OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah VIII.

27.04.2020 (10:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 756×

Adler na mňa pozrel so zúfalstvom v očiach. Vlasy ako vždy nemal dokonalo upravené a na fialovom odeve mu svietil tmavý fľak. On na svoju dokonalosť dal ťažko dopustiť. Prekvapene som si ho obzrela, aj keď s jeho zhrozením sa to nedalo porovnať.

„Čo, pre bohov, vyvádzaš?“ došiel hneď k oknu, otvoril ho a pustil dnu čerstvý vzduch.

„Oddychujem,“ rozospato som pritiahla perinu až k brade. Nechcela som, aby ma takto videl. Dúfala som, že problémy Rady a jeho rodiny ho zamestnajú viacej ako sestra.

„Otec mi povedal o tvojom včerajšom výstupe,“ hlavou naznačil na moje obviazané ruky. Hneď som ich stiahla pod perinu. To som nečakala. Môj otec sa o mne nerozprával ani s vlastným synom.

„Prečo si to spravila?“ Posadil sa na kraj postele a pozrel mi priamo do očí.

„Necítim sa dobre od popravy Lýdie,“ vysúkala som zo seba čo najvernejšiu polopravdu a uhľa pohľadom do udržiavanej záhrady. Jesenné slnko pomaly sfarbovalo lístky do odtieňov žltej.

„Dopadla tak pre svoju zradu. Také veci majú dôsledky. Počínanie Sineda a Lýdie spôsobilo v kráľovstve chaos,“ povzdychol a nervózne sa hral s prstami, „kráľ oficiálne strážcov zrušil. Vraj ich elitné služby zabezpečí jeho garda. Niektorí sa začínajú búriť proti jeho vláde. Spomínajú čosi o inom právoplatnom vládcovi.“

Až na to, že zradca som bola ja.

„Právoplatný vládca?“ nechápala som.

„Šepká sa, že jeho zosnulý otec venoval kráľovstvo niekomu inému. Niekomu z rodiny jeho zosnulej ženy. Ale nie sú žiadne dôkazy.“ Jeho obočie sa nepokojne zvraštilo.

„A otec si to myslí tiež?“ spomenula som si na slová Majstra.

„Otec nesúhlasil so zrušením Strážcov, takže sa poškriepili. A vôbec, odkedy ťa zaujíma otec?“ prekvapil sa.

„Slúžky čosi šepkali,“ odsekla som, „čo vôbec so mnou bude, keď zrušili Strážcov?“

„Neviem,“ odpovedal úprimne, „Môžeš si nájsť dobrého muža. Určite nájdeš niekoho ešte v tomto veku,“ postrapatil mi vlasy a ja som len skrivila tvár. Väčšina žien v mojom veku už mali rodiny a deti. A obzvlášť tie deti mohli porodiť. Ja nie.

Na chodníku sa ozvalo klopkanie kopýt. Vybehla som z perín a pozrela z okna. Zbadala som otca v smútočnom odeve nastupujúc do pripraveného koča. Nechápavo som mračila obočie a sledovala jeho unáhlený odchod.

Zaklopanie. Nič som neriekla a služobníctvo aj tak vošlo dnu. Už si na moje mlčanie zvykli. Bez slova mi doniesli nové uteráky, prádlo a ponatriasali periny.

„Kde šiel otec?“ spýtala som sa až pri ich odchode.

„Vy ste to nepočuli?“ prekvapila sa. A kedy? Z izby som nevychádzala a rozprávala len s vlastnými myšlienkami. Zavrela som hlavou na nesúhlas.

„Zomrela hlava rodu Slnka, aké nešťastie. Vraj ho ktosi podrezal v pracovni. Hovorilo sa, že Čierny Lev už dávno odišiel z mesta, ale možno to nebola úplná pravda,“ povzdychla čírym zármutkom a štipkou strachu.

Rod Slnka. Tam patrili dvojičky. Ich otca ktosi zavraždil. Mohol to byť naozaj Sined? Vrátil sa? Alebo vôbec neodišiel? V kútiku srdca som pocítila náznak zvrátenej radosti. Možno tu bol stále. Možno práve jedol polievku z trhov poddaných a schovával sa v tieni stromov.

„Idem na čerstvý vzduch.“ Strhla som prvé šaty po mojej ruke a hneď ich súkala na seba.

„Slečna Astra,“ oslovila ma šokovaná slúžka, „dovoľte mi aspoň upraviť vaše vlasy.“

„Nie, ďakujem,“ odfrkla som a stiahla šaty šnúrkou v strede pása.

„Tak si vezmite aspoň toto, už sa ochladzuje,“ vytiahla teplú šatku a prehodila mi ju cez ramená. Zamrmlala som zanedbateľné poďakovanie a vybehla von.

Akurát sa na konci záhrady pásli naše kone. Bez váhania sa dobehla k prekvapenej bielej kobyle a aj bez sedla vyskočila na jej chrbát. Kôň nespokojne zaerdžal a pohodil hrivou. Spoza mohutného hnedáka vybehol stajník a nechápavo na mňa pozrel. Nedala som mu priestor ani na jedno slovo, kopla zviera do slabín a rozbehla sa rovno do lesa

Srdce mi bilo nedočkavosťou. Šprintovala som čo najrýchlejšie kobyla vedela. Hýbať sa s ňou medzi stromami bolo náročné, ale stále rýchlejšie ako po vlastných. Musel tam byť. Musel byť niekde blízko. Začula som prvé náznaky vravy. Pomedzi mohutnými kmeňmi sa rysovali trhy sedliakov.

Zoskočila som dole ešte počas klusu a bežala rovno medzi ľudí. Nesnažili sa zakryť svoje prekvapené výrazy. Dobehla som k paní s polievkami. Jej zachmúrený výraz mi prezrádzal jedno – pamätala si ma.

„Bol tu?“ spýtala som sa s malou dušičkou. Určite bol. Musel.

Zakývala hlavou na nesúhlas a otočila chrbtom. Klamala mi? Prečo by to vôbec robila? Všetka tá nedočkavosť sa začala trieštiť. Cítila som sa zrazu tak hlúpo. Naivne. Ba zhrozene. Fakt som túžila po prítomnosti vraha? Kráľokata?

Pohľady ostatných ma jednoznačne posielali preč. Nenechala som sa dlho presviedčať a rozbehla naspäť ku kobyle. Spokojne žrala trávu pri stánku s ovocím a naštvaná žena sa ju snažila odohnať. Zviera však malo na háku a len spokojne švihlo chvostom. Nebola však sama. Blízko postávala známa osoba so slnečnými vlasmi a nebeskou tváričkou. Anya.

„Mohli by sme sa porozprávať? Osamote?“ spýtala sa bez jediného pozdravu. Len nervózne krížila ruky a pozerala niekam medzi naše nohy.

Kráčali sme pomaly a v tichu. Naše podvedomie nás ťahalo k cvičisku. Kobyla bola pár krokov za nami a poctivo ohryzovala každý konár v jej ceste. Slabým odkašlaním som povzbudila bývalú Anyiu k prvým slovám. Neúspešne.

„Nemala by si byť niekde inde?“ Napríklad na pohrebe otca.

„Nemohla som,“ konečne čosi riekla, „nedokázala.“

Mala na sebe smútočné čierne šaty ozdobené drahou čiernou čipkou a vyšívanými kvetinami bielou niťou. Vlasy mala stočené do zložitého uzla s čiernymi stužkami a padnutý pramienok lemoval jej nepokojnú tvár. Bola krásna. Ako vždy.

„Prečo? A vôbec, kde je Otto?“ Zrazu som sa obzrela. Boli nerozlučiteľní. Podľa mňa chodili spolu aj na toaletu.

„Lebo je tam on,“ odpovedala rozochveným hlasom.

„On?“

„Majster!“ To slovo doslovne vypľula, zastavila sa a ja s ňou. Stáli sme zrazu na kraji prázdneho cvičiska. Slnko sa akurát opieralo o padnutý dub a jeho okolie zdobili spadnuté jesenné listy stromov. Koľko je to asi týždňov od posledného tréningu.

„Majster,“ zopakovala som po nej s gučou v krku. Ona nikdy nemala problém s Majstrom. Ich vzťah bol presne, aký mal byť. Prísny učiteľ a snaživá žiačka. Nič, čo by sa podobal na ten môj.

„Ja si nemyslím, že za všetky tie smrti môže Čierny Lev. Nikto nikde ho nenašiel a len zrazu všetci tvrdia, že odišiel. Jediný, kto si to odniesol, je Lýdia. A podľa mňa v tom nebola až tak po uši,“ zmenila nečakane tému a pri náznaku chladného vánku si objala lakte.

Krk a chrbát mi zaliali prvé kropaje potu. Vedela o niečom? Vedela o mne? Náznak paniky zrýchlil môj dych. Snažila som sa tváriť čo najviac vyrovnane. „A kto iný by za to mohol?“

„Majster,“ stisla svoje ramená pevnejšie a skrčila hlavu medzi plecia.

„Čože?“ nechápavo som k nej strhla hlavu. Spomenula som si na naše posledné stretnutie. Na jeho požiadavku. A vtedy mi to došlo. Môj otec nebol jediný, kto mu stál v ceste. Na miesto radcu mal nárok aj prvorodený z rodu Slnka.

„On ho zabil?“ Zabiť. To slovo začínalo byť pre mňa tak normálne. Ako najesť sa.

„Otto,“ tvár sa jej skrivila do plačlivého výrazu. Prerývane sa nadýchla. „On ho donútil, Astra. Vydieral ho. Vraj, ak to nespraví, tak ma zničí. Zabije. O ničom som nevedela, dokým som Otta nenašla v jeho pracovni s dýkou v ruke a krvou na tvári. Otec už bol... už bol,“ nedokončila to a len zlomene vzlykla.

Tušila som, čím si prechádzala. Čriepok súcitu a empatie ma donútil položiť ruku na jej chrbát a nechala som ju chytiť druhý dych. Pokračovala: „Nikto nás nevidel. Pomohla som mu zbaviť sa dýky a okúpať ho. Rozprával dookola, že ho donútil Majster. Nedokázal ísť ani na pohreb. Len leží v posteli ako mátoha.“

Mohla som Majstra nenávidieť viac? Zjavne áno. V tele sa mi rozliala horkosť hnevu.

„Podľa mňa takto vydieral Lýdiu. A teraz je kvôli tomu mŕtva!“ vyhŕkla s ďalším návalom vzlykov, „Vieš o čo mu ide? Chce-.“

„Miesto kráľovského radcu,“ skočila som jej do reči a jej zreničky sa zúžili. Konečne si to uvedomila tiež. Bol aj za mnou.

„Tvoj otec-.“

„Žije. A bude,“ odpovedala som. 

Nečakane som chytila obe jej ramená a ju strhla k sebe. „Utečme Anyia. Zober Otta a utečme preč.“

„Čože?“ šokovane prehltla vzlyk, „hranice sú strážené. Kvôli údajnému Čiernemu Levovi nikoho nepustia dnu ani von. Sme tu uväznení. Nehovoriac o tom, že sa všade hovorí o inom právoplatnom kráľovi. Každý náznak zrady je naservírovaná smrť.“

„Niečo vymyslíme,“ sľubovala som jej, „pôjdeme na juh, k moru. Počula som, že je slané a nekonečné. Nebudeme sa musieť tváriť ako chladné zbrane alebo dokonalé manželky.“

V jej očiach sa čosi zmenilo. Všetky jej mimické svaly sa pomaly uvoľnili a kútiky úst vytiahla do chabého úsmevu: „Ešte som ti nepoďakovala, keď si mňa a Otta zachránila pred útokom Majstra.“

„Zvládneme to.“ Po dlhej dobe som sa konečne usmiala. Kobyla sa zdesene rozbehla preč. Anyina tvár zbledla a otvorila ústa. Namiesto slov vyprskla len horúcu krv a celé jej telo sa zvalilo do mojej náruče. Inštinktívne som ju objala rukami a vystrašene pozrela na osobu za jej chrbtom.

Majster stál ako socha a držal v ruke dve dýky. Napriahol sa a hodil jednu z nich. Trafil presne Anyin krk. Celé jej telo sa trhlo a ochablo úplne. Ruky mi zmľandraveli a skĺzla k mojím nohám. Z chrbtice jej trčala druhá dýka.

„Moc rozprávala,“ povzdychol Majster a kráčal rovno ku mne.

Anya je mŕtva. Zabil Anyu. Zabil vlastnú žiačku. Panika ma prikovala k zemi a nedokázala som sa pohnúť ani len o milimeter.

„A čo tvoja časť úlohy, Astra?“ oslovil ma rovnakým tónom, ako pri klasickom cvičení, „Anya poslušne svoju časť splnila. Len tvoj otec stále zavadzia.“

Musela som utiecť. Preč. Ďaleko. Každou sekundou bol bližšie a panika sa začala miešať s prvými kvapkami adrenalínu.

„Vidíš, čo si spôsobila?“ naznačil na mŕtve telo pri mojich nohách, „tvoja neposlušnosť ju zabila, Astra. Rovnako, ako si zabila kráľovského finančníka. Alebo starú vdovu. Či naše dieťa.“

Pri poslednej zmienke ma zaplavili staré pocity beznádeje a desu.  Spomenula som si, ako ma tlačil tvárou k zemi a ja som len hrôzostrašným plačom prosila, aby prestal. Spomenula som si na pohľad otca, keď som mu o tom povedala. Nezaujímalo ho moje znásilnenie. Nezaujímali ho moje pocity, či moje telo. Len jeho povesť. Ešte tú noc ma priviazali k cudziemu stolu a nechal miestneho doktora rozrezať ma zaživa a vytiahnuť von to, čo ma robilo ženou. Nemala som ani trinásť rokov.

Natiahol ku mne ruku. Nie. On sa ma už nedotkne. Nikdy. Adrenalín prešiel do mojich končatín a ja som sa rozbehla tak rýchlo, ako som len dokázala. Okolo hlavy mi presvišťala dýka. Minula ma len o pár milimetrov a odrezala  nepodstatný pramienok vlasov.

Neviem, či bežal za mnou. Nepočula som žiadne kroky, len šušťanie lístia a trávy. Nohy mi šli sami. Vzduch pálil v pľúcach a srdce mi šlo vyletieť z hrude von. Anya bola mŕtva. Jej otec bol mŕtvy. Lýdia bola mŕtva. Finančník bol mŕtvy. Veliteľ gardy bol mŕtvy. Jeho manželka bola mŕtva. Knihovník bom mŕtvy.

Ja som tá, čo mala byť mŕtva.

Vbehla som do domu a zvalila sa na mramor uprostred chodby. Nemotorne som sa vyštverala na nohy a tackavým klusom vbehla do najbezpečnejšej miestnosti v tomto dome. Otcova pracovňa. Koberec utlmil moje kroky a ja som narazila do mohutného dubového stola uprostred kruhovej miestnosti. Chrapľavo som chytala dych a zaprela ruky do mohutného kusu nábytku. Pocítila som čosi mokré. Zmätene som pozrela na svoje ruky. Dopadal na ne pás svetla prenikajúci pomedzi ťažké garniže. Krv.

Znova som pozrela na stolík. Na jeho konci ležala hlava otca obklopená korunou z červenej tekutiny. Popadlo ma chvenie. Pomaly som obišla stolík a naivne potriasla jeho ramenom. Odpoveďou mi bolo len zošmyknutie jeho ruky. Trhlo mnou.

„Otec?“ vybehlo spomedzi mojich pier. Chytila som ho za ramená a potiahla k operadlu kresla. Jeho hlava sa skrútila k ramenu a odhalila mŕtvolný výraz. Z vrchnej časti krku mu čosi trčalo. Nahmatala som drevenú rúčku a silou ju vytiahla von. Krv nekontrolovateľne vystriekla a mne v rukách ostal nôž na dopisy. Prečo by to robil? Prečo by sa zabíjal? Nenávidela som ho. Majster a on spravili z môjho života nimi kontrolované peklo. Nebyť Adlera a vzácnej časti služobníctva, tak nepoznám ani náznak citu. Tak prečo sa mi do oči tlačili slzy?

Z tranzu ma prebudilo rinčanie. Švihla som pohľadom ku dverám a zbadala slúžku so zakrytými ústami. Jej pohľad bol plný čírej hrôzy. Pri nohách jej ležala kovová tácka, rozbitý porcelán a rozliaty čaj.

„Vy ste ho zabila!“ zajačala pomedzi prsty.

Pozrela som na seba. Držala som nôž, telo mi pokrývali červené fľaky a stála som len na krok od zosnulého otca. Uvedomila som si, ako hrozne to muselo vyzerať. „Počkať, nie-.“

„Vy ste ho zabila!“ zakričala o niečo hlasnejšie a do hlasu sa jej miesila hystéria. Nôž mi padol na zem a spravila som pár krokov dozadu. Nie, tak to vôbec nebolo. Hrudník sa mi prudko zdvíhal pod narastajúcou panikou. Do miestnosti vbehlo ďalšie služobníctvo. Páry očí sa množili a pohlcovali ma do sveta výčitiek a viny. Ich tváre sa zdeformovali do živej nočnej mory. Stála tam Lýdia, Anyia, vdova i tlstý finančník. Nemohla som dýchať. Pľúca sa mi scvrkávali ako uschnuté slivky. Jediná vec čo mi prišla na myseľ bol bezhlavý útek. A najbližší nechránený východ boli vysoké okná.

Splašene som sa rozbehla k zamatovým závesom a celou váhou sa hodila do dokonalej vitráže z farebného skla. Milión čriepkov sa rozletelo okolo mňa a s prenikavým brinčaním sprevádzali môj tvrdý pád do záhonov bordových kvetín. Nepríjemný pád otriasol mojimi kosťami a vytlačil všetok vzduch z pľúc. Zalapala som po kyslíku ako ryba na suchu.

„Chyťte ju!“ kričal ženský hlas.

Nie.

„Zabila nášho pána!“

Nie, ja som ho nezabila. Zaprela som sa do zeme a prosila posledné štipky energie, aby mi pomohli na nohy.

„Zabila vlastného otca!“

V mojom živote ostával už len posledný záchranný prístav. Niekto, kto sa nemal o ničom dozvedieť. Adler. Tackavo som sa rozbehla a chraptiac chytila dych. Vzala som so sebou tie posledné čriepky túžby po živote, túžby znova vidieť Leva a rozbehla som sa skrz záhradou. Služobníctvo nemalo šancu.

Chcela by som poďakovať Iky, Leknin, Milče, Prim a Shaki za Vaše vytrvalé a pozbudzujúce komentáre. :) Ďakujem Vám dievčatá! A nebojte, v ďalšej kapitole môžete očakávať návrat nemenovanej postavy. :P

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah VIII.: