OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Klamlivý svet - 3. kapitola

12.11.2013 (15:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 807×

„A posledný zástupca Prvého kraja vo Veľkých závodoch je len devätnásťročná jazdkyňa - Raiana Arandenová s teryxom Tatyanou!“ Bola som na rade. Zhlboka som sa nadýchla a vošla do oslepujúcich lúčov slnka, netušiac, čo na mňa čaká.

Len čo mi slnko prestalo kaziť zrak, poobzerala som sa okolo. Dostala som sa na obrovské javisko a keď som to zbadala, do krvi sa mi vlialo toľko adrenalínu, koľko sa len dalo. Srdce sa pokúšalo vyskočiť mi z hrude, oči z jamiek a zalial ma pot. Keď som si uvedomila, že stojím na mieste, nehýbem sa a len zízam, sklopila som oči a prinútila som nohy k pohybu. Takmer som pribehla k štvrtému jazdcovi, ktorý stál na druhej strane javiska s ostatnými v rade vedľa seba. Keď som prešla cez celé javisko upierajúc pohľad na miesto, kde sa mám postaviť a zastavila tam, zatiaľ čo sa Taty sa poslušne zaradila za mňa, vedľa ostatných teryxov, dovolila som si znovu zdvihnúť pohľad.

Tá tribúna – presne tá tribúna, na ktorú som sa pozerala pred tromi dňami s ockom a ihrisko predo mnou, kde som sa sedem rokov lietala na Taty, teraz vyzeralo úplne inak. Zelené sedadlá boli preplnené ľuďmi až na prasknutie. Tisíce a tisíce ľudí zízalo na javisko a hovorilo medzi sebou a hlavne... zízalo na javisko. Kde som stála ja.

Páni, nevedela som, že mám až takú trému. Nikdy som pred toľkými ľuďmi nebola. Nikdy som nebola v strede toľkej pozornosti. V nohách som necítila veľkú podporu, zdalo sa mi, akoby som sa každú chvíľu mala sklátiť na zem. A Taty to cítila.

Keď som zrazu na zadku zacítila jemné štuchnutie a potom, ako sa mi jej zobák zakliesnil do opasku, zľakla som sa a otvorila oči. A keď ma za ten opasok potiahla hore práve vtedy, keď už som myslela že spadnem, ďakovala som bohu za úžasnú schopnosť teryxov, vedieť čítať pocity v hlave svojho jazdca.

Zdesenie z toho, že som skoro spravila divadlo hodné článku novín pred toľkými ľuďmi, ma dokonale prebralo z blúznenia. Ticho som sa poďakovala Taty, ktorá sa na rozdiel odo mňa, z toľkej pozornosti tešila. A znovu som sa zahľadela pred seba, značne pokojnejšie vnímajúc, čo sa deje. Aspoň som sa o to snažila.

I z druhej strany, vedľa mňa už stál celkom dlhý rad a keď som sa započúvala do moderátorovho hlasu, poznala som, že už stihol predstaviť jazdcov ďalších dvoch okruhov.

A pred sebou som videla uprostred javiska pohybujúceho sa, malého, ale celkom starého mužíčka, chápala som, kde sa vzal tak chrapľavý hlas. Mikrofón mal takmer v ústach a neustále kecal a predstavoval stále ďalších jazdcov a ďalších teryxov. Odvrátila som pohľad od moderátora a zahľadela sa na tribúnu. Ešte stále mi bolo zle, ale odhodlanie nestrápniť sa a všetka hrdosť, ktorú som v sebe rýchlo pozbierala, mi bránila vyvracať sa na súperove botasky.

Tribúny praskali vo švoch.

Niekde tam bude i mama s ockom, uvedomila som si. Ale taktiež som vedela, že v tak početnom dave nemám najmenšiu šancu ich uvidieť.

Znovu som teda odvrátila zrak od ľudí a zadívala sa na jazdcov. Hoci bolo pódium obrovské, tridsať jazdcov sa na neho v jednom rade nezmestilo, čo znamenalo, že sme boli v polkruhu a ja som sa nemusela veľmi nakláňať, aby som na všetkých videla. Poobzerala som sa a zarazilo ma, že v rade vidím tak málo žien. Minulý rok sa ich na Veľkých závodoch zúčastnilo oveľa viac. Začala som počítať... sakra, len šesť. Bolo predstavených už päť okruhov a ja som narátala len šesť žien, vrátane mňa.

To bude zábava, samí chlapi, prihovorila som sa k Taty. Tá ma štuchla zobákom do vlasov, že so mnou súhlasí.

Vzápätí bol predstavený i posledný jazdec, pardón, jazdkyňa – super, to je sedem! - menom Aaleria Seileová a jej teryx Hex, ktorý sa hrdo postavil za ňu.

Krpatý moderátor sa prešmykol do stredu javiska a poprosil, aby sa všetci utíšili. Jeho prosba mala len minimálny vplyv na taký počet ľudí, ale i tak sa pustil do rozprávania.

„Všetci jazdci už sú na pódiu a predstavení, vážení! Za necelých pätnásť minút začnú závody. Predpokladám, že všetci pravidlá poznáme, ale ja ich predsa len zopakujem, pre pokoj v duši organizátorov.“ Pár ľudí sa zasmialo a ja som tiež zvlnila kútiky úst v úsmeve.

„Veľké závody začínajú prvou obručou, od nás vzdialenej asi pätnásť kilometrov. Obručí je šesť, v každom okruhu jedna. Obruče sú monitorované. Za každú prejdenú obruč jazdec získa desať bodov. Ak ju prejde čisto, dvadsať. S číslom poradia, akým jazdec prešiel jednotlivou obručou, mu body po dvoch klesajú. A nezabudnite, ak jazdec neprejde čo i len jednou obručou, je diskvalifikovaný. Jazdci svoje rodiny uvidia už v Poslednom kraji, kde končí závod. Sú povolení len traja členovia rodiny, alebo blízky priatelia. Tak... a to je myslím všetko!“ Moderátor zastavil svoj pochod z jednej strany pódia na druhú a pozrel na hodinky. „Myslím, že je čas sa presunúť ku štartu, vážení!“ zahlaholil nadšene. Zhlboka som sa nadýchla. Už to začne.

„Jazdci choďte sa pripraviť a spolu s teryxmi sa stretneme na štartovnej čiare!“ zavolal na nás a potom zbehol z pódia. A my sme sa tiež pakovali preč, pretože sme mali málo času. Prišiel ku mne nejaký muž a zobral mi Tatynu oťaž z ruky.Hej! Čo to...?!

„Pripevníme na ňu tvoj vak. Choď sa prezliecť,“ upokojil ma. Pohľadom som sa s Taty rozlúčila a rýchlo som zbehla do šatní za pódiom, aj tou hŕstkou jazdkýň a prezliekla sa. Namiesto tuniky, ktorú som mala na sebe, som si navliekla pohodlné tričko a pružnú bundu. Nohavice som mala na sebe už doma. Zohla som sa, aby som si obula veľké nepremokavé topánky a narovnala sa. Predo mnou sa týčilo zrkadlo a mňa prekvapilo ako vyzerám.

O chvíľu začnú závody, ktoré boli mojím snom, odkedy som zistila, že otec bol jazdec, čo bolo asi v štyroch. A síce ma od chvíle, keď som skoro od strachu a paniky stratila vedomie, delilo len päť minút, v mojej tvári sa už znovu zračil pokoj, vyrovnanosť, sústredenie a trochu detskej radosti v tých čokoládových očiach po ockovi. Pousmiala som sa a odraz s chudou oválnou tvárou spravil to isté. Strhla som si gumičku zo zápästia, chytila hnedé, spotené vlasy a zviazala si ich do rýchleho, ale pevného copu...

Z ničoho nič do mňa vrazil lakeť. Chytila som sa za rameno.

„Zmeškáš to, dievča! Švihni si!“ zahulákala žena a utekala von. Rozbehla som sa za ňou. Pódium už bolo preč a namiesto neho tam bol obrovský voľný priestor. Z boku bola na tráve vyznačená dlhá červená čiara a za ňou bolo zoradených všetkých tridsať teryxov. Všetky poslušne stáli, čakajúc, kedy k nim príde ich jazdec. Taty som našla hneď piatu od kraja. Usmiala som sa na ňu a pohladila ju po čele tak, ako to má rada. Spokojne zamrnčala a ja som chytila remienky od toho chlapíka predtým.

„Veľa šťastia. Dúfam, že vyhrá Prvý okruh.“ Prekvapene som sa na neho pousmiala, zamumlala poďakovanie a vyšvihla sa na sedlo. Mali sme to tak perfektne nacvičené, že som Taty nemusela ani hovoriť, aby sa zohla. Zapla som si bezpečnostné pásy na sedle a Taty sa zdvihla do plnej výšky. Za sebou som cítila vak, ktorý ma trochu tlačil so chrbta. Trochu som ho poopravila a poobzerala sa, nasadzujúc si na hlavu prilbu a okuliare.

Všetci jazdci už boli usadení na svojich teryxoch, našponovaní, pripravení vyraziť. Naľavo bola mohutná obrovská obrazovka, ktorá nás všetkých ukazovala zväčšených pre divákov. A tribúna bola z pravej strany. A vpredu... tam nebolo nič. Len zem, tráva, ale ja som videla len vzduch. Zaklonila som hlavu a pozrela na oblohu. Za chvíľu budem tam hore a hnať sa ku prvej obruči Prvého okruhu. A pritom sa budem snažiť nenechať sa zhodiť, odstrčiť, prinajhoršom zabiť.

A ja som sa na to bláznovstvo tešila. S Thayom sme vlastne boli jediní z nášho ročníka, ktorí sa teryxov nebáli. A ja som sa nebála ani lietania. Ani rýchlosti. A plánovala som byť tak rýchla, až tieto závody vyhrám. Môj otec to pred dvadsiatimi rokmi dokázal. Pretkanie – to je to, čo mi ide najlepšie. Zdedila som to a mala som toho najlepšieho učiteľa. Chcela som mu dokázať, že to nebolo márne, že aj ja dokážem to, čo on.

„Vážení, jazdci sú na štarte, pripravení vzlietnuť! Za pár sekúnd bude deväť hodín a začnú Veľké závody! Držte palce svojim okruhom, alebo favoritom. A teraz to poďme odštartovať!“

Taty sa natiahla, pazúry schovala tesne za čiarou. Zvládneme to.

„Tri!“

Vyrovnala chrbát a napäla krídla. Naklonila som sa bližšie k jej krku. Už len tri sekundy a letíme!

„Dva!

Oťaž som držala tak silne, až mi zbeleli prsty. Taty zdvihla krídla do výšky a rozprestrela ich do celej ich šírky. Niekde na tribúne sa na nás pozerá mamka, ocko a Thay. A sú nesmierne pyšní.

„Jedna!“

Zhlboka som sa nadýchla, lenže panika sa nedostavila. V celom tele mi vládol svätý pokoj a pekelné sústredenie. A Tatyana sa cítila presne tak isto. Na štart vyrazíme. A presne tak ako vravel ocko.

„ŠTART!“

Taty sa v tej odrazila statnými nohami od zeme a krídlami prudko švihla nadol. A už sme boli vo vzduchu. Vietor ma šľahol do tváre, ale i tak som si všimla, že tak rýchlo vyrazilo len pár jazdcov. Hnali sme sa dopredu, Taty precízne mávala krídlami, išli sme o to rýchlejšie, že som ju zatiaľ nemusela merkovať k prvej obruči, obidve sme vedeli, kde presne je. Tribúna s tisícimi ľudí, spolu s rodičmi a Thayom, mizla v diaľke.

Poobzerala som sa okolo seba. Boli sme s Taty medzi prvými. Vedľa mňa letel chalan s teryxom zvláštne zafarbeným do modra a z druhej strany, len pár metrov predo mnou ženská, ktorá do mňa v šatni strčila lakťom.

Budovy pod nami sa rýchlo míňali, slnko nám svietilo z pravej strany, ale už mi nesvietilo do očí, zakrývali ho biele mraky.

Vedela som, že tento moment si budem pamätať do konca života.

Taty uhla do strany, modrý teryx sa jej snažil zbaviť, no nevyšlo mu to, chvostom plesol naprázdno. S Taty sme to využili, zrýchlili sme a dostali sa pred neho. Teraz sme boli druhé. Bohužiaľ, keď Taty uhýbala do strany a tá ženská zo šatní získala náskok. A čo ďalšie, modrý teryx nás dobiehal. A za ním celá flotila teryxov. Nesmieme sa nechať predbehnúť.

Jemne som zatiahla za oťaž a Taty sa vymrštila vyššie, mali sme modrého na dohľad.

A síce tá ženská nebola z nášho kraja, vedela s istotou, kde prvá obruč je, tak ako my. Lenže, potom som si všimla modrého pod nami, ktorý sa ju snažil nespustiť z očí a vedela som, že on to nevie.

Zaregistrovala som nesmierne známu budovu, pracovala v nej totiž mamka, čo znamenalo, že sme približne päť kilometrov od obruče. Taty som naznačila, aby vzlietla ešte vyššie a v momente, keď som zbadala obruč, prudko sme sa spustili dole. Chalan síce zostal pokojný, ale teryx sa naplašil a trochu zazmätkoval. To ich dosť spomalilo. A len čo boli za nami, pustila som chalana s modrým teryxom z mysle. Taty naberala na rýchlosti, klesali sme dole, k nízkej obruči, doháňali sme ženskú zo šatne.

Lenže... bohužiaľ, vtedy na začiatku nabrala až priveľmi veľký náskok, vedela som, že obručou nepreletím skôr než ona.

Taty už mierne spomaľovala – nechceli sme predsa dopadnúť ako fašírky. Už sme boli pri obruči. Veľký kruh stál nad zemou len pár metrov. Boli sme tesne za tou ženskou - dokonale prešla obručou, ani zďaleka nehrozilo, že sa dotkne okrajov.

Ale ani v našom prípade to nehrozilo. Využila som našej rýchlosti a prefrčala obručou, no stále mieriac na zem. Taty pootočila krídlami nabok, lebo sme nechceli naraziť do žiadnej budovy. Keby len potočila krídlami! Vlastne sa skoro celá zhlúpla nabok, dokonca tak, až som sa začala báť, že sa pretočíme úplne a ja vypadnem, ale Taty to parádne vybalansovala a znovu sa vymrštila hore.

Uháňali sme za tou ženskou a boli sme jej tesne v pätách.

Nabudúce ma aspoň varuj, dobre?, prehovorila som k Taty trochu naštvane.

Pod sebou som cítila známe dunenie a dúfala som, že to bola kladná odpoveď. Leteli sme ďalej, ženská trochu spomalila, takže aj my a nasledovali sme ju, nespustili sme ju z očí. Teraz nás čakal deň blúdenia po oblohe, pretože dnešnú úlohu sme mali za sebou. Vo výbornom čase a s osemnástimi bodmi. Lenže toto bola bohužiaľ tá najľahšia časť celého Veľkého závodu. Presne som vedela, kde prvá obruč je a ako sa k nej dostať. Lenže v druhom – Pieskovom okruhu som nikdy nebola, ani v žiadnom ďalšom a netušila som, kde ďalšie obruče sú. A mapu som si nemohla len tak vytiahnuť vo vzduchu v päťkilometrovej výške. To musí počkať až na večer. Dovtedy budem nasledovať túto ženskú. Vyzerá to tak, že chce vyhrať príliš veľmi na to, aby sa zabávala tým, ako ma striasť.

Za nami som videla toho modrého teryxa. A ešte ďalej... povedomého, červeného – May. Edemik Sairon, ten ockov známy, bol štvrtý. A mne za pätami.

Skvelé, prevrátila som očami. I keď v duchu som bola vlastne rada, že tu nie som absolútne sama.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Klamlivý svet - 3. kapitola: