OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 23.

06.03.2014 (21:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 844×

Časť 23.

„Ďakujem, že ste ma prijali,“ prehodil blondiak a vošiel do malej kancelárie. Pôsobilo to tam útulne a to aj napriek kopiacim sa šanónom a rôznym zložkám.

Pani Collinsová venovala Jessiemu jeden úsmev a pokynula mu, aby sa posadil. Bez slova tak urobil a poobzeral sa okolo seba, aby si mohol miestnosť o čosi lepšie prezrieť, aj keď vlastne nebolo na čo pozerať. Bola to klasická kancelária, ktorá nebola ničím výnimočná. Uvelebil sa v sedačke a ruky si založil v lone.

„Ako sa vám darí, Jessie?“ spýtala sa stále s úsmevom na perách, keď si sadla naproti nemu a lakťami sa zaprela do stola.

Jessie si na ňu pamätal ako na milú a veľmi empatickú ženu a rozhodne nevyzerala, že by sa zmenila. Stále mala v očiach ten prívetivý lesk, ktorý človeka nútil cítiť sa v jej spoločnosti príjemne.

„Veľmi dobre. A ako tak pozerám, aj váš život sa pohol dopredu,“ podotkol a pani Collinsová prikývla.

Pohľadom na sekundu zišla z Jessieho a zahľadela sa niekam na podlahu, akoby premýšľala, no razom sa vrátila do svojej predchádzajúcej formy. „To je pravda. Povedala som si, že nemá cenu zamrznúť na mieste. Moja dcéra by to tak nechcela a napokon... ani ja som so svojim životom nebola ktovieako spokojná. Tak som sa vrátila do práce a teraz môžem plnohodnotne pomáhať tým, ktorí to potrebujú,“ povedala a z hlasu jej sršala ochota.

Jessieho myšlienky sa pri jej slovách zatúlali smerom k Masonovi. „Škoda, že niektorým sa pomôcť nedá,“ zašomral si sám pre seba, ale ušiam pani Collinsovej to neušlo.

Zamračila sa a nechápavo pokrútila hlavou. „Nerozumiem.“

„To nič,“ zahriakol ju. Nechcelo sa mu tým zaoberať. „Ale zrejme vás bude zaujímať, že Diana je na tom skvele a dokonca chodí na vysokú školu,“ oznámil. Potreboval sa rozptýliť niečím pozitívnym.

Neustále pochmúrne myšlienky z neho robili doslova chodiacu depresiu a občas si prišiel, že je naozaj súci na prášky, ale vždy bolo predsa za čo bojovať. Ak nie za Dianu, tak za Sam. Vždy, keď si na drobnú brunetku spomenul, stiahlo sa mu srdce od úzkosti. Ani nechcel myslieť na všetky zverstvá, ktoré jej mohol Mason urobiť. Sám sa udivoval, že má ešte vôbec silu na to, aby stál na nohách a tváril sa, že je v poriadku, aj keď celé jeho vnútro krvácalo strachom a žiaľom.

„Nikdy som neverila tomu, že by to mohlo byť inak,“ potešila sa červenovlasá žena a tvár jej po chvíľke ticha zvážnela. „Ale predpokladám, že ste sem neprišli, aby ste so mnou hovorili o Diane a jej živote, alebo sa mýlim?“ spýtala sa a Jessie sa zachmúril.

Nevedel, čo jej povedať a popravde, nechcelo sa mu hovoriť nič. Túžil len po tom, aby už držal Sam v objatí a vedel, že je v poriadku.

„Vravel som vám o...“ zarazil sa. Jeho meno ho pálilo v hrdle a z akéhosi dôvodu ho nedokázal vysloviť. Tak veľmi Masonom pohŕdal.

„O Masonovi Cooperovi,“ dokončila za neho pani Collinsová.

Jessie jej volal takmer hneď, ako odišli od Lacey a prekvapilo ho, ako ochotne reagovala. Dohodli si stretnutie u nej v kancelárii o jednu hodinu. Pokiaľ vedel, Tony šiel obvolať nejakých starých známych, či niečo nevedia a Steve... policajti majú svoje praktiky, takže o neho sa nestaral.

„Ako som vravel, potreboval by som nazrieť do jeho zložky,“ poprosil nádejne, aj keď tomu bohvieaké šance nedával. No nemohol si pomôcť a veril pani Collinsovej, že ona by snáď kvôli nemu pár predpisov mohla porušiť. Bolo to stupídne? Možno.

Sociálna pracovníčka si povzdychla, keď sa nahla za seba a chytila do rúk poriadne hrubú zložku. Jessieho obočie automaticky vystrelilo niekam do vesmírnych výšin. Ten Mason bol naozaj poriadny kvietok.

„Keď ste mi to spomínali do telefónu,“ začala a položila zložku pred seba, „nebola som si istá, či to pre vás urobím. Ale cítim sa voči vám pre Dianu zaviazaná...“

Jessie ju hneď prerušil. „Nie! Tak to neberte. Ja som zaviazaný vám. Totižto – Diana je môj život, moje všetko a keby nebolo vás, nenašiel by som ju vtedy v tej nemocnici,“ vyznal sa úprimne a ako vždy, keď hovoril o svojich citoch k Diane, srdce mu splašene poskočilo. Neuveriteľné, čo s ním jeho mačiatko robilo už len tým, že jestvovala.

Pery pani Collinsovej sa roztiahli do žiarivého úsmevu. „Som rada, že to počujem,“ povedala úprimne. „Ale aj tak!“ trvala si rázne na svojom a otvorila zložku. „Čo potrebujete vedieť?“

Jessie sa zháčil a mykol plecom. „Čokoľvek dôležité? Viete, Masona hľadá polícia už tri roky a bezúspešne,“ pani Collinsová prikývla, „potrebujeme ho nájsť čím skôr. Máme spolu priveľa nevybavených záležitostí a mám strach, čo všetko by bol schopný spraviť, aby dosiahol svoje. Raz už Dianu uniesol a teraz má moju sestru. Musím ho nájsť.“

Pani Collinsová zbledla a vyvalila na Jessieho zelené oči. Nemala o tom odkiaľ vedieť, keďže Jessie a Steve to tutlali, ako sa len dalo. Bolo lepšie, ak o tom noviny nepísali. Aspoň zatiaľ.

„Preboha, o tom som nemala poňatia,“ zvolala a automaticky začala listovať v zložke.

Očami behala po riadkoch a krútila neveriacky hlavou. Jessie sa jej chcel spýtať, čo sa tam píše, ale zahryzol si do jazyka a čakal. Už to, že je ochotná mu aspoň takto pomôcť pre neho znamenalo veľa.

„Ten chlapec bol teda prípad,“ zašomrala. „A očividne stále je.“

Jessie pritakal a zvnútra si ohlodával spodnú peru, až sa mu so slinami zmiešala aj hnusná chuť krvi. Mal pocit, že sa z toho povracia, no zaprel sa a zhlboka dýchal. „Mohli by ste pozrieť, kto bol jeho posledným opatrovníkom? Mal by to byť nejaký lekár. Podľa Masnových známych by som mal začať hľadať v tých vodách,“ zašomral a pani Collinsová na neho vzhliadla.

Chvíľku viditeľne premýšľala a potom zamietavo pokrútila hlavou. „To nie je možné. Nie,“ šepla a očami zbehal naspäť na spis.

Jessie sa naklonil dopredu a od nedočkavosti skoro vyskočil z kože. „Čo sa deje?“ pobádal ju, keď dlhšie mlčala.

„Ste si istý, že to je stopa?“ uisťovala sa a pôsobila nesvoja.

„Áno,“ rázne odpovedal a temer až skackal na mieste od nervozity.

Pani Collinsová sa znova začítala a blondiak mal čo robiť, aby nezačal šalieť. Už-už chcel vyskočiť a postaviť sa jej za chrbát, aby mohol nazrieť do papierov, no v tom znova prehovorila.

„Ja ho poznám,“ prebodla Jessieho očami, „a vy ho poznáte tiež.“

Nerozumel o čom hovorí a podľa výrazu, ktorý olemoval jeho tvár to bolo pani Collinsovej jasné.

„Je to primár v jednej nemocnici. Mali ste s ním česť tri roky dozadu, keď bola Diana hospitalizovaná. Volá sa Richard Flemming.“

Jessie mal po jej slovách pocit, že sánka mu padla kamsi na podlahu.

◊♦◊

„Daj mi ešte trochu času,“ zavrčal do telefónu naštvane a premáhal chuť šmariť ho niekam do pekla, aby sa vyhol konverzácii s tým idiotom.

Nebol dvakrát nadšený z toho, že musel prosiť o pomoc práve jeho, ale nemal na výber. Najskôr kvôli tomu postreleniu a potom preto, že nemal kam ukryť Sam. Možno sa v istom ohľade cítil ako parazit, ale nechcelo sa mu tým zaoberať a tak tie myšlienky jednoducho zahnal do úzadia a sústredil sa na cestu.

Bol podvečer a na oblohe začínali svietiť prvé hviezdy. Mesiac bol už takmer v splne a Mason sa naň na chvíľku zahľadel, kým čakal na semafore. Sam nechal zviazanú v tom byte. Pôvodne plánoval, že ju vezme so sebou, no prišiel na to, že to nebol najlepší nápad. Postará sa o Jessieho a vráti sa po ňu. Jediná možnosť, ktorá mu zostala, bol útek z krajiny.

„Dokedy mám čakať? Chápeš, že je pre mňa nebezpečné, aby som ťa ukrýval?“ hromžil ten starý magor a Mason nad ním len pretáčal oči. Kiežby ho pri tom ten mamľas mohol vidieť – vždy bol na to doslova alergický.

„Ale dobre,“ frflal a dupol na plyn, keď zasvietila zelená. „Ešte si niečo zariadim a vrátim sa po Sam. Potom ma už nikdy neuvidíš.“ Aj sám dúfal, že to tak bude, pretože mal plné zuby svojho starého života a všetkých ľudí, ktorí s ním mali niečo dočinenia.

„To ti mám veriť? Kým budeš mať v rukách dôkazy proti mne, nezbavím sa ťa,“ skonštatoval a čosi buchlo.

Mason počul hluk a hlasy. Jeho bývalý adoptívny otecko takmer až šepkal a preto mu bolo hneď jasné, že je v práci. Uškrnul sa a párkrát sa zhlboka nadýchol, kým mu odpovedal.

„Čo teda odo mňa chceš?“ spýtal sa až príliš neochotne. Odpoveď vlastne poznal, no chcel, aby ho poprosil o tie papiere sám pán primár.

„Aby si mi všetky dôkazy, ktoré svedčia proti mne, dal,“ oznámil a jeho hlas znel rozhodne a nepripúšťal kompromisy, čo bolo Masonovi mierne smiešne, ale ovládol sa.

„Fajn, nechám ti ich v tom byte. Môže byť?“ Jediný dôvod, prečo s ním ešte hovoril bol, že potreboval nejaký čas. Aspoň do rána.

Nemohol poprieť, že ho prepadal strach, že ten idiot pôjde na políciu a všetko im vyklopí v nádeji, že sa zachráni. Bol príliš komický a chorobne zaslepený. Okrem svojho blaha nevidel nič a to ho robilo v istom ohľade slabým.

„Dobre,“ vzdychol a Mason hneď zložil.

Už nemal náladu na nič, okrem svojej pomsty a Sam. Všetko sa obráti na lepšie – pre neho, samozrejme. Rozosmial sa na plné hrdlo, keď preradil do päťky a pridal. Chcel sa dostať k Jessiemu čo najskôr, aby to už mal za sebou. A potom vezme svoju brunetku a vyparí sa. Ale ešte predtým pošle všetky dokumenty, usvedčujúce toho skorumpovaného narcisa, na políciu. Nech si to ten bastard vyžerie pekne všetko.

Zastal pred domom, ktorý už dôverne poznal. Dlho mal Jessieho a najmä Sam na muške. Potreboval poznať všetky ich kroky a posledné tri roky zasvätil tým dvom. Zostalo v ňom priveľa nenávisti, aby sa pohol ďalej. Nedokázal to. Zatrpkol na všetko a všetkých.

Spočiatku tam len sedel a pozoroval okolie. Musel sa uistiť, že je pre neho bezpečné, pohybovať sa tam. Vedel, že dom strážia policajti, ale tí si často nevideli ani na koniec nosa, nie ešte ďalej.

Vystúpil a poobzeral sa. Keď sa mu videlo, že vzduch je relatívne čistý, prešmykol sa cez bránku dnu a vybral sa na zadný dvorček. Prekvapilo ho, keď si všimol pohybujúcu sa siluetu. Sprvu ho napadlo, že sa jedná o policajta, ale na to bola postava príliš drobná. Keď sa prizrel lepšie, všimol si dlhé vlasy, lemujúce anjelskú tvár. Práve vtedy sa otočila jeho smerom a svetlo, vychádzajúce von cez balkónové dvere, dopadlo na ňu.

Potešene sa uškrnul a vykročil jej smerom. Nevšimla si ho, vyzerala zamyslene a prechádzala sa v malom kruhu. Mračila sa, čo spôsobilo, že sa jej okolo temných očí vytvorili vrásky. Bol od nej na dva kroky, keď sa strhla a pozrela jeho smerom. Otvorila ústa, aby niečo povedala, ale keď si uvedomila, s kým tam vlastne stojí, zostala paralyzovane stáť na mieste.

Zreničky sa jej rozšírili hrôzou a Mason si všimol, že sa rozklepala. Natiahol k nej ruku, s úškľabkom, ktorý pokrivil jeho tvár, ale nedotkol sa jej. Jediné, čo chcel, bolo vystrašiť ju a bolo jasné, že sa mu to podarilo. Zazmätkovala a cúvla, pričom sa potkla o vlastnú nohu a skončila na zemi.

Zohol sa dolu a zahľadel sa jej do očí. Vychutnával si strach, ktorý z nej presakoval do okolia a vpíjal sa aj do neho samotného. Mal rád ten pocit moci. Mal rád, keď vedel, že na niekoho pôsobí všemocne, keď ľudia padali z nôh už len pri pohľade na neho.

Zdrapil ju za ramená a vytiahol na nohy. Nevzpierala sa, bola príliš otrasená, aby sa zmohla k akémukoľvek pohybu, či slovu.

„Tak čo, kráska. Dnes mi už niečo povieš?“ chcel vedieť, aj keď do toho veľké nádeje nevkladal.

Výraz jej tváre v sekunde potemnel a skôr, ako sa stihol spamätať, napľula na neho. „Je mi z teba zle!“ zvolala a mykla sa, keď ju pustil a cúvol o jeden krok dozadu.

Rukávom si zotrel sliny z tváre a zahryzol si do pery, aby sa rozptýlil. „Šelmička vystrkuje pazúriky,“ zaspieval a znova ju celou silou stiahol k sebe.

Pritisol sa na ňu, no už sa dočkal odozvy. Pokúšala sa od neho dostať, ale bola primalá a prislabá, aby jej to k niečomu bolo. Mal rád dievčatá, ako ona. Rád ich pokoroval a rád im dokazoval, že sú jeho hračkami a že si s nimi môže robiť čo chce. Ale oveľa radšej si vychutná Jessieho pohľad, keď ju zabije. Lepšia pomsta neexistovala.

„Nedotýkaj sa ma!“ vrieskala a trhala sebou z jednej strany do druhej, no jediné, čo tým dosiahla bolo, že ho vytočila.

„Prestaň,“ prikázal a pritlačil ju o plot. Ruky jej uväznil pri tele a zaujal taký postoj, že jej zabránil v akomkoľvek ďalšom pohybe.

Dianu prepadla taká panika, ako snáď ešte nikdy. Bola stratená, nemal jej kto pomôcť. Nick a Tiff šli niekam do mesta a pán Stretton sa vrátil do hotela po tom, čo mu Tiff pichla akýsi oblbovák, aby sa upokojil. Zostávalo jej iba jedno. Prosiť kohokoľvek tam hore, aby sa jej podarilo prežiť.

„Povedz mi, moja,“ začal a len preto, aby sa pobavil, jej vtisol jemný bozk na líce.

Najradšej by v tom momente, ako na sebe ucítila jeho nechutné pery zomrela, ale zakázala si na to myslieť a radšej všetky myšlienky utriedila jediným smerom. Myslela na Jessieho, ktorý ju potrebuje. A ona ho potrebuje tiež, to bolo smerodajné a dôležité. Prežije čokoľvek, ak na konci cesty bude čakať Jessie.

„Čo na tom chudákovi vidíš? Jessie ti predsa nemôže dať to, čo dievča ako ty potrebuje,“ šomral a stále sa o ňu obtieral ako mačka.

Na svojej jemnej pokožke cítila jeho strnisko. Nebolo to tak príjemné, ako keď sa o ňu trel Jessie, ktorý v nej vyvolával len lásku a vzrušenie. Pripadala si, ako keby jej niekto šmirgľoval líce. Z ľavého oka jej unikla slza a zaťala čeľusť, aby zabránila vzlykom predrať sa von.

„A kto my to môže dať. Ty?“ fľochla posmešne a znechutene zároveň. Nerozumela tomu, kde sa v nej nabrala tá odvaha baviť sa s ním takým tónom, ale nemohla si pomôcť. A ani nechcela.

„Ach, dievčatko,“ cmukol na ňu, „si presne to, čo potrebujem, aby som ukončil všetky hry, ktoré som rozohral.“

Skôr, ako stihla začať uvažovať o tom, čo tým myslel, spustil sa humbuk. Niekto ho od nej odtrhol a pár sekúnd jej trvalo, kým sa zorientovala. Masona od nej odtiahol Jessie a mlátil sa s ním hlava nehlava. Uľavilo sa jej, ale to len do chvíle, kým Mason spoza opasku nevytiahol zbraň.

Svet sa v tom momente prestal hýbať.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 23.: