Krása nado všetko 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo mám dodať k tejto novej kapitole prečítajte a uvídite. A prosím komentiky.

08.03.2011 (19:00) • sada010 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 576×

Vtom z poza mňa vybehla Casandra a objala tú babu.

„Hm, toto je Katarína,“ povedala a ukázala na mňa.

„Kati toto je Beky,“ povedala a ukázala na údajnú Beky.

„Tak už si sa prebrala? Strašne sme sa o teba báli,“ povedala a ukázala na ne dve.

„Takže mi tu budeme bývať spolu?“ opýtala som sa zvedavo.

„Ak ti to nevadí,“ povedala Beky.

„Jasné že nie aspoň nebudem sama,“ povedala som milo. Po pravde som chcela byť sama. Je to lepšie, nikto sa ti nehrabe vo veciach, nikomu sa nemusím spovedať a mam celú izbu len pre seba. Namiesto toho som stvrdla v malej izbe s týmito divoškami. Mám to ja ale smolu!

„Fajn, toto bude tvoja izba,“ povedala Beky a ukázala na posteľ, ktorá je v strede izby.

„Nemohla by som dostať posteľ niekde v kúte?“ opýtala som sa nesmelo.

„Iná tu nie je,“ povedali, ale boli naozaj milé.

„To nevadí,“ pokúsila som sa byť milá.

„Poďme už na hodinu,“ povedala Casandra.

„Na akú hodinu?“ opýtala som sa nechápavo.

„Na upírsku sociológiu,“ povedala Beky.

„No tak poďme,“ povedala som akože nadšene.

„No najprv si musíš obliecť uniformu,“ povedali naraz. To teda nie do žiadne uniformy ma nedostanú. Beky mi podala modrú rifľovú mini sukňu a bielu blúzku. K tomu bola nádherná červená kravata. Myslela som si, že to bude ako zastarané školské uniformy. Ale mýlila som sa. Boli úžasné. Keď sme prišli do triedy, všetci na mňa pozerali. Jasné, bola som na to zvyknutá, ale aj tak to bolo divné. Sadla som si do zadnej lavice a dúfala som, že sa to čo najrýchlejšie skončí. Vtom zazvonilo na hodinu. Hneď vošla učiteľka a začala vysvetlovať nové učivo. Bolo to ťažké učivo. Hovorili sme o upíroch, ktorí žijú medzi obyčajnými ľuďmi a sú niečím známi. Hneď som si ju obľúbila. Keď skončila hodina, vyšla som na chodbu. A vtom som do niekoho vrazila. Bol to môj milý Erik.

„Prepáč,“ povedala som.

„To nič. Už zase sa stretávame,“ povedal s úsmevom.

„Prečo by sme sa nemali stretnúť? Veď chodíme do tej istej školy,“ povedala som veľmi nudne. Ale nevadilo mi to, pretože mi venoval najkrajší úsmev. Bola som nadšená.

„No asi by som už mala ísť,“ povedala som smutne. Ale asi by som už mala prestať myslieť naňho a hlavne keď je v mojej blízkosti.

„Ale môžem sa ťa niečo opýtať?“ opýtala som sa ho nenápadne.

„Počúvam,“ odpovedal bleskovo.

„Čítal si niekedy moje myšlienky?“ opýtala som sa ani neviem ako.

„Nie, nečítam myšlienky iných ľudí,“ povedala obraňujúco.

„Wauw, to mi teda odľahlo,“ povedala som s výdychom.

„Čo si, si myslela?“ opýtal sa ma.

„Nič zvláštne,“ odpovedala som nenápadne.

„Aha, ale tvoja myseľ hovorí niečo iné,“ povedal veľmi zamyslene.

„A čo hovorí moja myseľ teraz?“ opýtala som sa a myslela som na nádhernú pláž blízko tatinovej vily na Hawaji. Milovala som to tam. Ale ak naozaj číta moje myšlienky. Tak ho nakopem do zadku.

„Hej, ty si to chcela,“ obraňoval sa.

„Veď to je poriadku,“ povedala som milo.

Autor: sada010, v rubrice: Povídky » Na pokračování