Krištáľové srdce - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Luke za snaží nájsť krištáľ, ale aby ho získal, musí prejsť Údolie smrti. Podarí sa mu to alebo zomrie?

22.02.2011 (16:00) • nesii • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 735×

Krištáľ prezývaný ako La Lechce čiže „Mlieko" rastie len na jednom mieste, ktoré ľudia prezývajúÚdolie smrti už len z dôvodu, že z toho miesta sa žiadny človek nevrátil.

Povzbudujúca myšlienka, naozaj, ale jedno ma teší, to údolie smrti sa nachádza necelých dvadsať kilometrov odo mňa.

Do batohu som si zbalil jedlo ako toasty, keksíky, sušienky a dve dvojlitrové fľaše minerálky.Otvoril som Lilinu skriňu a hľadal nejaké veci, ktoré by som mohol použiť aj ja.

Bolo zváštne, že tu mala chlapčenské veci. Mykol som nad tým plecami, predsa sa tým teraz nebudem zaťažovať, a vytiahol si dve tričká s krátkym a dve s dlhým rukávom. Okolo pásu som si obviazal zimnú bundu, pre príprad, že by som ju potreboval. Tu o Lancasteru bývajú časté výkyvy počasia.

Batoh bol naplnený rôznymi pomôckami do hôr a ja som vyrazil na cestu. Prechádzal som hustým porastom ihličnatých a listnatých stromov. Na zemi bolo popadané ihličie, listy, šišky a halúzky, niektoré až také veľké, že by vedeli zaterasiť hrádzu. Nevšímal som si to a čím ďalej som bol ďalej od domova, tým viac som cítil nebezpečie, chlad, temnotu. Striasol som sa a zastal. Batoh som spustil na zem a obliekol si bundu. Z nohavíc som si vytiahol mobil.

22:20

Asi by som sa mal zložiť. Z druhého batohu, omnoho väčšieho ako tento čo mám na chrbte, som si vytiahol súčiastky na stan a tie látky. Asi po pol hodine bol stan hotový a ja som mohol doňho pokojne zaľahnúť. Do minúty som bol hotový.

Ráno ma prebudil chlad siahajúci na moje nohy. Striasol som zo seba prikrývky, obliekol nové tričko, dvoje hrubé ponožky a topánky. Dal som si na seba bundu a zbalil všetky veci. Vyšiel som zo stanu a zložil ho. Napil som sa, najedol a vyrazil na cestu.

Dve hodiny kráčam do strmého kopca, ktorý nechce ustupovať. Ak to takto naďalej pôjde, asi sa zbláznim.

Čím ďalej som stúpal, tým ďalej les hustol a hustol. Stromy boli také vysoké, že som nedovidel na ich koniec. Obloha bola skrytá pod oblakmi, ale aj tak som dobre nevidel na oblohu.

Úplne zadychčaný som si sadol na kameň a ani si nevšimol, že moja cesta sa skončila.

Zdvihol som hlavu a uvidel asi dvestometrové skaly, od seba oddelené okolo jedného či dva metra. Ešte, že nemám klaustrofóbiu. Z tých skál vyražovala akási príchuť niečoho. Neviem. Žeby z nej bolo cítiť smrť? Ou, ale nebudem na to myslieť. Postavil som sa a blížil k tomu miesto. Zmocňoval sa ma strach. Nevšímal som si ho a išiel ďalej. Vstúpil som medzi skaly a zrazu bum. Tma. Nič som nevidel. Z tašky som si vybral baterku a lazer svetlo a išiel ďalej.

Po desiatich minutách sa priechod ztenšoval a zlý vzduch má dusil. Šatku som si priložil k ústam a dýchal cez nos. Cítil som, že to čoskoro moje pľuca nezvládnu. Zdá sa mi, ako keby moje telo vdychovalo nebezpečnú plynnú látku. Musím rýchlo nájsť ten krištáľ.

Zatočila sa mi hlava a ja som padol na zem. Moje oči zahliadli žiariaci krištáľ len tak položený na zemi. Natiahol som k nemu ruku a zovrel ho v dlani. Vložil som si do vrecka a díval sa do tmy. Zrazu sa pri mne niečo pohlo a zaregistroval som, ako ma niekto dvíha do náručia a uteká so mnou. V tom momente som stratil vedomie.

Zhrnutie

Páčilo sa Vám?

Bolo to síce krátke, ale tak snažila som sa.

Nesii.

Autor: nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování