OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hurricane - 4. kapitola

11.05.2013 (13:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2220×

4. kapitola – Experiment

Napriek klimatizácii, ktorú mal Jared zabudovanú v aute, bolo v aute príšerne teplo. Cestou na Warner Street, ktorá netrvala ani dvadsať minúť, stihol Ahnes vyfajčiť takmer polovicu krabičky.

„Nemyslel som si, že práve vy budete fajčiť.“ Ahnes vyfúkol a zasmial sa chrapľavým hlasom.

„Prečo, škodí to? Doba sa mení. Pred dvesto rokmi to bolo zdravé,“ uškrnul sa. Zdvihol ľavú ruku a pohladil svoj lesklý hnedý kufrík. Zamračil sa. Prsty sa mu zatriasli, keď nimi prešiel po kovovej zámke s číselným kódom.

Jared zamyslene prižmúril oči, pozorujúc Ahnesove ruky. „Chceš vedieť, čo v ňom je?“ zašepkal. Prešiel si po brade zarastenej strniskom a usmial sa. „Štyri roky som pracoval na Ambrózinom experimente. Každý jeden deň. A prečo? No... Mám rád výzvy,“ pousmial sa. „Vždy som rád prekonával rekordy. Dalo by sa povedať, že je to moje hobby.“

„Takže až toto šialenstvo skončí, čo si zapíšeš do svojho denníčka pod nadpisom „Som úžasný?““ spýtal sa Jared.

„Ako jediný na svete som ženskú myseľ prinútil podriadiť sa mužskému plemenu a tým tak otvoril dvere do novej ľudskej epochy.“

„A to je čo?“

Antonio sa samoľúbo pousmial. „Staneme sa bohmi. A ženy budú tie, ktoré nás budú uctievať.“

…......

V dome bolo nezvyčajné ticho. Jared sa neobťažoval zdvorilostnými frázami ako „nevyzúvaj sa“ a „cíť sa ako doma“, skrátka jediné, na čo dokázal myslieť, bolo to, že musí čo najrýchlejšie zdrhnúť. Antonio Ahnes – nech už bolo akokoľvek nemožné spochybniť jeho genialitu – bol jednoducho povedané blázon. A Jared nemal rád bláznivých ľudí. Niežeby sa ich bál, no... bral ich ako veľkých škodcov, ktorí všetko skazia a spomaľujú. Napríklad taký komár. Komáre tiež nemal rád. No nebál sa ich.

Bezmyšlienkovite zamieril do svojej izby. Uprostred kľačala Marta, práve namáčala uterák do studenej vody a potom ho položila na Cerisino spotené čelo. Nekričala. Triasla sa a oči mala prevrátené, až jej bolo vidno len bielka.

„Pán môj...“ zašepkala Marta a poklonila sa, až sa nosom dotkla zeme a celá sa zachvela.

„No toto...“ ozval sa za ním Ahnes a podišiel bližšie k posteli. „Lámeš rekordy. Takto rýchlo usmrtiť ženu bez toho, aby si ju čo i len ošukal? Tebe asi slovo šetrenie nič nehovorí, že nie?“ zasmial sa, no nezdalo sa, že by ho to nejako trápilo. „Čo si do nej vpichol?“

„Vzduch,“ odvetil prosto Jared bezstarostným hlasom, no zrak neodtrhol od zúboženej Cerise. Nespoznával ju. Akoby sa za tých pár hodín scvrkla, akoby z nej vyprchal skoro všetok život a ohnivosť, ktorú v sebe mala.

„Ach, taká škoda,“ zamrmlal Ahnes. „No čo už! Túto vyhoď a ja dám poslať pre nejakú inú ženskú. Máš rád čiernovlásky, ako vidím, však? Objednám jednu.“

Prvé, čo si Jared uvedomil bolo, že ani Ahnes a ani David nevedeli presne povedať, akej farby sú Cerisine vlasy. Bolo to predsa tak do očí bijúce! Tmavohnedé s červenými odleskmi.

„Vylieč ju,“ povedal Jared tvrdým hlasom. „Nič neobjednávaj. Chcem toto dievča, žiadne iné. Len ju daj do poriadku.“

Antonio sa zarazil a vypúlil oči, akoby si myslel, že zle počul. Potom si odkašľal a snažil sa oponovať:

„Prepáč, kamoš, no s týmto ti už nepomôžem. Má toho v sebe priveľa. Do troch hodín je mŕtva. Počul som, že zo Španielska doviezli nádherné tmavé kúsky. Sú drahé, no že si to ty, tak ti jednu zaobstarám...“

„Nie,“ odsekol Jared. „Chcem ju. Nikoho iného. Ak ju nezachrániš, všetko zruším a Gernerovi poviem, že si odmietol spolupracovať. A ver mi, že mne bude dôverovať viac ako hocikomu inému.“ To bola lož. Lenže to Ahnes nevedel.

Antonio si nervózne zastrčil prst za golier a trochu zaňho potiahol, akoby bol nesvoj. Potom strelil očami po Marte a keď opäť prehovoril, hlas mal tvrdý a sebavedomý.

„Ako dlho je na tom takto?“

„Prestala kričať už pred troma hodinami, pane.“

„Možno... ale len možno má šancu prežiť,“ pripustil po chvíli ticha. Jared prižmúril oči a hlavou mykol k dverám. Marta sa postavila a so sklopenou hlavou vyšla z miestnosti.

„Ak umrie... Bude to tvoj koniec, Ahnes,“ šepol Jared a a tiež prešiel k dverám. Pomaly vyšiel na chodbu a otočil sa, aby zavrel dvere. Antonio mu opätoval pohľad.

„Ak umrie, bude to tvoja vina, Jared.“

….........

V Kancelárii Damiena Gernera bol nezvyčajný pokoj. Hodiny na stene pomaly tikali, ceruzky boli na stole dokonale usporiadané podľa veľkosti a pod stolom sa krčila Nerissa – alebo Nessria – a poslušne mala hlavu položenú medzi jeho nohami. Rozopnuté nohavice sa povaľovali pod veľkým pracovným stolom, takže ak by aj náhodou niekto vošiel, nevidel by, čo sa pri Gernerových nohách presne dialo.

Z chodby sa ozvali hlasy. Damien bol prekvapený – ak sa mierne nadvihnutie obočia dá nazvať prekvapením. Bolo päť hodín ráno a bol pondelok. V pondelky on nepracuje. Rovnako ako nepracuje o piatej ráno. No skúste niečo vysvetľovať zabednencom ako sú senátori z Ohia a Arizony. O prezidentovi Spojených štátov ani nehovoriac. Bol zvedavý, kto z týchto troch osôb ho hľadá tento raz.

„Povedal som, že s ním musím hovoriť a nemám najmenší záujem deliť sa o moje súkromné záležitosti s vašou maličkosťou!“

Aha, na Jareda zabudol. Za posledné dva roky ho videl... Asi dvakrát. Prvý raz to bolo v deň, keď mu dával milióny dolárov ako odmenu za jeho mlčanlivosť. A ten druhý o rok neskôr, keď mu Jared oznamoval, že peniaze minul a chce od neho ďalšie. Obidve stretnutia boli plné smiechu a uvoľnenej nálady. Ironicky povedané.

O Jaredovi vedel veľmi veľa vecí, rovnako ako o jeho povahe či o minulosti. Ale len jednou vecou si bol natoľko istý, že bol ochotný to brať ako samozrejmý fakt – Jared ho nenávidel každým kúskom svojho tela.

„Zdravím ťa, Jared. Je príjemné vidieť ťa po tak dlhom čase,“ usmial sa a odhalil bezchybný chrup. Vedel, vlastne bytostne cítil, že vyzerá dobre. Autoritatívne. Tmavé vlasy s zopár šedinami mal vyčesané vzad. Šedá kravata mu dokonale ladila s oceľovými očami a tmavosivé sako perfektne padlo na jeho široký hrudník a ramená.

„Vždy som miloval tvoj zmysel pre humor,“ odsekol, vystrel sa a prižmúril oči. Toto gesto Damien neznášal. Vlastne neznášal celého Jareda Lendorziho. Dal si tú námahu a prišiel za ním až sem – do samého centra New Yorku, no o vhodnom oblečení, či dokonca saku a kravate, sa rozhodne nedalo rozprávať. Jared mal na sebe čierne tielko a obyčajné voľné čierne nohavice. A aj tak mal Damien pocit, že vyzerá mocnejšie ako on, usadený za obrovským dreveným stolom, pod ktorým sa krčilo dievča a práve mu plnila každé jeho želanie.

Bol to zvláštny pocit. Akoby sa do miestnosti dostali dvaja alfa samci – aspoň takto si to Damien nazval.

„Viem, že som obdivuhodný v mnohých smeroch, no ako večný sebakritik musím odporovať – humor nie je moja najsilnejšia stránka.“

„Tak potom nerozumiem, prečo sa snažíš robiť vtipy, keď ti nevychádzajú?!“ povedal Jared. Napriek tomu, že to znelo hrozivo, zatiaľ dokázal kontrolovať svoj hnev. Lenže Damien sa iba usmial a opäť zdvihol jedno obočie. „Netvár sa tak nevinne. Kto, dopekla, je Antonio Ahnes a čo odo mňa obidvaja chcete?“

„Myslel som si, že Antonio bude mať v sebe aspoň trošku slušnosti a vysvetlí ti všetko ohľadom projektu a experimentu Ambrózie,“ vzdychol si Gerner.

„Vysvetlil. No akosi zabudol spomenúť, ako z toho môžem vycúvať. Moment – vycúvať by som mohol, keby som sa bol do toho naozaj zapojil. Keďže sa tak nestalo, prosto ti oznamujem, že ja do toho nejdem,“ odvetil. Damien sa po prvýkrát za posledný mesiac zasmial. Potom zaťal päste – telom mu prešiel kŕč. Uvoľnil sa a tváril sa, že si toho nevšimol.

„Takže ty do toho nejdeš?“ usmial sa. „Mám mnoho es v rukáve. No keďže som férový hráč, – s kartami na stôl. Tvoj priateľ David nie je tak nedotknuteľný ako vyzerá. Stačí, ak zavolám tým správnym ľuďom a bude po ňom. A, okrem toho si nemyslím, že by si vyžil a dokázal ujsť z USA bez mojej pomoci... Jediná vec, ktorá mi pred rokmi zabránila zabiť ťa, bola moja morálka. Popremýšľaj o tom, Jared. Nemám problém odpratať ťa z cesty.“

Jared zaškrípal zubami.

„Čo odo mňa očakávaš?“

„Nič veľkolepé,“ odvetil Gerner. „Len, že mi budeš pravidelne podávať hlásania. Tebe verím viac ako Ahnesovi. Chcem vedieť, kedy a do akej mieri objekt zasiahne Ambrózia a aký vplyv to bude mať aj na tvoje telo – či pocítiš nejaké zmeny tipu väčšej sily, častejšej potreby spánku alebo niečo podobné.“ Damien opäť zaťal päste. Ďalší kŕč.

„Takže vy v skutočnosti neviete, aké následky bude mať čip na moje telo,“ zamračil sa Jared. Gerner prikývol.

„Isté len je, že ťa to nezabije a ani nezmrzačí. Ostatné uvidíme až po čase. Teraz, ak sa nenahneváš, by si mal radšej odísť. Potrebujem si ešte niečo vybaviť“ odmlčal sa. Jared sa pousmial a očami strelil ku stolu, akoby presne vedel, čo sa tam deje.

„Urobila ťa dvakrát za desať minút. To je dosť málo. Mala by byť potrestaná,“ uškrnul sa. Potom sa otočil na päte a s hrdo zdvihnutou hlavou odišiel z miestnosti. Hrdosť a pýcha... To je to, čo na ňom Damien neznášal. Bol rovnaký ako on.

….........

Keď Jared vošiel do svojho domu, prekvapilo ho, že sa Antonio očividne presunul z horného poschodia do obývačky. Cerise ležala na pohovke – nahá, čo sa mu veľmi nepáčilo, no upokojilo ho, že sa už netriasla. Vyzerala akoby spala.

„Vpichol som do nej sedatíva. Zobudí sa, až to budeme potrebovať,“ ozval sa Ahnes, akoby čítal Jaredove myšlienky. Ahnes sedel za stolom, na ktorom mal položený svoj kufrík – a bol otvorený. Pristúpil k nemu a so záujmom sa zahľadel na obsah. Všimol si zopár skúmaviek, jeden menší mikroskop a sadu prázdnych flakónov.

„Kde je ambrózia?“ opýtal sa Jared. Antonio sa pousmial, schytil pinzetu a pomocou nej zdvihol do vzduchu miniatúrnu kovovú vecičku. Čip.

„Presne tu. Vidíš? Čip sa delí na dve rovnaké časti. V tejto polovici,“ ukázal na ľavú časť,“ je ambrózia. Nakazené rakovinové bunky. A v tej druhej je už vložená tvoja DNA – konkrétne časť vlasu. Našiel som ho na posteli, ak sa neurazíš,“ uškrnul sa.. „Tento čip sa vloží do krčnej tepny. Príde mi to ako najbezpečnejšie miesto – ak samozrejme nerátame s jej pretrhnutím, no vzhľadom na to, že by do pár sekúnd vykrvácala, tak je to aj tak jedno.“

„Dobre,“ odpovedal prosto Jared. Ahnesovi prišlo, že ho to ani len nezaujíma, čo sa ho naozaj dotklo.

„Mimochodom, do izby ti namontujem kameru. Chcem vedieť o každom jednom pohybe a takto to bude najbezpečnejšie.“

Jared sa zarazil a na pár sekúnd prestal dýchať. Potom sa z plného hrdla rozosmial.

„Takže ty si myslíš, že ti dovolím pozorovať ma, ako si to s ňou rozdávam a popri tom sa budem pozerať do kamery a nadšene ti mávať?“ pokrútil hlavou. „Tak na to rovno môžeš zabudnúť. Budú ti musieť stačiť moje správy, toto ti rozhodne nedovolím. Nie som pokusný králik ani nejaké lacné porno, to nájdeš na internete.“

„Damien Gerner nebude spokojný,“ namietol Antonio.

„S Damienom Gernerom som sa rozprával a garantujem ti, že on rozhodne spokojný bude,“ usmial sa Jared a tón jeho hlasu jasne naznačoval, že s touto témou skončil. „Kedy jej tam ten čip vložíš?“ rýchlo zmenil tému.

„Práve sa na to chystám“ povedal Ahnes, zdvihol sa z kresla a podišiel ku spiacej Cerise. Zodvihol lesklý lekársky nôž a jeho špičku priložil k jej hrdlu.

„Nevykrváca?“ ozval sa Jared. Antonio pokrútil hlavou.

„Nechcem ju rozrezať na poli. Len jej spravím maličkú dierku na krku, okrem toho som sa postaral o to, aby sa jej spomalil tep na minimum. Nie je to ťažký zákrok.“

Potiahol rukou. Vystriekol tenulinký pramienok krvi. Potom sa otočil a zdvihol pinzetu spolu s čipom, ktorý ihneď bez nejakej väčšej námahy vložil Cerise pod kožu. Jareda jeho presnosť ohromila. Ale len na chvíľu. Sledoval, ako do flakónu zachytil kvapky krvi.

Ahnes schytil predmet podobný peru, namieril ním na Cerisin krk a potom stlačil gombík na jeho vrchu. Slabo zažiarilo a rana sa zatiahla, ostala len malá chrastička. Niet nad modernú technológiu.

„Teraz jej krv vložím do tvojho čipu. Zaberie to len chvíľu,“ povedal akoby mimochodom Ahnes. Jared zamračene prikývol, no potom svaly uvoľnil a zatváril sa ľahostajne. Bolo mu to jedno. Jediné, čo chcel, bolo, aby to ten otravný vedec zbytočne nepredlžoval. Nespal už dva dni a napriek tomu, že bol zvyknutý na minimum spánku, tak sa mu začínala točiť hlava. Potreboval si zobrať tabletky, ktoré nahradzujú spánok. Doktori síce tvrdia, že je to nezdravé, no na to kašľal. Teraz si nemohol dovoliť spať. Za prvé musel dokončiť zavádzanie čipov do tiel a za druhé už príšerné tri dni nešukal. Vôbec.

Antonio sa k nemu otočil držiac v ruke druhý čip a v tej druhej nôž. Jared poslušne naklonil hlavu a nechal sa bodnúť, potom so zaťatou čeľusťou čakal, kým mu ten debilný kov konečne strčí pod kožu.

„Môžeš ísť,“ povedal stručne, keď Antonio dokončil svoju prácu a ukázal na dvere. Ahnes sa zarazil a prižmúril oči.

„Myslím si, že by som mal byť pri tom, až sa prebudí. Môže sa niečo zvrtnúť. Ešte sa ti budem hodiť,“ šepol. Jared sa ironicky usmial.

„Radšej nemysli. A teraz vypadni z môjho domu.“ Ahnes ho, na počudovanie, bez ďalších rečí počúvol, zbalil veci späť do kufríka a odišiel. Zdalo sa mu to, alebo sa naozaj tváril byť urazený? Jared spokojne prikývol a očami strelil po Cerise. Nech už bola táto situácia akokoľvek neprijateľná... Bola neprijateľná len kvôli tomu, že nemal na výber. Ak by ho požiadali o pomoc a dali mu možnosť voľby, bez zaváhania by tú ponuku prijal. Cerise bude jeho. A nielen to. Bude prahnúť po jeho dotykoch, šepkať, ako veľmi ho chce. Tá predstava sa mu páčila.

Podišiel k nej a kľakol si na kolená. Jednou rukou jej odhrnul vlasy z tváre a tou druhou jej prešiel po krku – na mieste, kde bol čip, bola malá hrčka. Aj on cítil zvláštne napätie pod kožou. Funguje to? Chcel to vedieť – okamžite. Sklonil sa a pobozkal ju na pery. Najprv sa o ne len obtrel... a potom jej bez váhania strčil jazyk do úst, čo ju okamžite prebralo.

„Čo to,“ viac jej povedať nedovolil. Doľahol na ňu a roztiahol jej kolená. Cerise na neho vypúlila svoje veľké, čierne oči a zalapala po dychu. Videl, že je vystrašená, pod jeho rukami rýchlo bilo jej srdce.

„Dýchaj, Cerise. Len dýchaj,“ zašepkal, opäť sa perami otrel o tie jej. Cerise ho poslúchla. Nadýchla sa. A ohromene zastonala.

„Ja... je to sladké,“ vykoktala. „Dobre voniaš.“ Jared sa usmial a prikývol.

„Dýchaj ďalej,“ odvetil a dlaňou jej prešiel po tvári. Potom sa presunul na jej prsia a končekmi prstov jej prešiel po bradavkách.

„Bože...“ vzdychla a zavrela oči. „Cítim ťa. Tvoja koža... chcem ju ochutnať.“ Nebránil sa, keď mu jazykom prešla po krku. Potom ho jemne uhryzla do kútiku pier a sama ho začala bozkávať na ústa – detsky, neskúsene. Jared sa zasmial, čo ho samého prekvapilo, a otvoril jej ústa, aby ukázal, ako sa to má správne robiť. Cerise sa s radosťou podriadila.

Bolo to iné, ako kedykoľvek pred tým. Narozdiel od ostatných dievčat, ktoré mal, tak sa nebránila a nesnažila sa mu ublížiť, ani sa ho nebála a neležala stuhnuto ako doska. A dokonca nebola ani na drogách – teda viac-menej. Bola živá. Ochotná preňho urobiť čokoľvek, čo by jej prikázal.

„Prejdi mi prstami po chrbte,“ zašepkal medzi bozkami. Cerise tak hneď urobila a prekvapením rozšírila oči.

„Moje prsty... sú citlivé,“ povedala. Potom sa zhlboka nadýchla a zavrela oči. „Chcem viac. Chcem... neviem, čo chcem, ale chcem to.“

„Dôležité je, čo chcem ja,“ usmial sa na ňu. Potom sa nahol k jej uchu. „Chcem, aby si zavzdychala moje meno.“

Cerise sústredene prižmúrila oči a zamyslela sa. Stuhla a prestala ho hladiť. Odhodlane mu pozrela do očí.

„Jared. Spomínam si. Chcel si ma zabiť. A ja ťa za to nenávidím.“

..............

Čo myslíte? 

Dostalo sa mi do uší, že Hurricane je dosť podobný 50 odtieňom sivej. Zo zvedavosti som si časť prečítala a musím vám hneď povedať, že jediné, čo majú spoločné, sú sexuálne scénky a brutalita. Moji hlavní hrdinovia sa ani zďaleka tak ľahko milovať nebudú.

V Cerise sa bude odohrávať boj. Buď podľahne fyzickej nevysvetliteľnej túžbe, alebo psychickej nenávisti, ktorú k Jaredovi cíti. Inými slovami: Bude ho objímať a preklínať zároveň. Ako sa s tým popasuje Jared je naozaj ešte len vo hviezdach. :D 

P.S. Ospravedlňujem sa za veľmi pomalé pridávanie. Hm... toto dielko je fakt nad moje sily. :D Ale dúfam, že vám za to to čakanie stojí. :)

Ďakujem za komentáre!!!

Killy

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hurricane - 4. kapitola: