OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 6. kapitola

20.05.2011 (12:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1362×

Opäť pre Mirku! Ďakujem, za to, že ma kopeš do písania a tvoj James ťa čaká, už dlho tu nebude, tak si ho uži.

6. kapitola - Tak to má byť

Rozprávač

Na krajinu pomaly sadal súmrak. Slnko už svietilo len poslednými lúčmi na najvyššie budovy a vrcholky stromov. Všetci sa ponáhľali domov z práce, rýchlo vyskakovali z neporiadne zaparkovaných áut a bežali do domu. Nemotorne pchali kľúče do zámkov a zamykali svoje domy pred nebezpečenstvom. Mysleli si, že to pomôže ochrániť ich domy a životy. Akí sú len hlúpi. Pomaly sa zhon vonku upokojoval a ľudia sa upokojovali v náruči partnerov, priateľov, matiek, detí, súrodencov a svojich domácich miláčikov.

Hope sa skrčila na okraji lesa a vetrila. Dnes jej vôbec nevadilo, že je tak skoro vonku, nemajú šancu ju odhaliť. V tom sa stalo niečo, čo vôbec nečakala. Zacítila známu vôňu. Po chrbte jej prebehli zimomriavky a zježili sa jej všetky chlpy. Okamžite sa vzpriamila a chystala sa vyskočiť z krovia, keď ju niečo chytilo za ruku. Naštvane sa otočila a výhražne zavrčala na svojho nového partnera. Uzavreli spoluprácu len včera a on jej už riadi život. Vytrhla si ruku a pozrela sa mu ponad plecia. Rástli tam pekne hrubé konáre, bolo by jednoduché jeden odtrhnúť a zabiť ho hneď teraz. Keď si všimol jej pohľad otočil sa a zvraštil čelo. Ona si myslí, že sa s ním takto bude zahrávať? Najprv mu ponúkne spoluprácu a teraz sa ho chce zbaviť. Tak to sa maličká mýli. Pozrel sa na ňu a spútal jej ruky za chrbtom.

„Nesmieš všetko robiť tak unáhlene. Pamätáš na náš plán?“ Zažmurkala a konečne sa dostala z afektu hnevu. Uvoľnila ruky, aby Kuwe vedel, že už je dokonale pokojná. Zmeral si ju a pustil jej ruky z tvrdého zovretia.

„Fajn, máš pravdu. Lenže to je ten chlap, čo ma uväznil v hrobe. Nezvládla som situáciu, chcela som ho zabiť, roztrhať, lámať mu kosti. Nech vie, ako som trpela.“ Predstavovala si, ako mu striedavo pije z rôznych častí tela, nech zažíva hrôzu, strach a bolesť. Sladká krv by sa mu valila prúdom von, a ona by sa pekelne smiala na jeho vyklepanom tele a slzách v očiach. Smiala by sa na jeho ľudskosti, ktorú už ona dávno stratila. Nedokáže ľúbiť, obdivovať krásu prírodu a nemá výčitky svedomia. To sa jej na tomto živote najviac páčilo, mohla mať čo chce bez toho, aby sa akokoľvek vnútorne trápila. Kuwe si všimol, ako sa jej tvárou striedajú emócie, tak ju prerušil.

„Sústreď sa. Je tesne po západe slnka, takže máme šancu len teraz, potom by to bolo až príliš nápadné. Vidíš ten dom, zameraj sa naň, cítiš to?“ Spýtal sa v nádeji, pretože on nebol príliš skúsený a nevedel, koľko ľudí je v dome. Nikdy sa nesnažil stopovať, vždy sa vrhol na prvé, čo stretol, preto sa mu tieto schopnosti ani nemali šancu rozviť.

„Áno, cítim. Vnútri je len jedna žena, to nebude problém. Ale dúfam, že ma nepozná z predchádzajúceho života.“ Zamyslela sa. Cítila už niekedy taký hrozný parfum?

„Prečo? Hralo by nám to do kariet, všetko by išlo ľahšie.“ Opäť sa hrá na múdreho, pomyslela Hope.

„Takže, ja som tvoja čo? Sestra asi nie. Partnerka... ak má pozná to by bol problém. Takže?“ Spýtala sa, pretože na toto včera večer nikto nemyslel.

„Sme priatelia.“ Prikývla mu a vyliezla z lesa. Hope sa nemotorne potkla, aby zmazala podozrenie, že nie je človek. Upravila sa a dokrivkala ku vchodu. Práve zazvonila, keď pred garážou zaparkovalo auto. Vystúpila z neho žena. Hope sa významne pozrela na Kuweho a všimla si, že ústami naznačil, že zabiť dve nebude problém. Hope pozrela na ženu a zistila, že ju pozná. Ešte mala oblečené jej typické biele oblečenie z práce. Bola totiž doktorka v tunajšej nemocnici. Dlhé gaštanové vlasy si už vypustila z drdolu a modro-nebovými očami sa pozrela na Hope.

„Preboha, Hope!“ vykríkla. „Som tak rada, že ťa vidím.“

„Mm, Katerine?“ spýtala sa po dlhšom zaváhaní. Žena sa usmiala a vrhla sa Hope do náruče.

„Nepôjdete dnu?“ spýtala sa, keď si všimla, že Hope nie je sama. Dvaja upíri sa ukážkovo usmiali, pretože už mali vyhraté. Hope prikývla a vošla za Katerine.

„Mama, prišla Hope!“ skríkla Kate niekam do domu.

„To je kto?“ odpovedala jej žena.

„Mama, prosím ťa. To je matka Shine. Vieš tej, čo som ti telefonovala, že ostala v nemocnici, aby si jej priniesla nejaké jedlo.“ Hope hneď zatiahla úsmev a pozrela na Kuweho. Takže Shine je v nemocnici, to bude ešte zaujímavé.

„Poďte, určite si dáte kávu alebo niečo pod zub,“ navrhla Katerine, aby udržala konverzáciu.

„Máš pravdu, už mi celkom vyhladlo,“ povedala Hope a kývla na Kuweho, aby išiel nájsť tú druhú ženu.

„Kde je tvoj priateľ?“ spýtala sa Kate, keď si všimla, že Hope sa k nej blíži sama.

„Jeho nepotrebujeme, aspoň zatiaľ,“ povedala upírka a obišla kuchynský stôl. Prešla ku kohútiku a nabrala si vodu do pohára. Počula ako si Kate vydýchla a otvorila chladničku. Hope celkom zabudla, že v pohári je len voda a napila sa. Vyprskla a snažila sa vykašľať všetku vodu zo svojich útrob von.

„Zabehlo ti?“ spýtala sa Kate a začala búchať Hope po chrbte.

„Už je dobre,“ povedala Hope a utrela si ústa do rukáva.

„Naozaj? Takto som nepočula kašľať nikoho viac ako pár rokov, nie si chorá?“ spýtala sa starostlivo.

„Nie som v pohode... len ty čoskoro nebudeš,“ dopovedala si pre seba. Kate opäť odišla na druhú stranu kuchyne a pustila sa do krájania paradajky. Pozrela sa von oknom a všimla si, že v dome oproti sa svieti. Zvláštne, myslela si, že tam nikto nebýva. Kate uvažovala, Hope uvažovala a v tom sa stali dve podstatné veci. Kate ušiel nôž, a i keď prešiel len plytko pod kožu, krv sa jej začal valiť, akoby trafila tepnu. Hope sa napriamila a oblizla si pery. No a do toho sa ešte domom ozval strašidelný výkrik.

„Čo je, mama!?“ spýtala sa so strachom v hlase Kate, nevšímajúc si dianie za sebou. A to bola najväčšia chyba. Hope sa k nej pomaly zozadu priblížila a objala ju v smrtonosnom objatí. Kate netušila, čo má za lubom, a tak sa usmiala nad tým ako ju jej kamarátka ubezpečuje, že jej mame sa nič nestalo. Chcela sa vyšmyknúť, ale jej pohyb zastavili pery na jej krku. Omráčilo ju to tak dokonale, že Hope nečakala a nechala svoje tesáky prejsť jej mäkkou kožou. Kate pociťovala len slasť a nevnímala, že jej z tela uniká krv, jej životodarná tekutina. Prechádzalo ňou vzrušenie a cítila ako sa jej podlamujú kolená. Bolo to tak úžasné. Nikdy si nemyslela, že žena, ktorú miluje, k nej niečo cíti, veď žila s manželom a dcérou, dokonalá rodinná idylka. Privinula sa jej ešte viac do náručia a celkom sa oddala najnebezpečnejšiemu predátorovi. Hope sa usmiala nad jej hlúposťou a sala ďalej. Predsa takú dokonalú chuť, nezahodí pre naivnosť nejakej ženskej. O pár minút neskôr, keď Kate zavrela oči, jej telo z dunením spadlo k zemi. Kuwe už stál pred Hope a usmieval sa, mal totiž predtuchu, že ich plán vyjde.

Shine

Vypila som posledný dúšok kávy a plastový pohárik hodila do koša, ktorý stál naproti mne. Trafila som sa, už asi piatykrát tento deň, alebo skôr noc. I keď som bola unavená a oči mi klipkali neminula som ani raz, čo som považovala za výsledok otcovej práce. Kedysi, veľmi dávno, bol futbalista. Hrával v 2. lige a bol dosť dobrý, ale potom ho jeden súper zhodil tak tvrdo na zem, že sa mal trieštivú zlomeninu kosti sprevádzanú vykĺbením kolena a doktori mu zakázali hrať. Lenže celkom nato nezanevrel a svoju milovanú dcéru naučil poriadne hádzať loptou. Vždy si prial syna, a keďže mu to nebolo splnené, zaobchádzal tak so mnou. Samé autíčka, lopty, hry s vojačikmi. Rodičia mi nikdy nesplnili môj sen, mať aspoň jednu bábiku. Preto ma dievčatá vylúčili zo svojich kruhov, u nás sme sa nemali s čím hrať, chlapčenské hračky ich nezaujímali a otec v dome nestrpel žiadne bábiky. Tak som skončila bez kamarátok na hranie. Bola som vtedy veľmi malá a i tak to zanechalo na mne stopy.

Utrela som si oči od samovoľne vyplavených sĺz a pozrela sa na otvárajúce sa dvere Denisinej izby. Vyšiel James a sadol si na stoličku vedľa mňa. Hlavu si zložil do dlaní a vzdychol.

„Nemali sme to urobiť,“ Ppovedal, keď zdvihol hlavu a zadíval sa mi do očí.

„Minulosť nezmeníš,“ odpovedala som divne stiahnutým hlasom.

„Ani keby sme sa veľmi snažili?“ spýtal sa a skrivil pery.

„Treba na to zabudnúť. Aspoň sa snažiť zabudnúť.“ Snažila som sa ho trochu utešiť, pretože vyzeral ešte skleslejší ako ja. „Ako jej je?“ spýtala som sa s nádejou, že už sa konečne dozviem tak podstatnú informáciu, pre moju existenciu. Keby sa jej niečo stalo, tak by som to neprežila.

„Je v poriadku, aj jej decko,“ zavrčal.

„Ty si to vedela?“ prehovoril po dlhšej odmlke. V očiach sa mu divne lesklo, akoby sa mal rozplakať. Vydesila som sa, ešte nikdy som nevidela muža plakať, keby sa tak stalo, bola by som zamrzla a asi by som bola v dosť veľkých rozpakoch. „To, že Denis je tehotná... so mnou.“ Hlasno som prehltla a nevedela som, či mám zaklamať alebo povedať pravdu, ona nechcela, aby som mu o tom čokoľvek povedala.

„Áno.“ Vybrala som si pravdu.

„Myslel som si, že si to dala vziať a čaká to s niekým iným. A zrazu vysvitne, že to je moje dieťa. Bohužiaľ už je v druhom trimestri a dieťa si musí nechať, čo budem robiť? “

„Upokoj sa.“ Položila som mu ruku na chrbát a pošúchala ho po ňom.

„Nedotýkaj sa ma!“ zavrčal a násilne mi ruku stiahol ku telu.

„Au, to bolí,“ zaskučala som.

„To ma absolútne nezaujíma, za všetko môžeš ty,“ povedal a pustil mi ruku.

„Samozrejme, čo iné som mohla čakať. Čo keby si aspoň raz dal za vinu tebe? Kázal si jej dať si zobrať dieťa, to najcennejšie čo žena môže mať. Si bezcitný do poslednej chvíle, nedokážeš sa na ňu usmiať, nedokážeš ju pohladiť, povedať jej milé slovo. Prečo sa tak toho dieťaťa bojíš? Veď je aj tvoje!“ Nemohla som svoje emócie vydržať a všetko mu konečne vykričala, dokonca mi bolo jedno, že sa po nás obzerali sestričky.

„Drž hubu, keby som ťa nestretol...“

„Tak čo? To dieťa by existovalo tak, či tak.“

„O čo ti ide?“ spýtal sa a postavil sa zo stoličky. „Myslel som si, že je po ňom, že som sa ho načisto zbavil. Ale tá ženská musí byť tak tvrdohlavá. Nemohla si dať povedať.“

„So bezcitný idiot, James Marley. Ľutujem, že som ťa kedy stretla, ľutujem, že ťa kedy stretla Denis. Dúfam, že už ťa nikdy neuvidím, ani keby peklo zamrzlo.“ Vstala som zo stoličky a obliekla si bundu zdvihla som tašku a prehodila si ju cez plece.

„Shine, neblázni. Teraz nemôžeš ísť preč z nemocnice.“ V očiach sa mu naozaj zračil strach.

„Ale môžem, neznesiem byť v jednej budove s tebou. Odkáž Denis, že jej prajem veľa šťastia do života, a nech sa malé narodí zdravé. Zbohom, James.“ Otočila som sa a naskočila do otvoreného výťahu z ktorého práve vyšla doktorka. S cinknutím sa zavrel a ja som stisla gombík na prízemie. Mala som na krajíčku, ale vydržala som to a nijaká slza mi z očí nevypadla. Po zastavení výťahu som rýchlo vybehla von. Recepčná ma našťastie nestihla zaregistrovať. Odomkla som auto a nasadla dnu. Vonku bola strašidelná tma a v aute som sa cítila o niečo bezpečnejšie. Tašku som hodila na sedadlo spolujazdca a strčila kľúčik do zapaľovania. Zapásala som sa, naštartovala auto a vydala sa domov. Konečne.

5. kapitola 2. časť - Zhrnutie - 7. kapitola

Koment?

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 6. kapitola :