OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 13. kapitola

24.08.2011 (15:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 764×

Pre jednú oprskanú mačku, rozbitú vázu a inteligentnú slečnu. Ďakujem za inšpiráciu. Bez vás by táto kapitola, vôbec nevyzerala tak, ako nakoneic vyzerá. Veď zmena je život. ;)

13. kapitola - Spln je predsa v auguste!

Dojedli sme a Emily umyla riad. Pomohla som jej ho utrieť a pospratúvať. Keď som utrela stôl a linku, sadla som si na stoličku a sledovala Emily. Zaváhala, ale sadla si ku oproti mne.

„Teraz prisahaj. Prisahaj, že nikdy neprezradíš nič z toho, čo ti tu teraz poviem alebo ukážem.“

Zdvihla som dva prsty. „Prisahám, že nikdy a nikomu neprezradím nič z toho, čo mi teraz povieš alebo ukážeš.“ Spokojne si vydýchla a uvoľnila sa zo strnulého sedu.

„Dones mi laptop.“

Rýchlo som prebehla pre svoj notebook. Po ceste do kuchyne som ho zapla a položila pred Emily. Potom som si stoličku premiestnila tak blízko ku nej, aby som videla na displej. Zapla internet a naťukala adresu.

„Johnov denník?“ Toto mi vôbec nesúviselo.

„Uhm. Všetko je v šifrách. Vidíš. Tu, tu a tu sú iné podpisy. J. je informátor s Kuby, Johny z Havaja a John z Bahám. Ešte existuje J. S., ten je infoš z Kajmán.“ Chvíľu klikala až sa dostala na dnešný dátum.

„Dvadsiateho siedmeho júla, deväť hodín. Jacob začína byť nebezpečný pre seba i svoje okolie. Včera v noci sa k nemu priblížili upíri. Odvtedy už nie je to, čo býval. Bojím sa, že sa k nim chce pridať. J.“

Posunula stránku nižšie. „Dvadsiateho siedmeho júla, sedem hodín. Raňajky mi chutili. P.S.: Hildin stav sa rapídne zlepšuje. Už nehrozí, že dostane infekciu. Johny.“

„Zdá sa, že z Bahám, ani z Kajmán nemáme čerstvé správy. Je to len zo včera. Dvadsiateho šiesteho júla, osemnásť hodín. Susedom sa nedá veriť. John.

A Kajmany. Dvadsiateho šiesteho júla, dvanásť hodín. Začínam byť odrezaný od sveta. Jacob so mnou prestáva komunikovať. Bojím sa vychádzať von, pretože slnko nesvieti, tak ako by sme chceli. Oblaky sú blízko. Naozaj blízko. J. S.“

„Čo to všetko znamená?“ nervózne som sa spýtala.

„Kuba je stratená. Upíri ju už majú, takže tá neprichádza do úvahy. Havaj je bezpečný, k nemu sa nepriblížia, nemajú ani tušenia, že by tam mohol nejaký tábor byť. Bahamy sú v nebezpečenstve. Kuba s nimi susedí, preto píšu, že susedom sa nedá veriť. Kajmany nemajú informácie o dianí okolo. Kuba s nimi prestala komunikovať. A tie oblaky znamená, že Obama je im na stope.“ Konečne mi preložila tie ich šifry a ja som sa konečne vrátila od obrazu.

„Ale to znamená, že len Havaj je bezpečný.“ Užasnuto som vydýchla.

„Neber to zas až tak. Kuba je určite v prdeli, takže ostatné ostrovy musia odrezať všetko, čo je s ňou spoločné. Teraz bude zavedený stav inkubácie, čiže Bahamy a Kajmanské ostrovy nebudú brať žiadnych utečencov. Takže aj keď sa k nim možno Obamovi ľudia a ani upíri nedostanú, znamená to, že sa na ne nedostane ani tvoj otec.“

„Takže ide na Havaj?“ nervózne som si zahryzla do pery. Na Havaj je to vyše päťtisíc kilometrov a ku prístavom na druhej strane štátov odhadujem aspoň tisícdeväťsto.

„No, nič iné nám neostáva. Zoženiem auto a pár kanistrov benzínu. Jeden chlapík mi to dlží. Ak by ti to nevadilo, vyrazíme až o tri dni. Zatiaľ získam to auto a pozajtra mi príde balíček z Ruska. S ním by sa mi ľahšie dýchalo a myslím, že aj tebe.“ Šibalsky na mňa žmurkla a popri tom zmazávala históriu v mojom prehliadači Google Chrome.

„Fajn.“ Vykoktala som a šla pobaliť otcovi všetky veci. Budem sa cítiť omnoho lepšie, keď mu to pobalím už teraz, ako keby som mala niečo zabudnúť.

Naozaj sa nám podarilo dodržať harmonogram. Najprv prišiel spomínaný balíček z Ruska. To pomenovanie „balíček“ bolo prehnané, pretože to bola škatuľa, do ktorej by sa pokojne zmestili dve dospelé osoby. Na moje veľké prekvapenie som zistila, že sa tam nachádzajú štyri automatické pištole a asi zo dvadsať menších kovových škatúľ plných drevených nábojov. Čudovala som sa Emily, ktorá to brala ako samozrejmosť. Veď kľudne ten balík mohli zkontrolova nejaký upíri blbci.

Zobrala si len jednu pištoľ a naplnila si v nej zásobník. Strčila si ju za pás a odniekiaľ vytiahla svoju starú pištoľ, pobozkala ju na hlaveň, a do zásobníka narvala pár nábojov. Keď bola hotová zo svojou výstrojov naplnila zásobníky ostatných zbraní a dve po mne hodila. Vraj ich mám stále nosiť zo sebou. Naštvane som ju oprskala s tým, že staré drevené kolíky mám radšej, ale zobrala som si ich. Nemôžem sa predsa navždy spoliehať na svoju zručnosť a inštinkt slečny Všadeprítomnej, Emily.

O deň nato sme už odchádzali v červenom krikľavom džípe. Vraj čím nápadnejšie, tým menej vzbudzuje pozornosť. Bola by škoda pokúšať sa to Emily vyvrátiť, vraj ona vie čo robí.

Nakoniec sme skončili štyria s dvomi kuframi na viac. K otcovi sa pridala tá jeho štetka, ktorá sa ukázalo, vôbec nie je štetka. Bola len sprostredkovateľka, niečo ako hostesky v Las Vegas. Vyberala dievčatá pre upírych zákazníkov. Otec bez nej nechcel odísť, takže nakoniec sme zobrali aj ju. Podľa Emily to je zbytočná príťaž. Vraj kvôli nej budeme meškať.

Ani najmenej sa nemýlila, pretože tá ženská, mimochodom Alexia (aspoň v niečom som mala pravdu), musela chodiť na záchod každých pár míľ. Vznikol z toho niečo ako výlet s malými deťmi. Jej ufrflané mrmlanie, čo prednášala vždy, keď sme jej ja, alebo Emily nechceli zastaviť, sa jednoducho nedalo vydržať. Otec sa ju všemožne snažil upokojiť, a tak sme museli znášať mrmlot dvoch ľudí naraz, čo nebolo vôbec príjemné.

Emily nakoniec vybuchla ako dlhoročne nečinná sopka a celý interiér auta zaplavila hnusnými nadávkami a kolou z plechovky, ktorú práve v tej chvíli, držala v ruke. Všetci sme frfľajúc vypadli z auta a snažili sa poutierať tie hnusné škvrny. Ja som si to odskákala najviac, pretože som sedela hneď cez sedadlo a moje vlasy teraz vyzerali ako ocikané. Ostatným to bolo smiešne a konečne našli spoločnú reč.

Bola som vďačná zato, že sme zastavili v moteli pri Seattli a každý dostal svoju izbu. (Samozrejme otec s Alexiu sa ubytovali spolu.) Dala som si poriadnu sprchu a z vlasov som zmyla všetok bublinkový nápoj. Napokon by som určite sladko zaspala, lenže v izbe ma čakalo prekvapenie.

Ostala som stáť vo dverách od sprchy len v uteráku, a s otvorenými ústami sa dívala pred seba. Nedokázala som pochopiť ako ma mohol nájsť , tak ďaleko od miesta môjho prirodzeného zdržania a čo odo mňa vlastne chce.

„Mala som pocit, že spln je až dvadsiateho štvrtého augusta.“ Môj hlas bol odrazu položený neprirodzene vysoko.

„Chcel som ťa prekvapiť.“ Ostala som nečinne stáť a sledovala jeho približujúcu sa postavu.

„Vieš, chcel som ťa len pozdraviť, ale teraz som zmenil názor. V tom ružovom uteráčiku si taká na spapanie.“ Hlasno som preglgla a môj tep vyskočil na hodnoty, ktoré som asi v živote nedosiahla. Dokonca ani vtedy, keď sa ma pokúšal zabiť a znásilniť.

Musel to počuť, lebo sa prihlúplo uškrnul a posledným krokom sa ku mne natlačil najviac ako to šlo. Ruky mi dal okolo pása a snažil sa nájsť moje oči, ktoré som upierala na všemožné predmety, len nie na neho. Bála som sa, že by ma ovplyvnil a robil si so mnou, čo by sa mu zachcelo. V tom horšom prípade by mi pozmenil pamäť a ja by som to dokonca robila dobrovoľne. Od hnusu som sa otriasla.

„Čo je princezná?“ Tváril sa milo. Odfrkla som si. Chytil ma pod bradou a natočil si moju tvár ku tej jeho.

„Ja ti naozaj nechcem ublížiť.“

„Naozaj?“ môj pohľad sa mu zabodol do očí a snažila som sa tam vyčítať náznak lži. Vtedy ma niečo ako keby oťapilo po hlave. A naozaj oťapilo. Deyton sa jednoducho vyparil a na jeho mieste stála Emily s rozbitou vázou v ruke.

„Shine, je mi to ľúto! Ja som chcela trafiť jeho, ale tesne po tom, ako som sa zahnala zmizol a tak... prepáč.“ Pomohla mi na nohy. Rýchlo som si sadla na kraj postele, pretože sa mi zakrútil svet a pre očami mi začali pobehovať malé čierne fliačiky. Zúrivo som žmurkala dokedy nezmizli a môj zrak sa nevyostril.

„Čo tu vlastne robil? Povedala som mu nech ťa nesleduje!“ vyštekla zúrivo a kopla do malého stolčeka. Chudák vletel do steny a ostali z neho triesky.

„Vieš, upíri sú zvláštne stvorenia. Jediné, čo viem, že vždy si budú robiť čo sa im páči...,“ ...A ani ty ich v tom nezastavíš. Dodala som v duchu. Žalostne na mňa pozrela a s ďalším hlasným prepáč mi povešala cesnaky okolo okien a dverí.

„Bude lepšie ak to tu budeš mať. Aj keď ten smrad je na nevydržanie.“ Zabuchla dvere a zmizla. Prezliekla som sa do pyžama a žuchla sa do postele. Hlava ma nepríjemne bolela, ale bolo mi to jedno. Nahromadila som si v nej moc vecí, ale nechcela som ich riešiť. Jednoducho sa cez ne posnažím povzniesť. A budem dúfať, že ma raz nedobehnú.

12. kapitola - Zhrnutie - 14. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 13. kapitola: