OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah I.

18.02.2020 (12:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1115×

I. KAPITOLA

(15+) 

Drsne chytil moju bradu a necitlivo si obzeral každý detail mojej tváre. Pozerala som niekam za jeho rameno, do neznáma a tvárila sa čo najviac nezaujato. Presne ako ma učil otec. Bez náznaky desu či úzkosti. Len v mojom vnútri sa odohrávalo hotové peklo. Chcela som utiecť, kričať či hlasito plakať.

„Koľko je to generácií, čo sa vám narodilo dievča?“ spýtal sa obdivovateľ môjho otca. Postával len kúsok od nás a skrýval hanbu za kamennou tvárou.

„Asi desať? Narodila sa slabá, dúfali sme, že zomrie. Ale nejako prežila,“ odfrkol až znechuteným hlasom.

Dúfali. Bodaj by ma radšej udusili ešte v pôrodnej posteli.

„Vyzerá slabo,“ nakrčil nos, zodvihol jednu moju ruku a hodí s ňou ako so špagetou, „ako maslo na slnku. Nebude lepšie ju predať do nejakej kuchyne alebo skleníka? Ešte zarobíš. Neviem si ju predstaviť ako strážcu.“

Predať. Nie som žiadna vec na predaj. Celá situácia mi skrúcala žalúdok. Ak by som nevynechala raňajky, tak už ležia na jeho prehnane naleštených topánkach s kovovými špicami. Potichu som prehltla žalúdočne kyseliny a snažila sa nevnímať jeho urážky. Počas šiestich rokov môjho života som ich zažívala na dennom poriadku. 

„Nebudem ju predávať ako nejakú kozu,“ osočil sa otec. To je snáď najkrajšia vec, akú mi kedy povedal. „Viaže nás stará tradícia od vzniku nášho rodu a nemienim ju porušiť.“

„Ako myslíš,“ mykol plecami a v jeho uhľovo čiernych očiach sa mihol náznak úškrnu, „ale nesľubujem ti, že to prežije.“ Vtedy som ani netušila, že môj otec bol oproti nemu ten najvrúcnejší rodič. To práve on, môj majster, bol stelesnením tých najväčších temnôt, aké som si ani nedokázala predstaviť.

Nikdy v ničom som nevynikala. Slovo dostačujúce bolo pre mňa tou najlepšou pochvalou, akú som kedy vo svojom živote dostala. Snaha tu bola, ba aj túžba, ale ani to niekedy nestačilo. Tvoje jedlo je plané, Astra. Tvoje držanie tela je prosté a bez kúsku elegancie, Astra. S tou dýkou si pomalá, Astra. Meč musíš držať pevnejšie, Astra.

„Tvoja technika je na úrovni novoročného strážcu, Astra,“ povzdychol majster a podráždene si prehrabol gaštanové kučery, „uvedom si, že tu nejde len o tvoj život. Pri akejkoľvek akcii bude na teba spoliehať aj zvyšok tímu.“ Rukou naznačil na dvojčatá sediace na zvalenom pni starého dubu.

Ruky sa mi triasli vyčerpaním. Srdce mi besne bilo do rebier. Pľúca prosili o troška oddychu. Nemala som chuť ani silu mu čosi na to povedať. Tenká breza nedotknuto stála uprostred vypáleného prstenca drevených šípov a spokojne sa skláňala pod náporom jesenného vánku. Nemala ani škrabanec.

„Čím dlhšie sa o to pokúšaš, tým viac sa ti trasú ruky a nevieš usmerniť šípy tam, kde treba. Choď si radšej oddýchnuť k dvojičkám,“ rezignovane zvesil plecia a čosi si zapísal do potrhaného zápisníka.

Bez zbytočných otázok som ho poslúchla, dotiahla sa k zvyšku tímu a sadla si na studenú zem. Nohy vďačne prijali nával úľavy. Chrbát som si oprela o prevlhnutý dub. Konečne troška odpočinku.

„Divím sa, že si prežila tých štrnásť rokov tréningu,“ riekla Anya, ženská časť dvojičiek. V hlase mala len číre znechutenie. Nezaujato sa hrala s padnutým prameňom belasých vláskov. Jej krásna tvár s nebeskými očami vôbec neladila s jej postavením. Nikto by v jej krehkom tele nevidel hrozbu či seberovného protivníka. Čo jej chýbalo na hrubej sile, vyrovnávala rýchlosťou a ohybnosťou.

Jej brat, na druhú stranu, bol obdarený horou svalov. Nezaujato prežúval plnenú žemľu a len čosi súhlasne zahmkal.

„Ak mňa alebo Otta ohrozíš pri vstupných skúškach, tak ťa donútim ľutovať toho, že si prežila až doteraz.“ Upravila padnuté vlasy za ucho a spokojne si pretiahla chrbát.

Pri spomienke na vstupné skúšky mi ostalo zle. Aj po štrnástich rokoch tréningu som mala len mizivé šance zvládnuť ju. Čo zvládnuť, budem rada, ak prežijem. Skrútilo mi žalúdok pod návalom úzkosti. Objala som sa okolo pása a zhlboka sa nadýchla.

Les plný divokých beštií nie je tou najväčšou hrôzou. Tie len preriedia tých bojaschopných od zvyšku. Ale práve duely, jeden na jedného, sú tým skutočným peklom. Zľutovanie vtedy neexistuje a zabíjanie je povolené. Len tým dokážeš svoju schopnosť eliminovať akýkoľvek druh protivníka bez náznaku emócií. Lebo to presne z nás robia. Chladné zbrane.

„Nechajte to provokovanie a radšej sa pobaľte domov. Za chvíľu sa stmieva,“ zapojil sa do konverzácie majster a upriamil svoje temné oči na mňa, „až na teba, Astra.“

Nepokoj vo mne len zrástol. Poslednou dobou si ma tu nechával až príliš často. Dvojičky na mňa znechutene pozreli, čosi zamrmlali na odzdrav a prehodili si cez plecia tašky. Bez obzretia cez rameno sa pomaly stratili na vyšliapanej cestičke medzi stromami.

„Aj ja by som sa mala ponáhľať domov,“ zašeptala som roztraseným hlasom do nečakaného ticha. Hlavu som skláňala a neprítomne civela na majstrove topánky. Boli rovnaké ako v deň, keď ma prijal pod svoje krídla.

„Tvoj otec je ešte na stretnutí lordov,“ podišiel ku mne, „a bude tam do večera.“ Kľakol si ku mne a zadívala som sa niekde medzi chabý priestor medzi nami. Nechcela som vidieť jeho nechutný pohľad. „Tvoj brat už má dávno vlastnú rodinu.“ Chytil mi bradu a hrubou silou ju nadvihol. Jeho oči si ma obzerali ako vlk surové mäso. Nenávidela som to. Nenávidela som jeho. Nenávidela som vlastný život. „A tvoja matka ťa v hrobe ešte nejakú dobu počká.“

Prudko sa vrhol po mojich perách. Bozkával hladne. Po tvári mi tiekli jeho sliny a jazyk ryl medzi moje zuby. Nemalo zmysel protestovať. Pokúsila som sa o to nespočetne ráz a výsledok bol len jeden. Bolestivá prehra. Zlomené končatiny, prasknuté rebrá či monokle. Neštítil sa ničoho. Vedel, že to nik nebude riešiť.

Druhou rukou mi zaprel medzi prsia a donútil ma ľahnúť si do trávy. Zapozerala som sa na košaté koruny stromov a rozmýšľala, či ich zrátam. Možno keď napočítam do tisíc, tak to akurát skončí. Ležala som ako bábika a nechávala jeho ruky skúmať okraj trička, zatiaľ čo ústami zablúdil k mojej kľúčnej kosti. Snažila som sa na to nemyslieť, úplne ho vymazať zo súčasnej scenérie a vnímať len divokú prírodu. Zvuk vtáčikov, šelesť trávy a cvrlikanie kobyliek.

Kroky. Ľudské kroky. A smerovali sem. Majstrove ruky sa zasekli a prudko zdvihol hlavu. Čosi nepríjemne zamrmlal popod nos a ladne vyskočil na nohy. Mojím nohám to šlo ťažšie. Triasli sa ako kolená čerstvo narodenej srny. Rukami som zablúdila do mojich čiernych vlasov a vytiahla obschnutý lístok.

„Zabudla som si tu ruksak,“ vybehla spoza stromu dvojička.

„Dobre, Anya, ber ho a utekaj,“ usmial sa na ňu jedným kútikom ústa, „a ty, Astra, choď konečne tiež.“ V jeho hlasom som počula jasné sklamanie, možno i zhnusenie. Dlho som nad tým nerozmýšľala a rozutekala sa od neho čo najďalej.

„Štetka,“ zašeptala Anya, keď som akurát preletela okolo nej.

Odkedy sa odsťahoval môj brat, tak doma ostalo ticho. Bolo tu už len služobníctvo, ja a môj otec. A ten sa o mňa nikdy nezaujímal. Myslím, že sa už dávno zmieril s mojou nastávajúcou smrťou. Neveril, že skúšky prežijem. A úprimne, neverila som tomu ani ja.

Vyštverala som sa na parapet svojho priestranného okna, otvorila ho a sadla si na vonkajšiu lištu. Nočný vánok ma pohladil po tvári a zmýval odporné dotyky majstra. Oprela som si hlavu o bočný rám a zapozerala sa na drobný mesiac vykúkajúci spoza roztrhnutých mračien. Bola to pekná noc.

Dupot konských kopýt predpovedal len jedno. Otec prichádza s návštevou. Zažmurkám do diaľky. K nášmu domu sa blížili dva vozy a bujaré hlasy. Zjavne pili. A rozhodli sa pokračovať u otca doma. Nemala som náladu na ďalších nechutných chlapov.

Zoskočila som dnu, vzala si peňaženku, dýku strčila do puzdra na stehne a vyštverala sa cez okno na strechu. Ešteže som mala izbu na samom vrchu. Náš dom bol síce na miestne pomery veľký, ale súkromie mu chýbalo. Tlačil sa medzi dvoma podobnými predraženými príbytkami. Ich strechy som spoznala lepšie, ako cesty na zemi. Ak som sa držala ľavej zástavby, vedela som doskákať až do centra mesta. A o to mi išlo.

V noci to tam vždy žilo a dokázala som splynúť s davom. Nik si ma nevšímal a väčšina ma aj tak nepoznala. Strážci môjho postavenia zväčša boli vážení, ba budili strach. Otec ma nikdy pred nikým nespomínal a v spoločnosti som sa objavovala tak málo, že som sa v meste stávala len obyčajným dievčaťom. A to som milovala. Byť ničím.

Hlasná fontána mi oznamovala blízkosť centra. V temnej časti slepej uličky som zliezla zo strechy dole a vkročila do davu ľudí užívajúcich si nočný život. Fontánu obkolesovali kamenné lavičky plné mladých párov, chichotajúcich sa dievčat a uvrešťaných adolescentných chlapcov. Jeden z nich dokonca na mňa žmurkol a rukou ma pobádal k nemu. Oplatila som mu to len plachým úsmevom a radšej sa rozbehla do jednej zo širokých ulíc.

Motajúc sa pomedzi ľudí som si užívala zmes tých najlepších vôní. Korenisté jedlá, sladké koláče, výrazný alkohol. Tu bol život o niečom inom. O radosti z jednoduchých okamihov a drobností. O radosti z maslového pečiva, teplej misky polievky či pečeného kačacieho stehna. O radosti z úsmevu svojho partnera, vtipov kamaráta či spoločnosti súrodenca. O radostiach, čo mi chýbali.

Vzadu na šiji som pocítila čosi mäkkého. Môj inštinkt mi hneď prikázal otočiť sa na bok a prudko schmatnúť neznámy objekt. Ruka. Známa ruka. Všetka krv mi z tváre stiekla do nôh a vnútorný hlas nútil utekať. Pomaličky som pozrela na majiteľa končatiny. Majster.

„Chýbal som ti, však?“ Až príliš ľahko sa vymanil z môjho stisku, schmatol moje rameno a ako bábku pritisol ku stene krčmy. Ťahal z neho zápach pálenky a piva. „Hľadať ma o takejto dobe v meste je celkom nebezpečné,“ spokojne sa zazubil, „Astra.“

Nenávidela som, ako vyslovoval moje meno. Pripomínalo mi to scukornatený med či hnijúce ovocie. Hovoril ho tak sladko, až vám z toho bolo zle. A vôbec, odkedy on pil mimo noblesných osláv kráľovského dvora?

„Len nočná prechádzka,“ zašepkala som. Snažila som sa upokojiť svoje splašené srdce. Bolo tu až príliš veľa ľudí. Určite sa o nič nepokúsi.

Pritisol sa ku mne telom, dokonalo zakryl môj des v tvári a vmotal ruky do mojich havraních v prameňov. Trhnutím mi naklonil hlavu a z úst sa mi vydralo bolestivé zjojknutie. To ho len vyprovokovalo viac a umlčal ma drsným bozkom. Možno práve rušnosť ulice mi vtlačila do žíl trocha odvahy a prudko som ho hryzla do pery. Odtrhol sa odo mňa, zavrčal a zvraštil tvár do rozzlostenej grimasy.

„Ty suka nevďač-“ Hryzavé slová Majstra prerušil jeho vlastný prekvapený pohľad. Pomaly sa otočil za seba, kde nás čakala tretia osoba s natiahnutou dýkou pár milimetrov od jeho krku. Vyšší muž v tmavom odeve s maskou cez spodnú časť tváre. Svietili na ňom len jeho oči farby búrkových mračien.

„Choď búriť svoje hormóny niekam do súkromia,“ zavrčal surovým hlasom, čo donútil aj mňa sa skrčiť medzi plecia.

„Vieš na koho ty vôbec mieriš zbraňou?“ Majstrov hlas bol cítiť opitosťou. Napol plecia a rozkročil nohy do bojovej pózy. Ani nečakal na odpoveď a rovno sa po útočníkovi ohnal holými rukami. Protivník v jednom výdychu schmatol majstra za krk a zdvihol ho do vzduchu. Až teraz som si uvedomovala aký je väčší a mohutnejší. Môj učiteľ oproti nemu vyzeral ako handrová bábika. V pozadí zazneli prvé vydesené výkriky. Práve to útočníka donútilo svoju obeť pustiť a nechať padnúť na kamene ako vrece zemiakov.

„Ty hajzel-“ zahundral priškrteným hlasom a snažil sa znova vyštverať na nohy. Ruku strčil pod svoj kabát, kde mohol skrývať len jediné. Zbraň.

„Sme uprostred mesta,“ prerušil ho útočník a prepichoval ho pohľadom bez náznaku emócií, „ak na mňa vytiahneš zbraň a zaútočíš, ako bude kráľovský strážca vyzerať v očiach miestneho ľudu?“

Majster sa zasekol a nad niečím sa hlboko zamyslel. Vytiahol z kabáta prázdnu ruku, oprášil sa a prešpikoval ho varovnými očami. „Prisahám, že si ťa nájdem na mieste, kde zotnem tvoju hlavu z ramien a nik sa to nedozvie. A tvoje telo hodím hladným beštiám v kráľovskom lese.“ Ani na mňa nepozrel. Zabudol úplne na moju existenciu. Proste ho obišiel a schoval sa do davu ľudí.

Útočník až prekvapivo rýchlo schoval dýku za opasok a následne obdaril svojim prázdnym pohľadom aj mňa: „Prečo si neušla hneď, ako si mala možnosť. Mala by si si vyberať klientelu opatrnejšie.“

„Klientelu?“ nechápavo som sa spýtala. Potom mi to došlo. Ten bar za mnou bol taktiež bordelom. Och, bože. „Nie, ja som šla len okolo, keď ma zbadal a-“ Zmĺkla som. Nemusela som mu nič vysvetľovať. Ani nechcela.

„Pravda, na štetku by si bola až moc oblečená,“ zamyslene si ma obzrel. Jeho pohľad mi navodil zimomriavky. „Keby ste mi nezavadzali pri vstupe do baru, tak si ťa ani nevšimnem.“

„Ďakujem za pomoc,“ zašeptala som skoro nečujne, „ak chcete, môžem vám to nejako vynahradiť.“

„Asi nemáš ako, keďže neponúkaš služby ako osadenstvo v budove za tebou.“ Popravil si kabát skrývajúci jednoduchú zbroj a potiahol masku troška vyššie. Jeho záujem o moju osobu na mieste vyprchal. Mala by som ísť radšej domov a dúfať, že majstra neuvidím skôr ako zajtra a alkohol ho donúti zabudnúť na dnešný konflikt.

„Alebo,“ prehovoril a zastavil hneď pred vchodom. Zasekla som sa na mieste a prekvapene pozrela cez rameno. „Ako moc ťa tu ľudia poznajú?“

„Skoro vôbec,“ nechápavo som zvraštila obočie a pocítila náznak úzkosti. Líšila som sa len málo známym odevom pre žiaka kráľovského strážcu.

„Možno by tu bolo niečo, s čím by si mi dokázala pomôcť.“ Hádam prvýkrát sa čosi zablysklo v jeho očiach a dala by som ruku do ohňa za to, že sa pod tou maskou práve uškrnul.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah I. :