OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 5. kapitola 1. časť

16.04.2011 (13:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 992×

V prvom rade sa chcem ospravedlniť, že Vám to kúskujem, ale druhú polovicu tejto kapitoly sa mi nedarí dať na papier, tak Vám chcem uľahčiť to čakanie. Kapitola pre moju spolužiačku Mirku, ktorá ma psychickým nátlakom dotlačila to toho, dať to sem (aj keď o tom nevie).

5. kapitola 1. časť - Cvok

Otvorila som oči a automaticky vyliezla z postele. Prehrabla som si vlasy a potichu, tak aby som nevrzla dverami, som vyšla z izby. Na chodbe som zastala a zašuchla si tenisky. Nedočkavo som dokorán otvorila vchodové dvere a potiahla do seba vzduch. Bolo krátko po daždi a z každej rastlinky stekali kvapky vody.

Keď mi vlhkosť vbehla do nosa zasmiala som sa ako malé dieťa, keď dostane do rúk svoju obľúbenú hračku. Bola to moja obľúbená vôňa, vôňa dažďa, nedalo sa to dokonca porovnať ani s novým plátnom alebo olejovými farbami. Táto vôňa ma dokonale napĺňala ako samotné maľovanie. Možno to ma teraz vytiahlo z postele, ale je tu možnosť, že to bolo v niečom inom. Vzduch bol totiž nabitý akousi nevysvetliteľnou energiou.

Spravila som dokonalú otočku, ktorá už za tie roky stratila ladné pohyby. Naučila som sa to v tanečnej, chodila som totiž na balet. Bola to mamina podmienka. Aj keď som spočiatku netancovala rada, čoskoro som si ten labutí tanec obľúbila. No nestihla som sa do toho poriadne vžiť, lebo som prestala dochádzať, aby som stíhala maľovanie. Nemohla som byť v rovnakom čase na dvoch miestach a maľovanie by som zo svojho života nikdy nevypustila.

Ešte teraz si pamätám, ako mama zúrila, keď jej prišiel list, že sa nezúčastňujem na vyučovaní. Týždeň som mala zákaz ísť na maľovanie, čo bolo pre mňa, ako keby mi nedávali vodu, ako keby mi zakazovali dýchať vzduch. Proste som bez toho nemohla žiť, vlastne ani teraz nemôžem, ak si niečo aspoň trikrát do mesiaca nenamaľujem, nie som to poriadne ani ja. Ochorela som a celé dni ležala vo vysokých horúčkach v posteli. Mala som halucinácie o tom, že som odišla na svadobnú cestu do Číny. Môj manžel bol vysoký s cylindrom na hlave. Nechápem odkiaľ sa dostal do mojej hlavy.

Mamu ale moja choroba neobmäkčila a trest mi ešte navýšila, lebo som ju na smrť vydesila. Na balet ma už potom nenútila chodiť, čo som brala ako jasné víťazstvo a od vtedy som si u mamy vždy vedela vynútiť, čo som chcela.

Usmiala som sa nad svojou vypočítavosťou a pretancovala ku vysokému kríky ruží. Na prst som chytila kvapôčku vody a opätovne ju nechala spadnúť. Príroda je niečo nevysvetliteľné.

Na rukách mi naskákala husia koža, hneď ako som uvidela tak dôverne známe čierne oči v hustom lese neďaleko domu.

„Myslíš, že toto je hra?“ povedala som smerom k nim a zazrela v nich prekvapenie. Odpoveďou mi bolo ticho.

„Beriem to ako áno. Ale raz, ťa položím na lopatky tvojou vlastnou chybou.“ Ozvalo sa zlostné zavrčanie. Chcela som, aby sa konečne ukázala. Rukou som nahmatala hrubú palicu, ale nakoniec som ju nechala na mieste. Dnes nebudem potrebovať násilie. Potom som sa priblížila k tŕňu a pichla sa pod kožu. Kvapka krvi mi stiekla po prste až nakoniec odpadla do mäkkej zeme. V očiach sa jej objavila túžba a hneď nato vyšla upírka, na ktorú som tak dlho čakala. Vedela som, že ešte nechcela vyjsť, čo znamenalo, že si môžem pripísať ďalšiu výhru na môj nekonečne dlhý zoznam. Určite sa chcela pár dní skrývať, aby na mňa mohla skočiť v nejakej zašitej uličke. Chcela ma jednoducho strašiť.

„Poznám tvoje slabosti, vždy si túžila potom, čo nemôžeš mať.“ Bola som chladnokrvne pripravená vytočiť ju.

„Opovažuješ sa...“

„Áno, budem ťa poučovať, aj keď viem, že ty si nevezmeš ponaučenie. Akoby som hádzala hrach o stenu. Ale ja sa už nebojím.“

„Máš pocit, že si so mnou môžeš zahrávať? Teraz, keď je slnko tak hlboko za horami?“ Hups, začína sa mi to dariť.

„Hej. Už sa ťa nebojím. Vlastne som sa ani nikdy nebála. Si slabá, ovplyvniteľná.“ Opäť jej zopakovať, že sa jej nebojím bolo pre mňa ako balzam na dušu. Prestala som cítiť počiatočnú nervozitu a dych sa mi vrátil do normálneho tempa.

„Nevieš čo hovoríš, donútim ťa zmeniť názor, dcérka.“

„Už mi viac nehovor dcérka! Stratila si nato právo, veď vieš, keď si ma opustila a nechala sa pretĺkať životom.“ Pristúpila bližšie a už nás delilo len pár krokov.

„Tss, tá tvoja nepodriadenosť, nikdy si si nechcela dať povedať. Chýbala si mi.“ Snaží sa ma obmäkčiť?

„No, to ja nemôžem povedať. Vôbec nie som rada, že ťa vidím,“ odsekla som jej.

„Ha, niečo ťa ku mne tiahne však? Inak by si dne nevyšla z domu, na to si až príliš opatrná.“ Už mi začínaš liezť na nervy dievča. Intenzívne som začala premýšľať nad tým, ako ju už mám k niečomu vyburcovať.

„Si len zbytočná burina medzi klasmi žita. Ale raz príde osoba a vytrhne ťa zo zeme aj s tvojimi koreňmi, ktoré žiaľ nie sú najhlbšie pod zemou.“

„Burina je vrtká. Nikdy sa jej nezbavíš na dobro. Aj keď sa ju snažíš vytrhnúť celú, vždy ostane nejaký malý kúsok korienka z ktorého opäť vyraší steblo. A takto to môže byť donekonečna.“

„Ja som dôkladná. Nabudúce, keď si ľahneš do hrobu tvojich rodičov, nezabudni sa ubezpečiť, že niekto nie je naokolo. Pretože, ak zaspíš, nebudeš cítiť ako kôl prejde tvojím srdcom a ako oddelím tvoju krásnu hlávku od tela.“ Snažila som sa ju vystrašiť, ale nefungovalo to podľa mojich predstáv.

„Možno sa toho ani nedožiješ.“ Usmiala sa popod fúzy a vrhla sa na mňa. Rukou som rýchlo siahla od výstrihu a vytiahla malý strieborný krížik. Zaprskala ako mačka a odtiahla sa.

„Vyťahuješ proti mne Boha?“ zúrivo sa spýtala, keď cúvala ešte o pár krokov.

„Áno, viera dokáže zázraky. To ty si ma na ňu priviedla pamätáš? Modlievali sme sa pri posteli každý večer k Panenke Márií. Prosili sme ju o silu, pomoc a to, aby naša viera vydržala a silnela. Prečo si sa od nej odvrátila?“

„Čo je viera v Boha? Len pár prázdnych slov. Ja verím v seba a nie vo vymyslenú postavu ľudí, ktorí už nemali nič.“

„Prosím ťa. Pamätáš ako si mi darovala tento krížik?“ Oči sa jej zamútili, ako keď v čistej vode rozvírite blato, ktoré sa usadilo na dne.

„Nič nie je také ako sa zdá, Shine, vráť sa do domu.“ O čo sa snaží? Na to tváriť sa ako vzorná matka nie je najvhodnejší čas.

„Noc nie je to čo bývala. Za každým rohom striehne niečo nebezpečné, niečo horšie ako tma.“ Zdvihla zrak a pozrela mi hlboko do očí, tým pohľadom, akoby sa mi dívala hlboko do duše. Nenávidela som ho a tak som sa pozrela inam.

„Nikoho nepozývaj dnu, ani tú najnevinnejšiu osobu, mohlo by sa ti to stať osudným.“

Jej chvíľková slabosť zmizla a oči sa jej opäť vyjasnili. Poobzerala sa okolo a prekvapene si ma premerala. Tuhšie som zovrela krížik a pozrela na ňu.

„Mohla by si prechladnúť, a ja nemám rada krv napadnutú baktériami.“ Posmešne sa zaškľabila a zmizla v hustom lese.

„Keď sa stretneme nabudúce, nedopadne to dobre. Buď jej to prepne a bude sa ma snažiť zachrániť, alebo skončíme v smrtonosnom objatí,“ zamrmlala som a rýchlo vbehla dnu. Dnes som už naozaj nemala chuť zažiť niečo akčné. Lenže netušila som, čo si pre mňa osud pripravil.

***

Zapichla som lyžičku so nového extra - super hustého jogurtu a prekvapeným pohľadom pozrela na otca.

„No nediv sa moja milá, mal som strach.“ Zúfalo som sa zamračila.

„Len raz som si kýchla!“

Nechápem tvoje zmýšľanie, asi by ťa mali zavrieť na psychiatriu! Mala som chuť vykričať mu o tváre, ale vedela som, že by ho to až príliš ranilo.

Najlepšie by bolo, keby som dnes vôbec nešla do kúpeľne, to by som si nekýchla na chodbe. Keby som bola vo svojej izbe, jednoducho by to prepočul.

„Vieš, musíme byť opatrný po tej tvojej chorobe.“ Hodil po mne ten jeho nevinný kukuč a ja som sa zložila na jedálensky stôl.

„Prosím ťa, choď už,“ zamrmlala som si do rukáva. Pocítila som na chrbte dotyk jeho ruky a hneď ako som sa pohla, ju nesmelo odtiahol.

„Ahoj. Príde okolo desiatej.“

„Ježiš. Čau.“ Hneď ako zabuchol dvere, som naštvane vyskočila a poriadne kopla do steny.

„A to som chcela mať zvyšok dňa pokojný. Do pekla aj sním.“ Otvorila som chladničku a vylovila z tej záplavy jogurtov škatuľu, ktorú mi včera doniesla Dí. Lačne som ju otvorila a vytiahla z nej poriadny kus čokoládovej torty. Položila som ho na tanier a vytiahla lyžičku z nedojedeného jogurtu, mimochodom naozaj je hustý, udržala sa v pozore viac ako päť minút. A poriadne som ju vyoblizovala. Kašľať na to. Hodila som ju do umývadla a tortu začala jesť len tak z ruky. Konečne som bola opäť pokojná. Holt, čokoláda ma blahodarné účinky.

Keď som dojedla upratala som kuchyňu a prebehla od izby prezliecť sa do niečoho vhodnejšieho. Predsa by bolo divné, keby som otvorila „návšteve“ oblečená v tielku, bez podprsenky pod ním, a v teplákoch na spanie.

4. kapitola - Zhrnutie - 5. kapitola 2. časť

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 5. kapitola 1. časť: