OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Jarné prázdniny plné prekvapení - 2. kapitola

18.06.2010 (15:00) • nikolienka • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 688×

2. kapitola

„Ty si vážne šľahnutý! Chceš nás zabiť?“ kričala som na Roba, keď sme vystupovali z auta. Išiel ako ďábel! Asi budem vracať.

„Aj ja ťa mám rád!“ Vyplazil na mňa jazyk a pobral sa po dlhých schodoch, ktoré viedli do nášho domu. Vybrala som si tašku z auta a naschvál som silno zabuchla dvere od jeho milovaného autíčka.

„Čo robíš? Ublížiš mu!“

„Máš ho radšej než mňa!“ Hrala som urazenú. Rob pribehol ku mne a začal ma tam objímať.

„Že si to nemyslíš? To vôbec nie je pravda. Mám ťa radšej než to auto. Veď je iba také obyčajné, nádherné, rýchle a...“ Ok, už si robil srandu. Buchla som ho do brucha a išla dovnútra.

„No, čo už ste prešli svoju hádku?“ Privítala ma mamka a oco. Boli už na to zvyknutý. Vždy, keď príde, tak sa hádame. Kristen a Claudy si to už ani nevšímali. Z dverí sa vynoril ujo Mišo a teta Angie.

„Ahoj, zlatko! Ako si sa mala? Som tak rada, že ťa vidím,“ privítala ma Angie.

„Dá sa povedať, že dobre,“ hovorila som a pri tom som ju objímala.

„Ahoj! No čo frajera už máš?“ pozdravil ma Mišo. Tak dlho som ho nevidela. Tú otázku som prešla bez povšimnutia a iba sa mu vrhla do náruče. Vždy sa ma to pýtal.  Nevidela som ho minimálne rok. Chodia iba na prázdniny a on veľakrát nemôže prísť kvôli práci.

,,Tak si mi chýbal. Ani si nevieš predstaviť.“

Mišo je brat mamky a on sa oženil do Anglicka a tak splodil môjho „úžasného“ bratranca. Ale nie. Mám ho rada, ale niekedy vie vážne liezť na nervy.  Pobrali sme sa dovnútra, pretože naša zvedavá suseda „nenápadne“ vykúkala von oknom. Všetci sme rozprávali po Anglicky. Keď sme s nimi je to normálne.

„Takže o piatej odlietame,“ oznámila mamka, keď sme si sadali do obývačky. Všetci sme sa nezmestili na gauč, takže Kris a Rob si sadli za kuchynský stôl pretože obývačku s kuchyňou máme spojené. Pozrela som sa na hodinky. Boli tri hodiny. O hodinku už budú vyrážať. A potom nastáva fakt divoká jazda.

„Dúfam, že keď sa vrátime bude dom v celku. A nie, že tu urobíte nejakú party,“ hovoril ocino, ktorý je vždy obohatený humorom.

„Neboj sa ja sa o ne postarám.“ Usmieval sa Rob. My s Claudy sme sa na seba pozreli a prevrátili oči. Mama, ocko, Angie a Mišo sa začali smiať, div nespadli zo sedačky. Nechápem, čo je na tom také vtipné! Keď sa konečne ukľudnili Mišo prehovoril:

„Niki poď s nami niečo sme ti priniesli. K narodeninám!“ usmial sa. Tak som sa teda vybrala za ním.

„Takže všetko najlepšie k narodeninám.“ Objali ma dnes už po druhý krát a podali mi malú krabičku. Otvorila som ju a s úžasom zostala hľadieť. Bol tam strieborný náhrdelník s ružovým srdiečkom. Bol taký krásny.

„Ďakujem! Je krásny!“ povedala som s neskrývanou vďačnosťou a dojatosťou. Túto krásnu chvíľku musel prerušiť Robert. Prečo mi to nemohol dať niekde, kde nie sú všetci a aj by som sa z toho mohla tešiť?

„Zapni si to a pozri sa na môj darček,“ prikázal. V jeho hlase bola neskrývaná hrdosť som zvedavá čo zase vymyslel. Priniesol dosť veľkú krabicu, na ktorej bola položená ešte jedna, ale menšia.

„Tá menšia je odo mňa, ale veď na veľkosti nezáleží!“

„A tá väčšia je od nás. Teda my sme vybrali a Rob zaplatil, ale je to od nás,“ hovorila Claudy a Kris len prikyvovala.

„Takže je to vlastne odo mňa,“ vyhlásil víťazoslávne.

„Ale aj ja som prispela čiastkou,“ povedala Kristen.

„Dobre! Chápem! Je to od všetkých,“ prerušila som ich dohadovanie. Najprv som otvorila tú menšiu aby sa neurazil. Nedočkavo som roztrhla baliaci papier.

„Mohla som si myslieť! Dúfam, že ej to aspoň moja veľkosť! Spať s tým nemienim,“ vyhlásila som, keď som zistila, čo to je. Bolo to čierne tričko s potlačou TEAM EDWARD a s veľkým Edwardom spredu. Ja viem, každá puberťáčka ako ja, by z toho bola veľmi tešivá. Ale ja nad tým iba myknem plecom a poviem si : Aké vtipné! Bola som rada, že to bola moja veľkosť, pretože v inom prípade som v tom musela spať. Ďakujem neprosím! Oblečiem si maximálne trikrát nech je pokoj.

„Dík!“ poďakovala som len zo slušnosti.

„Ok! Nemusíš to nosiť stále, ale raz za čas si to môžeš obliecť! Všetci ti budú závidieť!“ povedal Rob, keď si všimol môj výraz.

„Teraz otvor toto!“ Podával mi to krabicu. Nedočkavo som stiahla baliaci papier a neverila som vlastným očiam. Na krabici bol veľký nápis NINTENDO Wii.

„Ďakujem! Moc, moc, moc!“ Objímala som všetkých troch dookola! Bola som z toho tak veľmi šťastná. Rýchlo sme to zapojili a hrali sa. Užili sme si mnoho srandy. Potom sme museli mamu, ocino, Miša a Angie odniesť na letisko, takže sme nasadli do auta a vyrazili sme. Rob s Kris sa s nimi rozlúčili v aute. Nechceli sme riskovať, že by ich niekto uvidel. Ja s Claudy sme ich išli odprevadiť až do haly, kde sme sa rozlúčili a vyrazili naspäť domov.

*shrnutie*

♦♣ 1. kapitola ♣♦ 3. kapitola ♣♦

Autor: nikolienka (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Jarné prázdniny plné prekvapení - 2. kapitola: