OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 22.

02.03.2014 (22:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 920×

Časť 22.

„Určite je to tu?“ Jessie si ani nebol istý, či to skutočne počul priateľov hlas.

Hľadať Lacey sa vybrali takmer okamžite, no celá cesta mu doslova ušla. Nevnímal nič okolo seba, nevnímal nikoho. Jediné, na čo sa dokázal sústrediť, bola desivá bolesť, ktorá požierala jeho vnútro a ochromovala jeho myseľ, ktorá aj bez toho odmietala spolupracovať.

Vliekol sa ako telo bez duše a Steve si toho všimol hneď. No nijako jeho stav nekomentoval, len na neho občasne vrhol kontrolný pohľad, akoby sa snažil uistiť, že sa ešte nezrútil. Pravdou bolo, že od toho nemal ďaleko a bol emocionálne tak veľmi vyprahnutý, že mu to bolo ukradnuté.

Otvorili dvere do nejakého obytného komplexu a Jessiemu do nosa udrel príšerný smrad. Zamračil sa a samovoľne si pritlačil ruku k nosu, aby to nemusel dýchať. Prekročil akéhosi človeka, ležiaceho na zemi, ktorý bol zjavne pod vplyvom alkoholu. Automaticky nasledoval Steva hore schodmi a len matne si uvedomoval, že si čosi šomre pod nos.

Došli k dverám, ktoré vyzerali, že len-len držia na pántoch a Tony na ne zaklopal. Celý nesvoj sa poobzeral dookola a bol tak bledý, že temer splýval so stenou. Jessiemu ho bolo ľúto, ani vlastne nevedel prečo, ale bolo očividné, že na Sam mu priveľmi záleží.

Po chvíľke im otvorila drobná hnedovláska, ktorú Jessie už dlhé roky nevidel a ani po tom netúžil. Odkedy prvýkrát prišla k nim domov, mal z nej zlý pocit, ktorý sa po každom stretnutí stupňoval. Lenže jeho tvrdohlavá sestrička na nej až príliš lipla.

„Tony,“ zvýskla a chcela sa na neho hodiť, ale výraz jeho tváre ju zastavil. V tom jej pohľad padol na zvyšných dvoch mužov, pričom na Jessieho sa škaredo zamračila.

„Potrebujeme s tebou hovoriť,“ vyhlásil Tony a chcel vojsť dnu, no zastala mu cestu a pokrútila hlavou.

„Ja s vami hovoriť nebudem,“ prehodila nezaujato a už sa chystala znova zatresnúť dvere, ale Steve jej v tom pohotovo zabránil.

Vytiahol svoj odznak a zaškľabil sa na ňu. „Ja si myslím, že áno,“ poznamenal, keď Lacey pri pohľade na znak FBI zbledla. „Ak nie po dobrom, tak po zlom,“ dodal na ujasnenie a jeho hlas nepripúšťal kompromisy.

Lacey najskôr len zostala nemo stáť a prezerala si ich, ako keby ani neverila vlastným očiam. Jessie už začínal strácať trpezlivosť a prvé čo ho napadlo, bolo začať na ňu bliakať, no v tom pravom momente sa spamätala a ustúpila. V duchu si vydýchol, no jeho telo stále zostávalo v hroznom napätí, až sa mu z toho chveli končatiny.

Vošli dnu a Jessie sa poobzeral dookola. Bol znechutený z toho, čo vidí, ale asi bol hlupák, keď si myslel, že tá malá potvora bude žiť aspoň ako-tak na úrovni. Zvraštil nos, pretože v miestnosti panoval zatuchnutý smrad.

„Čakala by som hocikoho, ale nie teba, Jessie,“ povedala jeho smerom a provokatívne si zhrýzla spodnú peru.

Spomínal si, keď sa mu raz vyznala, že sa jej páči. Mala asi pätnásť a v tom čase to bolo skutočne krásne dievča, no v hlave jej chýbalo niekoľko koliesok.

Uškrnul sa nad jej poznámkou a založil si ruky vo vreckách rifieľ. „Neboj sa, nie som nadšený, že ťa vidím a už vonkoncom ma neteší, že som tu!“

Lacey vytiahla obočie a ruky si založila na prsiach, ktoré jej akosi zabudli narásť. „Nezmenil si sa. Stále si rovnako povýšenecký,“ odfrkla a oprela sa o skrinku za sebou.

Steve si všetko so záujmom prezeral a Jessie doslova mohol počuť, ako mu v hlave pracujú kolieska. Určite hneď, ako bude mať čas, nabehne späť s celou jednotkou a dajú to tu do poriadku. Očividne sa to v tom činžiaku hemžilo narkomanmi a inými indivíduami.

„Prečo ste prišli?“ spýtala sa, keď už dlhšiu dobu mlčali.

Tony postával pri dverách a bolo na ňom jasne vidieť, že by najradšej ušiel. Ale jeho túžba nájsť Sam bola silnejšia, ako nenávisť k Lacey.

„Kvôli Masonovi,“ odvetil Steve a zastal očami na Lacey, ktorá sa zatvárila nechápavo.

„Cooperovi?“ spýtala sa hlúpo a stiahla obočie, ako jej svitlo.

Zahryzla si zvnútra do líca a nohou nervózne mykala. S tým idiotom dobré vzťahy nemali, no keď mal problém, týkajúci sa Sam, zvykol prísť za ňou a obyčajne ju aj vtiahol do nejakých sračiek, v ktorých lietal.

„Čo o ňom vieš?“ položil jej Steve tú najjednoduchšiu otázku a zaujal postoj, ktorý prinútil k rešpektu aj Jessieho.

Ten chlap si vedel vynútiť úctu a rozhodne mal v sebe akúsi iskru, ktorá dokázala s ľuďmi narobiť hotové divy.

Lacey sa najskôr k odpovedi nemala a určite nevyzerala, že by sa chystala začať spolupracovať. „Že ho hľadáte,“ pípla. „Ale tu nie je,“ zvolala ešte a vyvaľovala oči na Steva takým spôsobom, až sa Jessie bál, že jej vypadnú z jamiek.

Steve si prikývol, viac-menej sám pre seba a Jessie si všimol, že mu mierne zacukali kútiky pier. „Dobre,“ šepol do ticha, ktoré naokolo panovala a občasne bolo prerušené zvukom áut a krokmi, ktoré sa k nim niesli z chodby.

Jessie si ani nedokázal predstaviť, že by žil na mieste, ako tamto. Zrejme by sa hanbil sám pred sebou, lenže on mal v sebe, na rozdiel od Lacey, pud sebazáchovy. Ani zvieratá by nežili v takej špine.

„Ako som spomínal predtým, keď to nepôjde po dobrom, pôjde to po zlom,“ zopakoval až hrozivo pokojne policajt a Lacey sa stiahla.

„Vyhrážate sa mi?“ chcela vedieť, no odvaha ju akosi opúšťala a až príliš dobre si to uvedomovala.

Steve zavrtel hlavou. „Nie, upozorňujem ťa.“

Jessie sa musel veľmi ovládať, aby sa nerozosmial nad Laceyným výrazom tváre. Ak by mohla, hneď na mieste by sa prepadla pod zem.

Povzdychla si a na pár sekúnd stisla pery k sebe. Steve sa už nadychoval, aby jej niečo povedal, ale v tom prehovorila. „Čo chcete? Ja s ním nič nemám. Občas ho stretnem, ale to je všetko,“ bránila sa a rukami sa objala.

Podlaha za Jessiem zavŕzgala a on sa otočil na Tonyho, ktorý prešľapoval na mieste. Venoval mu jeden povzbudzujúci pohľad – aj keď on sám by tiež nejaký potreboval – a Tony sa vďačne usmial, aj keď ho ten úsmev stál všetko sebazaprenie.

„Kvôli čomu si sa s ním stretávala?“ vyzvedal Steve a Jessie sa napäl, lebo odpoveď mu bola viac ako jasná.

Mason bol psychicky narušený, o tom nebolo pochýb a pre niečo sa príliš naviazal na Sam. Jessieho desilo, čo všetko by jej mohol urobiť, ak by pochopil – skutočne pochopil –, že Sam ho nenávidí.

„Chcel nejaké informácie o Sam a Tonym,“ vyšla s pravdou von a Steve sa zatváril vcelku spokojne.

„Aké? Dala si mu ich?“ Na to, aký hlboký bol jeho vzťah s Jessiem a Sam bol príliš rozvážny. Jessie, nech je akýkoľvek, by to nedokázal. Zrejme by na ňu vrieskal, myksoval s ňou, čokoľvek, len aby ju donútil čo najrýchlejšie povedať všetko, čo vie.

Lacey kmitala očami po celej miestnosti, ale pohľadu na nich troch sa zámerne vyhýbala. „Chcel vedieť, kto je Tony, čo o ňom viem a aký vzťah má so Sam. Povedala som mu, čo som vedela. Ak by som nespolupracovala, zabil by ma!“

Steve si vymenil rýchli pohľad s blondiakom, kým jej položil ďalšiu otázku. „Povedal ti, aké má so Sam plány?“ Jeho hlas bol každou chvíľou zaujatejší o niečo viac, aj keď rozvaha v ňom stále zostávala.

On bol vlastne jediný, kto nezačal šalieť. Pán Stretton sa zrútil a Jessie od neho ani nechcel odísť – čo bolo divné samé o sebe –, ale zostala s ním Diana a keďže jej plne dôveroval, šiel so Stevom. Medzi dverami začul, ako Diana volá Nicolasovi a naliehavo ho prosí, aby prišli. Hovorila v množnom čísle, takže myslela aj na Tiff a to ho mierne upokojilo. Postarajú sa o jeho otca a najmä o jeho čiernookého anjela.

„Nespovedá sa mi,“ fľochla a neprestajne si hrýzla do pier, až jej celé očerveneli.

„Ale niečo ti povedať musel,“ naliehal Steve a Lacey neoblomne vrtela hlavou.

„Nepovedal mi nič,“ trvala si na svojom, no Jessiemu bolo jasné, že klame.

Uhýbala pohľadom, bola nervózna a dostala tik do pravého oka. Už ju tak viackrát videl, ešte za čias jej puberty a vždy vtedy klamala. Ale on mal na klamárov nos a bol dobrý vyjednávač. Vlastne bol vynikajúci a preto sa do toho vložil. „Ak nám nedáš nejaké osožné informácie, postarám sa o to, že skončíš za mrežami a tam sa veru k žiadnym drogám a ani k alkoholu nedostaneš,“ povedal a samého ho prekvapilo, ako vyrovnane znie.

Celé jeho vnútro sa točilo, akoby bol na centrifúge a v hlave mal doslova guláš. No pre Sam sa musel snažiť. Musel premôcť nutkanie rozplakať sa a prinajmenšom si niekde otrieskať hlavu.

Lacey bojovne vystrčila bradu a naštvane na Jessieho zazrela. „A za čo ma dáš akože zavrieť?“

Jessiemu sa na tvári rozlial úsmev plný presladenej falošnosti. „Napríklad za drogy. Je to trestný čin, pokiaľ ti to ušlo. A mám tiež aj možnosť...“ prstom si zamyslene poklopkal po brade, aby natiahol čas, „za marenie vyšetrovania a napomáhanie pri únose. Si v podstate Masonovým komplicom.“
Lacey naprázdno prehltla a ako robot vrtela hlavou. „Ja s tým nič nemám. Prisahám!“ vykrikovala a z očí jej vytiekli slzy. Bola z nej hotová troska. „Naozaj, prosím...“

„Povedz nám, čo vieš. Čokoľvek,“ ozval sa Tony, ktorý dovtedy ani nedýchal.

Lacey jeho tón hlasu akoby zázračne upokojil. Chrbtom ruky si zotrela slzy z tváre a hľadela na neho, ako na poslednú záchranu. Jessiemu jej prišlo na sekundu ľúto, no hneď sa zahriakol a pripomenul si, že to Lacey zničila život jeho sestry. To ona ju prakticky doviedla k Masonovi, aj vtedy a teraz znova.

„Neviem nič moc,“ pošepkala roztraseným hláskom. „Ale spomínal mi akéhosi známeho, ktorého vydiera. Má proti nemu nejaké dôkazy, ktoré by ho vraj mohli skompromitovať.“ Zamyslela sa. „Neviem, ako sa volá, Mason to nespomínal, ale je to lekár a s manželkou boli v programe profesionálnych rodín. Starali sa o Masona, keď mal šestnásť a viem, že pred pár dňami, keď ho postrelili, donútil práve jeho, aby mu pomohol.“

Stevovi, rovnako ako ostatným, bolo jasné, že nič viac nevie a tak sa vybral k dverám, nasledovaný Jessiem. Tony venoval Lacey ešte jeden pohľad a v kútiku duše dúfal, doslova sa modlil, aby to bol ten posledný.

„Ďakujem,“ povedal jej smerom a vyšiel na chodbu za tými dvomi.

Všetci sa ponáhľali von, čo najďalej od toho smetiska, ktorým ten činžiak bol. Ako náhle vyšli von, zastali a Steve sa oprel o auto. Okolo nich sa potulovali všakovakí podozriví ľudia, no ani jeden im nevenoval pozornosť.

„Zistíš, kto je ten lekár?“ obrátil sa Tony na Steva.

Mykol plecom. „Posnažím sa,“ odpovedal odhodlane.

„Urob, čo môžeš. Ja idem do kancelárie a pokúsim sa obvolať nejakých ľudí. Možno by mi pomohla Collinsová.“

Už dlho s ňou nehovoril, ale robievala pre sociálku a určite má nejaké kontakty. Musí sa dostať k Masonovým záznamom s domova za každú cenu.

◊♦◊

Sam sa pomaličky vracala do reality. Mala pravdu, keď upodozrievala Masona, že jej dal niečo do vody. Konkrétne morfium, no bolo jej to tak nejako jedno. Len veľmi ťažko sa jej podarilo otvoriť oči a zazrela na chlapa, ktorý sa skláňal príliš blízko jej tváre.

„No konečne,“ zašomral a mykol ňou, až zasyčala do bolesti.

Celé telo mala stuhnuté a ledva sa dokázala hýbať. Mason jej rýchlim ťahom odlepil pásku z úst a posadil sa na okraj postele.

„Ako si spala?“ spýtal sa a vyčaril kúzelný úsmev, ktorý by dostal do kolien hocijakú ženu. Ale na Sam to už viac neplatilo.

Zagánila na neho a sklonila sa, aby si mohla pošúchať boľavé pery. Ak ju tam tak nechá ešte o deň na viac, zrejme sa obesí, len aby tie muky už nemusela prežívať.

„Vieš, uvažoval som,“ začal. Zrejme mu bolo jedno, že s ním nevedie nadšene rozhovor. „Asi sa dnes pôjdem stretnúť s tvojim bračekom. Dlhuje mi niečo,“ skonštatoval a Sam na sekundu zamrela.

„O čom to hovoríš?“ Hlas mala chrapľavý a hrdlo ju šialene bolelo.

Mason sa k nej načiahol a prameň vlasov jej strčil za ucho. „Tvoj brat sa voči mne nezachoval pekne...“ brblal a strácal sa vo vlastných úvahách, ale Sam ho surovo prerušila.

„Dopekla, o čom to hovoríš? A kedy si sa ty k niekomu choval pekne? Si len obyčajný blázon, ktorý potrebuje pomoc! Tvoj mozog pracuje tak zle, ako sa len dá a všetko na tebe je odporné...!“ vrieskala a odrazu sa jej z hrdla miesto hlasu dral bolestivý výkrik.

Mason ju zdrapil za vlasy a potiahol. Temer hneď, ako začala kričať, jej pritlačil svoju veľkú ruku na pery, aby tak stlmil jej hlas. Musel dávať pozor, keďže sa nachádzali v neveľkej bytovke. „Kurva, zavri zobák, ty všivavá harpya!“ zavrčal jej tesne pri tvári a zatlačil ju do postele.

Pôvodne s ňou chcel normálne hovoriť, ale vytočila ho do nepríčetnosti. Keď ležala, schúlená v klbku – v rámci jej možností – pustil ju a vstal. Začal sa prechádzať dookola a zaťaté päste si tisol k telu. Mal chuť niečo rozmlátiť, lepšie povedané niekoho.

„Chceš mňa, tak daj Jessiemu pokoj,“ poprosila Sam a silou-mocou premáhala plač.

V hrdle jej navrel nejaký knedlík a ťažko sa jej prehĺtalo, nehovoriac o tom, že bola hrozne vyslabnutá, keďže už v podstate dlhšie nejedla a žalúdok jej to hlasno dával najavo.

„Nehovor mi, čo mám robiť,“ hromžil a otočil sa tvárou k nej, aby si ju mohol poriadne obzrieť.

Dúfal, že to s ňou pôjde jednoduchšie, ale veci sa príliš zamotávali, nehovoriac o tom, že ten idiot, od ktorého mal byt, začínal byť nervózny a dotieravý. Príliš sa vypytoval a čoraz viac neochotne spolupracoval. Iritovalo ho to, no stále ho držal v pomyselnom šachu.

„Mason,“ zakňučala a z úst je vyšiel vzlyk, ako ju premohol zadržiavaný plač.

Rozrevala sa ako malé decko a Mason deti neznášal. A neznášal ich práve preto, lebo plakali. Spomínal si, ako to často musel počúvať v domove a robilo sa mu z toho zle.

„Dovolil som ti rozprávať? Vlastne ani neviem, na čo s tebou momentálne trávim čas. Musím domyslieť pomstu tvojmu bratovi a potom, konečne, budeme my dvaja sami.“

Vrátil jej pásku späť na ústa a vypochodoval preč. Sam sebou celou silou, ktorú mala, myksovala. Trepala sa a pokúšala sa dostať z tých povrazov, ale márne. Akurát sa jej urobilo ešte o niečo viac nevoľno a ďalších niekoľko minút strávila tým, že sa snažila nevracať.

V ústach zacítila hnusnú chuť žlče a preto zhlboka dýchala. Zakázala si plakať a len pokojne ležala na chrbte a hľadela na strop.

Nevedela, koľko času prešlo, kým sa dala ako-tak dokopy. Vlastne ani nevedela, ako dlho ju Mason drží v tom byte. Bola zo všetkého dezorientovaná a obzerala sa po izbe, v snahe nájsť aspoň hodinky. Lenže tam žiadne neboli.

Po zvyšok času, čo bola hore, len prosila Boha, aby Jessieho ochraňoval. Nesmelo sa mu nič stať, nič. Napokon upadla do nepokojných driemot, z ktorých ju vyrušovali aj najtichšie zvuky. 

WAU! Vôbec som nečakala, že sa umiestnim a vďaka Vám sa tak stalo. Ani neviete, ako veľmi si cením Vašich hlasov.

ĎAKUJEM VÁM KRÁSNE! 

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 22.: