OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ja a sestra môjho najlepšieho kamoša - 4. kapitola

28.04.2011 (16:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 729×

4. kapitola – Fotky, fotky a zase fotky

Char:

Foťák som strčila späť do skrinky a s fotkou v ruke vyliezla cez okno na striešku. Pri nej bol konár, cez ktorý sa dalo preliezť až domu na strome. Nikto, ani Mike, Ian, ani mama, netušili, že sa tam takto dá vyliezť. S úsmevom som si sadla na dlážku v domčeku a vytiahla hore rebrík, aby sa nikto, tak fajn, aby sa Ian nemohol vyštverať hore.

Ian:

Pokúšal som sa otvoriť dvere, ale bolo zamknuté. Zavrčal som a chcel to vzdať, keď som začul kroky a štrngotanie kľúču vo dverách. Pripravil som sa, a keď sa dvere konečne otvorili, vbehol som dnu a skončil na... Mikea!!!

„Čo to robíš?“ skríkol som na neho a okamžite z neho zliezol.

„Ty sa pýtaš mňa, čo tu robím? To ty tu chodíš polonahý a mokrý, naháňaš mi sestru a vykrikuješ, že ju zabiješ, potom tu polhodiny trieskaš na dvere a keď ti prídem otvoriť, skočíš po mne. A ešte sa drzo pýtaš, čo tu robím!“ vychrlil na mňa Mike, ale usmieval sa. Zrejme je šťastný, že všetko takmer ako po starom.

„Kde je?“ zavrčal som.

„Ušla do skrýše,“ povedal znudene, otočil sa a šiel späť do kuchyne.

Veď je už zvyknutý...

Vybehol som na poschodie do kúpeľne a ako tak sa obliekol.

Char:

Chvíľu som tam len tak sedela a potom som začula, ako niekto kráča ku skrýši.

„Zlez dole a možno prežiješ!“

Zasmiala som sa tak, aby to mohol počuť aj on.

„Čo ti je smiešne?“  skríkol a ja som konečne vystrčila hlavu z domčeka, aby som sa na neho mohla pozrieť.

Och môj bože...

Ako to robí, že vyzerá vždy dobre?! To nemôže byť možné!

Veď na sebe nemá nič poriadne!

Len tie čierne úzke nohavice... o nie, nie, nie, nie, nie, nie!!! Stačí! Dosť! Dosť! Dosť!

Prečo si nemôže obliecť niečo iné? Veď je ešte mokrý!

A bola to pravda. Čierne vlasy mal ešte mokré a strapaté, čo mu vyvolávalo dojem rozkošnosti. Ale bol to len dojem. Ian Watkins nie je rozkošný!

Ian:

„Daj mi tú fotku a nič také strašné sa ti nestane!“ povedal som a milo sa na ňu usmial.

Dúfal som, že to zaberie. Ešte v kúpeľni som si postrapatil vlasy a modlil sa, aby to vyzeralo rozkošne. A tričko som si „zabudol“.

„Nič ti nedám!“ zakričala späť  a znovu sa zasmiala.

Neviem, kedy som si uvedomil, že Charin smiech znie božsky. Rovnako ako jej hlas a zvyšok tela. Ale poviem vám, bolo to strašidelné zistenie.

„No ták, zlatko, daj mi tú fotku!“ vykríkol som a okamžite to ľutoval. Hlavne to zlatko.

„Na to zabudni! Sama ti ju nedám, budeš si ju musieť vziať sám!“

Zavrčal som. Malá mrcha...

„Nie! Zlez dolu, daj mi fotku a nič ti nespravím!“

„Vylez hore a tú fotku si budeš môcť vziať!“

„Zlez dolu!“

„Vylez hore!“

Už som si začínal pripadať ako v Popoluške. A liezlo mi to na nervy.

„Zlez dole, okamžite, vráť mi tú fotku a na všetko budeme môcť zabudnúť!“

Možno keď zlezieš, nepolámem ti ruky a nohy, neostrihám vlasy a nehodím ťa z mosta s balvanom priviazaným k nohe!

„Smola!“ zakričala a schovala sa.

Chvíľu som tam len tak stál, a potom porazene zvesil plecia a odišiel. Došuchtal som sa do kuchyne, kde Mike raňajkoval a spokojne sa usmieval.

„Spolu ste takí zlatí,“ povedal s plnými ústami.

Nechápavo som sa na neho pozrel.

„Ty si nás počul?“

„Počulo vás celé mesto,“ povedal a zasmial sa.

Nedalo mi to a musel som sa tiež usmiať.

„Mike, ja... chcem sa ti poďakovať, za všetko, ale asi už pôjdem,“ povedal som po chvíli ticha.

„Nikam nepôjdeš,“ povedal sebaisto.

„Ako to myslíš?“

„Domov pôjdeš až zajtra.“

„Prečo až zajtra?“

„Domov ťa pustím, až keď sa začne škola, nenechám ťa ísť domov.“

Vďačne som sa na neho usmial a potom si uvedomil, čo povedal.

„Kedy sa začína škola?“ spýtal sa.

„Pozajtra,“ zašepkal. Zrejme si uvedomil, nad čím premýšľam.

Panebože, ako dlho som bol mimo?

Bez slova som si sadol na stoličku a snažil sa potláčať slzy.

_

Počkal som, kým všetci zaspia. Potichu som vošiel do Charinej izby.

O Char je všeobecne známe, že spí veľmi tvrdým spánkom.

Otvoril som fixku a začal svoju pomstu. Keď som skončil, odfotil som si svoje dielo.

Char (ďalšie ráno) :

Zobudila som sa a opatrne vstala z postele. Všade bolo ešte ticho a preto som predpokladala, že všetci ešte spia. Vošla som do kúpeľne a keď som zbadala v zrkadle svoju tvár, zvrieskla som.

„Zabijem ťa!!!“

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ja a sestra môjho najlepšieho kamoša - 4. kapitola: