OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 8. kapitola

11.06.2011 (12:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 910×

8. kapitola - Mami!

Zhlboka som zívla a chcela sa prevrátiť na druhý bok, lenže zabránila mi  v tom stena, tak som sa zrútila na mäkkú zem. Kde som? Otvorila som oči a poobzerala sa. Sedela som na machu prerastajúceho vysokou, sčasti uschnutou trávou. Bola to maličká miestnosť, z jednej strany sa na mňa sypali obrovské balvany a na tej druhej bol zničený kríž. Jedno rameno, držiace len na kúsku dreva, mu smutne padalo pozdĺž „tela“. Pod rozpadnutým krížom bol stuhnutý vosk zo sviečok, ktoré už boli zhorené. V rohoch miestnosti rástli malé stromčeky, asi liesky. Vedľa mňa bola úzka lavička, pritlačená k stene a naproti mne stála druhá, už len na jednej nohe. Strecha vyzerala, akoby mala každú chvíľu spadnúť a v ruinách ma pochovať zaživa. Kúsok pod ňou bolo malé okno, presne by som sa cezeň zmestila. Lenže ako sa k nemu dostať.

Vyhupla som sa na nohy a hneď sa mi zakrútila hlava. Olizla som si vyschnuté pery a rýchlo si sadla. Začal ma tlačiť močový mechúr. Kedy som bola naposledy na záchode? Prinajmenšom netuším. Prekrížila som si nohy a poobzerala sa po okolí. Kde by som mohla vykonať svoju potrebu? Trpko som zatvorila oči a rozbehla sa do najbližšieho kúta. Trasúcimi rukami som si rozopla opasok, gombík a nakoniec zips. Rifle a nohavičky som si stiahla dole a čupla si. Konečne. Siahla som do vrecka mikiny a vytiahla vreckovku.

Obliekla som sa a pustila sa to tu dôkladne prehľadať. Prešla som ku kope balvanov a zohla sa ku jednému. Vydýchla som, uchopila balvan a pokúsila sa ho zdvihnúť. Nepohla som s ním ani o centimeter alebo lepšie, ani o milimeter. Chytila som sa za chrbát, pretože pri mojom pokuse vystrieť sa ma seklo v krížoch. Chvíľu som zotrvala a potom sa prudko vystrela. Hlasno som vzdychla a vtáčik, ktorý sedel v okne odletel. Konečne, bolesť sa rozhodla odletieť za ním. Mala by som zistiť, koľko je hodín. Siahla som do vrecka nohavíc, ale mobil tam nebol. Dopekla, veď včera som ho zahodila... No, aj tak by bol vybitý.

V tej chvíli sa mi vybavil včerajšok. Do očí mi vyhŕkli slzy, ale potom som si zásadne prikázala nemyslieť na to, veď to môžem vyriešiť neskôr.

Po dokonalom obhliadnutí miestnosti plnej pavúkov, z ktorých mám mimochodom fóbiu, som konečne našla niečo pre svoju bezpečnosť. Bol to asi pol metra dlhý,  dosť hrubý úlomok z kríža. V tejto dobe plnej upírov ste sa bez kolíka, cesnaku, či svätenej vody nemohli ani pohnúť. Teraz som sa cítila aspoň trochu chránená, i keď neviem, či by som stihla nejakého upíra zabiť. Podľa niektorých ľudí mám totiž dosť pomalé reflexy. A nemyslím, že po mojej smrti by mi ten kolík vyskočil z ruky a zabodol sa do upíra, čo ma zabil. Takže prakticky mi asi na nič nie je.

Nemohla som si pomôcť a snažila som sa vymyslieť nejaký plán, ako sa dostať k tomu strešnému oknu. Pre začiatok by som sa mala upokojiť. Potom by som mohla nájsť nejaké menšie skaly a nanosiť ich pod okno. Na záver vyliezť do okna skočiť dole a utekať kadeľahšie.

Moje záchytné body sa mi zdali byť celkom v pohode, a tak

som sa snažila o to prvé. Upokojiť sa. Nebolo to veľmi jednoduché, keďže som trčala v rozpadnutej kaplnke, bez jedla, vody a ani prinajmenšom netuším, ako som sa sem dostala. Jedine, že by som mala schopnosť teleportovať sa v spánku. A prečo nie, keď existujú upíri, ktorých existenciu som pred viac ako dvoma rokmi popierala, prečo by nemohli existovať i čarodejníci?

Totálna somarina. Áno, je síce pravda, že niektorí ľudia vraj majú nadprirodzené schopnosti a vedia ovládať mágiu, ale je to podložené? Lenže, keď nad tým takto uvažujem, ani upíri nikdy neboli vedecky podložení a sú tu. To si teraz rovno môžem myslieť, že v lese stretnem elfov, víly, trpaslíkov. Na nebi uvidím anjelov a tých divných koňov s krídlami. Teoreticky by som mohla vidieť aj čertov a rovno môžem stretnúť Boha. Celé je to akosi padnuté na hlavu.

Celé moje citové rozpoloženie v tejto chvíli dokázalo charakterizovať  jedno slovo, zmätenosť. Nebola som si istá vôbec ničím, dokonca ani sama sebou. Moje zmýšľanie sa sústreďovalo hlavne nato, ako som sa sem dostala. Možno ma trápilo aj to, že ani tými najmenšími skalami som nepohla, lenže môj mozog to zatlačil do ústrania.

Ak by ma sem niekto preniesol, niečo by som musela cítiť. Určite by som sa aspoň na stotinu sekundy prebrala. Alebo nie? Nikdy sa mi nestalo, že by som spávala tvrdo, i ten najtichší zvuk ma dokázal prebudiť a zrazu nič?

Všetko sa mi zlialo do jedného obrovského lievika. Čarodejnice, víly, škriatkovia, hlad, spánok, smäd a upíri. Ako mám nájsť východ z takého rozsiahleho labyrintu?

Ochladilo sa. Príliš som to nepociťovala, pretože som bola teplo oblečená, lenže chladný vzduch, ktorý som vdychovala, musel zmeniť svoju teplotu len nedávno. Veď pred chvíľou som sa metala v prúdoch svojho potu a teraz som sa cítila v pohode. Nebolo mi ani horúco, ani zima. Teplota sa mi celkom vyvážila, i tak som sa triasla.

Stmievalo sa. Miestnosť naplnilo nepríjemné šero a za oknom sa kúdolila mliečna hmla. Ani som si nevšimla, ako rýchlo tento deň ubehol. Hlad a smäd mi statočne spaľovali vnútro, ale ešte som to prežila. Sedela som schúlená na tej jedinej stojacej lavičke a v ruke som tuho zvierala úlomok z kríža, môj jediný kolík, moju jedinú zbraň proti upírom.

Majú vlastne upíri moc a silu vojsť do kaplnky? Je to pol napol, teda aspoň podľa mňa. Prečo? Lebo spávajú v hroboch, ak je to pravda. A cintoríny sú predsa sväté miesta, lenže ako na nich môžu pokojne spať, keď nie sú božie bytosti a napríklad do kostola nevojdú? Je nejaký rozdiel medzi cintorínom a touto rozpadnutou kaplnkou? Minimálny, takže teoreticky si pre mňa môžu prísť. Desivé, ale až príliš reálne. Ak som jediný žijúci človek v okolí, istotne sa pokúsia o to, dostať ma na večeru. Bŕŕ. Nechápem ako niekto mohlo stvoriť také monštrá. Nemajú ani najmenšiu štipku citu, radi spôsobujú bolesť ľuďom a pijú krv, to jediné v tejto dobe tak vzácne. Nikdy by som sa neznížila k tomu, zabiť nejakého nevinného človeka len pre svoju neskrotnú potrebu. Vlastne... Nikdy by som sa neznížila k tomu, aby som žila ako upír. Radšej by som sa vlastnoručne popravila skokom do jasného slnka a zhorela zaživa.

Pesnička trochu odveci ( kvôli slovám), ale písala som pri nej tieto riadky, má taký správny nádych.

Niečo som začula. Jemné kroky dopadajúce na vlhkú hlinu pod oknom a zrazu sa niečo do neho vyhuplo. Naivne som si chcela myslieť, že to bola mačka, lenže vedela som, že to tak nie je.

„Hope?“ spýtala som sa. Len to jediné slovo stačilo nato, aby som pochopila, ako som sa sem dostala. Ten černoch musel mať nejakú dohodu s mojou matkou... Ako sa mi to slovo hnusí. K lavičke hodila igelitovú tašku.

„Priniesla som ti nejaké jedlo a vodu.“ Jej hlas bez emócií mi udrel do uší ako hlasný zvon. Vrhla som sa na tašku a vytiahla z nej rožok a šunku. Pustila som sa do toho a ani som sa nenazdala, dojedala som tretí rožok. Vytiahla som vodu a tým uspokojila moje suché hrdlo. Zavrela som fľašu a doslova som zmrzla na mieste. Nedôverčivo som zdvihla pohľad k Hope a privrela som oči.

„Keby som ťa chcela zabiť, načo by som to celé robila? Mohla si byť mŕtva už dávno,“ povedala s nezáujmom a stále sa hrala s nechtami na rukách. Vyprskla som od znechutenia a vyskočila od jedla. Pozornosť presunula len na mňa.

„Mala by si sa mi odvďačiť zato, že som ťa vytiahla z prachu. Chcem tvoju krv.“

„Čo?!“ skríkla som s panikou a zároveň nepochopením v hlase.

„Daj mi tvoju krv a ja ťa premením, už sa nebudeš musieť znižovať k bytiu s ľudskou rasou, budeš mať moc, budeš nadradená a oni budú len potrava, niečo, čoho je stále dosť.“

„Ty si šialená,“ zašepkala som a snažila som sa opätovne uchopiť svoj kolík, ktorý som znenazdajky pustila.

„Ja?“ nadvihla obočie a priblížila sa ku mne na vzdialenosť mojej ruky.

„Mala by si si dávať pozor na to, čo hovoríš, maličká,“ zašepkala a očami sa presunula ku kolíku. Uškrnula sa a prešla do opačnej strany miestnosti. Zrazu sa otočila a... Nocou sa ozval môj výkrik. Pevne ma držala za vlasy a vliekla po zemi. Po lícach mi začali tiecť horké slzy. A vtedy mnou prešla pravda, tak krutá a ubližujúca. V tej bytosti, ktorá sa týčila nado mnou nie je nič z mojej matky, ani to najmenšie. Ona je mŕtva, celú ju ovládol ten hnusný tvor.

„Prosím, pusti ma.“ Zaplakala som, tá bytosť sa zasmiala, nič iné nedokázala. Zrazu zastala, vyzeralo to tak, že ma konečne pustí. Lenže moje vlasy potiahla ešte silnejšie a zrazu som bola voľná. Ovial ma vánok a ja som narazila do tvrdej steny. Podoprela som sa rukami, že sa postavím, ale opäť som spadal do trávy.

„Chcela si sa hrať, tu to máš.“ Jej hlas bol tvrdý, bez štipky citu. Chytila som sa za temeno hlavy a prešla si vlasmi. Ruku som si dala pred oči a opäť som vzlykla. Na dlani som mala krv a chumáče mojich vlasov.

„Ty sviňa!“ vykríkla som a pod náporom hnevu som sa konečne postavila na nohy. „To, že si mi zavraždila mamu, by som prežila, ale to, že sa so mnou zahrávaš, už prekračuje hranice. Choď si strašiť inam a mňa už nechaj na pokoji, psychopatka!“ Ledva som dokončila vetu, Hope ma držala pod hrdlom a tvrdo ma pritlačila k stene.

„Ty odporné šteňa, čo si to dovoľuješ,“ povedala pokojným hlasom a rukou ešte viac zatlačila.

„Nemôžem dýchať,“ povedala som rýchlo ešte predtým, než ma pohltila tma.

Zamrkala som a rozhliadla sa. Hope stála predo mnou s úškľabkom na tvári.

„Ako sa cítiš? Myslím, že nie veľmi dobre. Cítiš tu bolesť na krku? To len ja! Áno, ja.  Pozri sa na zápästie, vidíš tie dve ranky? Opäť ja. A to pulzovanie krvi na tvojej hlave? Ja! Ešte stále máš pocit, že si niečo viac? Ale ty nie si, si nula, ktorá nedokáže nič.“ Prehltla som a neodtŕhala zrak od raniek na mojej ruke.

„Kým si spala, mohla som ťa premeniť, lenže to by som si neodpustila. Musím myslieť na plán, vychádza skvele. Ešte máme dosť času nato, aby sme sa hrali, si šťastná?“ vravela jedno cez druhé.

„Čo to trepeš?“ Prebodla ma pohľadom a sadla si mi ku členkom.

„Nemôžem ťa premeniť, ešte som sľúbila tvoju krv.“

„A čo ten plán?“ chcela som natiahnuť čas a trocha ju upokojiť. Nech mám väčšiu šancu na prežitie.

„Môj plán? Och, ten bol skvelý, nie? Najprv som ťa chcela psychicky zdeptať. Začínalo to tak, že som ťa sledovala. Potom som sa ti nechtiac odhalila a zistila som, že už ťa nevystraším tak, ako som chcela. Našťastie som stretla Kuweho, ten mi pomohol. Musela som zabiť Kate a potom som ju hodila pod tvoje auto. Však si sa bála? Malo to presne ten účinok, aký som chcela. A keď si ju tam potom nenašla, išla som sa od smiechu zadusiť. Teraz sa s teba budem chvíľu živiť a potom ti dám napiť sa zo svojej krvi a premením ťa. Si šťastná?“

Zatočila sa mi hlava a opäť som omdlela.

Hope sa skláňala nad mojou tvárou a niečo si nezrozumiteľne mrmlala. Vlasmi ma šteklila po tvári a zápästia mi držala v rukách. Odrazu otvorila oči a pozrela sa do tých mojich. Na malú sekundu v nich mala červený záblesk, ktorý hneď nato vystriedala čierna tma.

„Musíme sa skryť,“ zaskučala a pomohla mi na nohy.

„Prečo?“ Pustila ma a začala pobehovať po miestnosti a nervózne sa obzerala.

„On si ma nájde, ty už nie si panna a ja som mu sľúbila tvoju krv, panenskú krv. A on chce pomstu, chce ma zabiť. Nájde ma a rozštvrtí. Povedal, že budem trpieť, že už nikdy nepocítim sladkú chuť krvi na jazyku, jej vôňu v nose. On ma bude týrať, musím ujsť. Povedal, že za chvíľu bude tu a chytí ma do horúcej náruče. A prenesie ma tam, kde budeme sami. On mi ublíži.“ Zmätene pokývala hlavou a pohľadom zastala v mojej tvári.

„To ty za to môžeš!“ vykríkla a hnala sa ku mne.

„Keby si bola panna, nič by sa mi nestalo! Zradila si ma!“

Rýchlo som uchytila kolík do ruky a keď na mňa skočila, vystrela som ruku pred seba. Zavrela som oči a tvár odvrátila preč. Miestnosťou sa ozvalo zaskučanie. Trafila som, zaradovala som sa. Jej tvár skrivila bolesť. Oči jej pomaly pohasínali, ale stále v nej žiarila dychtivosť po živote. Kolík mala zabodnutý v bruchu. Vytiahla som ho. Na sekundu sa usmiala a keď som sa ním opäť zahnala, zdesila sa. Drevo ľahko prešlo hrudníkom a trafilo srdce. Oči jej zmenili farbu na starú nezábudkovo modrú. Videla som v nich úsmev a perami nepatrne pohla.

„Ďakujem, dcérka,“ povedala a jej telo sa zrútilo k zemi.

„Mami...“ Po lícach mi začali stekať nové slzy. Padali na telo môjmu najbližšiemu človeku.

„Mami!“ zakričala som najviac ako som mohla a zrútila sa k jej telu. Chytila som jej chladnú ruku a pobozkala ju do dlane. Prstami som jej prešla cez otvorené oči a naveky ich zavrela.

7. kapitola - Zhrnutie - 9. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 8. kapitola: