OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah X.

11.05.2020 (14:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 806×

Cesta tmou bola horšia, ako som čakala. Čas zrazu stratil význam a ja som nevedela, či kráčam hodinu, alebo desať minút. Jediná vec, čo ma upokojovala, bol zvuk riečky, Sinedove kroky a náš dych rezonujúci medzi stenami. Nevidela som, kam idem. Nevidela som, či idem rovno. Nevidela som si pod nohy. Nevidela som jeho. Zrýchlený dych predpovedal môj narastajúci strach. Už som ho chcela osloviť, keď som zbadala prvé zrnká svetla. Vydýchla som úľavou.

Ocitli sme sa uprostred nedotknutého divokého lesa. Pozrela som poza plece a videla posledné natiahnuté pazúry obrovského brala. Niekde obďaleč, vysoko nad korunami stromov, sa týčili veže hradu. Zrazu mi prišiel taký nedosiahnuteľný.

„Pár minút odtiaľto je miesto, kde môžeme prespať, potom uvidíme ako ďalej,“ oznámil a bez slova sme sa brodili kríkmi a vysokou trávou. Jesenné večery už začínali byť chladné a moje šaty strácali svoju účinnosť. Objala som si uzimené ramená a snažila sa ignorovať chlad.

Už v diaľke som spoznávala známu dedinu. Tu ma vzal po našom poslednom tréningu. Srdce sa mi zachvelo pri návrate spomienok z rána, keď som sa zrazu ocitla sama. Scenár bol skoro identický. Nebadateľne sme sa prikradli k zadnému vchodu krčmy a on zaklopal v špecifickom tempe. Otvoril mu muž mohutného vzrastu a bez slova naznačil na schody smerom hore. Nepozrela som mu ani do očí. Len sa krčila pod jeho pohľadom a nasledovala Sineda do skromnej izby.

Lev sa posadil na kraj postele a sám sa pokúšal odviazať si šatku nasiaknutú krvou. Došla som k nemu a pohľadom ho poprosila, nech ma k tomu pustí. Rezignovane zvesil ruky. Chytila som uzlík a šikovne ho odmotala. Ktosi zaklopal na dvierka. Trhla som sebou a vydesene obzrela na dievčinu vchádzajúcu dnu. V jednej ruke držala vedro s vodou a v druhej drevenú lekárničku.

„Dones ešte jedny obväzy, ak máte. A nejaké šaty,“ ukázal na mňa. Dievčina len prikývla a utekala preč. Prekvapene som na neho pozrela.

„Si celá od krvi, Astra,“ vysvetlil.

„Musíš si dať dole zbroj aj tuniku,“ zašepkala som s červeňou v lícach.

„Ja si to dokážem zašiť sám,“ odvetil popri vyzliekaní, „nemusíš sa ma dotýkať.“ Viem, čo tým myslel. Keby len vedel pravdu. Keby len vedel, ako veľmi som túžila sa ho dotknúť znova. Keby len vedel, že je prvý muž, ktorého sa neštítim.

„Zvládnem to,“ venovala som mu drobný úsmev. Ten som však stratila po vyzlečení jeho tuniky. Škaredé jazvy sa ťahali až k jeho hrudi a požierali skoro celú pravú stranu jeho torza. Snažila som sa zakryť zjavný šok a pritiahla si k nemu vedro. Sadla som si vedľa, vyžmýkala kus čistej handry a opatrne čistila ranu. Len kútikom oka som študovala jeho široké ramená, mohutný hrudník a pevné brucho. Driek nemal najužší a to mu dodávalo na veľkosti. Celým hrudným košom sa mi šíril neznámy šteklivý pocit vystreľujúci až do špičiek končatín.

Treba to aj zašiť. Prebrala som sa z osobného tranzu a prestala čistiť už vyčistené. Vzala som si škatuľku, vytiahla odtiaľ ihlu a niť. Pri navliekaní nás vyrušila krčmárka, doniesla ďalšie veci a k tomu tanier plný pečených zemiakov. Neuniklo mi, ako si obzrela znetvorené Levove polonahé telo a odišla.

„Pripravený?“ Obliala som ihlu liehom.

„Nech už to máme z krku,“ odfrkol. Nenaťahovala som to, naklonila sa k jeho zraneniu a pretiahla niť ranou prvýkrát. Ani sebou netrhol.

„Prepáč,“ zašepkala som popri zašívaní. Išlo to až prekvapivo ľahko. Mlčal.

„Videla som, že ťa vyviedol z miery a-“

„Nie som dobrý v priamom boji. Som vrah, nie bojovník. Dalo sa to čakať,“ skočil mi do reči.

„A rozprával veci, čo si nemal počuť-“

„Jazva ako každá iná.“

„Vďaka ktorej už nemôžem mať deti.“ Hlas sa mi skoro zlomil. V kútikoch sa mi hromadili slzy. Zažmurkala som a poslala ich preč. Akurát som pretiahla ihlu poslednýkrát.

„Vo svete sú aj podstatnejšie veci,“ ubezpečoval ma a ja som sa snažila úplne nezrútiť pred jeho očami. Ukončila som posledný steh a odtrhla zvyšok nite. Obväz bol už rýchlejší.

Chcela som sa postaviť na nohy, keď ma opatrne stisol. Pozorne sledoval moju reakciu. Ostro som sa nadýchla a pozrela na neho s otázkou v očiach. Ako odpoveď si pritiahol moje ruky a opatrne sťahoval dole obväz. V hlave som už vytvárala odpovede na všetky možné otázky. Odhalil hojace sa chrasty po hlbokých rezných ranách sklom.

„On?“ Ramená sa mu napli.

„Ja,“ odpovedala som s návalom hanby.

Podvedome ich stisol a ja som skrčila hlavu medzi ramená. Nezúril, aj keď z jeho hlasu bolo počuť čosi desivého: „Prečo?“

„Rozbila som zrkadlá v kúpeľni. Dlhší príbeh,“ ponúkla som mu chabú odpoveď váhavým hlasom. Otvoril ústa, no nič neriekol. Nespokojne stisol pery k sebe a odstránil zvyšok obväzu. To ticho bolo zvláštne. Ponárala som sa doň a nechávala svoje zmysly unášať vzácnym pokojom. Tá druhá časť mňa mu chcela všetko vykričať a dostať zo seba tony emočného závažia na mojich pleciach. Zdôveriť sa s peklom, v ktorom ma nechal samú.

„Myslela som, že sa už nevrátiš,“ zašepkala som. Natiahol sa za čistým obväzom a opatrne zakrýval zničené ruky.

„Neplánoval som sa vrátiť,“ odpovedal pravdivo, „sľúbil som Keonovi, že vystopujem brata jeho macochy a nadobro tak odstránim možné komplikácie. Nechcel som za to ani peniaze. Len aby si bola v bezpečí.“ Svoj pohľad uprel do malého okienka pri tráme strechy. V bezpečí. Bola som všade, len nie v bezpečí.

„Tak čo ťa donútilo vrátiť sa?“ Po mňa.

„Pri pátraní som sa dopracoval k závažnej informácii. Môj cieľ sa už dávno vybral do stredozemného kráľovstva a nedbalo po krčmách rozprával, ako mu právoplatne patrí kráľovstvo a že mu jeho bratranec pomáha získať naspäť trón. Bratranec menom Ronan, vychýrený strážca stredozemia.“ Ronan. Môj majster. „Ešte ten deň som sa rozhodol vrátiť. Vedel som, že Keon je v nebezpečí. A ty.“ Posledné dve slová dopĺňal s ťažkosťou.

Neznáme teplo v mojej hrudi sa rozlievalo ako sladký med. Ruky sa mi roztriasli túžbou dotknúť sa ho. Ba objať, stisnúť a donútiť cítiť presne to, čo som práve cítila ja. Podeliť sa o to teplo, sladkosť a jemné šteklenie. Tá nečakaná ľahkosť donútila odplávať všetko zlo a zanechala len jednoduchú radosť z jeho prítomnosti. Radosť, ktorú som dlhé roky vo svojom živote ani len neochutnala.

„Mali by sme ísť spať,“ zodvihol sa a jemne pohýbal zraneným ramenom, „umy sa a prezleč do náhradných šiat.“

Zazubil sa pri pohľade na môj zjavný des a stúpajúcu červeň v tvári. „Ja zatiaľ odbehnem čosi vybaviť,“ doplnil a krátku úľavu nahradil nový strach. Čo ak sa nevráti? Len som prikývla a s ťažkým srdcom sledovala jeho odchod.

Opláchnutie vodou a čisté oblečenie zosilnilo moju obrovskú únavu. Rozhodnutá čakať Sineda v objatí deky bol zlý nápad. Už pri druhom žmurknutí som upadla do nekonečnej tmy. Snová realita bola však krutá a zatiahla ma do sveta tvoreného najhoršími spomienkami a hrôzami môjho života. Do sveta, kde som posledné dni bola každú noc a nútila ma báť sa každého večera.

„Astra,“ funel. Hlavu mi tlačil do vlhkej pôdy a studená tráva hladila tvár zmočenú tichými slzami. Prirážal rýchlo a bezcitne. Ruky mi držal za chrbtom a ja som sa nedokázala zaprieť. Protestovať. Brániť sa. Schmatol ma za vlasy, strhol hore a bolestivo prehol v chrbte.

„Kurva,“ osočil sa ženský hlas. Patril Anye. Stála oproti a sledovala ma s čistým opovrhnutím.

„Vrah,“ riekla Lýdia stojac vedľa nej.

Oblial ma surový strach a snažila sa sebou trepať. Ziapať. Neúčinné. Bola som bezmocná ako hmyz prilepený na obrovskej pavučine.

„Vrah,“ pristúpila mŕtva vdova. Aj ona? Vlastne áno, aj za jej smrť som mohla. Keby ma nenašla, keby ma nenapadla, tak by nebol Sined donútený ma brániť. Zomrela čisto len mojou vinou.

„Vrah,“ uškrnul sa finančník a oblizol si pery. Chytil mi tvár svojimi mäsitými rukami a obzrel si ma ako rybu na trhu. Jednu ruku mi zaryl hlbšie do pokožky a druhou si siahol na nohavice. Z úst mi vybehol nekontrolovaný krik. Krik, čo rozvibroval celé moje vnútro.

Krik, čo ma stiahol do reality a ja som sa zrazu spotená metala v posteli. Prudko som sa posadila, schytila tričko na hrudi a lapala po vzácnom vzduchu. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude a agresívne mi dunelo v hlave. Pot oblieval celé moje telo a končatiny sa mi nekontrolovane triasli. Na špičke jazyka mi viseli vzlyky. Hrdo som ich prehltla.

Obzrela som sa. Izba bola prázdna. Bol preč. Sined sa nevrátil. Nechal ma samú. Presne ako naposledy. Dýchanie bolo každou sekundou ťažšie. Skrčila som hlavu ku kolenám a snažila sa neprepuknúť do zdrveného plaču.

Dvere sa prudko otvorili. Trhla som sebou a podvedome napla celé telo v prípade nutného úteku. Sined. Stál tam, s novou maskou a šokovaným pohľadom. V ruke držal pripravenú dýku. Po zhodnotení situácie ju schoval a zatvoril za sebou dvere. Snažila som sa nezlomiť pod návalom úľavy a uvoľnené svaly sa mi len intenzívnejšie roztriasli.

„Dýchaj,“ prikázal mi skôr, ako ku mne došiel. Prisadol si, deku pretiahol cez moje ramená a prekvapivo opatrne ma objal. Sledoval moju reakciu. Oprela som si hlavu o jeho hruď a zakryla tvár dlaňami. To mu stačilo ako utvrdenie a stisol ma pevnejšie. Jeho telesné teplo bolo krásne a blahé. Ba nereálne. Nezaslúžené. Nevydržala som už ani sekundu. Z krku sa mi vydral prvý tlmený vzlyk.

„Dýchaj zhlboka a pomaly,“ radil mi ďalej. Hlas mal pokojný a vyrovnaný. Hlboký a chladivý. A mal presne opačný dopad. Všetko to šlo von. Všetko to zlo, krivdy a výčitky. Nazbierali sa v priťažkej záťaži a moje ramená ich nezvládali niesť. Môj plač sa prehĺbil a tisla som sa k nemu ako k poslednému pilieru v mojom živote. Čím aj bol.

Sined už ostal ticho. Pochopil, že som nepotrebovala upokojiť. Nechal ma roniť slzy, vzlykať mu do hrude a močiť tričko slzami. Moje telo sa pomaly prestalo triasť, viečka oťaželi vyčerpaním a jeho tlkot srdca ma ukolísal k druhej šanci na spánok. Teraz bez nočných môr.

„Astra.“ Moje meno znelo z diaľky. Ľnulo sa ku mne pomaly a vábilo ma ísť k nemu.

„Astra, treba stávať.“ Ten hlas som poznala. Pripomínal mi zimomriavky pri prvom zimnom vetre. Vločku prvého snehu, čo padne na vašu tvár, roztopí sa a zanechá len spomienku po krehkom dotyku. Neochotne som rozlepila oči a pozrela priamo do búrkových dúhoviek.

„Ešte je tma,“ ospalo som odvetila pri pohľade do okna.

„Ja viem,“ stratil sa mi z dohľadu a behal po izbe, „barman mi povedal, že sa už blížia naším smerom. Podcenil som ich. Idú po nás ako hladní vlci.“ Kto sa blížil? Ospalo som sa posadila a pretrela si tvár. Vybavila sa mi tvár majstra a to ma hneď prebralo. Pretrepala som hlavou a svižne vyskočila na nohy. Sined mi hodil do rúk jednoduchý plecniak. Ledva som ho chytila.

„To si vybavoval včera?“ Nazrela som dnu a zbadala nejaké jedlo či obväzy.

„Aj,“ prehodil si tašku cez rameno a otvoril dvere, „dole nás čaká ten hlavný dôvod môjho včerajšieho odchodu.“ Rozbehol sa dole a ja za ním. Krčma zívala prázdnotou a jediným zdrojom svetla bola drobná sviečka na chodbe. Nebolo mi všetko jedno a prepadala som nepríjemným pocitom.

„Presne tu.“ Otvoril dvere a ukázal na miesto za nimi. Vybehla som do trávy pokrytej rosou a zbadala dva stavané kone pásť sa na zelenej tráve. Boli osedlané, pripravené na dlhú jazdu. Sined pristúpil k vraníkovi a vyskočil naň. Mne ostal grošovaný žrebec s čiernymi ponožkami. Vyhupla som do pohodlného sedla a upokojila prekvapeného koňa. Lev mi len kývol hlavou na južný chodník a rozcválal sa vpred. Kopla som koňa do slabín a nasledovala ich.

„Často ťa trápia nočné mory?“ nedbalo nahodil, keď som ho konečne dohnala. Kone inštinktívne držali tempo vedľa seba a jazda sa stávala pohodlnejšou. Stromy sa strácali za naším chrbtom. V hrdle mi narástla guča a rozmýšľala nad odpoveďou. Dúfala som, že včerajšiu noc spomínať nebude.

„Odkedy popravili Lýdiu namiesto mňa.“ Zaryla som nechty do vôdzky. Detaily nepotreboval.

Zamračil sa: „Divné. Prostitútkam som zaplatil, aby každá dávala iný opis.“

„Kam vlastne smerujeme?“ zmenila som tému a hlbokými nádychmi zaháňala bolestivé spomienky.

„K najbližšiemu riečnemu prístavisku, asi necelý deň odtiaľto. Tam ťa dostaneme na loď na Juh, kde budeš v bezpečí.“ Znelo to tak jednoducho a pri tom hrozne. Ja sama? Bez neho? Pred mesiacom by som ďakovala za podobnú príležitosť. Odísť do Južného kráľovstva, kde neexistuje môj rod a jeho povinnosti. Lenže moja túžba utiecť k brehom neznámeho mora sa scvrkli na niečo jednoduchšieho. Byť po Sinedovom boku.

„Nie,“ protestovala som skoro nečujne, „bez teba nikam nejdem.“

„Astra,“ veľavýznamne sa vydýchol. Podľa jeho pevného pohľadu mi bolo jasné, že sa na túto konverzáciu pripravoval. „Jediné miesto, kde na moju hlavu nebola vypísaná odmena, bolo stredozemné kráľovstvo. Po smrti Keona sa to určite zmenilo aj to. Už neexistuje miesto, kde by som bol bezpečí. Kde by si bola ty so mnou v bezpečí.“

„Ja nechcem byť v bezpečí, ja chcem byť s tebou!“ vyhúkla som bez zamyslenia. Myseľ mi ovládli číre emócie.

„Ale ja ťa chcem v bezpečí!“ zavrčal, až mi po chrbte prebehol mráz. Jeho tón hlasu ma donútil stíchnuť a zahryznúť si do rozochvenej pery. Srdce mi oblapil strach a bolesť. Predstava, že sa znova ocitnem bez neho, ma mučila. Jeho vzácny dotyk a teplo otvorili schránku s pocitmi, ktoré som doteraz nepoznala. A on ju chcel bezcitne zatvoriť a zamknúť.

Zavládlo nepríjemné ticho. Nemo som sa sústredila na každý nádych a snažila sa pred ním nerozplakať. Nemienila som stratiť aj tie posledné odrobinky hrdosti.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah X.: