OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 12. kapitola

13.08.2011 (16:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 850×

Túto kapitolu chcem špeciálne venovať Miruške. Nebój, na ten koncert si spolu vyjdeme.

12. kapitola - Vysnívaný let

„Ešte som neskončil,“ výhražne mi zavrčal za uchom.

„Čo robíš v mojom sne?“ Poobzerala som sa. Stále sme na moste ponad dosť veľkú rieku. Na zábradlí bolo pozapínané množstvo zámkov. Stavila by som sa, že na dne rieky bude nespočetne veľa kľúčikov. Malých aj veľkých.

Boli sme v nejakom meste. Domy mali navlhnuté steny dosť vysoko na to, aby sa v prízemí nedalo bývať. Z okien trčali talianske zástavy a v diaľke lietali biele vtáky. Určite čajky. Zhlboka som sa nadýchla a v nose ma pošteklila vôňa mora. Benátky!

S radosťou by som vypískla, keby sa mi pri uchu opäť neozval jeho hlas. „Si si naozaj istá, že snívaš?“ Ten temný zvuk ma znepokojil. Ruky som si nervózne strčila do vreciek na nohaviciach.

Akoby som sa ocitla v Benátkach? Je to sen. Určite som vo svojom sne. Ale prečo uvažujem, ako keby som bola pri plnom vedomí? Toto sa v snoch nedeje. Aspoň v mojich nie. Väčšinou len stojím prikovaná ku zemi a sledujem scénu pred sebou. A v tom lepšom prípade som úplne niekto iný, a nie ja. Určite na to bude vysvetlenie. Teraz musím byť pevná. Chce ma zmiasť.

„Samozrejme,“ odpovedala som divne stiahnutím hlasom.

Chcela som mu toto presvedčenie vmietnuť do tváre, a tak som sa otočila. Nestál tam. Nech som sa otáčala akokoľvek rýchlo, nikdy som nezazrela ani len kúsok z toho pekelného stvorenia.

„Kde si?“ netrpezlivo som zaškriekala.

„Je vtipné sledovať, ako sa ti nedarí nájsť ma,“ odpovedal vyhýbavo.

„Čo chceš?“

„To na čom sme sa dohodli. Spomienky za krv. Ani nevieš ako veľmi ju chcem. To, že dostaneš spomienky späť, ber ako odmenu za takú sladkú krv.“ Oblial ma studený pot. Jeho hlas znel naštvane aj cez milý tón, ktorým ma chcel oblafnúť.

„Keďže dokážem byť aj milý, opäť máš čas do najbližšieho splnu. Ak sa neukážeš tak budem nútený...“

„Čo!? Chceš sa vyhrážať?“ Panika v mojom hlase bola hmatateľná.

„To naozaj nie. Chcem ťa len kamarátsky upozorniť, čo sa stane, ak sa neukážeš.

Predstav si svojho milého otecka. Počkal by som si na neho v nejakej temnej uličke. Každý deň predsa chodí preč a ty sa falošne domnievaš, že si hľadá prácu. A vieš čo? Nehľadá! Chodí za jednou ženskou na Lincoln Street. Tam, by som si ho odchytil a vysal do najmenšej kvapky. Ak je jeho krv, taká lahodná ako tvoja... alebo vieš čo? Najprv by som mu dal svoju krv a až potom sa z neho napil. Aké by bolo, keby si musela zabiť aj otca?“

„O čom to hovoríš?“ spýtala som sa zo slzami na krajíčku. „Môj otec je poctivý muž! Možno si prešiel ťažkým obdobím, ale rozhodne nechodí za nejakou štetkou na Lincoln Street. A už vôbec by som ho nezabila! Chceš tým snáď naznačiť, že som zabila moju mamu? Tak to sa strašne mýliš!“

Môj hlas sa zmenil z hysterického kriku na tichý šepot. „Ona je nezvestná po tej noci ako ste sa prezradili, možno je už dávno mŕtva.“

„O áno? A čo keď ti poviem, že to ty si zabila Hope! Ona nikdy nebola nezvestná. Dala sa zlákať vôňou moci a zatúžila po zmene. Simsalabim a bol z nej okúzľujúci upír, ktorý žiaľ mal priveľké ciele. Ten prvý bol premeniť teba a ten druhý ovládnuť svet. Aká len naivka. Určite nedúfala v to, že ju zabije vlastná dcéra. Asi bola chyba, že som ti vymazal aj túto spomienku. Bola by si zo seba sklamaná, zhrozená a nenávidela by si sa. Načo som to ja debil zatienil.“ Jeho hlas utíchol. Určite chcel, aby som to vstrebala. Ale ja mu neverím, chce ma len zastrašiť. Určite.

„Stále si myslíš, že ťa len straším? Tak fajn, spravíme to inak. Hneď teraz ti vrátim tie spomienky.“ Pocítila som náhli tlak v hlave a zložila sa na zem.

„Vráťme sa k téme. Stará, dobrá Denis. Bol by pôžitok sa s ňou zahrať ako s Lucy. Najprv prítulná mačička, potom upišťaná myšička a nakoniec lahodný čokoládový cukrík, ktorý nevydržíš len cmúľať. A potom, by sa veľkou náhodou dostala pred tvoje očičká taká zohavená, mojimi krásnymi, žiarivými zúbkami ako z reklamy Colgate. Ale najprv... áno! Najprv, by som vysal Jamesa rovno pred jej očkami. Aký by bol krásny pohľad, na zmietajúcu sa Dí, priviazanú o stoličku. Dokonalé.

A Emily? To je kapitola sama o sebe. Ten temperament. Úžasne sa mi bráni, to sa mi páči. Nakoniec by som si ju odviedol do nejakej temnej kobky, jaskyne, jamy, to je jedno kde, a utešoval by som si na nej svoje túžby. Ak by sa stalo, že by umrela, či od hladu alebo od vyčerpania, jej telo by si aj tak nikdy nenašla.

Aké by to bolo žiť s vedomím, že všetci tvoji blízky umreli, len kvôli tebe? A to decko Denis, by bolo kvôli tebe sirota. Špeciálne by som si počkal, kým sa narodí, až potom by som skántril Jamesa a Dí. Všetci, s ktorými by si sa len trošku zblížila by zdochli. A ja by som sa staral o to, aby si neumrela žiadnou inou smrťou, len na starobu.“ Jeho hlas sa mi zarýval do hlavy ešte silnejšie ako moje obnovené spomienky. Keď bolesť konečne utíchla, pocítila som niečo mokré na tvári. Slzy. Jedna za druhou sa pretekali o to, ktorá sa skôr dotkne zeme. Horko ťažko som sa postavila a pozrela do očí tomu sadistovi.

„Vydesil som ťa?“ spýtal sa s úsmevom na tvári. Pozrela som sa mu do tváre a odpľula si k jeho nohám. Čiernymi očami sa mu mihol tmavý tieň.

„Uvidíme ako sa ti páči lietať,“ zavrčal.

Scéna sa zmenila. Namiesto mosta, sme stáli vysoko na skalách. Šum udierajúcich vĺn o pobrežné mesto vystriedal silný, štipľavý vietor. Tvár mi okamžite očervenela od mrazivej zimy.

„Ahoj,“ drgol do mňa. Chvíľu som udržiavala rovnováhu. Zdalo sa, že ostanem pevne stáť, kým do mňa neťukol prstom. Sviňa.

Zamával mi na rozlúčku a zotrel si imaginárnu slzu. Vzduch do ma nepríjemne narážal a vlasy mi strkal do úst. Na moje prekvapenie som nekričala. To mu určite nespravilo veľkú radosť. Tesne pred tvrdým dopadom som silno zažmúrila oči.

Keď sa dlhšie nič nedialo, otvorila som ich. Ležala som v posteli vo svojej izbe. Vydýchla som si. Bol to len sen, výplod mojej fantázie.

Nebola to pravda, moje spomienky som mala späť. Pamätala som si nato, že Denis čaká dieťa s Jamesom. S tým som sa vyspala a pohádali sme sa. Zabila som mamu. Ušla som z kaplnky do ktorej ma zavreli. Skúmali ma v nemocnici a tam som stretla Emily.

Určite to nebol obyčajný sen. Aj keď som spala skoro celú noc, nebola som vôbec vyspatá. Hodinky práve ukazovali sedem hodím ráno. Keby nebolo vône, ktorá sa vanula z kuchyne, neobťažovala by som sa vstať. Obliekla som si čisté veci a otvorila rolety.

Vykríkla som a odskočila od okna. Nohy sa mi podlomili a dopadla som na zadok. Ozvali sa včerajšie rany, ale nebrala som na ne ohľad a rýchlo sa došúchala do rohu izby, ktorý bol najďalej od okna. Do izby vbehla Emily. Kľakla si ku mne a hladila ma po vlasoch.

„On je preč, bol to len zlý sen.“

„Čo by som za to dala.“ Nepochopene sa obzrela.

„Užila si si let? Z pevnej zeme, to vyzeralo úžasne. PS: Ďakujem, že máš okno tak blízko postele.“ Šepky prečítala krvavý nápis na vonkajšej strane skla. Vo svetle vychádzajúceho slnka, to vyzeralo naozaj hrôzostrašne.

„Čo to znamená?“ nemohla som jej povedať celú pravdu, i keď som veľmi chcela, aby mi odpadol ten balvan z hrude.

„Ja neviem, pamätám si len, že bol v mojom sne a zhodil ma z obrovskej výšky. A ešte... a ešte mi vrátil spomienky.“ Aspoň polovične som si vydýchla.

„Prečo to urobil?“ Zakývala som hlavou na znak nevedomosti.

„Chápem. Poď robím lazane. Na raňajky to nie je bohviečo, ale aspoň sa po včerajšku poriadne naješ.“ Pomohla mi vstať a doviedla ma do kuchyne.

Musím tam ísť. Ale čo ak tentokrát poruší on svoje slovo pomstou? Ovládne ma, potom ich všetkých zabije. Musím ich dostať preč. Alebo toho Deytona, jednoducho zabijem. Nabehnem tam a výdem ako víťaz.

Ale otca musím poslať preč, tak či onak. Jeho odchod do tábora smrti sa blíži. Už naozaj vyzerá byť utrápený. Možno to bude kvôli tej štetke... Nie! Nič, naozaj nič nenaznačuje, že tá ženská bude štetka.

Lincoln Street. Je štetka. A otec ma pekne klame. Keby veľmi chcel, prácu si nájde. Určite, by ho prijali na nejaké miesto čašníka, keď už nie za kuchára. Alebo by sa mohol zamestnať aj v jednom z tých kurvincov na Lincoln Street. Bol by bližšie pri tej svojej štetke. Ako sa môže volať. Mendy? Abigail? Britney? Alexia [Aleša]? Izabell? Napadne ma ešte nejaké iné meno pre šľapku?

„Nechutí ti? Len sa v tom prehrabuješ.“

„Chutí. Veľmi.“ Rýchlo som sa do toho pustila a ukázala zdvihnutý palec. Mechanicky som do seba hádzala vidličku za vidličkou, a premýšľala o otcovi. Teraz už nie o tej štetke, ale o utečeneckých táboroch. Určite na internete nebude ich výpis. Ľudia sa už poučili. Internet, televízia, rádia, tlač, politika, svet. Vo všetkom sú zainteresovaný upíri.

Dokonca aj Obama sa pridal na stranu tých zmijí. A to aj potom ako vyhlásil, že sa musíme oslobodiť s pod ich nadvlády. Citujem: „Zmietajú nami emócie. Strach a obavy. Ale mi im musíme čeliť. Musíme čeliť, tomu, čo v nás tieto emócie udržuje. Táto skutočnosť je naozaj divná, ale upíri existujú. Ale my sme silnejší. My sme postavili finančné a ekonomické impéria.  My sme našli ropu, plyn, uhlie a kovy. Postavme sa im. Vyvolajme odboj!“

Dojemné, ako prvé slovo malého decka. Nestihol ani vyjsť zo sály, už bol dušou i telom s nimi. Hovorí sa, že mu uniesli rodinu. Podľa mňa sú to babské povedačky. Šiel po moci. Ako každý politik v USA. Na strane tých „obyčajných“ by nič nedosiahli.

„Trápi ťa niečo?“ Emilyn hlas ma vytrhol z tranzu.

„Čo? Nie.“

„Ale no tak, vieš, že mne sa môžeš zdôveriť.“ Podozrivo som a ňu zaškúlila. Fajn, má čo chce mať.

„Chceš to počuť? Ten sen nebol len o tom, že mi vrátil spomienky. Vyhrážal sa mi. Nahudúci spln mu mám dať svoju krv. Ale bojím sa, že ma zabije. Povedal, že ak mu ju nedám, zavraždí všetkých, s ktorými mám niečo spoločné. Zobudila som sa s tým, že to bol len jeden z tých nezmyselných snov, lenže ten nápis ma ubezpečil o opaku. Jediné riešenie tej situácie mi príde šialené. Musím ho zabiť, ale neviem ako.“

Prehltla som ďalšiu porciu lazaní a pokračovala. „Otec ma klame. Vôbec si nehľadá prácu, ale stretáva sa z nejakou ženskou na Lincoln Street, uličke prostitútiek. Trápi sa. Onedlho bude musieť ísť do hôr. Ja ho chcem zachrániť, musím zistiť, kde sú utečenecké tábory. Neviem, čo mám robiť. Je toho na mňa veľa.“ Vysypala som na jeden dych.

„Iba to?“ vybuchli sme smiechom. Hneď som sa cítila lepšie.

„Na toho upíra kašli, k oknu sa už nepriblíži a do splnu máš mesiac čas. Aj keby mal v pláne niekoho zabiť, pred splnom to určite neurobí. Keby to urobil, potom by už asi nečakal na to, že sa objavíš, nie? S tábormi ti pomôžem, našla si správny zdroj. Tvojho otca pošleme do bezpečia.“

„Ďakujem.“ Dojemne som sa usmiala.

11. kapitola - Zhrnutie - 13. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 12. kapitola: