OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hurricane - 3. kapitola

23.04.2013 (14:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1439×

3. kapitola – Antonio Ahnes

„Vieš, pokazila si mi celý večer. Nikdy by som neveril, že sa dám tak ľahko oklamať ženskou,“ pobavene pokrútil hlavou. „No teraz som ochotný dovoliť ti, aby si mi to celé vrátila aj s úrokmi.“

Jeho prsty sa zahákli o lem prikrývky a on potiahol. Opäť pod ním ležala – takmer nahá a s obrovským strachom v očiach. Jared sa k nej sklonil a prudko ju pobozkal. Cerise začala zúrivo krútiť hlavou a búšiť do jeho hrude. Na jej počudovanie sa od nej naozaj odtiahol.

„Odrazu nespolupracuješ?“ opýtal sa jej, hrajúc pri tom prekvapenie. „A ja som si myslel, že keď si ma pred tým tak oduševnene hladila a bozkávala, že by som sa ti mohol aj celkom páčiť,“ dodal smutne. Potom sa na ňu široko usmial, evidentne spokojný, že sa bráni.

„Prečo to robíš? Prečo ma tak nenávidíš?“ spýtala sa ho, po tvári jej začali tiecť nové slzy. Jared pokrčil ramenami.

„To nie je nenávisť. Nenamýšľaj si, že by som k tebe – ku obyčajnému zvieraťu bez duše – bol schopný niečo cítiť. Jediné, čo sex s tebou môže spôsobiť, je radosť. A okrem toho, ak budem mať šťastie, s tebou môžem splodiť dediča. Alebo ty sa necítiš na to, byť mamou?“ odvetil.

„Takže to je to, čo so mnou teraz spravíš? Opäť sa ma pokúsiš znásilniť?“.

„Neostane len pri pokusoch,“ usmial sa na ňu. „Ale teraz mám s tebou iné plány. Vieš, že po vpichnutí vzduchovej bubliny do žily ľudia umierajú veľmi dlhou a bolestivou smrťou? Dnes mi o tom rozprával David a, aby som pravdu povedal, celkom ma tým zaujal. Chcel by som to na niekom vyskúšať,“ povedal Jared. „No neboj sa. Nezabijem ťa. Vpichnem ti len také množstvo, aby to tvoje telo dokázalo prežiť. Do dvoch dní bolesť určite prejde... Alebo do troch,“ ubezpečil ju. Potom si z vrecka vytiahol klasickú injekciu, dlaňou si pridržal jej spínajúcu sa ruku. Na vnútornej strane ruky sa jej pod tenkou kožou rysovali sotva viditeľné modrasté prúžky. Neváhal.

Tenký kov preťal pokožku a Cerise len bezmocne zavzdychala, keď nepatrne stlačil kus plastu. Bolesť prišla takmer okamžite a v obrovských vlnách. Cítila, ako jej pravá ruka mravenčie, ako sa jej žily napínajú a sťahujú v snahe vysporiadať sa s novonadobudnutou látkou v tele. Prestala vnímať svoje okolie. Zrak sa jej zahmlil a ona ani nevedela, či to bolo tým, že plakala alebo sa jej pretáčali oči dozadu. Na čele jej vyrašil studený pot, keď sa tá neznesiteľná bolesť začala presúvať zo zápästia ku ramenu až do srdca. A tam priam explodovala. No bol tu jeden rozdiel. Po vyvrcholení by mala prísť aspoň malá úľava. Nestalo sa tak. Bolesť ani o trošku nepoľavila. Zo srdca prešla do pľúc a potom do všetkých končatín. Jediné, čo dokázala ako-tak vnímať bol Jaredov tichý hlas, ktorý neustále šepkal: „Bola by si schopná umrieť, aby si dokázala, že máš pravdu?“

Bola by som schopná zabiť, aby som zachránila svoj život.

….......

Jared za sebou pomaly zatvoril dvere. Bol so sebou... maximálne spokojný. Nepopieral, nebolo to nič príjemné. Nikdy nemal v obľube mučenie žien. Žiaľ, v tomto prípade to bolo nevyhnutné. Nedala sa skrotiť. Bola tvrdohlavá. Jeho krásne malé mačiatko, ktoré prská. Ako tigrica. Miloval tú jej spurnú povahu. A miloval jej slzy, ktoré sa jej po každom jeho dotyku kotúľajú po tvári. Bolo to niečo nezvyčajné. Bila sa, škriabala, kusala, ale úplne iným spôsobom, ako by Jared čakal. Bila sa tak, že ležala, škriabala tak, že si ostrihala nechty a kusala pomocou zatvorených úst. Provokovala ho. Provokovala ho svojou nečinnosťou. A Jared bol z istej strany veľmi rád, že sa nedala pokoriť tak ľahko. No všetko má svoje hranice. Tie jeho práve prekročila.

Čo si myslela, že tým svojim výstupom dosiahne? Tým, že ho bozkávala a objímala? Nebodaj, že sa nad ňou zľutuje? Aké smiešne!

„Marta!“ zakričal, keď sa vrátil na prízemie a z vešiaku si zobral svoju koženú čiernu bundu. Do miestnosti sa pomaly prišuchtala Marta so žalostným výrazom v očiach. Jared otrávene pretočil očami. „Nepozeraj sa tak na mňa. Idem von do Markovho obchodu. O tejto rannej hodine tam uňho skoro nikto nebude, tak hádam bude mať väčší výber ako predvčerom.“

Marta pokorne prikývla a jej bystré oči zablúdili ku schodisku, odkiaľ sa ozýval Cerisin krik. Videl, ako sa jej roztriasla spodná pera a pohľad opäť sklopila.

„A čo mám urobiť... s ňou?“ opýtala sa, pri čom si žmolila v rukách svoju starú kvietkovanú zásteru.

„Nič. Prídem až neskoro večer. Dovtedy ti zakazujem sa ku nej čo i len priblížiť, Marta. Dostala trest a ten si teraz musí odpykať,“ odsekol.

„No nebude... hladná?“ ozvala sa opäť, nedbajúc na pánove slová.

„Ak aj bude, nemyslím si, že je v stave, kedy by si to uvedomovala. Dostane najesť keď prídem domov,“ pokrčil plecami Jared. Potom otvoril dvere a vyšiel z domu, pri čom poriadne zabuchol dvere. Ako majiteľ jedného z posledných murovaných domov si to mohol dovoliť.

Úprimne, na svoj dom bol hrdý. Pochádzal z 20. storočia a pripomínal skôr vilu než obyčajný dom. V 22. storočí sa tehly už zásadne nepoužívali. Nahradilo ich sklo. Každý jeden byt bol vytvorený z kovových konštrukcií a z obrovských plôch či už číreho, alebo tmavého skla. Bolo to možno trochu nepraktické – sklo sa nedalo zatepliť. No vo väčšine domácností, ktorá sa vždy skladala z muža, gazdinej a zopár štetiek, už mali moderné ohrievače a slovo ako „radiátory“ bolo pokladané za historizmus.

Jared si z vrecka vytiahol klasické tenké kľúče s malým červeným gombíkom navrchu. Ten stlačil a on už razom počul, ako sa garáž za domom sama od seba otvára a z nej vychádza jeho čierno-červená limuzína z tmavými neprestrielnými sklami a automatickým autopilotom.

„Kam to bude?“ oval sa monotónny hlas z predného sedadla, keď sa pohodlne usadil na jednej zo zadných kožených sedačiek.

„Markshop. Čo najkratšou cestou,“ povedal Jared. Autopilot takmer okamžite odpovedal:

„Trasa okolo Národného múzea, dĺžka cesty pätnásť minúť aj dvadsaťosem sekúnd.“

Jared sa usmial a prikývol. Auto sa pohlo vpred a v tej chvíli si nevedel vynachváliť dnešnú supermodernú dobu, ako sa tomuto storočiu hovorilo. Elektrina zadarmo, lacný a nadmieru uspokojivý sex a veľmi kvalitný tovar dovážaný priamo z Francúzska. Na myseľ mu takmer okamžite prišla Cerise aj s tou jej nebezpečnou náturou, ktorú sa rozhodol skrotiť. Dokonca aj o zábavu mal postarané!

…..

Keď si to pevným krokom nakráčal priamo na recepciu, Marko, šéf Manhattonského podsvetia a majiteľ Marksopu v jednom, sa naširoko usmial a stlačil mu ruku v úctivom geste.

„Jared, tušil som, že sa v blízkom čase znovu objavíš,“ zašepkal úlisným hlasom a v zvrátených mliečnych očiach sa mu potešene zablyslo. Rukou mu pokynul a oni sa spoločne ponorili do hlbšej časti obchodu. Cestou minuli veľké načerveno natrené dvere z čerešňového dreva a s niekoľkými čiernymi zámkami pripevnenými na ráme. Ozval sa spoza nich zvuk, tak vysoký a hrdelný ženský výkrik, že keby posledných desať rokov nestrávil v nevestincoch pomaly každú noc, tak by sa nad ním zhrozil. No v tomto prípade sa nad tým len pobavene pousmial a prstom ukázal za seba, na miesto, odkiaľ zdroj toho kriku pravdepodobne pochádzal.

„Si si istý, že mi tentokrát nepostačia aj štandardné služby?“ opýtal sa ho potichu. „Rád to dievča skrotím.“

Marko okamžite pokrútil hlavou a pod nepeknou predstavou menšieho zárobku, ktorý by mu iste Jaredov výber dnes večer poskytol, zamrmlal:

„To nebude potrebné. Pochybujem, že by vás dievča s krokodílom v sebe priťahovalo.“

„Krokodílom? Ale no tak, Marko,“ znechutene odfrkol Jared. „Takto si dodžubať tovar? Nespoznávam ťa. Určite to nebude pekný pohľad.“

Marko s ním v tichosti súhlasil – nebol to pekný pohľad. Dievčatá mali na mieste vpichu stmavnuté odumreté kúsky kože a nazelenelá farba ostatnej pokožky bola dôvodom názvu tejto starej a pomaly zabudnutej drogy.

„Tovar starne. Treba ho obmieňať. A so starými zvyškami sa snažím robiť, čo sa dá. Je tu zopár nových týpkov, myslím, že vraveli, že sú z Ruska. Nepohrdnú ani tridsaťročnými a keď sa ponúkli, že nám darujú zopár litrov krokodíla... Bol som prekvapený, že sa ešte vyrába,“ pokrčil plecami. „A ak ich baví sa na tie ženy pozerať, ako im postupne odumierajú kožné vlákna a prestávajú fungovať orgány, ja im v tom nebránim.“

„Dobre. Ak mi tvrdíš, že ten krik nebol spôsobený sexom ale nepríjemným mučením, nebudem sa vzpierať,“ prikývol Jared, otočil sa a pokračoval na koniec chodby. Marko si za ním nervózne odkašľal a na chvíľu si pomyslel, ako asi tie ženské momentálne vyzerajú s krokodíľou kožou na tvári. 

Jared cítil, ako ním prestupuje narastajúce vzrušenie. Dvere - v prítmí pôsobili ako tmavo hnedé - boli oveľa mohutnejšie ako tie predchádzajúce, ktoré boli zhotovené z mäkkej čerešne. Tieto vyzerali byť z mocného dubu a namiesto desiatich starožitných zámkov, aké sa používali ešte v minulom storočí, tu bol nainštalovaný najnovší zabezpečovací systém. Marko pristúpil ku miniatúrnemu 3D monitoru, naťukal do neho akýsi pin-kód a dvere v tichosti klapli a pootvorili sa.

„Počul som, že do New Yorku prišiel nový tovar,“ načal Jared. Marko sa usmial tým tipom úsmevu, ktorý jasne hovoril, že keby to Jared nevedel, tak by bol oveľa radšej. Takto mu bol nútený ponúknuť len ten najčerstvejší tovar, ktorý mal schovaný pre senátorov a kongresmanov.

„Som si istý, že ti nájdem aj nejakú divokejšiu časť z ponuky,“ odvetil Marko a zabočil doprava medzi spleť rôznofarebných dverí a so stovkami Strážcoch po bokoch. Jared počul, ako za múrmi vzdychajú a slastne stonajú muži rôzneho veku s nadchádzajúcej rozkoše. Znechutene nad tým nakrčil nosom a spolu s Markom urýchlene prešiel do druhej časti VIP priestoru. Markshop sa totiž skladal z dvoch častí, a to z prvej – v tej sa poskytovali len štandardné služby a ženy boli väčšinou sfetovane a pripútané k posteli. Tie ostatné, ktoré mali v tele mäkšie drogy ako extázu, pred vami rozkročili nohy aj bez násilia a dokonca si to z časti aj celkom užívali. Klienti za služby síce nezaplatili celý majetok, no znamenalo to aj použitý a zastaraný tovar a takmer nulové súkromie. Tieto priestory s tenkými stenami sa skrývali za vysokými červenými dverami.

Potom tu bola druhá časť obchodu – tá, ktorú využívala druhá polovica ľudskej populácie. Dievčatá nemali viac ako devätnásť rokov, každý klient si mal právo vybrať kedy, s čím a s akým množstvom omamných látok bude s tovarom narábať. Cenili sa aj oddelené izby a možnosť hygieny, ktorá bola v tak vysoko postavenom obchode ako Markshop pomaly posvätná, z prebytku HIV pozitívnych v posledných rokov. S výnimkou s prvou častou obchodu.

No potom tu bola ešte jedna vrstva ľudí, ktorej nestačili spoločné priestory a možnosť, aby ich ktokoľvek zazrel na verejnosti, ako si ukájajú svoje primitívne chúťky. Kongresmani, ktorí sa v New Yorku schádzali pomaly každý týždeň, oceňovali VIP priestory v zadnej časti obchodu. Obrovské izby s plnými barovými pultmi a plne vybavenými skriňami s erotickými pomôckami boli viac ako prijateľné.

A Jared si už zvykol, že sa s ním zachádza ako s pánom. Nechystal sa na tom niečo meniť.

„Do tejto izby sme umiestnili jednu z terajších pokladov. Už nie je panna – predvčerom sa tu zastavil senátor Ohia, no napriek tomu je ešte viac-menej neskúsená. Súdim z rýchlosti, s akou to s ňou pán senátor poriešil.“

Jared spokojne prikývol. Na myseľ mu prišla Cerise a jej biele putá, ktorými ju pripútal k posteli. A na čierne oči zaplnené surovou bolesťou. Teraz nebol správny čas myslieť na ňu.

„Budem mať maximálne súkromie?“ spýtal sa Jared a siahol na kľúčku.

„Nie tak celkom. V miestnosti naproti je istý Antonio Ahnes, Španiel pochádzajúci z Brazílie. Je to vedec, pracuje v medzinárodnej vedeckej organizácii a prišiel sem ako jeden z dílerov najnovšej drogy. Brazílčania nám robia veľmi dobrú cenu omamných látok a tak som pristúpil na istú menšiu dohodu,“ odvetil Marko a zamračil sa.

„Akú dohodu?“

„Daroval som mu dve panny. Viem, celkom drahý dar, no nemal som na výber. Skúša na nich nejaké najnovšie prototipy drog, spolu s ďalšími vedcami začali pracovať na 4-MA – droge, ktorá sa pred pár rokmi skúšala uchytiť – a pokúšajú sa ju zmiešať s extázou a s ešte nejakou látkou, ktorú mi odmietli prezradiť.“

Jared zamyslene prižmúril oči.

„Dúfam, že ma pán Ahnes nebude rušiť,“ povedal a vstúpil do dverí, nechávajúc za sebou stáť skrčeného Marka.

Na posteli, ktorá bola prikrytá čiernou zamatovou dečkou, ležalo spútané dievča v spodnom prádle a s bielym šátkom v ústach. Svetlo-hnedé vlasy jej siahali čosi pod lopatky a z nebesky modrých očí jej svietilo číre zdesenie, keď si všimla Jaredov záujem v očiach. Pristúpil k nej, sadol si na kraj postele a dlaňou ju pohladil po tvári. Dievčina napla telo čakajúc nával bolesti.

Jared sa zamračil a otrávene si vzdychol. Možno patrila medzi tie nevinnejšie a neskúsenejšie kusy, no niečo ako ohnivosť alebo vzdor od nej nemohol očakávať. Za posledné tri roky urobili Spojené štáty také ústupky a kompromisy čo sa týka výchovy mladých dievčat – ako je napríklad povolený orálny sex už od šiestich rokov – že namiesto toho, aby z nich vyrástli ženy s nejakým pudom sebazáchovy, tak sa radšej skrčili a zmierili s bolestivou budúcnosťou.

Jared nikdy neobľuboval mučenie, no bol spokojnejší, keď jeho majetok zo seba dostal aký-taký vzdor. Inými slovami činnosť a pohyb svalov, pretože nebolo nič horšie ako kus stŕpnutého tela, ktorý pod vami leží stuhnutý a neschopný urobiť akýkoľvek pohyb. To bol jeden z dôvodov, prečo si muži tak obľúbili mučenie pri sexe – zo začiatku to bolo práve z tohto dôvodu. Až neskôr v tom začali objavovať nový druh zábavy, tak morbídny a pri tom starodávny ako ľudstvo samo.

Pristihol sa pri tom, ako pomaly vstáva a uvoľneným krokom pristupuje k zamurovanému oknu. Z dôvodu maximálnej diskrétnosti Markovho podniku sa už pred rokmi odstránili a zamurovali všetky okná, dokonca aj ventilové šachty postupne mizli a nahradzovali sa modernejšími zariadeniami. Sčasti to bolo kvôli zákazníkom, no hlavne kvôli incidentu spred dvoch rokov, keď sa skupinka dievčat vzbúrila a pokúsila sa ujsť. Ostalo len pri pokuse.

Jared zavrel oči a otočil sa chrbtom k stene, pohľadom opäť vyhľadal dievča a zaťal zuby. Chcel to mať čo najrýchlejšie za sebou, pretože po zážitku, ktorý mal s Cerise a jej nezvyčajnou aktivitou... a správaním... sa už akosi nedokázal uspokojiť s ďalším stuhnutým tovarom a on už teraz tušil, že to opäť nebude stáť skoro za nič. Čo ho nahnevalo ešte viac.

Snažil sa nevnímať dievčine tlmené vzlyky, keď jej začal sťahovať kusy látky z tela a pokúšal sa svoju predstavivosť zapojiť na maximum. Chytil ju tesne nad lakťom a stlačil – nie príliš silno, aby ju celú nedolámal, no tak, aby ju to bolelo. Dievča skríklo, šatka jej skĺzla z úst a z očí sa jej spustili slzy. No to bolo asi tak všetko. Žiadna reakcia, žiaden pohyb. Jareda to už prestávalo baviť.

„Máš zvláštne metódy. Je naozaj veľmi zaujímavé sledovať ťa. Napriek tomu som nútený pochybovať o ich účinnosti.“

Zarazil sa uprostred pohybu. Zodvihol hlavu a stretol sa s pohľadom hnedookého muža s tmavou pokožkou a dlhšími vlasmi stiahnutými do gumičky, ktorý ho pozoroval opretý o zavreté dvere.

„Kto, došľaka, ste?“ opýtal sa Jared, narovnal sa a poodstúpil od postele.

„Volám sa Antonio Ahnes, pracujem pre Medzinárodnú vedeckú organizáciu – skrátene ISO – a bolo mi povedané, že vás tu v túto skorú rannú hodinu zastihnem.“ Ahnesova odpoveď sa Jaredovi zdala viac ako neuspokojivá, samozrejme do chvíle, kým si neuvedomil jej pravý význam.

„Zháňali ste sa po mne?“ Hneď, ako tú vetu vypustil z úst, mal chuť sa vyfackať. Z jeho predošlého monológu to bolo viac ako očividné, no Jaredovi sa stále zdalo viac ako smiešne, aby ho nejaký vedec zháňal kvôli... No, kvôli hocičomu!

„S Damienom Gernerom už dlhé roky udržiavam kontakt. Na jeho žiadosť spolu s mojimi pomocníkmi v laboratóriách skúmame nové látky – hlavne tie z Ruska a Číny, pretože to vyzerá, že sa snažia ovládnuť trh s drogami – ale v neposlednom rade ich aj vytvárame a dovážame na objednávku. Napríklad zásobujem celú Južnú Amerike a USA, v Kanade sme takisto považovaní za dôležitých, ale nie nenahraditeľných. Gernerova posledná objednávka bol nový druh drogy, ktorý mal vzniknúť zmiešaním 4-MA s extázou.“

„Takže v tom má prsty Damien Gerner,“ skonštatoval Jared a trpko sa usmial. Damien Gerner patril medzi ľudí, ktorí si nikdy nebrali servítky pred ústa no napriek jeho úprimnosti mal veľmi zvláštny spôsob vyjadrovania. Hovoril v šifrách, často veľa podstatných vecí zamlčal a tie nepodstatné zveličil, len aby si poslucháč myslel, že mu bolo povedané niečo dôležité. „A čo je tá nová droga zač?“

„Určite ťa prekvapí, že nemá nič spoločné s 4-MA a s extázou.“

„Neprekvapí. Marko nepatrí medzi dôveryhodných ľudí, na vašom mieste by som mu nezveroval nijaké dôležité informácie.“

„V tom máš asi pravdu,“ prikývol Ahnes. „Ide tu o niečo... komplikovanejšie. Posledných pár rokov sa ISO zameriava aj na vývin čipov. Myslím tým tie malé kovové potvorky, ktoré sa vkladajú pod kožu a signalizujú vašu presnú polohu.“

„Kto riadi ISO? Musí byť poriadne hlúpy, pretože Japonsko už pred rokmi dotiahlo vývin čipov k dokonalosti.“

„Ja,“ odvetil Ahnes. „A môžem ťa ubezpečiť, že to nebola strata času. Japonské čipy sú podceňované, nikomu nenapadlo, že by sa pomocou nich dala droga vložiť pod kožu a pôsobiť tak na človeka celý deň bez zbytočného vpichovania v intervaloch každých šesť hodín. Tento nový, doposiaľ ešte neoverený tip dopovania je bezpodmienečne nekonkurovateľný.“ Jared sa na chvíľu zamyslel nad jeho slovami. Skutočnosť, že je Antonio Ahnes majiteľ ISO, ho takmer neprekvapila. Gerner mal vždy kontakty v podobe vysoko postavených ľudí.

„Šikovné,“ uznal Jared a uprel na neho svoj prenikavý pohľad. „Má to však chybičku. Droga, ktorá bude obsiahnutá v čipe, sa po čase minie. Tak ako krv bude prúdiť, tak látku bude odnášať so sebou a aj keď to bude trvať dlhšie, skôr či neskôr sa bude musieť doplniť. Nie je to nastálo.“

V doktorových očiach sa zableslo čisté potešenie, akoby sa mu to najhlavnejšie a najlepšie chystal len povedať a tým sa tak stať v jeho očiach dôležitým. To ťažko, pomyslel si a uškrnul sa.

„V čipe sa nebude nachádzať látka. Ambrózia nie je droga, je to nový druh choroby – niečo ako rakovina. Bunky sú napadnuté umelo vyvinutým vírusom, ktorý ich zdegeneruje a prispôsobí. Keďže majú bunky jadro, tak sa budú v tele množiť a postupne sa dostanú do nosa a nervových zakončení – prsty a klitoris budú sto ráz citlivejšie. A po čase – nedávam tomu ani rok – bude telo už tak preplnené nakazenými bunkami, že čip už ani nebude potrebný. Ženské telo bude... dokonalé,“ usmial sa Ahnes, no v jeho hlase nebola počuť posadnutosť ani nič podobné. Bol na seba pyšný.

„A na čo teda potrebuješ mňa? Ako si povedal, Ambrózia je dokonalá. Gratulujem. Vynašiel si ďalší spôsob, ako zlepšiť tento svet. Priam ohurujúce.“ Sarkazmus v jeho hlase bol viac ako do uší bijúci. Ahnes urazene ohrnul vrchnú peru a jeho pekná tvár sa zamračila.

„Mal si pravdu, keď si povedal, že môj výskum má jednu chybičku. Druhá polovica čipu musí obsahovať zmutované DNA iného ľudského jedinca. Aby sa žena stala závislá na svojom pánovi, telo musí vedieť, na čo konkrétne má reagovať. A obyčajné DNA nepostačí. Tvoje telo musí obsahovať takmer rovnaký počet nakazených buniek ako telo tvojho majetku, čo znamená, že čip sa nevloží do jednej osoby, ale do dvoch. Rovnako, ako jej čip bude plný tvojej DNA, tak aj tvoj čip bude mať v sebe bunky danej obete, aby si vedel, kedy máš produkovať vyšší počet feromónov.“

„Je to príliš komplikované,“ povedal Jared zamračene. Ahnes pokrčil plecami.

„Som vedec, slovo komplikované je u mňa viac ako bežné. Veda nikdy nebola jednoduchá. Skúsim ti to povedať zjednodušene... Tvoje telo bude v jej blízkosti reagovať v podobe zvýšeného produkovania feromónov. Jej telo bude na teba náchylné, tým pádom zaregistruje vôňu a automaticky sa bude snažiť dostať sa k tebe čo najbližšie. Túto zvláštnu reakciu dosiahneme tým, že budete mať v sebe čipy, ktoré budú obsahovať DNA toho druhého. Ľahké ako facka,“ pokrčil plecami, akoby sa nechumelilo.

„A smieš my ešte vysvetliť, prečo si plynule prešiel z nekonkrétnych osôb na „tvoj čip“ a „tvoje DNA“?“ odsekol Jared. Ahnes sa zasmial a premeral si ho s pobaveným úsmevom na perách.

„Pretože Gerner z nejakých nevysvetliteľných dôvodov chce, aby si ty a tvoja nová žena boli súčasťou prvého experimentu. Možno som zabudol povedať, že toto celé bola len teória... V praxi sme to ešte akosi nemali možnosť vyskúšať.“

„Odkiaľ vieš o Cerise?“ opýtal sa Jared, akoby ho zrazu niekto oblial vriacou vodou.

„Takže sa volá Cerise?“ odvetil Ahnes. „Gerner spomínal čosi o tom, že vybaví, aby si k tejto záležitosti dostal ešte neskúsený kúsok. Možno spomínal tvojho priateľa Davida? Sám neviem...“

Jared sa zamračil a uhol pohľadom. Znelo to tak... definitívne. Akoby nemal na výber. A možno ani nemal. Damien Gerner bol veľmi silný hráč. So svojim vplyvom sa mohol rovnať samotnému prezidentovi či dokonca pápežovi, aj keď na rozdiel od nich bola jeho moc neoficiálna. To, čo mu Ahnes povedal, sa mu ani trochu nepáčilo. Vymeniť si s Cerise DNA? Nechať sa dobrovoľne nakaziť zmutovanými bunkami? A prečo vlastne? Kvôli nejakému stupídnemu výskumu? Zrak mu padol na dievča na posteli. Spalo.

„Budeme ju musieť zabiť,“ ozval sa po chvíli mlčania Ahnes. „Vie toho priveľa.“

„Veď po celý ten čas spala,“ namietol Jared. Antonio prikývol, no neodtrhol z dievčiny zrak.

„Nebudeme to predsa riskovať. Risk neznamená vždy zisk.“

V tom mal Ahnes pravdu. 

............

"V nasledujúcej kapitole sa Ahnes s Jaredom presunú do jeho domu. Ani Cerisin zlý stav vedca neodradí a Antonio začne pracovať na výrobe čipov, ktoré by mali - podľa jeho slov - spôsobiť fyzickú závislosť na Jaredovom tele, čiže umelú lásku. Ako sa však pripraviť na možné komplikácie, keď ani presne neviete, čo od toho máte očakávať?

A aký je rozdiel medzi posadnutosťou a láskou?

Ahnesova a Gernerova odpoveď by bola totožná... žiadny."

Killy

P.S. Pridávanie je, ako ste si určite všimli, veľmi pomalé, no dúfam, že vám stojí za to čakať. Nie je jednoduché napísať a preštylizovať tak dlhé texty, keďže sa snažím, aby ste z každej kapitoly niečo mali a nenudilo vás to. :)

Ďakujem za komentáre!!! Poteší ma každý názor!!!

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hurricane - 3. kapitola: