OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Klamlivý svet - 5. kapitola

15.12.2013 (16:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1182×

Danaile sa odo mňa oddelila a stratila som ju. Nevadilo mi to. Hneď ako sme prešli obručou, klesala som s Taty dole k uliciam mesta. S buchnutím sme pristáli v piesku, ktorý sa okamžite rozvíril do okolitého vzduchu. Odkašľala som si, vytierajúc si malé zrnká prachu z očí a žmúrila som okolo seba.

Ľudia na ulici sa predierali jeden cez druhého, natŕčali hlavy, snažili sa dovidieť na jazdcov. Teraz konkrétne na mňa.

Nebolo mi to príjemné. Z tých ľudí mi naskakovala husia koža. Všetci mali tváre i telá zahalené špinavými a roztrhanými handrami, spod ktorých im bolo vidieť len štrbavé a hnilé zuby. A hlavne - siahali na moju Taty. Zaprášenými, špinavými rukami. Jej sa to taktiež veľmi nepáčilo.

Z Taty som tiež cítila podozrievavosť a nevraživosť k týmto ľuďom. A to ona väčšinou obľubovala byť stredom pozornosti už od malička.

Radšej som sa zamerala na to, na čo som sem vôbec prišla - a začala zháňať, čo potrebujem.

„Prosím vás, kde zoženiem vodu?“ prekrikovala som davy ľudí, hemžiacich sa ulicou. No nikto nevyzeral, že by mi chcel niečo dať, ba dokonca do mňa niekto i strčil. „No tak, dá mi niekto vodu? Na cestu?“ prosila som úporne.

Z ničoho nič si predo mňa stúpla babka, čo som usudzovala zväčša len zo zvráskavených rúk, pretože pod obrovskou, čiernou, zaprášenou látkou jej bolo okrem dlaní vidieť iba dva zuby, ktoré na mňa cerila v strašidelnom úsmeve.

Čo ma však zaujímalo viac, v ruke držala väčší súdok s vodou. Voda vôbec nevyzerala byť čistá, aspoň nie tak, ako som bola zvyknutá v Prvom okruhu, ale nič podozrivé v nej neplávalo, takže som si ju s tichým poďakovaním zobrala. Babka sa na mňa štrbavo zazubila a otočila sa na päte. No lenže voda nebola všetko.

„A jedlo? Dáte mi, prosím vás, jedlo?!“ zakričala som ešte za ňou, ale neznámu babku v čiernom som už nevidela. Ale hádam sa niekto taký ochotný znovu nájde...

Nie, to by som bola naivná.

Pretože iba čo ma niektorí začuli, nadšenie začalo okamžite uvädať. Držala som pevne Tatynu oťaž a pretláčala sa davom. Ale ako som sa ďalej doprosovala, zástupy ľudí začali byť značne redšie. Až sa mi nakoniec otáčali chrbtom. Zmätene som mrkala okolo seba, ľudia z ulice nenápadne odchádzali do svojich úbohých príbytkov, zatvárali dvere, zaťahovali látky. Ulica sa začala nápadne vyprázdňovať. Ocko ma varoval pred štvrtým a šiestym okruhom, ale nezmieňoval sa i o ostatných. Nečakala som, že i tu budem mať problém s potravinami. Ale keď som tak pozerala okolo seba, tým ľuďom som sa ani nečudovala. Žili v príšerných podmienkach. Skadiaľ by to jedlo mali brať? Z piesku?

Ostala som zhrozená, keď sa ulica behom chvíle vyľudnila a ja som ostala stáť uprostred uličky sama ako prst. Nikto nechcel dávať cudziemu človeku svoje jedlo. Prečo by aj mali? Pretože im to nakáže okruh miliónkrát bohatší ako ten ich?

Lenže... teraz som uprostred púšte a som takmer bez jedla.

Oprela som sa o Tatyne krídlo a premýšľala, čo urobím. V krku som mala sucho, takže som si dala za glg teplej mútnej vody. Padala na mňa únava, spaľujúce slnko mi vôbec nepomáhalo, bola som celá lepkavá a spotená. A znovu mi škŕkalo v žalúdku. V taške som mala poslednú tyčinku a aj tú som sa obávala zjesť.

Cítila som, ako mi za chrbtom Taty stuhla. Spýtavo som na po nej blesla pohľadom a zbadala ako otáča hlavu za niečím...

Tento raz som to počula aj ja. Vysoký tenký hvizd sa celkom ozval ešte dvakrát. Taty sa dala do pohybu a i keď som si nebola istá, či je to dobrý nápad, pomaly som vykročila s ňou. Zatočila do ďalšej uličky, natŕčala hlavu dopredu a pískanie, ktoré prenasledovala, sa ozvalo znova. Prezerala som domčeky, hľadajúc vinníka, ktorý si z nás pravdepodobne robil zábavku.

Na konci ulice sa niečo pohlo. Neuniklo to ani Tatyninmu vynikajúcemu zraku a rozbehla sa tadiaľ ako pes za kosťou.

Taty! Okamžite spomaľ! kričala som na ňu v duchu. Čo ak je to pasca? Možno nás chce niekto okradnúť! Hoci som netušila, o čo by nás mohol dotyčný obrať. Jedlo to určite nebude.

„Taty, zastav! Ihneď zastav!“ zvreskla som. Čo ak ma chcú okradnúť práve o ňu?! A skončí niekde v špine a prachu, ako ťažné zviera? Kristepane! Len z myšlienky na niečo také sa mi začal obracať žalúdok.

No mohla som sa zapierať do zeme, koľko som chcela a ťahať za oťaž, koľko mi sily stačili, jediné, čo som dosiahla, boli ryhy v piesku, zodranejšie topánky a červenšie dlane.

„Tatyana!“ kričala som. Môj teryx ma však vôbec nevnímal, Taty mala vlastnú hlavu a ďalej ma ťahala na koniec ulice.

„Stoj!“ Oťaž mi drala kožu z dlaní, šúchala sa mi pomedzi prsty, keď sa trojmetrový teryx nechcel zastaviť. Zabočili sme za roh. Bola to slepá ulička, Taty sa tam ledva zmestila, preto zastavila a to tak náhle, že som jej narazila do chrbta. Keď som povypľúvala všetku Tatynu srsť z úst prešla som popred ňu, hľadala som to, kvôli čomu tak prudko zabrzdila.

Pred drevenými dverami ďalšieho príbytku na konci slepej uličky, stál malý tmavý chlapec, ktorý, len čo ma zbadal, vyškeril štrbavé zuby a zakýval na mňa rukou. Popletene som na neho hľadela, nevediac, čo odo mňa chce a či mám ísť za ním. S výrazom akoby už strácal trpezlivosť, zdvihol si špinavé ruky k ústam a nejakou zablatenou vecou čo držal, na Taty zapískal.

Fakt hygienické, vážne! Ale Taty, stojaca vedľa mňa, sa z toho išla zblázniť. Kývala hlavou hore dole a prešľapovala z nohy, na nohu.

Ale napokon... čo mi môže taký malý chlapec spraviť? Obišla som teda Tatyno krídlo a podišla k tomu krpatému chlapčisku.

„Konečne,“ zamumlal nespokojne. Zamračila som sa.

„Čo odo mňa chceš?“ vyhŕkla som. Proti mojej vôli mi bolo v hlase počuť strach. Ty sa fakt bojíš takého malého fagana? pýtala som sa samej seba. Pravda však bola, že tunajších ľudí vôbec nepoznám a preto skutočne neviem, čo mi môže taký malý chlapec urobiť. Obrátil ku mne hlavu a pozrel na mňa zúženými zelenými očami.

„Volám sa Aki a chcem ti pomôcť,“ hundral.

„Ako mi ty môžeš pomôcť?“ pýtala som sa nechápavo. Vycivený chlapec pozrel na Taty a potom na môj polo - prázdny vak.

„Chcela si jedlo, nie?“

„A ty mi nejaké dáš?“ spýtala som sa s obrovskou nedôverčivosťou v hlase.

„Samozrejme,“ odpovedal hrdo. „Mamka ti už dala vodu, ale jedlo ti na verejnosti nemohla dať. Asi ti to už došlo, ale my máme o jedlo tak trochu núdze,“ vysvetľoval mi zapálene. Preboha, tá stará žena bola jeho matka? Nepomýlil sa? Asi myslel stará mama, alebo prastará mama. Nechcelo sa mi veriť, že tá stará a určite i chorá žena bola jeho matkou. Krpec sa zvrtol ku dverám a pootvoril ich. „Počkaj tu vonku,“ nariadil mi ešte a prepchal sa dovnútra tak, že som spoza neho nič nevidela.

Založila som si ruky na hrudi a vyčkávala na jeho návrat.

Behom minúty bol späť a okolo ruky mal omotané pevné a dlhé lano. Zdvihol kučeravú, mastnú hlavu a zavelil. „Nasleduj ma.“ Smelo vykročil okolo Taty, ktorá na neho gúľala veľkými očami a ja som ho neisto nasledovala, ťahajúc za Tatynu oťaž. Nebolo treba jej dvakrát kázať. Nasledovala Akiho s tisíckrát väčším nadšením ako ja.

„Čo chceš s tým lanom?“ vyzvedala som.

„Dostať sa k zásobám,“ odpovedal ako samozrejmosť. Koniec hrubočizného lana sa za ním lenivo vliekol po zemi a ja som ho asi tak podobne nasledovala tiež. Chlapec -Aki sebaisto zatáčal uličkami, pomedzi krpatými domčekmi a neustále sa obzeral z jednej strany na druhú.

„Nie každý si vie spriateliť teryxa,“ začal. „Môj starký to kedysi dokázal a zúčastnil sa i Veľkých závodov! Moja rodina si preto jazdcov váži. Bohužiaľ, nie sú taký všetci. Väčšina mesta dáva potraviny len svojim jazdcom a nechávajú ostatných nech si poradia sami. Vody máme dostatok, na to, že sme uprostred púšte. Preteká k nám v podzemných vodách zo Snežného a Jantárového okruhu. Lenže je neuveriteľne hlboko. Takže preto je pôda taká vyschnutá a nemôžeme tu nič pestovať. Preto máme málo jedla.“ Náhle sa zastavil a otočil sa na mňa. „Nenudím ťa? Možno to už všetko vieš. Veď vy z Prvého kraja ste vraj vzdelaní. A chodíte do školy.“

„Vy tu nemáte školu?“ spýtala som sa zaskočená. Len kúsok od nás je takýto zaostalý okruh? A pritom my máme všetko, čo človek dokáže vymyslieť?

„A kto by učil?“ spýtal sa trpko a zahol do ďalšej uličky. Tá otázka ma tak omráčila, že mi už vyfučalo z hlavy počítanie ulíc a uličiek a odbočiek.

„Nás v škole nič takéto neučili. Veď vieš... nikto okrem jazdcov a správcov nemá vedieť veľa o ostatných kruhoch,“ vysvetlila som. Presne preto som chcela pretekať. Aby som sa dozvedela, že pár kilometrov od našej vily žije chlapec, ktorý na sebe nosí otrhanú handru a nemá čo jesť! Hrozné.

„Pravda,“ pritakal.

„Koľko máš rokov?“ opýtala som sa a z môjho hlasu už nebolo počuť ani stopy po nedôverčivosti a opovržlivosti. Otočil za mnou hlavu a zaškaredil sa na mňa

„Do desať, našťastie počítať viem,“ odpovedal. Desať? Bol tak chudý a vycivený, že vyzeral na šesť, rozhodne nie na desať. Koľko mohla mať jeho matka v skutočnosti? To všetko spôsobil nedostatok jedla? A keď si predstavím, že ja som v desiatich revala, ak som nedostala zmrzlinu...

„Sme tu!“ zvestoval triumfálne.

Zastavili sme uprostred prázdna, ani som si neuvedomila, že domy sa pomaly vytratili. Rozhliadla som sa a zistila, že od najbližšieho sme asi dvadsať metrov. Jediné, čo bolo blízo nás, teda okrem samotného všadeprítomného prachu, bola malá studňa. S malou, neskutočne skromnou strieškou. Aki si zvesil lano z ramena a začal ho uväzovať o drevo, ktoré držalo malý prístrešok pokope.

„Nejdeš dole, že nie?“ došlo mi rýchlo. On si zo mňa uťahuje? Hádam nechce...

„Vôbec nie,“ odvetil sarkasticky, „len idem dole.“ Aki potiahol sa zauzlené lano. Uzol sa spevnil. „A čo si si myslela, že robím? Idem na prechádzku? Hovoril som ti, že ideme po jedlo.“

„Ktoré je v studni?“ pýtala som sa zhrozene.

„Vyschnutej studni. A kde vy skladujete jedlo?“ Heh, chlapče, to by si nepochopil. U nás máme zázračné skrinky, ktorým hovoríme chladničky.

„To je jedno. Ty tam ideš úplne sám? A čo keď sa pretrhne lano? To mám bežať do dediny a klopať po dverách o pomoc, pretože jeden šialený chlapec sa prizabil v starej, zavšivavenej diere? Zbláznil si sa?“ Aki sa otočil sa ku mne.

„Ako si to len uhádla?“ uškrnul sa a začal si druhý koniec lana priväzovať k pásu. „Hm, až na to, že tam nejdem sám.“ Mojou prvou reakciou na jeho slová bolo nutkanie porozhliadnuť sa okolo. Našťastie som pevne odolala.

„Na to môžeš rýchlo zabudnúť. Ja tam nevleziem ani za život!“ Vzoprela som sa a založila si ruky na hrudi. Ja do žiadnej diery, ktorá sa hocikedy môže rozpadnúť, nikdy nevleziem!

„Vieš, že keď nepôjdeš so mnou, bude to pravdepodobne doslova? Pretože, ja už nesiem jedlo sebe. Nemôžem niesť i tebe.“

„A nemôžeš ísť dvakrát?“ Čo to dofrasa hovorím? Tak ja sama sa tam bojím vliezť, ale rovno dvakrát tam posielam desaťročného chlapca?

„Neprichádza do úvahy,“ povedal rozhodne. Videla som mu na očiach, že ho neprehovorím.

„Nie, nejdem tam,“ rozhodla som sa. Pozrela som sa na Taty. Budeme si musieť nájsť jedlo inde, dievča. Prepáč. Keď si to Taty uvedomila, doširoka roztvorila zobák a zbedovane zaškrečala.

„Ako myslíš...“ prehodil Aki a bez problémov vyskočil na rímsu studne.

„Aki, počkaj!“ vykvíkla som, ale už neskoro. Chlapec sa chytil lana a spustil sa dole. Pribehla som k úbohej studni a mrkala do čierno-čiernej tmy. Dno som nevidela, na to bola studňa priveľmi hlboká, videla som len kúsok lana, ktoré sa mi po metri strácalo.

„Aki?“ ozvena môjho hlasu sa šírila celou studňou. „Si v poriadku?“ Keď bolo dlhšie ticho začala som sa báť, ale potom sa k mojej úľave zo studne ozvalo asi päť Akiov, oznamujúcich mi, že pomaly lezie dolu a že je v poriadku.

Rozhodla som sa teda na neho počkať, aby som sa ubezpečila, že zo studni vyjde celý. Až potom vyrazím ďalej. Bez jedla. Ako na zavolanie mi zaškŕkalo v žalúdku.

Zaujímalo by ma, koľkí z jazdcov mali takýto problém. Samozrejme, nerátam Danaile a ostatných jazdcov z tohto okruhu. Tí tu o jedlo nebudú mať núdze. Lenže ostatní...

Zo studne vyšiel prudký výkrik. A akoby som ho nepočula na prvýkrát, studňa mi ho ochotne v ozvene niekoľko krát zopakovala. Detský jakot ako hrom. Naklonila som sa nad dieru.

„Aki?! Čo sa stalo?“ Odohnala som nabok pavučinu a pozorne sa dívala do tmy. Nemala som však najmenšiu šancu niečo zahliadnuť. „Ozvi sa!“

„Jeden trám,“ fučal, „mi zavalil nohu!“ Stisla som okraj studne tuhšie.

„Je to dosť zlé?“ pýtala som sa, ale už som vedela, čo urobím. Bohužiaľ som to už vedela.

„Dosť.“

„Tak to ešte vydrž!“ Zmerala som si pohľadom šírku studne a preklínala sa za ten bláznivý nápad. Hlúpy, bláznivý nápad.

Len nech to ešte chvíľu vydrží, povedala som Taty. Idem po neho.

Ospravedlňujem sa za prípadné chyby. :P A ďakujem za akýkoľvek komentár :D

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Klamlivý svet - 5. kapitola: