OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah XII + epilóg

23.06.2020 (10:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 802×

Žaláre boli tmavé, studené a vlhké. Väčšinu odsúdených hodili do maličkej miestnosti s drobnými mrežovanými dvierkami. Len ja som si zaslúžila špeciálne zaobchádzanie a moje ruky uväznili v ľadových okovách trčiacich zo steny. Keď som si sadla na zadok, tak mi nepríjemne viseli nad hlavou ako zlomené krídla vtáka.

Vojaci odišli a nechali ma v absolútnej tme. Spoločnosť mi robilo len kvapkanie vody a pišťanie potkanov. Čas a priestor razom neexistovali a ostali mi len spomienky a zvuky. Jediná vec, čo mi pomáhala určovať čas, boli ranné kontroly. Vojak došiel ku žalárom, zasvietil fakľou dnu a zmizol. Začínala som prepadať myšlienke, že ma tu chcú nechať zomrieť od hladu a smädu. Žalúdok požieral sám seba a suchý jazyk sa mi lepil na podnebie. Až pri tretej kontrole sa dvierka pootvorili a okolie osvetlil oheň. Prižmúrila som oči a videla vysokú a chudú postavu vchádzať dnu. Určite nemala zbroj.

„Astra?“ Adler? Alebo sa so mnou zahrávali spomienky? Jeho hlas znel až príliš reálne a rezonoval medzi nami. Neodpovedala som. Nedokázala som to. Bola som oslabnutá, unavená a zničená. Možno som mala vidiny. Poslednou dobou sa tma okolo mňa krútila a vírila v abstraktných obrazoch. Mohol byť len výplodom môjho zúfalého mozgu prosiaci o posledné omrvinky čohosi pekného.

„Astra!“ Postava ku mne dobehla a kľakla si oproti mne. Zodvihla som ubolený krk a pozrela do ohňom osvetlenej tváre svojho brata. Bol to on. Jeho dlhé vlasy boli zostrihnuté a pod očami mu svietili kruhy. Ale bol reálny. Oproti mne. Dokázala som mu venovať len chabý úsmev.

„Na, pi!“ Zodvihol krčah vody v druhej ruke, dal ho k mojím perám a naklonil. Pila som odušu a ignorovala, ako väčšina vody tiekla po mojom krku a hrudi dole. Každá vysušená bunka v mojom tele zaplesala obrovskou radosťou.

„Myslel som si, že ťa už v živote neuvidím,“ odložil krčah a povzdychol si, „najprv mi oznámili smrť otca a potom tvoj útek. Chvíľu potom, čo zabili kráľa a rozpustili radu. Myslel som, že sa mi zrútil celý svet. Nebyť manželky a nášho syna, tak neviem, ako by som si udržal zdravý rozum.“

Zvraštila som tvár. Otec. Jasné, celé kráľovstvo si myslelo, že som jeho vrah. A Adler určite tiež.

„Viem, že ste mali hrozný vzťah,“ prerývane sa nadýchol, „ale ja ťa poznám, Astra. On ťa k tej vražde donútil, však?“ Prepichol ma jantárovými očami. On? Myslel Sineda? Och, bohovia, nie. Ja som ho predsa nezabila a Sined s tým nemal nič spoločné. Konečne som otvorila ústa, keď nás prerušili rázne kroky. Adler vystrelil na nohy a stisol pevne pochodeň.

„Dostanem ťa odtiaľto, Astra,“ sľúbil mi, „prisahám na svoj život.“

„Silné slová,“ prerušil nás tretí hlas a dnu vošla osoba s ďalšou fakľou. Žalúdok sa mi skrútil pri pohľade na majstra v odeve môjho otca. „Len aby sa nestali skutočnosťou.“

Adler mi venoval posledný smutný pohľad a so zdvihnutou hlavou ho obišiel von. Roran len pozrel na stráž za svojím chrbtom a odfrkol: „Už ho sem nepúšťajte.“ Zavrel bránku a pomaličky dokráčal ku mne. Pozeral na mňa zhora, ako vždy. Ako na najväčší odpad.

„Nechaj ho na pokoji,“ šepla som zachrípnutým hlasom od dlhého sucha. „Máš mňa, to si chcel. Nie?“

„Aj. Už len čakám, kedy ťa príde zachrániť Lev v zlatej zbroji a budem spokojný. Veľmi spokojný.“ Tak prečo nedonútili cechmajstra, aby im odovzdal aj jeho? Že by sa pohral aj s kráľovstvom?

„Sined pre mňa nepríde,“ zašepkala som. Už nikdy ho neuvidím.

„Myslíš? Zobrali ťa rovno pred jeho nosom. Dávam tomu posledných pár dní a bude tu.“ Luskol prstami a zazubil sa ešte viac.

„Odovzdal ma dobrovoľne,“ vyviedla som ho z omylu s maličkým zadosťučinením. Jeho úsmev sa stratil a prekvapene si chytil bradu.

„Zaujímavé. Takže ten žoldnier nás tak trošku poťahal za nos.“ Nad niečím intenzívne dumal. Potom spokojne nadvihol obočie, naklonil sa a necitlivo schmatol kútiky mojich úst: „To aby sme vyslali kráľovstvom jasnú správu. Čo ty na to?“ A odišiel.

Akú správu?

Stráž, čo ma kontrolovala, mlčala. Až keď jedenkrát otvorili dvierka a vkročili dnu. Ja som už dávno bojovala s vedomím niekde na hranici bdelosti a spánku a strácala pojem o tom, či pozerám do nekonečnej tmy, či spím. Bolo to zvláštne, lebo hlad a smäd nejako strácali význam a prestávala som cítiť akúkoľvek bolesť. Len nekonečné mdloby.

„A čo ak akurát príde?“ ozval sa cudzí hlas za jeho chrbtom.

„Nepríde,“ informoval ho vojak v mojej cele, „akurát sa zúčastňuje popravy Adlera. Vraj za pokus oslobodenia zradcu. Takto už popravili polovičku bývalej rady. Za chvíľu si na každého čosi nájdu.“ Akoby ktosi luskol prstami pred mojím nosom a stiahol ma do reality. Adler? Poprava? Za to, že bol tu? Z hrdla sa mi vydral živočíšny krik a poslednými silami som sa snažila vytrhnúť okovám.

„Tá kurva je šialená?“ opýtal sa ten vzadu.

„Sklapni!“ Vojak predo mnou ma bezcitne kopol do tváre a zapraskalo mi v sánke. Dych mi zabehol a šok ma konečne utíšil.

„Je to už týždeň, čo je tu zatvorená. Každému by preskočilo,“ zarehotal sa a jeho spoločník vošiel do cely tiež. Bol o niečo menší a statnejší, ale taktiež vo vojenskej zbroji. „A vieš, čo je na nej najlepšie? Nemôže mať decko. Roran hovoril, že si dobrovoľne dala vybrať von obsah brucha, len aby ju mohol jebať do konca života.“

Skrútila som nohy k hrudi a oprela si hlavu o kolená. Z krku sa mi dral obrovský vzlyk. Ešte v živote som necítila tak obrovskú a surovú bezmocnosť ako teraz. Nemohla som zachrániť Adlera. Jedinú osobu v mojom živote, ktorá to so mnou nevzdala. Ktorá prišla za mnou s prísľubom pomoci, aj keď počul o všetkých zverstvách, čo mi chceli prišiť na krk. Nie ako Sined, čo ma hodil do rúk cudzej osoby.

„A nie je to jedno? Aj tak čoskoro skape,“ divil sa menší z nich.

„Máš pravdu,“ odpovedal mu s myknutím pliec a chytil si kovový opasok držiaci zbroj okolo svojho lona. „Postráž dvere, potom sa vystriedame.“

A ja som znova spadla do známeho pekla. Nie, horšieho a monštruóznejšieho, kedy sa smrť stáva zlatým vykúpením.

Bolo to ako byť mŕtva. Nič som necítila. Nič ma nezaujímalo. Všetko, čo sa dialo okolo mňa, bolo len dianie za imaginárnym oknom. Niečo vzdialené a nereálne. Nič, čo by sa ma nejako dotýkalo. Roran ma od posledného stretnutia už neprišiel pozrieť. Len vojaci. Niektorí vošli do tmavej kobky, niektoré nie. Iní si krátili čas rozprávaním.

„Od včera našli štyroch mŕtvych v okolí hradu. Všetko kráľovská garda.“ Hlas sa mu chvel.

„Plus nejakí vojaci. Nik nevie, čo sa deje. Kráľ sa tvári, akoby sa nič nedialo,“ odpovedal mu spoločník.

„Ešte ho nekorunovali,“ varoval ho, „takže kráľom nie je. Len všade vykrikuje, že je kráľovnin brat a trón patrí jemu. Aj tak je to jedno, za chvíľu dôjde rada aj na nás.“

„Tššš, to radšej nehovor nahlas,“ zašepkal skoro nečujne. „A nebuď smiešny. Sú nás stovky, dovtedy ho chytia,“ vysmial ho.

Ďalší deň už na stráži trávili iní vojaci. Ich hlasy boli vydesenejšie a plnšie obáv. Bolo ich počuť až do môjho žalára, ale vôbec som ich slovám nevenovala pozornosť.

„Ktosi vyzabíjal celý stan a včerajšiu stráž.“

„Myslíš,“ odmlčal sa, „že to je on?“

„Toto nemôže byť práca jedného človeka! Podľa mňa je to ktosi z rodiny Keona,“ hlas mu prešiel do šepotu, „Roran vraj nestihol ostatných, no vieš čo.“

Ten ďalší nebol o nič inakší. Len nová stráž.

„Ja ti hovorím, do rána sme mŕtvi,“ fňukal prešpikovaný desom.

„Ak si dáme pozor, tak určite nie. Roran spomínal, že sa to čoskoro vyrieši. Ja mu verím.“

„Ale ja nie!“ skoro ziapal. „Kráľovská garda je mŕtva a s ním celé dva oddiely vojakov. Nerobí nič! Len necháva hniť zaživa hento dievča v žalári a pomáha mužovi, ktorý sa sám vyhlásil za kráľa.“

„Ste hluční.“ Roran. Len zarinčala zbroj. „Choďte dať pozor hore. Ak by ste videli čosi divné, hneď mi to príďte nahlásiť.“

„Áno, pane!“ A synchronizované kroky zmizli na schodoch.

Rorana som poznala už podľa krokov. Pomalé a isté došľapovanie. Rytmické. Najprv plesol pätou a následne nečujne došliapol zvyškom chodidla. Zastavil kúsok predo mnou. Nemala som energiu ani chuť čo i len nadvihnúť tvár.

„Musím uznať, že mi dáva zabrať väčšmi, ako som čakal.“

Nepočúvala som ho. Nechcela som ho počúvať. Nerozumela som ani jedinému slovu, čo rezonovalo okolo mňa.

„Ale som rád, že môj plán zabral. S Adlerom to šlo ťažko. Bol čistý ako ľalia, ľudia ho mali radi a zabiť ho bez dôvodu by nespravilo dobrotu. A on bezhlavo dobehne za tebou. Zlaté.“

Adler. Moje telo sa naplo pod náporom viny a bolesti.

„Stačilo povedať, že jeho poprava je za snahu oslobodiť jeho sestru a na druhý deň sa o tom rozprávalo v každej krčme. Tak jednoduché. A ešte som sa zbavil poslednej konkurencie. Vieš, na miesto radcu mali odjakživa nárok len dva rody. Presne tie, ktoré som vychovával za nových strážcov. Irónia, však?“

Nechcela som to počúvať. Chcela som si upchať uši a ziapať z plných pľúc.

„Ale musím sa priznať, že si ma prekvapila. Myslel som si, že presvedčiť dvojčatá k spolupráci bude horšie ako teba. A nakoniec to bolo naopak. Svojho otca si nezabila, však? Bolo mi jasné, že spáchal samovraždu. Dal mi totiž prázdny papier namiesto skutočnej darovacej listiny Kyrella druhého. A vieš kto ju teraz má?“ Naklonil sa ku mne, chytil mi bradu a donútil ma pozrieť do jeho pohlcujúcich uhľových dúhoviek. „Presne tak. Sined.“

Sined. Srdce mi poskočilo. Sklamaním aj vzácnym citom.

„A teraz sa hrá na mačku a myš. Takže ho musíme nalákať na kus smradľavého syra.“ Pustil ma a hlava mi ovisla. Bola som príliš znivočená rozmýšľať nad významom jeho slov. Chcela som len jedno. Aby to konečne skončil. Čímsi zaštrngal a popoťahoval okovy na mojich rukách. Tie sa otvorili a ochabnuté ruky mi padli k telu. Šokovane som pozrela na svoje špinavé a vyschnuté dlane s fialovými modrinami okolo zápästia.

„Utekaj,“ povzbudil ma a štuchol do mňa nohou ako do prašivého psa. Až teraz som konečne zodvihla hlavu. Zabával sa. Mal to vpísané v tvári. Zmätená jeho konaním som sa stiahla ku stene a ruky pritisla k hrudi s divoko búšiacim srdcom.

„Padaj preč!“ štekol a kopol druhýkrát. Kovová špička jeho topánky mi vrazila rovno do rebier a mňa natiahlo na vlhkej dlážke. „Vyzeráš horšie ako tie zvery na trhoch. Trasúc sa v malej klietke na vlastných výkaloch, čakajúc len na zarezanie.“

Zaprela som roztrasené končatiny pod seba a snažila sa vytiahnuť na nohy, ktoré zabudli, aké je to stáť. Nešlo to. Nedokázala som to. Zúfalo som zaťala zuby a z pier sa mi vydral umorený vzdych.

„Nikdy si nevedela počúvať rozkazy, však?“ Schmatol ma za vlasy a vytiahol za ne do vzduchu. Ako zajaca pred zlomením väzu. „Upaľuj!“ A sotil ma pred seba. Zatackala som a zošuchla na všetky štyri. Cítila som sa ako čerstvé mláďa srnky učiace sa svoje prvé kroky.

„Bohovia, ty si tak neschopná. Vieš, čo je najhoršie? Že ja som to dieťa chcel. Teba som chcel. Pekná tvárička, vysoké postavenie. Ideálna žena. Ale ty nie si žena, ty si monštrum.“ Zaprel nohu do mojej chrbtice a pritlačil ma k podlahe. „Krič.“ Zatlačil a ja som sa zaťala pod náporom novej bolesti. „Ziap. Volaj o pomoc. Privolaj ho k sebe.“ Rebrá mi zapraskali a ja som zo seba vydala zúfalý vreskot. Celý hrudník som mala v jednom ohni a dýchanie bolo každým nadýchnutím ťažšie a ťažšie.

„Zabi ma... konečne,“ zachrapčala som a vykašľala nemalú dávku krvi.

„Prosím? Nepočujem, keď si šomreš popod nos.“ Naklonil sa a precízne chodidlom pomadžgal zranené rebrá.

„Zabi ma!“ zaziapala som a moje slová sa natiahli do ďalšieho pekelného škreku. Umierala som. To uvedomenie ma donútilo v duchu prosiť všetkých bohov o rýchly odchod na druhú stranu. Niekde, kde bolesť a des neexistovali.

Rorana prerušilo výrazné dunenie kovu. Po schodoch sa k nám zošmyklo telo vojaka. Bez hlavy. Ležalo roztiahnuté blízko dverí žalára ako morbídne varovanie.

„Konečne.“ V Roranovom hlase sa objavilo vzrušenie.

Kroky. Rýchle a isté. Boli mi známe. Pripomínali chôdzu mačkovitej šelmy blížiacej sa k svojej obeti. Obraz pred mojimi očami strácal ostrosť. Do môjho vzorného poľa pribudol pár kožených topánok. Presne také, aké mával Sined. Tá spomienka mi dopriala kvapku hrejivého pocitu.

„Trvalo ti to.“ Roran dal zo mňa dole nohu. Zlomené rebrá však stále sťažovali dýchanie. Zapískal.

„Nik nepríde.“ Dokonca som počula Levov hlas. Umieranie sa mi začínalo páčiť. Blízko mňa dopadla čiasi hlava. Roran sa trhane nadýchol. Ak tá hlava bola kohokoľvek, vyviedla ho z miery. „Nik z celej jednotky. Ale neboj, čoskoro sa pridáš k nim. Len nie tak bezbolestne.“

Chodidlá oboch zmizli z môjho dohľadu a k ušiam mi doľahli zvuky boja. Funenie, narážanie kovu o kov a tupé údery. S božou pomocou som sa prevalila na chrbát a zaprela sa do pravého lakťa. Čierny Lev akurát vykopol meč z majstrovej ruky. Ak sa vôbec čiernym dal nazvať. Od hlavy až po päty ho kryla bordová krv a svietili len jeho sivé oči plné šialeného hnevu. Roran zaťal päste a nasmeroval svoj úder do Sinedovej tváre. Lenže nájomný vrah bol rýchlejší, hnaný hmatateľným hnevom. Kopol majstra do hrude. Rorana hodilo dozadu, stratil balans a padol na zadok. V tvári som mu zbadala jeden z najvzácnejších výrazov – číra panika.

„Ako si hovoril?“ Šliapol na jeho hruď a pritlačil ho k zemi. Role sa vymenili. „Krič? Ziap?“ vrčal pomedzi zuby a surovo dupol. Raz. Druhý raz. Tretí raz. Až majster syčal na zemi a vrtel sa ako zašliapnutá ryba. Pri štvrtom raze sa skotúľal na stranu. Sined mu nič nedaroval, kopol ho do spánku a jeho omámené telo naspäť otočil na chrbát. Kľakol si nad neho a zmaľoval jeho tvár prvým úderom päsťou.

„No krič!“ Druhá päsť. Tretia päsť. Roranovu tvár začínala pokrývať fialová a modrá farba. Dokonca ku mne vyletel jeden jeho zub.

„Krič presne tak, ako si donútil ju!“ Sined pripomínal nezastaviteľného démona pomsty. V jeho tvári chýbala akákoľvek ľudskosť a sršal len čírou zúrivosťou. „KRIČ!“ Mlátil ho hlava-nehlava. Majster nevydal ani hláska. Z očí mu vyprchal život a jeho tvár stratila akékoľvek ľudské črty. Bola to len zmes krvi, modrín a opuchov.

„Sined,“ oslovila som slabým hláskom. Zasekol sa. Jeho napnuté ramená sa pomaly uvoľnili a otočil sa ku mne. Číry amok sa vytratil ako para nad hrncom. V očiach sa mu vystriedalo množstvo emócií. Zdesenie, šok, ľútosť. Zodvihol sa na nohy. Z rúk mu kvapkala krv. Dokráčal ku mne, sklonil sa a známym nežným gestom posunul prameň vlasov z mojej tváre.

Bolo mi jedno, či je to reálne. Aj keby sa moja myseľ so mnou zahrávala, tak som si krajšiu smrť nemohla priať. Po boku Leva. Práve náhla spokojnosť uvoľnila moje telo a realita mi začala prekĺzavať pomedzi prsty. Chcela som mu povedať toľko vecí. Bohužiaľ som nezmohla. Len vykrútila kútiky úst do spokojného úsmevu.

„Pôjdeme spolu do južného kráľovstva. Presne ako si chcela, dobre?“ Hlas sa mu triasol. Podchytil si moju hlavu a opatrne nadvihol. Smútok v jeho tvári sa mi nepáčil. S náhlou túžbou ho ubezpečiť som nadvihla ruku. Zachytil ju v polceste a pevne stisol. Jeho dotyk bol mokrý a teplý. Privrela som oči.

„Astra!“

Tma.

Prvú vec, čo som zachytila, bolo praskanie ohňa. Tiché, pravidelné a príjemné. Teplo mi nežne hladilo tvár a spokojne som plávala na hranici bdelosti a snov. Až jeden z nádychov bol šokujúco bolestivý a inštinktívne som zakňučala bolesťou.

„Astra.“ Jeho hlas bol blízko. Veľmi blízko. Rozlepila som oči a pomaly precitala do reality. Drevo. Veľa dreva. Vôňa polievky. Dotyk ťažkej a teplej periny. Nadýchaný vankúš pod hlavou. A bolestivé dýchanie. Každý pohyb pľúc bol sprevádzaný tisíckou ostrých ihiel.

Ako prvú vec som zbadala vysoký drevený strop neznámeho zrubu. Prázdna hlava sa mi naplnila zmätkom. Ako som sa sem dostala? A čo sa vôbec stalo? Napla som telo pod túžbou posadiť sa, ale stuhnuté kosti výrazne zaprotestovali.

„Opatrne,“ dodal a citlivo mi podchytil chrbát. Až teraz som si ho všimla. Sedel po mojom boku. Namiesto krátkych vlasov mu hlavu zdobili pieskové kučery a koženú zbroj nahrádzala jednoduchá biela tunika s tmavými nohavicami. Pomaličky mi pomohol posadiť sa a ja som si mohla poriadne obzrieť neznámu chatku. Bola malá a útulná. Jednoduchá kuchynka, dominantný kozub, chlpatý koberec či posteľ z masívu, na ktorej som doteraz ležala.

Perina mi zliezla k nohám a odhalila množstvo obväzov a jednoduchý kus odevu. Musel ma prezliekať, meniť obväzy či starať sa o iné nevyhnutnosti môjho tela. Videl aj moje nahé telo? Moje srdce nepocítilo ani štipku desu. Skôr hrejivý pocit z jeho ochoty vôbec spraviť pre mňa niečo také. Skôr ma desila iná vec, ako som sa dostala k tak vážnym zraneniam?

„Kde to sme?“ Hlas som mala slabý a skoro nečujný. „Ako sme sa sem-“ Zasekla som sa a chytila si hlavu pod náporom nečakanej migrény. Zakňučala som a myseľ ma nemilosrdne stiahla do temných spomienok poslednej noci v žalári. Zrýchlil sa mi dych aj cez ukrutnú bolesť v hrudi a v ušiach mi znelo vlastné praskanie rebier či majstrov krik.

„Astra, už si v bezpečí.“ Jednu ruku oblapil okolo môjho pása a druhou si pritisol moju hlavu na vlastné rameno. Počula som svoj krik a prosby o smrť. Majstrov smiech a nemilosrdné kopance.

„Roran je mŕtvy,“ pokračoval v chlácholivých slovách. Ani som si neuvedomila, že mi po tvári tiekli krokodílie slzy. Nevydala som však ani jediný vzlyk. Len som sa triasla. Spomenula som si aj na Sinedov príchod a jeho nezabudnuteľné šialenstvo. Prišiel. Prišiel pre mňa a dostal ma odtiaľ preč. Na moment som sa uvoľnila, zaprela celú svoju váhu do jeho hrude a nadýchla sa jeho vône. Otázka znie, na ako dlho?

„A prisahám ti na všetkých bohov, že ťa už v živote neopustím,“ zašeptal s čriepkami hnevu. Hnevu na seba samotného.

„Ako?“ Verila som mu. Chcela som mu veriť.

„Keď som sa dozvedel o poprave tvojho brata, tak mi došlo, čo sa stalo. Došiel som za cechmajstrom a bez otázok ho pripravil o hlavu. Nejakou nepochopiteľnou zhodou okolností tam bolo dosť členov cechu, aby ma zvolili novým cechmajstrom. Bolo mi jasné, že bolo skoro nemožné dostať sa do tak stráženého žalára, a tak som troška zneužil svoje postavenie v cechu,“ rozprával pokojne a hlas mu rezonoval v hrudi. Bol to príjemný a upokojujúci zvuk. „Rozhodol som sa zničiť ich vojenskú silu. Zvnútra. S mužmi z cechu. Možno by sme zabili každého vojaka, jedného po druhom, keby som nezačul tvoj krik.“ Stíchol. Jeho objatie spevnelo.

„Nikdy si to neopustím, Astra. Nikdy,“ zavrčal.

Ale ja som mu odpustila. Presne v momente, keď vošiel do žalára a umlátil moju nočnú moru k smrti. Nadvihla som ruku a položila ju na jeho líce. Cítila som spleť jazvičiek. Jeho dych sa zastavil, len na sekundu, kým nesklonil hlavu a nezaryl nos do mojich vlasov.

„Ale to nové postavenie má aj svoje výhody. Napríklad skryté chaty v lesoch pre žoldnierov utekajúcich pred spravodlivosťou,“ uškrnul sa.

„Ako dlho som spala?“ Odkašľala som si a moje hlasivky konečne nadobúdali silu.

Malá iskra humoru sa vytratila a odpovedal so zvrašteným obočím: „Dosť dlho na to, aby som začal pochybovať o tvojom zobudení. Raz som ťa dokonca musel oživovať, tvoje srdce proste-“ Povzdychol a nedopovedal. Nemalo to zmysel. Nič by tým nezmenil.

„A bije len pre teba.“ Venovala som mu slabý úsmev.

„A dúfam, že na veľmi dlhú dobu,“ nadýchol sa vône mojich vlasov, „lebo ako sa zotavíš, čaká nás dlhá cesta za slnkom. A hlavne nedovolím, aby sa ťa ktokoľvek dotkol.“ Majetnícky ma pohladil po neposlušných havraních vlasoch.

„A čo ak sa to niekomu podarí?“

„Tak ho zabijem.“

EPILÓG

Pri krčme sa rozťahovali drevené lavice preplnené štamgastmi. Zalievalo ich večerné teplé slnko a odrážalo sa od pokojného brehu mora hneď vedľa stavby. Všade vládla spokojná vrava a ľudia popíjali svoje alkoholické nápoje. Medzi nimi bol aj pár starších mužov s poloprázdnymi pohármi piva.

„Vravím ti, prežil. Chceli len upokojiť ľud v stredozemí, tak im klamali, to je všetko!“

„Neprežil, ako aj mohol? Bol sám na tisíce vojakov, to je šialenstvo. Ani s pomocou božou by nevyviazol živý.“

„Nie bohovia, ale démoni! Posadli ho. Tak, preto ho už nevolajú Čierny Lev ale Čierny Démon. Vraj sa prikladal ako prízrak a dokázal podrezať krk aj celému oddielu vojakov naraz. To proste bez pomoci desov nespravíš.“

„Akí démoni, preboha. Chcel zachrániť tú dcéru radcu kráľa, čo ho vraj zavraždila a než sa k nej dostal, tak ich oboch stihli zabiť.“

„Len klamstvá! Môj kamarát, čo je obchodníkom, ich vraj videl na vlastné oči! Len sa o tom šepká, ale Čierny Démon je vraj novým cechmajstrom žoldnierov.“

Po ich boku zaznel ženský zvonivý smiech. Bol jemný a skoro nečujný. Obaja stíchli a pozreli očkom po mladom páre neďaleko nich. Akurát dopíjali. Krehké žieňa s atramentovými vlnami až do polovice chrbta a tými najzvláštnejšími medovými očami. Vánok sa pohrával s volánikmi na jej šnurovacích šatách. Muž oproti nej vyzeral ako dokonalý protiklad. Vysoký, mohutný so zjazvenou sánkou a krkom. Slnko sa opieralo o jeho svetlé vlasy a vytvárali zlaté haló z neposlušných kučier. Bol oblečený ako jednoduchý meštiak. Nič nápadne, nič špinavé či dotrhané.

„Pôjdeme sa prejsť na pláž?“ spýtala sa žena svojho spoločníka. Ten neodpovedal, len nadvihol obočie a postavil sa na nohy. Obišiel stôl, chytil jej drobnú rúčku posiatu malými vyblednutými jazvičkami a viedol ju rovno k moru.

„Zvláštne,“ zabručal starec, „Čierny Démon mal tiež spálenú veľkú časť tela.“

Muži pozreli na vzďaľujúci sa pár, a potom sa na seba zamračili. Sekundu na to prepukli smiechom. Ako ich len mohlo napadnúť, že by to mohli byť oni?

Chcem poďakovať krásne za každé prečítanie či komentár. Znamená to pre mňa veľa. A mrzí ma, že ste museli na poslednú časť čakať tak dlho, ale bohužiaľ som sa k tomu dostala až teraz. :)

Poviedka Hviezda a vrah mala byť najprv o dosť kratšia a jednoduchšia. Jej účelom bolo znova začať písať. Mala som načrtnutý len jednoduchý dej s prostou zápletkou, ktorá pod mojimi rukami prerástla skôr do skromnej novely. Pohrávam sa s myšlienkou druhej časti, kde by som sa povenovala otázkam Sinedovej minulosti a podobne. Uvidíme. Momentálne sa venujem inému projektu.

Ešte raz, ďakujem Vám krásne za strávený čas nad mojím dielom.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah XII + epilóg: