OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 15.

14.02.2014 (10:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1034×

Časť 15.

Sedela za stolom a nervózne klopkala prstami po doske. Jediný dôvod, prečo ju pustili ďalej bolo, že sa Steve za ňu prihovoril. Tonyho zatkli len pred niekoľkými hodinami – popravde ani nevnímala čas, bola tak vyvedená z mieri, že sa jej zdalo, akoby hodiny zastali – no mala zároveň dojem, že je to už celá večnosť. Tá rozpoltenosť a zúfalstvo boli frustrujúce a keby mohla, kričala by. Vrieskala, robila čokoľvek, len aby si uľavila, ale musela sa držať. Nie kvôli sebe, ale kvôli Tonymu.

Po chvíľke sa otvorili dvere a v nich sa zjavili dvaja policajti, sprevádzajúci zeleno okého bruneta so spútanými rukami. Zahanbene sklopil oči, keď si všimol Sam a klesol na stoličku oproti.

„Päť minút,“ vyhlásil tvrdo jeden z policajtov a obaja odišli z miestnosti.

Sam s Tonym osameli a aj keď mu toho chcela veľa povedať a tiež mala nespočetné množstvo otázok, zostala potichu a len na neho hľadela. Obzeral sa dookola a bol viditeľne nervózny a plný rozpakov. Nohou mykal, akoby dostal tik a okato sa vyhýbal pohľadu na Sam.

„Je mi to ľúto,“ šepla odrazu, neuvedomujúc si, že sa chystá prehovoriť.

Prekvapene na ňu vzhliadol, s jasným nepochopením, odrážajúcim sa v jeho tvári. „Čo ako?“ spýtal sa, celý nesvoj a zaprel sa o stôl, pričom sa naklonil mierne k Sam.

Z jeho náhlej prílišnej blízkosti ju striaslo, ale zachovala pokoj a snažila sa neoddať panike. „To, že si tu,“ prehodila len a mierne mykla rukou.

Povzdychol si a deprimovane sa rozvalil na stoličke. Pomykal spútanými rukami a pokrútil hlavou. „Ty za to nemôžeš,“ povedal a na jeho hlase bolo počuť, že to myslí vážne, ale Sam v kútiku duše vedela, že iba ona je na vine.

„Môžem,“ oponovala svojhlavo a na dôraz ešte prikývla. „Stavím čokoľvek, že ten anonymný typ pochádzal od Masona. Ale sľubujem ti, že prídem na spôsob, ako ťa z toho dostať,“ hovorila smrteľne vážnym tónom. Celé telo jej brnelo a keď si všimla Tonyho zamračený pohľad, zháčila sa.

„Nič nerob,“ prikázal zostra a zaťal čeľusť, ako ním lomcovali nervy a nepokoj. Nechcel, aby sa vystavovala nebezpečenstvu a vonkoncom nie kvôli nemu.

Mason bol ten najväčší sviniar, akého mal za svoj život tú česť stretnúť a nechcel ani pomyslieť na to, čo všetko by jej bol schopný urobiť.

Sam však mala na veci iný názor a ďalej si trvala na svojom. „Ak by si sa so mnou nezaplietol, nebol by si tu. Je mojou povinnosťou dostať ťa odtiaľto,“ povedala a Tony sa uškrnul, čo celkom nepochopila. Stiahla obočie a čakala, čo povie, ale dlhých pár sekúnd sa nemal k slovu.

„Takže sme sa zaplietli?“ spýtal sa, aby sa uistil a Sam očervenela, keď si uvedomila, ako to asi mohol pochopiť.

Rukami si podoprela bradu, pretože nevedela, čo iné s nimi robiť a mykla plecom. „Tak, sme dobrí priatelia a...“ habkala, ako sa z toho snažila vyhovoriť, ale červeň, ktorá jej zaliala hádam celé telo, ju prezradila.

Tony nezbedne vydvihol jeden kútik dohora a znova sa predklonil smerom k nej. „Takže priatelia,“ zopakoval pomaly, akoby nad tým premýšľal.

Sam si vedela predstaviť, čo mu asi behá hlavou a tiež je prišlo reálne, že jeho myšlienkové pochody sa v mnohom podobajú tým jej, ale nemala náladu sa tým zapodievať. Nie, keď sedí za mrežami a ešte k tomu nespravodlivo.

„Dostanem ťa odtiaľto,“ vyhlásila po niekoľkýkrát a rukou jemne tresla po stole.

Tony sa len zaškľabil a zhlboka nasal vzduch do pľúc, kým jej odpovedal. „Nemajú žiadne dôkazy. Môj právnik mi oznámil, že ma nesmú väzniť viac, ako dvadsaťštyri hodín. Teda ak nevznesú trestné oznámenie, ale na to potrebujú dôkazy a tie neexistujú,“ hovoril pomaly a zreteľne. Potreboval, aby to pochopila a aby prestala čo i len uvažovať nad vystavovaním seba samej akémukoľvek riziku. On si nezaslúžil nič... nič dobré. Po tom všetkom zlom, čo kedy urobil, by mal trpieť a odpykať si svoj trest za vraždu rodičov.

Tak sa na to vždy pozeral a zrejme do konca života svoj pohľad na vec nezmení. On strhol volant, kvôli nemu sa auto prevrátilo a kvôli tomu zomreli jeho rodičia. Nech nad tým akokoľvek uvažoval, bol vinný. Aj jeho teta to tak vzala. Naposledy s ním prehovorila na pohrebe, aj to ho len opľula a vynadala mu.

Zostal mu len Cesare, s ktorým nikdy nemal najvrelšie vzťahy a vždy sa mu ako dieťa vyhýbal. Irónia osudu – práve ten zatrpknutý a netolerantný muž, ktorý nenávidel celý svet, mu podal pomocnú ruku, keď sa mu všetci otočili chrbtom. A celkom oprávnene.

„A čo ak niečo nájdu?“ nástojila tvrdohlavo na svojom a nedočkavo ho prebodávala hnedými očami.

Pri pohľade na ne mu napadlo, že sú to zrejme tie najkrajšie oči, do akých kedy hľadel, ale zahryzol si do jazyka a chcel odpovedať, ale v tom sa otvorili dvere a policajti sa vrútili dnu, aby ho odviedli do cely.

„Nič nerob!“ prikázal jej, keď ho bez najmenších problémov vytiahli na nohy a vliekli preč.

Sam zostala sedieť na sedačke ako prikovaná a s naširoko roztvorenými očami pozerala na miesto, kde jej Tony zmizol z dohľadu. V hrdle jej navrela podivná hrča a chcela  sa rozbehnúť za ním – doslova sa jej triasli končatiny po potrebe utekať a objať ho, ale nemohla. Vedela, že nemôže a tak len zostala na mieste a snažila sa vyrovnane dýchať. Vnútro sa jej nepríjemne sťahovalo a nadobudla pocit, akoby sa jej do pľúc nedostával dostatok kyslíka. Zo všetkých síl premáhala slzy a roztrasenými rukami si zašla do vlasov.

„Si okej?“ ozvalo sa za ňou náhle, až od šoku nadskočila a otočila sa na Steva, postávajúceho vo dverách. Venoval jej starostlivý úsmev a urobil pár krokov smerom k nej.

Zamietavo zavrtela hlavou. „Všetko je moja vina,“ vyhlásila a bolesť, ktorá jej preletela celým telom bola dostatočným dôkazom, že to tak je.

Tá bolesť bola spôsobená vedomím, že na jej pleciach to všetko visí. Jessieho problémy, jeho odlúčenie do Diany, mamina smrť, Tonyho zatknutie... a tak by mohla vymenovávať do nekonečna, až by jej z toho naozaj preskočilo.

„Takto to nesmieš brať,“ povedal a naznačil jej, aby ho nasledovala.

Vyšli spolu na chodbu a Steve podal Sam jej kabelku s mobilom. Nesmela si so sebou vziať nič, ani len sponku do vlasov – zbytočné opatrenia. Tony by nikdy vedome neublížil ani muche, i keď on sa považuje za monštrum. Mohla mu to vyčítať z očí, ktoré boli doslova preplnené seba nenávisťou, keď hovoril o tom inkriminovanom dni.

Rozhodla sa, že nad tým radšej nebude uvažovať a vytočila Jessieho číslo. Steve ju však zastavil a pokrútil hlavou.

„Diana dnes prišla. Volal som s Tiff a vraj sa Jessie hrabal domov, tak ho pustila,“ oznámil jej a na tvári mu ihral drobný, ale zato riadne oslnivý úsmev.

Sam teda telefón strčila do vačku. Nechcela ho otravovať svojimi večnými problémami, hlavne nie v momente, kedy bol skutočne šťastný, keďže mal pri sebe to dievča. Sam nikdy nepochopila, čo ho na nej tak priťahovalo, prečo bol doslova vo vytržení, keď sa jednalo o jej osobu. Ale možno, keď ju lepšie spozná, tak to chápať bude. Vlastne je to aj jedno. Ak je ona tým, čo robí jej brata šťastným, tak nemá zmysel, aby to riešila. Je načase, aby ho nechala žiť svoj život a ona sa postavila na svoje nohy. Bolo nemysliteľné, aby jej večne stál za zadkom a kontroloval každý jej krok.

„Viete niečo o Masonovi?“ spýtala sa Sam, keď zastala asi meter od východu z policajnej stanice.

Steve sa zatváril ľútostivo, čo jej bolo dostatočnou odpoveďou. „Žiaľ nie. Robíme, čo môžeme, Sam. Prisahám, že ho dostaneme.“ V jeho hlase začula niečo, čo jej dodalo na pokoji a len prikývla a otočila sa na odchod, keď si ešte na niečo spomenula.

„A čo Tonyho strýko?“ Ani nevedela, prečo sa na toho starého hundroša pýta, ale čosi v nej jej nedovoľovalo, aby k nemu cítila nenávisť, či čosi tomu podobné.

Sympatizovala s ním, aj keď on by sa zrejme radšej zavrel do plynovej komory, než by s ňou komunikoval normálnym tónom, bez toho, aby ju aspoň stokrát urazil. Ale čím viac ju zhadzoval, tým menej jej prekážal – čo bolo samé o sebe hlúpe.

„Pred nejakým časom odišiel spolu s Tonyho právnikom, ale sľúbil, že sa ešte vráti,“ prehodil. „Neboj, zajtra ho pustia. Nič na neho nemajú,“ dodal a povzbudzujúco sa usmial.

Sam mu úsmev strnulo opätovala a zatlačila sklené dvere. Vyšla von, kde už panovala tma a na nebi jasne žiarili hviezdy. Vybrala sa krížom cez parkovisko, pretože auto mala niekde na druhej strane.

Ako tak postupoval, prepadol ju divný pocit a zrýchlila. Nakoniec takmer až bežala a keď zastala pri aute, stuhnuto sa oň oprela a pokúšala sa upokojiť rozbúrené nervy. Nikdy, hádam za celý svoj život, nemala taký zvláštny pocit, ako v tom momente. Ako keby ju z tieňov niekto sledoval, číhal na ňu a len čakal na príležitosť. Ak doteraz nebola bláznivá, tak sa to isto pomaly zmení. A možno rýchlejšie než pomaly.

Sama nad sebou pokrútila hlavou a kľúč, ktorý zvierala v roztrasenej ruke, sa snažila vopchať do dierky. Vtom ju niekto zdrapil zozadu a ťahal preč. Chcela kričať, bolo to skoro automatické, ale osoba za ňou to čakala a pritlačila jej svoju veľkú ruku na ústa, čím jej zabránila vo vydávaní akýchkoľvek zvukov.

„Ani slovo, inak ťa zabijem,“ pošepol jej hrozivým hlasom do ucha, až jej telom prešla nepríjemná vlna mrazenia a prikývla, že rozumie.

Odtrhol ju od seba a jediným rýchlym pohybom ju sotil do stromu. Silno sa udrela a zasyčala. Do očí sa jej nahrnuli slzy a zo všetkých síl sa ich pokúšala zahnať. Hlavne preto, že ich nechcela pustiť von pred ním. To si radšej vydlabe oči.

„Mason,“ oslovila ho, ale len kvôli tomu, aby sa uistila, že je schopná zo seba vydať aspoň hlásku.

Bola viditeľne otrasená, na čom sa Mason dokonale bavil a keď si všimla záblesky v jeho očiach, zdesila sa o čosi viac. Stáli v prítmí, pred policajnou stanicou. Jeden z najhľadanejších zločincov si len tak chodil po svete a robil si, v podstate, čo sa mu zachcelo.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa, keď nejaký čas nič nepovedal, len na ňu pozeral a zjavne si jej strach plnými dúškami vychutnával.

Zdvihla sa jej žlč, až sa takmer povracala, no každý kúsok svojej sily vynaložila na to, aby zostala pokojná. Premýšľala, čo urobiť, aby na nich pritiahla pozornosť, ale zbraň v Masonovej ruke ju odrádzala aj od najmenšieho pohybu, či najtichšieho zvuku.

„Chcel som sa len uistiť,“ odpovedal nezanietene a mykol plecom.

Zamračila sa a nechápavo na neho hľadela. „Nerozumiem ti,“ upozornila ho a Mason sa rozosmial.

„Že budeš okamžite utekať za tým tvojim pajácom,“ prehodil a ležérne sa rukou zaprel do stromu, o ktorý Sam tresol.

Z jeho blízkosti sa jej nepríjemne zatmelo pred očami, no ovládla sa a ruky pevne stisla do pästí. „To ty si poslal ten anonymný typ,“ skonštatovala. Nechcela, aby jej na to odpovedal, bolo to jasné ako facka, ale Mason sa aj tak pustil do svojho výkladu.

„Vieš, že áno?“ odpovedal otázkou a zaškľabil sa. „Je to varovanie a hneď ti aj poviem pred čím!“ zavrčal jej tesne pri tvári, až ju na nose pošteklil jeho dych.

Voňal po vodke a cigaretách, ale opitý nebol. Sam ho poznala dosť dobre a preto vedela odhadnúť, kedy má v krvi viac promile, ako je únosné.

Najskôr si ju obzrel a pozorne skenoval jej tvár. Palcom jej prešiel po brade. Mala chuť sa odtiahnuť, ale nechcela ho provokovať. „Ty si moja a vždy to tak bude,“ vydýchol nakoniec a pohľad na Samin výraz ho doslova potešil.

„Nie, nie som. Nikdy som ani nebola a vonkoncom nikdy nebudem!“ fľochla príliš zostra a na hlase jej bolo jasne počuť hnev a znechutenie. Neobťažovala sa so skrývaním negatívnych pocitov, ktoré voči nemu chovala.

Tvárou mu prebehol tieň, nedokázala rozlúštiť, čo znamenal, ale hneď sa vrátil k svojmu typickému, arogantnému a povýšeneckému ja. „Nepýtal som sa ťa,“ vyštekol na ňu a zatlačil ju viac ku kôre stromu, keď pristúpil ešte bližšie.

Napadlo ju, že by sa najradšej po tom strome vyškriabala hore, len aby sa dostala čo najďalej od jeho osoby. Znechucoval ju, cítila sa pri ňom viac ako mizerne a už len pohľad na neho jej prekrúcal žalúdok. Ako s ním mohla žiť? Ako sa jej láska – ktorá vlastne ani pravou láskou nebola – tak rýchlo a radikálne zmenila na absolútnu nenávisť a opovrhnutie? Pocítila nutkanie napľuť na neho, ale príliš sa bála toho, čo by urobil, ako by reagoval. Nezastaví sa pred ničím. Nikdy.

„Prečo ma radšej nezabiješ? Zavŕšiš tak svoju pomstu, veď o to ti ide,“ povedala temer zúfalo a Mason ju zahriakol.

„Nezabijem ťa,“ oznámil odľahčeným tónom a cmukol na ňu. „To by pre teba bolo príliš jednoduché a ja sa radšej pohrám,“ šepkal a popritom si na ukazovák namotával jeden pramienok jej vlasov.

Mimovoľne sa odtiahla a oblial ju studený pot.

„Tak potom čo chceš?“ vyzvedala nervózne a nechýbalo veľa, aby od nervov začala skackať na mieste.

Mason sa na ňu rozpustene usmial, ale ten úsmev sa neodrážal v jeho očiach, ktoré boli naplnené len nenávisťou, namierenou voči celému svetu. „Smrť je ten ľahší spôsob, na to som už stihol prísť. Pred pár dňami som po tom túžil, vidieť ťa mŕtvu a bezbrannú. Ale potom som na niečo prišiel,“ hovoril zaujato a ani pri tom nemrkol. „Viac ti ublížim, ak ti vezmem, čo máš najradšej a nechám ťa sledovať, ako všetci v tvojom okolí trpia a ty budeš vedieť, že je to tvoja vina. Že všetko, čo sa deje, je na tvojich pleciach. Každá preliata kvapka krvi bude na tvojich rukách a nebudeš s tým môcť nič urobiť.“ Mala pocit, ako keby ju svojimi zelenými očami prevŕtaval až do špiku kostí.

Nepremýšľala, cítila sa prázdno a nedokázala sa ovládať. Jedna vec bola, keď chcel ublížiť jej, ale celkom iné bolo, keď sa chystal zničiť životy nevinných ľudí, ktorí za nič nemôžu. Ktorí sú do toho zapletení kvôli... nej. Mal takú veľkú pravdu, až sa jej z toho zistenia podlomili kolená, ale potrebovala sa udržať na nohách. Potrebovala sa vyventilovať.

Skoro si neuvedomovala čo robí. Proste sa zahnala a pravou rukou mu vylepila. Trhlo ním dozadu a celé tvár mu očervenela. Špeciálne ľavé líce, na ktorom bude mať istotne odtlačok jej ruky.

Najskôr sa mu v tvári mihlo prekvapenie, ktoré bolo v sekunde nahradené hnevom. Urobil krok smerom k nej, zdrapil ju za vlasy, až zakňučala a znova ju tresol o strom. Všetko naokolo sa jej zahmlilo a pár sekúnd trvalo, kým popadla dych. Ale len čo sa spamätala, uštedril jej ďalšiu ranu, ktorá ju odrovnala o niečo viac.

Začula, že čosi hovorí, ale nebola schopná zaregistrovať ani jedno jeho slovo. Keď sa jej podarilo dať dokopy a vyškriabala sa na nohy, uvidela vzďaľujúcu sa siluetu Masona. Nepremýšľala a hneď sa rozbehla späť na políciu. Nedbala na to, že sa cíti, ako keby ju prešiel vlak alebo čosi horšie.

Vtrhla dnu, do osvetlenej, priestrannej haly a obzerala sa dookola. Potrebovala Steva, chcela to povedať jemu, no tiež vedela, že nemá dostatok času.

„Slečna, ste v poriadku?“ spýtala sa jej starostlivo recepčná a Sam sa zarazene otočila na dotyčnú. „Krvácate!“ upozornila ju zhrozene blondína, keď si obzrela jej tvár.

Sam sa na sekundu zarazila a ruku si priložila na ústa. Ucítila čosi teplé a lepkavé a oneskorene jej došlo, že bola v takom šoku, až necítila bolesť. Zaklipkala očami, rozhliadla sa dookola a spanikárila.

„Mason Cooper je tam vonku!“ vybafla na tú ženskú, až sebou dotyčná mykla a vyvalila oči.

„Kto?“ opýtala sa udivene.

Nechýbalo veľa a Sam by vypenila a prinajmenšom tej hlupani otrieskala čosi o hlavu, no vtedy sa tam zjavil... Brandon? Brody? Brad? Nevedela presne, ako sa volá, ale vedela, že robí so Stevom.

„Mason je tam vonku!“ zvreskla, až na seba stiahla pozornosť každej osoby, ktorá sa nachádzala v miestnosti.

Plne si uvedomovala, že je hysterická, ale keď Bradovi – či ako sa, sakra, volal – došli jej slová a automaticky vytiahol zbraň, pričom sa rozutekal von, vedela, že je s nervami v koncoch celkom oprávnene.

Oprela sa o pult a vydýchla si. Cítila na sebe desiatky pohľadov, ale iba jeden ju prinútil zodvihnúť hlavu a opätovať ho. Cesare stál kúsok od vchodu a zaujato na ňu hľadel. Ak by mohla, prepadla by sa pod zem, len aby pred ním ušla. Jeho uštipačné reči boli totiž to posledné, čo v tej chvíli potrebovala.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 15.: