pred malým zrkadlom nad umývadlom a češe si vlasy. Asi počula, ako škrípajú dvere, pretože povedala:

„Rose, niečo si zabudla?“ Damon sa redšej neozval a upírskou rýchlosťou sa presunul za Viu. Keď ho zbadala v zrkadle, zalapala po dychu. Chcela od neho odskočiť, ale Damon ju pevne chytil za ruky a pritisol si ju k sebe, čím jej v tom zabránil. Via sa snažila brániť a po chvíli pochopila, že je to márne – Damon ju držal až nadľudsky silno.

Rezignovane zvesila a hlavu a odmietala sa na neho pozrieť. Ignorovala dokonca aj to, ako jeho blízkosť na ňu pôsobila. Snažila sa nepočuť splašený tlkot jej srdca, ktorý musel byť počuť na celú izbu. A ktorý Damon určite začul.

„Pozri sa na mňa,“ šepol jej do ucha Damon. Via len pokrútila hlavou a tuhšie zavrela oči.

„Prosím, pozri sa na mňa,“ zopakoval Damon s prosbou v hlase a otočil sa ju čelom k sebe.

Via sa párkrát zhlboka nadýchla a otvorila oči. Hlavu zdvihla tak, aby sa mohla pozerať rovno do tých jeho modrých studničiek, v ktorých teraz, prekvapivo, nebol ani náznak sarkazmu či povýšenosti, čo Viu úprimne prekvapilo.

„Ja... Sa ospravedlňujem,“ zašepkal jej do ucha a pevnejšie si ju pritisol na seba. Vii sa do očí opäť nahrnuli slzy.

„Prepáč,“ zopakoval Damon tichučko a pohladil ju po vlasoch. Privrela oči a vychutnávala si jeho blízkosť. Takmer neviditeľne prikývla hlavou, avšak Damon aj tento  nepatrný pohyb postrehol. Spokojne sa usmial. Mal chuť ju pobozkať, avšak sa bál, že by ho opäť odstrčila a tak si len zaboril hlavu do jej blonďavých vlasov a vdychoval jej opojnú vôňu. Via mu objatie opätovala.

„Sľúb mi, že mi už nikdy neublížiš,“ šepla. Damon pokýval hlavou na znak súhlasu a pomaličky sa od nej odtiahol. Hlboko sa jej pozrel do očí a rozmýšľal, či ju má pobozkať, alebo nie. Via však rozhodla zaňho a sama spojila ich pery.

Nebol to nijak vášnivý bozk. Bol len nežný a opatrný a Damon sa ani nesnažil to nejako zmeniť.

„Som tu s jedlom!!!“ zakričala odrazu Rose z vedľajšej izby a Via prekvapene odskočila. Damon sa na ňu len uškrnul.

„Hneď prídem, len odložím hrebeň,“ povedala Damonovi, keď sa na ňu významne pozrel, že by mali ísť za Rose. Damon len mykol plecami a otočil sa.

Keď už nemal výhľad na Viu, razom jej úsmev opadol. Pozerala sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát s kamennou tvárou. Ľavú ruku, ktorú mala až doteraz stiahnutú v päsť, pomaličky roztvorila. Pozrela sa na maličký drevený kolík, po ktorom jej ostal takmer neviditeľný otlačok v strede dlane. Tentoraz sa rozhodla ho nepoužiť. Avšak... Možno ho použije. Pretože Damonovi neodpustila...

.......................................

... a tiež, ako vždy, ďakujem TheKatherine a AndrejQe za ich nádherné povzbudzovanie. Ste zlatíčka! A, prosím, nezabite ma  za ten koniec. A kto by chcl vedieť čosi o pokračovaní HT, nech sa pozrie na moje zhrnutie. Dúfam, že vás poteším, že po HT bude ešte nasledovať na tému V+D Cesta prekliatych a Prízrak minulosti čo znamená, že sa s Viou tak rýchlo nerozlúčime. Dúfam, že vás to teší tak, ako mňa. ;)

Killy

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hriešny tanec - 15. kapitola: