OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 7. kapitola

29.05.2011 (17:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 928×

Pre moju citlivku Sam, toto je ten omieľaný únos.

7. kapitola - 24 hodín

Moje auto ma dosť rušilo pri premýšľaní. Cez deň som to vnímala ako jemný zvuk, podobný pradeniu mačky, lenže teraz, okolo polnoci, som nemohla myslieť na nič iné, len nato, že motor môjho auta hučí na nevydržanie. Možno mi to pomáhalo nezaspať, ale prerušovalo to priamu čiaru mojich myšlienok, inokedy tak zreteľných.

Chcela som si prejsť tento deň, deň keď sa všetko pokazilo, odznova. Prejsť si to, čo som urobila zle. Neobviňovala som sa, bola to chyba Jamesa. No dobre, určitú spolupatričnosť by som mohla zachovať. Bola to aj moja vina, lenže horekovať nad rozliatím mliekom nie je môj štýl.

Všetko šlo tak hladko, konečne som sa dokázala vyhrabať z mojej zatuchnutej izby, nájsť si prácu, vylepšiť vzťah s najlepšou kamarátkou, zistila som, že Hope je živo-mŕtva, dokonca som pomohla otcovi z alkoholizmom. A ako som skončila?

Asi by som to nebola ja, keby som to všetko nepohnojila. Možno bola osudová chyba, že som sa pokúšala vrátiť z práce domov v ten deň, čo ma zastihol lejak. Ale nikdy by som nestretla Jamesa, tak nenávideného a pritom tak zbožňovaného. I keď som sa snažila vypudiť ho zo svojej hlavy nešlo to.

Je ako moja najhoršia nočná mora a pritom ten najkrajší sen. Láska. Nie, láska to nie je, to len moje telo sa zbláznilo, túžim po ňom ako po nikom inom. Ešteže si dokážem zachovať chladnú hlavu, ktorá mi žiaľ dnes nepomohla. Po tom čaji som bola totálne mimo. Ale veď ten čaj mi varil James. Nie! On ma zdrogoval! To preto som bola taká dopletená, veď ja by som sa s ním svojvoľne nikdy nevyspala, už len kvôli Denis. Dopekla, ako som mohla byť taká slepá. Keď ho zalieval vytiahol si z vrecka nejaké malé igelitové vrecko. Nie som naivná? Možno chcem len na niekoho alebo niečo zvaliť vinu. Takáto som nebola, vždy som sa stavala k problémom čelom a vedela si priznať chybu.

Všetko sa muselo pokaziť za jeden deň, 24 hodín, 1 440 minút, či 86 400 sekúnd. Možno to bol osud, možno som predurčená všetko posrať.

Otočila som volant a prešla ďalšiu zákrutu, už len pár blokov a budem doma. Šliapla som na plyn, predsa len som sa v tejto ulici necítila najpríjemnejšie.  Z jednej strany bol rad domov, ale z tej druhej sa nado mňa skláňali husté stromy tunajšieho lesa. Potriasla som hlavou, lebo sa mi do nej vtierali myšlienky typu, čo na mňa môže vyskočiť. Vylučovala som možnosť, že upíri o mne vedia, veď je to veľká náhoda, že akýkoľvek človek ide v noci domov.

Spomalila som na obmedzenie dopravnej značky a pocítila som ako mi vo vrecku zavibroval mobil. Zaváhala som a pokúsila sa ho vybrať. Nešlo mi to, tak som sklonila hlavu, tak aby som mala lepší výhľad na vrecko, a pokúsila som ho konečne vytiahnuť. Vtom som pocítila, že som po niečom prešla. Diviak alebo jeleň.

Povolila som pas a nedbajúc na stále vibrujúci mobil som vyskočila von. Mýlila som sa. Nebola to žiadna zver, ale človek. Zamrazilo ma na chrbte a s výkrikom som odskočila od mŕtvolne bieleho tela. Práve som zabila človeka. Zabila, zabila, zabila. To slovo ma pomaly celú spútalo a nemohla som ho vyhnať z hlavy. Chcela som kričať, plakať.

Jediný deň mi celkom zničil život. Len jeden. Nemôžem tomu uveriť, ráno bolo všetko perfektné. Och, keby som len vedela vrátiť čas. Hlbokým nádychom som si dodala odvahu a skrčila sa k telu. Prsty som priložila na krk a snažila sa nahmatať akúkoľvek známku tepu. Narazila som na dva malé kopčeky, zvláštne. Najviac mnou však otriaslo to, že som nič nezacítila, žiadne prúdenie krvi, ktoré by naznačovali údery srdca.

Otriasla som sa a prepukla v plač. Slzy sa mi valili po tvári a nič som cez ne nevidela. Dostala som nápad, možno ak by prišla sanitka zachránia ju. Vytiahla som mobil a otvorila som ho. Tma, nenaskočilo pozadie a do očí sa mi vtisli ďalšie slzy. Musím byť silná. Podržala som červené tlačidlo  a pokúsila sa ho zapnúť. Naskočil, na obrazovke párkrát zablikala prázdna batéria a opäť zhasol. Hodila som ho o zem a rozbehla sa ku najbližšiemu domu. Ešte jej môžem pomôcť. Zazvonila som, ale to mi nestačilo a začala som päsťami mlátiť o dvere.

„No tak!“ vykríkla som. Odrazu sa otvorili dvere. Stál v nich vysoký černoch. Pôsobil nebezpečným dojmom a lesk v jeho očiach ma vydesil ešte viac. Videla som v nich tromf a smiech? Bol mohutnej postavy a z toho som vydedukovala to, že upíri sa mu určite vyhýbajú, bol strašidelný. Pozrela som na neho s prosbou v očiach: „Môžem si zavolať?“ zmeral si ma a ukázal za seba. Šikovný ťah. Obišla som ho a vrhla sa ku telefónu. Číslo 911.

„Tu núdzová linka,“ ozvalo sa po pár sekundách.

„Dobrý deň, zrazila som ženu, potrebujem pomoc,“ vzlykla som.

„Je mi to ľúto, ale je noc a mi v noci naše jednotky nevysielame.“ Čo? To mi rovno ani nemusela brať.

„Ale ona umrie!“

„Na súde noc budú brať ako poľahčujúcu okolnosť. Dovidenia.“

Píp, píp, píp. Zavrela som ústa a opäť vzlykla. Ona mi to položila! Stále som tomu nemohla uveriť. Roztrasenými rukami som položila telefón a utrela si oči. Kašlem im na poľahčujúce okolnosti! Rozbehla som sa naspäť ku autu a očami vyhľadala mŕtvu ženu. Problém bol v tom, že tu nikde nebola. Zrútila som sa na kolená. Bože, dávaš mi ťažké skúšky. Hlavu som si zaborila do dlaní. Chcem si ľahnúť a zavrieť oči, snívať nejaký pekný sen. Tento deň chcem mať za sebou. Pocítila som ruku na svojom pleci a zdvihla som pohľad.

„Môžeš prespať u mňa.“ Potiahla som nosom a prikývla. Nechcela som sa trepať domov... autom. Nahlas som prehltla a zamierila za tou horou. Previedol ma cez dom a otvoril dvere do izby. Páchlo to tu starinou. Nakrčila som nos a snažila sa čo najmenej dýchať.

„Problém?“ spýtal sa. Čo som mu mala povedať, že je to problém? Že nemôžem dýchať? Že túto izbu už najmenej rok nikto poriadne nevetral a nevyhnal odtiaľto pach jeho možno mamy?

„Nie,“ zaklamala som a zabuchla mu dvere pred nosom. Zamkla som a otvorila som okno dokorán. Nepomohlo to, len čo som sem pustila zimu. Zabuchla som a na svoju nechuť sa zahrabala do perín. Zavrela som oči a aj cez smutné obrazy, ktoré sa mi formovali pred očami som sa snažila zaspať. Bolo to ťažké. Hovorí sa, že čím je človek viac vyčerpaný, tým ťažšie sa mu zaspáva. Možno to je pravda, pretože ja som odrazu únavu ani trochu necítila. To čo som však cítila bola bolesť nahromadená v mojom hrudníku. Povolila som novému prúdu sĺz a potichu sa rozplakala do vankúša. Stáva sa zo mňa troska.

Rozprávač

Shine zaspala bezsenným spánkom. I keď jej oči naďalej ronili slzy, pocítila úľavu. Konečne mohla spať.

Medzitým sedeli v obývačke dve bytosti. Hope a Kuwe, si plánovali, kde prenesú Shine tak, aby im cez deň neušla. Nemohli predsa ostať v tomto dome. Shine by sa mohla cez deň nerušene vytratiť, kým by sa oni skrývali pred slnečnými lúčmi.

„V lese je jedna stará rozpadajúca sa kaplnka. Nebol by problém zahádzať vchod skalami. Okno je tam len jedno... strešné.“ Navrhla Hope, myslela si, že je to dobrý nápad.

„Je to ďaleko?“

„Nie, len kúsok do kopca a potom po starej zarastenej cestičke.“ Vysvetľovala Kuwemu.

„Mysli na čas, stihneme to do úsvitu?“

„Som povedala, že to nie je ďaleko!“ Hope naozaj strácala trpezlivosť, určite by si vystačila aj bez neho, len ju obmedzuje v práci. Musela uznať, že niekedy mu to myslí, ale práve v tejto chvíli ho mala chuť rozštvrtiť. Kuwe zdvihol obranne ruky nad hlavu a postavil sa zo sedačky. Prešiel chodbou a potiahol kľučkou. Uškrnul sa, keď zistil, že je zamknuté. Hlúpe, ľudské mozgy. Nechcelo sa mu s tým piplať a tak vyvalil dvere. Zo začiatku si myslel že to dievča prebudil, ale ona sa len pomrvila. Pricupkala za ním Hope a lišiacky sa usmiala. Konečne, má to čo chce. Prešla ku svojej dcére a pozrela jej do tváre. Nevinnosť sama o sebe. Jej krv musí byť najsladšia z najsladších. Hope si prešla jazykom po vystrčených špicákoch. Mohla by ju hneď vysať, lenže to ona nechcela. Kývla na Kuweho a ten jej dcéru zdvihol do náručia, akoby to bolo pierko. Vyšli z domu a rýchlo prebehli cez cestu do lesa. I keď bola noc, bolo tu minimálne percento nebezpečenstva. Prebehli hlbšie do lesa a zvoľnili tempo. Kopec vystúpili za pár minút a z poklusu prešli do normálneho kroku.

„Kam si dala tú ženu?“ spýtal sa Kuwe.

„Katerine? Vytiahla som ju z popod auta a hodila ju do studne, čo majú vzadu na dvore.“ Odpovedala mu na otázku, ktorá ho zjavne trápila. Kuwe sa rozosmial.

„Naozaj? Ja som tam hodil jej matku.“ Hope to vydesilo i potešilo zároveň. Žeby konečne našla spriaznenú dušu? Človeka, ktorý má podobné zmýšľanie ako ona? Usmiala sa a ruky si vybrala z vreciek na nohaviciach. Prešla pred Kuweho a doslova mu vysekávala cestu tŕnistými kríkmi. Nezniesla by, ak by sa jej dcéra poškrabala. Bola by zohavená. Nad tou predstavou sa Hope otriasla. To nikdy nemôže dopustiť, nikdy. Poslednýkrát odhodila vytrhnutý krík a poobzerala sa po okolí. Už boli na mieste, ale museli sa ubezpečiť, že ich tu ani náhodou nikto neobjaví. Necítila nič, nejaký hlúpy kvitnúci kvet zatienil všetky ostatné vône. Jeho pach bol dokonca taký výrazný, že si Hope kýchla.

„Na zdravie.“ Ozvalo sa jej od chrbta. Vietor sa odrazu divoko rozfúkal a nad hlavami im zahrmelo. Musia si pohnúť. Hope rýchlo vyvalila staré zhnité dvere a z lavičky na kraji kaplnky zmietla špinavý prach.

„Polož ju tu. My sa musíme postarať ešte o dvere.“ Kuwe položil Shine na spráchnivenú lavičku a vyšiel z kaplnky nasledovaný Hope. Dvere sa neobťažovali dať späť a rovno nosili ťažké kamene, ktoré ležali za kaplnkou. Trvalo im to dosť dlhú chvíľu, ani nevnímali, kedy začalo a prestalo pršať. Keď dvere zatarasili, Hope sa usmiala. Už jej nebude môcť Shine ujsť, je lapená v pasci. Mala chuť diabolsky sa zasmiať, ale pohľad na oblohu, ktorá trčala medzi stromami ju znepokojil. Brieždenie.

6. kapitola - Zhrnutie - 8. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 7. kapitola: