OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah IX.

04.05.2020 (11:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 769×

Mierila som priamo na hrad. Ignorovala som zdesené výrazy ľudí a ich krik. Zvyšok síl a vôle som tlačila do nôh a nútila ich bežať čo najrýchlejšie boli schopné. Všetko vo mne kričalo a prosilo o koniec. Nech sebou hodím o zem a nepohnem ani svalom.

Stráže pri prvej bráne na mňa pozreli s nečakaným šokom. Nedala som im šancu na akúkoľvek reakciu. Preletela som im pod nosom ako lasička. Ich krik upovedomil stráže pri druhom okruhu hradieb a zatarasili mi vchod halapartňami. Skrčila som sa a pokúsila podliezť. Bez úspechu. Schmatli ma za ramená a stiahli sebe.

„Pustite ma!“ zaziapala som a prudko kopla strážcu predo mnou rovno do rozkroku. Ozvalo sa len zarinčanie kovu o kov. Sprostá zbroj.

„Ale, kamže?“ spýtal sa podráždene.

Neodpovedala som im. Len sa otočila k hlavne bráne a plná zúfalstva zakričala: „Adler!“

Stráže pri mene člena rádu na seba zvláštne pozreli. Jeden z nich prižmúril oči: „Čia je tá krv, dievčina? Vyzeráš horšie ako mäsiar pri zabíjačke.“

„Adler!“ Išlo mi roztrhnúť hlasivky. Bezmocne som sa trepala v zajatí dvoch mužov.

„Rada ma krízové zasadnutie, nik ťa nepočuje,“ zahučal jeden z nich a vykrútil mi ruky za chrbát. Bola som dokonale znehybnená. Stratila som akúkoľvek šancu dostať sa z ich pazúrov. Spravila som prvú vec, čo mi napadla. Ovisla som v jeho rukách a privrela oči. Zahryzla som si do jazyka a snažila sa ignorovať prudkú bolesť vo vytočených kĺboch.

„Omdlela?“ Prekvapene ma pustil na zem ako vrece zemiakov.

„Zjavne. Odnesme ju mestskému doktorovi a počkám, kedy sa preberie. Toto nám bude musieť vysvetliť.“

Nie, naspäť do mesta rozhodne nie. Mali ma odviesť k dvornému doktorovi, hneď za týmito hradbami, ale bola som príliš naivná. Na špičke jazyka som ucítila chuť adrenalínu. Počkala som na moment, keď sa ma pokúsil zodvihnúť na ruky a vtedy som využila svoju poslednú možnosť dostať sa z tejto neblahej situácie.

Zamerala som sa na ich jedinú odhalenú časť tela. Hlava. Vypľula som riadny chuchvalec slín do jeho tváre a v okamžiku šoku chrstla čo najväčšie množstvo zeminy do očí. Šokovane ustúpil. Bez jediného váhania som spravila kotrmelec a objavila sa za ich chrbtami. Ich zbroj bola ťažká a robustná. Dokým sa stihli otočiť, či nebodaj za mnou rozbehnúť, tak som už stála na nohách a upaľovala ďalej.

Vrazila som do mohutných dverí auly a medzi stenami sa začalo ozývať moje lapanie po dychu. Ticho. Prázdno. Obklopovali ma len nádherné stĺpy držiace zdobený strop s prekrásnymi maľbami. S druhým nádychom som prekonala poslednú prekážku, dvere do samotnej sály rady.

„Adler!“

Prázdno. Miestnosť vyzerala horšie, ako po víchrici. Rozhádzane stoličky a množstvo rozlietaných papierov. Boli všade. Na stoloch aj na zemi. Kde boli všetci? Toto rozhodne nevyzeralo ako krízová porada. Nevládala som spraviť čo i len krok navyše. Nechala som svoje telo padnúť na kolená. Dychčiac som sa objala okolo pása a snažila sa upokojiť svoje rozbúrené telo plné bolesti a strachu.

Dvere za mojím chrbtom sa s rachotom zatvorili. Trhla som sa hrôzou a obzrela cez plece.

„Rada bola rozpustená, Astra,“ zavrnel majster a oprel sa chrbtom o dvere, „tvoj brat tu už nie je.“

Bol na každom kroku ako nákazlivá chrípka. Ako vracajúca sa pleseň vo vlhkých kútoch bytu. Pijavica na neviditeľnom mieste. Všade, kde som sa pohla, bol aj on – moje súkromné inferno.

„Prečo by kráľ rozpustil radu?“ zajachtala som unaveným hlasom.

„Lebo kráľ je mŕtvy.“

Mŕtvy. To slovo bolo v mojom živote časté ako dýchať či spať. Normálna súčasť môjho každodenného života. Zabil ho môj otec? Preto spáchal samovraždu? Nie, na to svojho kráľa až príliš zbožňoval. Bol pre neho všetkým. Viac ako ja. Viac ako Adler. Otvorila som nemo ústa. Nevyšla zo mňa ani hláska. Pomaličky som sa zmierovala s blížiacou sa smrťou. Už ma nenechá ujsť. Otec je mŕtvy a tým sa môj účel skončil. Zbaví sa ma ako nebohej Anye.

„Čo tvoja misia, Astra? Splnila si ju?“ blížil sa ku mne pomalým a istým krokom.

Takže sa k nemu nové informácie ešte nedostali. Našťastie. Zovrela som v duchu svoj malý čriepok nádeje. „Ešte nie.“

„To vždy musíš byť také sklamanie?“ Pristúpil ku mne, zľahka sa naklonil a chytil mi bradu. „Len mu takto spôsobíš horšiu smrť. Smrť kráľokata.“

„Nie,“ zašeptala som skoro nečujne.

Drsne mi nadvihol hlavu a uškrnul sa mi priamo do tváre. „Ale áno. Spravil to kvôli tebe. A ty nie si schopná mu dopriať aspoň pokojný odchod na druhú stranu. Si nevďačná dcéra.“

„Kvôli mne?“ hlas sa mi strácal. Hruď mi sťahovala začínajúca panika.

„Bol to jednoduchý obchod. Ak mi dá darovaciu zmluvu Kyrella druhého, tak nepoviem pravdu o jeho neposlušnej dcére. Keď som mu o tebe povedal, tak jeho sklamanie bolo skoro hmatateľné. Čo myslíš, ako moc ľutuje tvoje narodenie?“

Môj otec to celý čas vedel? A nič nespravil? Nič nepovedal? Nedávalo mi to zmysel. Bola som pre neho zanedbateľný odpad. Neobetoval mi ani kúsok svojho času, nie ešte samotný život. Oh, jasné. Hrdosť. Stiahla by som meno nášho rodu pod zem a zvyšok rodiny by stratil svoje vysoké funkcie. Ani na sekundu to určite nebolo o mne.

„Jeho hlava bude visieť nad hlavnou bránou ako varovanie pre každého.“

Ucítila som jeho výdych na tvári. Smrdel každou najhoršou spomienkou môjho života. Panický záchvat prevzal úplnú kontrolu a nevedela som sa poriadne nadýchnuť.

„A bude tam dovtedy, dokým nezhnije.“ Oblapil moju tvár do dlaní a jeho nechty sa necitlivo zaryli do mojich lícnych kostí. Nie tu a teraz. Nemala som energiu sa brániť. Môj mozog v opare paniky nedokázal zo seba vyžmýkať ani kvapku snahy o útek.

Svetlo z výškových okien zakryla neznáma prekážka a doľahol na nás badateľný tieň. Moje oči skĺzli hore a zbadali obrysy akejsi osoby rovno za chrbtom nakloneného majstra. V jednej sekunde sa napriahla s čímsi v ruke a v druhej zaútočila na majstrov krk. Podvedome som čakala spŕšku krvi a žmúriac som sa skrčila. Na moje prekvapenie som začula známy hlas vyprsknúť nadávky.

Prudko som otvorila oči a uvidela Sineda ryť svoju zbraň do dlane majstra. Od majstrovho krku ho delilo len pár milimetrov. Ani sa na útočníka nepozrel a riekol: „Videl som tvoj tieň.“

Neverila som svojím očiam. Neverila som, že nás delí len majstrove šľachovité telo. Majster neváhal, s dýkou v ruke sa vykrútil jeho smerom a švihol nohou k jeho členkám. Sined šikovne odskočil meter dozadu. Zbraň mu nechal zabodnutú v ruke a hneď siahol k opasku za ďalšími dvoma dýkami. Majster nedostal svoj titul strážcu nadarmo a reagoval okamžite. Zdravou rukou siahol k jednoručnému meču na jeho chrbte, so švihnutím ho vytiahol a špičku namieril na Sineda.

„Počul som, že v meči moc nevynikáš,“ uškrnul sa majster.

Čierny Lev na jeho poznámku nereagoval a pozrel na mňa. V očiach sa mu čosi mihlo. Náznak spokojného výdychu či uvoľnenia.

„Astra,“ oslovil ma a mne skoro vyskočilo srdce von. Stále som nedôverovala svojím zmyslom. Všetko už bolo zničené a môj život zdevastovaný. Jeho návrat neprichádzal do úvahy. Nútilo ma to ochutnať už z dávno stratenej istoty či dotknúť sa neexistujúcej pevnej pôdy pod nohami. „Uteč.“

Majster o mňa stratil akýkoľvek záujem a zaútočil. Jeho útoky boli svižné a priame. Sined sa stíhal len uhýbať a ladne uskakovať pred jeho agresívnym atakom. Mňa nehlo ani o milimeter. Nohy som mala ako z olova a stále kľačala na zemi.

„Astra!“ zvýšil varovne hlas, schmatol jednu zo stoličiek a šikovne ju hodil rovno na majstra. Ten bystro uhol a noha stoličky mu oškrela tvár.

„Vrah zachraňuje vraha,“ uškľabol sa a rukou zotrel krvavý škrabanec.

„Astra nie je vrah,“ odsekol Sined a hodil po ňom druhou dýkou. Majster uskočil. Jeho pozornosť bola dýkou na nepatrnú stotinu odvrátená od útočníka a Lev sa opakovane vrhol po majstrovej tepne. Učiteľ upustil meč a zachytil druhý útok s rovnakým výsledkom. Dýka mu prešla skrz dlaň ako nôž maslom.

„Ale je. Stalo sa to dávno, pred siedmymi rokmi.“ Skrivil tvár hnevom a bolesťou. Obe ruky mal zaliate krvou, plecia sa mu chveli a v očiach sa mu hromadil hnev. „Zabila dieťa. Nevinné dieťa.“

Nie. Prosím, nech mlčí. Zaprela som ruky do zeme a posnažila sa presvedčiť roztrasené kolená spolupracovať.

„Zabila naše dieťa,“ pokračoval. Zovrel pevne dlaň, na zem padli štedré kvapky krvi a ohnal sa k jeho tvári. „Nevinné, nenarodené dieťa!“ Sined stihol jeho päsť chytiť v strede útoku. Opakoval jeho taktiku a pokúsil sa mu dať päsťou medzi oči. Majstrova hlava uhla na stranu a nohou kopol Leva rovno do brucha. To ho donútilo sa zohnúť v návale nečakanej bolesti.

Postavila som sa na nohy a nemotorne sa zatackala k padnutému meču. Stisla som jeho rukoväť a zodvihla hore. Prišiel mi niekoľkokrát ťažší ako normálne. Majster mu nedovolil ani jeden nádych a trafil ho kolenom rovno do tváre. Padol na kolená. Na maske, hneď pod nosom, sa mu začal zväčšovať červený fľak.

Zaútočila som na majstrov bok. Bola som vyčerpaná a pomalá. Jeho periférne videnie ma stihlo zachytiť a ustúpil. Špička noža však trafila kľačiaceho Leva rovno do tváre a ramena. Rana sa okamžite zaliala krvou.

„Nezabudni, že všetko som ťa učil ja, Astra,“ riekol pohŕdajúco a s krutým pobavením si nás obzrel, „mňa nedostaneš mojimi vlastnými trikmi.“

Pod oknami sa ozval dupot koní. Vojaci. Všetka krv mi zmizla z tváre. Toto bol môj koniec. Náš koniec. Pozrela som na Sineda. Jeho oči hovorili skôr o opaku. S bolestivou grimasou vyskočil na nohy, schmatol ma okolo pásu a s uboleným zafučaním prehodil cez nezranené rameno. Nestihla som ani prekvapene híknuť a už bežal k východu.

Majster sa nehol. Stál na mieste, ruky zaliate krvou, dýky zaryté v mäse.

Sined prerazil vlastným telom dvere a utekal do protichodnej uličky medzi dvoma najmohutnejšími stĺpmi. Dvere sa otvorili znova. Vojaci vbehli dnu spolu s rýchlym dupotom. Ten sa ozýval sálou rovnako, ako Sinedove ťažkopádne vydychovanie.

„Prenasledujú nás,“ varovala som ho a čo najpevnejšie stisla jeho koženú zbroj na chrbte.

„Tššš,“ utíšil ma a splynuli s tieňom chodby. Každých pár metrov svietilo len malé okienko vyryté v kamenej stene. Dobehol k prvému a bez upozornenia ma k otvoru nadvihol: „Prelez.“

Otvorila som ústa, ale on bol rýchlejší. Zatlačil ma dnu a vlastná váha ma prevážila na druhú stranu. Tvrdo som dopadla na kamenistý svah. Vedľa mňa dopadli mohutné topánky Sineda. Schmatol ma za ramená, vytiahol na nohy a pritlačil nás ku stene zámku. Nad hlavou sa nám ozývala skupina rýchlych krokov a mužské hlasy.

Lev mi zakryl ústa a vlastným telom tlačil na studené tehly. Jeho vôňa bola pretkaná potom, krvou a čímsi drevitým. Jeho teplo mi prišlo ako tá najpríjemnejšia vec na celom svete. Chcela som sa do nej ponoriť a viac spoznať ten neznámy pocit.

Kroky odzneli. Sinedove napätie vyprchalo a jeho plecia sa zvesili. Keď sa odtiahol, tak som zbadala celé mesto pod závojom zapadajúceho slnka. Stáli sme na najvyššej časti brala a pod nami sa rozťahoval prudký svah. Z tej výšky sa mi zamotala hlava.

Schmatol ma za zápästie a ťahal popri múru. Snažila som sa pozerať len pod svoje nohy a neunikať pohľadom ku svahu. Netrvalo dlho a zabočili sme do umelo vytesaného otvoru skrytého pod vežami. Keď nás obalil chladivý tieň a vlhkosť jaskyne, tak ma Lev pustil a zošuchol na zadok.

Pozrela som sa do jeho tváre a uvedomila si jednu vec. Môj útok mu nielenže nepekne porezal pravú stranu tváre, ale aj roztrhol masku. Tá visela na strane jeho poblednutej tváre a odhalila znetvorené jazvy po celej spodnej sánke. Zdravou rukou si pevne držal zakrvavené rameno a chrapľavo lapal po kyslíku.

„Sined,“ oslovila som ho snáď prvýkrát po mene a kľakla si oproti. Moje oči skĺzli na najhoršie zranenie na jeho pleci a v hrudi sa mi rozlial horký pocit viny. Opatrne som k nemu natiahla ruku.

„Mlč už,“ zavrčal a privrel oči. Trhla som sebou a stiahla ruku naspäť. „Prosím,“ dodal o čosi pokojnejšie a oprel hlavu o chladnú stenu.

Snažila som sa utlmiť všetky rozbesnené emócie v mojom tele a zamerať sa na jedinú podstatnú vec. Sined. Stiahla som si z pliec šatku od slúžky a natiahla sa k jeho ramenu. Pomaličky si ho pustil a bez slova mi dovolil pokračovať. Skúsene som to omotala okolo zranenia a poriadne stisla.

„A vraj v ničom nevynikáš,“ zamrmlal zničeným hlasom a pozrel na svoje rameno.

„Bola som nútená.“ Skrivila som ústa do neveselého úsmevu a spomenula si na všetky zranenia, ktoré som musela liečiť len vlastnou pomocou. „A je to len dočasne. Bude to treba vyčistiť a zašiť.“ Natiahla som ruku k škrabancu na líci a obtrela ho obväzmi na mojich rukách. Sineda trhlo, tvárou sa mu prehnal des a schmatol visiacu časť masky.

„To je v poriadku.“ Opatrne som položila prsty na jeho rozochvenú ruku a dala ju dole z tváre. Siahla som po roztrhnutej látke a stiahla ju dole. Odhalila som poslednú skrytú časť jeho hlavy. Vlasy. Mal ich krátke, vo farbe poludňajšieho slnka. Stačil dotyk slnečného lúču a chytili zlatistý odtieň. Venovala som im len kratučký pohľad a látkou dočistila zranenie na tvári.

„Si celá od krvi,“ poznamenal a zameral sa na moje ruky.

„A ty si mal byť dávno preč,“ odsekla som, „ako je možné, že si bol na hrade?“

„Bol som zachrániť starého známeho, ale prišiel som neskoro.“ Očami pomaly putoval vyššie a vyššie. Zachytával na mne každý detail, každé nové zranenie, každú kvapku krvi.

„Starý známy?“ Ničomu som nechápala.

„Tebe to nedochádza?“ Uškrnul sa s náznakom pobavenia. „Keon prvý. Pomohol mi vyhnúť sa vyvraždeniu môjho rodu a ja som mu pomohol na trón.“

„Zabitím Kyrella,“ dodala som a konečne mi prvé veci začínali dávať zmysel. Preto sa nebál o vlastnú hlavu. On robil pre nášho zosnulého kráľa. Práve na hrade bol najviac v bezpečí.

„Tak prečo si zabil-,“ hlas mi zastavili staré spomienky a rozochvene som sa nadýchla.

„Kyrell svoje kráľovstvo chcel darovať bratovi svojej ženy. Neveril v schopnosti svojho syna. Tak som ho zabil. Podľa právoplatných zákonov jeho syn nastúpil na trón. Lenže vtedy sa nevedelo, že on darovaciu zmluvu stihol napísať, ale nedošla do cieľa. Kráľovský finančník ju mal doručiť, ale radšej si ju nechal a využíval ju na vydieranie nového kráľa. Všetci si mysleli, že ho má pre neho slabé miesto, ale opak bol pravdou.“

„Čo ten knihovník a-,“ Nedokončila som a položil mi varovne prst na pery.

„Neskončil som. To tlsté prasa mi sľúbilo informácie jedine, ak zabijem jeho soka. Tak som odstránil generála vojsk. Lenže jedinej informácie, čo sa mi dostalo, bolo, že je schovaný v trezore kráľovskej knižnice. Tam som však našiel len mŕtvu zmiju. Zbadal ma knihovník, zľakol sa a padol hlavou rovno na roh stolu.“

A zmija bola symbolom generálovho rodu. Na mojom pohľade videl, že som postupne skladala puzzle. Kúsok po kúsku.

„Takže si toho finančníka už nepotreboval,“ zašepkala som zamyslene.

„Áno. V deň, keď som sa ho rozhodol odstrániť, som stretol teba,“ dodal skoro nečujne a konečne doputoval k mojim očiam. Preto vedel, že to má hľadať v dome generála, či donútiť radu obviniť úplne nevinné dievča.

„Musíme odtiaľto preč.“ Uhol pohľadom a pozrel do čiernych útrob jaskyne. „Nový kráľ má nemá moc v láske.“ Uškrnul sa

„Kto je vôbec novým kráľom?“ Kam tá jaskyňa vôbec smerovala?

„Bratranec tvojho majstra,“ odsekol s citeľnou nevraživosťou, „ale čoskoro nás začnú hľadať aj v okolí hradu. Musíme ísť.“ S príchodom druhého dychu sa dostal na nohy a ja som ho poslušne nasledovala. „Drž sa pri ľavej stene a nasleduj zvuk riečky.“

„A kam tá jaskyňa vedie?“ Nedôverčivo som si obzerala nepriehľadnú tmu.

„Von,“ odpovedal neurčito a vydal sa do náručia čierňavy. Neostávalo mi nič iné, len prehltnúť paniku a pokračovať v jeho šľapajach.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah IX. :