OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 25.

11.03.2014 (22:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 990×

Časť 25.

Tma. Všade len tma, nikdy nekončiaca a desivá. Pamätal si na výstrel, pamätal si, ako sa mu srdce roztĺklo ako šialené a potom jednoducho upadol do mdlôb. Alebo zomrel? Vlastne vôbec nevedel, čo sa s ním stalo a ani si nebol istý, že to chce vedieť. Konečne sa mohol uvoľniť, prestať báť, už nemusel cítiť ten zvieravý pocit, ktorý opantal jeho telo a zmysli. Nemusel sa ničoho a nikoho báť. V istom ohľade je smrť krásna a pokojná. Prečo sa jej vlastne ľudia boja?

„Jessie!“ ozvalo sa odkiaľsi.

Keď mal byť úprimný, ani sa mu nechcelo odpovedať. Bol tak veľmi unavený zo všetkého, čo ho za celý život postretlo, že sa mu nechcelo ani otvoriť ústa a vydať jedinú hlásku, ktorá by znamenala, že predsa len nezomrel.

„Jessie, prosím,“ zarezalo sa mu do uší znova a zrazu vo svojej hlave videl jej tvár.

Jej úsmev, ktorý ho držal nad vodou, jej oči, naplnené láskou a túžbou. Mohol počuť, ako mu v tú prvú noc, ktorú spolu strávili ako muž a žena, šepkala do ucha, že ho nekonečne miluje. Cítil jej dotyky na celom svojom tele, až sa roztriasol a odprisahal by, že cítil jej pery na svojich.

Práve to ho vytiahlo z toho divného tranzu, do ktorého sa dostal a keď uvidel Dianu, skláňajúcu sa nad ním, ako bozkáva každý kúsok jeho tváre, podarilo sa mu vykúzliť drobný úsmev.

Cítil, ako mu po tvári stekajú pramienky krvi. Vedel si predstaviť, že vyzerá príšerne, no bolo mu to jedno. Zaujímalo ho len to, že Diana je pri ňom a je v poriadku. Na ničom inom mu v tej chvíli nezáležalo. Keď na ňu hľadel, uvedomil si, že ona je slnkom jeho malého sveta. Práve ona vnáša pokoj a lásku do jeho života, ktorý obyčajne nestál za nič.

„Mačiatko,“ zachraptil a rukou jej zašiel do závoja ebenovo čiernych vlasov.

Vzhliadla na neho a jej oči boli naplnené tisíckou emócií. Strach, láska, úľava, rozrušenie... miešali sa ako vo víre. Vtisla mu znova bozk na pery – veľmi jemný a cudný – a odtiahla sa. „Mačiatko?“ spýtala sa pochybovačne a keby Jessieho nebolelo telo tak šialene, že ledva dýchal, aj by sa nad jej výrazom zasmial.

Namáhavo prikývol. „Keď som ťa našiel v nemocnici, pripadala si mi ako mačiatko. Malé, bezbranné, ktoré potrebuje moju pomoc a opateru.“

„Lásku,“ dodala Diana s vážnou tvárou. „Predovšetkým tú.“

„Dám ti všetko, čo mám,“ prisľúbil a jemne ňou potiahol k sebe.

Pochopila a znova ho pobozkala. Avšak už vášnivejšie a s veľkou potrebou, ktorá medzi nimi pulzovala, ako dajaký výboj.

„Hej, hej, hej,“ okríkol ich ktosi, keď sa prestali ovládať.

Diana sa odtiahla takmer automaticky, v tvári celá červená. Jessie čosi zamrnčal a keď sa obzrel okolo seba, razom mu došlo, v akom pekle to momentálne uviazol. Po dvore chodili desiatky policajtov, dokonca záchranka. Jessie si všimol aj Nicolasa, ako s niekým horlivo hovorí a rozhadzuje pri tom rukami ako blázon. Ten, kto ich oslovil, bola Tiff.

„Potrebuješ ošetrenie. Očividne bez nemocnice nemôžeš žiť,“ zavtipkovala, keď sa nad neho sklonila a prezrela mu zranenia na hlave.

„Už to tak raz vyzerá,“ zašomral a poslušne hľadel do svetielka, ktorým na neho mierila. „Prepáč,“ dodal ešte, na čo sa zamračila. „Za to s Nicolassom. Chcem aby si bola šťastná a keď to má byť s tým dementom, tak prosím,“ hovoril a až neskoro si uvedomil, že to vypustil pred Dianou, ktorá mu jemne plesla po pleci, ale nijako nekomentovala jeho slová.

Tiff sa len jemne usmiala, takmer až nebadane a prikývla. „Ako sa cítiš?“ chcela vedieť a kľakla si na obe kolená.

„Ako zbitý pes,“ odvetil celkom pokojne a zamľaskal. „Ale mám divný pocit,“ priznal po chvíli, na čo Tiff stiahla obočie. „No, mám na mysli, že mám nepríjemnú pachuť v ústach a tiež ma bolia oči. Mám pocit, že ich neudržím otvorená. Vlastne som si myslel, že ma zastrelili,“ začal trepať z cesty a Tiff si vzdychla a pozrela na Dianu, ktorá nespustila z Jessieho oči ani na sekundu.

„Otras mozgu,“ vyhlásila a Diane sa zadrhol vzduch v pľúcach.

„Čo?“ vykríkla ustarane a pritiahla tak pozornosť väčšiny ľudí, nachádzajúcich sa na zadnom dvorčeku Jessieho domu.

„Neboj, dostane sa z toho. Nie je to nič vážne, ale musíme ťa hneď previesť do nemocnice,“ prikázala a razom vstala a kývla na dvoch sanitárov, ktorí práve doopatrovali toho mladého policajta.

Jessie si len matne uvedomoval, čo sa tam stalo. Nebol si ani istý, či naozaj mal potýčku s Masonom a čo sa udialo. Všetko sa mu rozmazalo a zlialo do akejsi machule. Nevedel sa z toho vysomáriť. Počkal teda, kým ho naložili na ležadlá a otočil sa na Tiff a Dianu.
„Čo sa vlastne stalo?“ vyzvedal a Tiff mávla na tých dvoch, aby chvíľu počkali.

Potom venovala pohľad Jessiemu. „Čo si pamätáš?“ odpovedala mu otázkou na čo sa zamyslel.

Bolela ho z premýšľania hlava, vlastne mu v nej dunelo, ale nemohol sa tou bolesťou zaoberať. Musel prísť na to, čo sa, dopekla, udialo. „Nie som si istý. Bol tu Mason? A bil som sa s ním?“ Ani nevedel prečo sa to pýtal.

Tiff strelila očkom po Diane, ktorá urobila pár krokov k Jessiemu a chytila ho za ruku. „Bála som sa,“ zamrmlala a blondiak jej drobnú ručičku upokojujúco zovrel. „Bili ste sa a on... škrtil ťa. Vyzeralo to, že zomrieš,“ šepkala a v očiach mala hrôzu, ktorá sa do Jessieho nepríjemne zarezala.

Nechcel, aby bola smutná alebo aby sa trápila. „Kto strieľal a na koho?“ prešiel radšej k veci.

Nebol si ani celkom na istom, že to chce počuť, ale chcel vedieť, čo je s Masonom. Pokiaľ on žije, tak to znamená, že Mason je buď mŕtvy alebo aspoň zranený. Iný spôsob, ako by sa mohol zachrániť – seba a Dianu – nejestvoval.

„Prišiel sem Tony. To on strieľal,“ odpovedala mu miesto Diany Tiff, pretože jeho čiernovláska sa nemala k slovu.

„A?“ pobádal ju Jessie, aby to dokončila. Bol nervózny z toho, že to z nej liezlo ako z chlpatej deky.

„Mason je mŕtvy,“ hlesla po chvíli, akoby si nebola istá, či to povedať alebo tomu možno len neverila.

Jessie vypúlil oči a odrazu stratil reč. Mal by sa tešiť, že jeho problémy sú na konci. Vlastne problémy, ktoré sa týkali celej jeho rodiny, vrátane jeho priateľov, ale čosi v ňom sa odmietalo radovať. Mason bol zlý človek, ale stále to bol len človek a vždy, keď ľudský život vyhasne, je to tragédia.

Ale keď nad tým rozmýšľal spiatočne, nevedel si ani predstaviť, koľko ľudí o život pripravil práve ten muž. Koľkým vzal matku, otca, sestru, či kohokoľvek iného. Zrejme je pravda, čo sa hovorí. Každému sa všetko vráti a to dvojnásobne. Pravdepodobne by mu mal želať, aby zhnil v pekle, ale ani na to sa nezmohol a preto si v duchu pomyslel tie štyri slová: Nech odpočíva v pokoji a rozhodol sa zabudnúť, že niekto ako Mason existoval a chodil po tej istej planéte ako on.

„Je to zvláštne, ale neteším sa z toho. Aj keby som mala,“ povedala Diana, ako keby mu čítala myšlienky.

Jessie sa na ňu uškrnul a mykol plecom. „Sme na tom rovnako, láska,“ priznal, na čo Tiff čosi zašomrala, ale nevenoval jej pozornosť.

Vtedy sa už vrátili sanitári a tlačili ho na ležadle smerom k sanitke. Diana šla po celý čas vedľa neho a Tiff sa zdržiavala len pár krokov za nimi. Už-už ho chceli naložiť do sanitky, keď sa odniekiaľ vynoril Steve.

„Jess, si okej?“ vychrlil rýchlo a blondiak len-len stihol prikývnuť a Steve bľabotal ďalej. „Idem po Sam. Nerob si starosti.“

Potom už len sledoval, ako Jessieho naložili do sanitky. Diana vyskočila za ním a dvere sa zavreli. Otočil sa smerom k Tiffany, ktorá so založenými rukami stála vedľa neho a v tvári mala nejasný výraz.

„Fakt je koniec? Už nás ten človek nikdy nebude tyranizovať?“ spýtala sa a jej hlas dával jasne najavo, že jej mozog to odmieta prijať.

Steve ju krátko, ale pevno objal a na spánok jej daroval jemný božtek. „Pôjdem po Sam. Čím skôr, tým lepšie. Mám už toho plné zuby.“

„Možno by si mal vziať Tonyho. Nie je na tom najlepšie,“ navrhla lekárka a hlavou kývla smerom za seba, kde na obrubníku sedel Tony, s tvárou ukrytou v dlaniach.

Steve k nemu hneď prešiel a kľakol si len kúsok od neho. Ruku mu položil na plece a brunet sa trhnutím narovnal. Keď si všimol Steva, vrátil sa k bezduchému zízaniu nikam,

„Čo je s tebou?“ Nemusel sa pýtať, aby vedel, ale chcel, aby to Tony povedal. Musel to povedať. Tým si uľaví.

Najskôr odpoveď neprichádzala a Steva napadlo, že Tony sa mu odpovedať ani nechystá, ale nakoniec sa premohol. „Zabil som človeka,“ hlesol. „Ďalšieho.“

Steve si zhrýzol spodnú peru, kým premýšľal nad odpoveďou. Keď Tonyho zatkli a on sa dozvedel, že je Saminým priateľom, preklepol si ho. Dozvedel sa o jeho neslávnej minulosti, o problémoch s drogami a tiež o autonehode, ktorú si Tony dával za vinu a ktorá mu vzala oboch rodičov. On rodičov ešte mal a preto netušil, ako sa ten mladík cítil, ale musel ho nejako povzbudiť. Musel ho presvedčiť, že nič nie je tak zlé, aby to nemohlo byť horšie – čo v konečnom dôsledku nemusí znieť ako povzbudenie, ale v podstate ním je.

„Nie je to tvoja vina,“ povedal smrteľne vážne a Tony vykrivil tvár do grimasy, pripravený protestovať. „Tá nehoda!“ dodal na ujasnenie.

Tony sa stiahol a v zelených očiach sa mu zaleskli slzy. „Jasné, že je. Ja som strhol volant.“

„Tvoji rodičia by chceli, aby si žil ďalej a bol šťastný. Chceli by, aby si sa prestal viniť. To nie ty si na vine, ale drogy. A povedzme si úprimne, tvoj otec tiež nereagoval primerane a neodhadol situáciu. V prvom rade bola vina na jeho strane, lebo v úseku, kde bola povolená päťdesiatka, letel takmer stoosemdesiat. Ale tým, samozrejme, nechcem viniť len jeho. Všetci ste sa zviezli spolu a nie je fér, aby si si sypal popol na hlavu. Musíš sa sústrediť na budúcnosť a na Sam.“

Tony len pozeral pred seba. Zrejme tam videl niečo zaujímavé, lebo ani len nemrkol a po niekoľkých zdĺhavých, skoro nekonečných sekundách sa párkrát zhlboka nadýchol. „Ale Masona som zabil. Stlačil som spúšť. Ja a nik iný.“

Stevovi dochádzala trpezlivosť, ale snažil sa ho chápať. Keď začal svoju kariéru policajta a zabil prvého človeka, tiež mal depresie. Nemohol sa s tým vyrovnať a niekoľko dlhých mesiacov mal nočné mory, kde ho ten dotyčný navštevoval a sľuboval mu pomstu. Ale nakoniec prišiel na to, že to bolo iba výplodom jeho šialenej fantázie, ktorá ubližovala sama sebe a celkom vedome.

„Tým, že si zabil Masona, si zachránil hneď niekoľko život, vrátene života tvojej priateľky,“ upozornil ho na fakt, na ktorý zrejme Tony zabúdal. „Poviem ti jedno. Mason bol nebezpečný zločinec, ktorý nemal hranice a polícia po ňom pátrala niekoľko dlhých rokov. Ale žiaden policajt ho nikdy nechytil a na jednu výnimku ani nezranil. Ty si svojim činom v podstate zbavil svet obrovského problému.“

Tony sa zaškaredil a očami zablúdil na Steva. Chvíľku si ho prezeral, ako keby sa uisťoval, že dobre počul a hlavne, že tam s ním ten policajt skutočne je. „Ako sa ti to darí?“ opýtal sa, na čo sa Steve zamračil. „Pozerať sa na veci takto. Aj na vraždu,“ objasnil.

„Nie je vražda ako vražda. A okrem toho, vo všetkom sa snažím nájsť to najlepšie a Masonova smrť znamená, že veľmi veľa ľudí si konečne vydýchne a aj sa vyspia,“ povedal a zívol si.

Tonyho to rozosmialo a razom vyskočil na nohy, zrazu plný elánu a doslova bol ako nadopovaný energiou. „Chcem ísť pre Sam ja,“ vyhlásil a poprosil zároveň.

Steve spočiatku premýšľal, ale nakoniec mu podal kľúče, ktoré mal od Flemminga a nadiktoval mu adresu. Nebol dôvod, aby s tým nesúhlasil, Sam bude v dobrých rukách, ak bude s Tonym, o tom nemal najmenšie pochybnosti.

„Ďakujem,“ zakričal Tony, keď sa náhlil k autu.

Sadol za volant a hneď naštartoval. Neobťažoval sa s pásom, ani s ničím iným, len na to dupol a letel mestom ako zmyslov zbavený. Nemohol prestať myslieť na Sam, ktorá teraz niekde bezmocne leží a trasie sa strachom, lebo nevie, že najhoršia nočná mora jej života sa už skončila. Musel ju urýchlene nájsť a ukryť vo svojom náručí.

Nevedel, čím si ho to – na pohľad obyčajné dievča – získalo, ale vedel, že sa do nej zamiloval už na prvý pohľad. Možno mu zaimponovalo, že sa ho za každú cenu pokúšala držať od seba, ale čím viac sa snažila, tým viac to vychádzalo nazmar.

Keď sa ponáhľal mestom, stále mal pred očami Masona a moment, keď bezvládne padol na Jessieho. Spočiatku sa zľakol, či neublížil aj jemu – so zbraňami zaobchádzať nevedel – ale všetko sa napokon skončilo dobre. Aspoň zvyšok zúčastnených to tak prezentoval.

Prišiel k Jessiemu, aby od neho zistil, či už niečo vie o Masonovi a začul Dianin krik. Bola to len sekunda, kým si uvedomil, čo sa deje. Vlaste ani nepremýšľal, schytil zbraň, ktorá ležala kúsok od poraneného policajta a vystrelil. Všetko šťastie sveta bolo v tom momente na jeho strane, pretože ak mal byť úprimný, netušil čo robí. Netušil, kam poletí tá guľka.

Blížil sa ku semaforom, na ktorých svietila červená. Vzhľadom na to, že v jeho pruhu neboli žiadne iné autá, jednoducho tadiaľ preletel a dupol na plyn ešte viac. Už sa nevedel dočkať, kedy Sam objíme a pobozká. Tešil sa, ako jej povie, že je všetko v poriadku a ono to v poriadku bude. Žiaden Mason, žiadne problémy, nič. Len pokoj a normálny život.

Zaparkoval pred bytovkou, ktorej adresu mu dal Steve a vybehol hneď von. Kľúče nechal v zapaľovaní a keď sa hnal po schodoch, ani nevedel určite, či vôbec vypol motor, ale nestaral sa. Zastal pred dverami na treťom poschodí a vopchal do zámku jeden kľúč z piatich. Nepasoval, čo ho znervóznilo a nasilu tam strkal druhý a tretí.

Pri štvrtom kľúči sa mu konečne podarilo trafiť a otvoril dvere.

◊♦◊

Bola unavená a jej myseľ sa sama uvádzala do akéhosi stavu mdlôb. Ale z čoho bola unavená? Celý čas nič nerobila, iba ležala na posteli a myslela na všetko zlo, ktoré Mason vykonal. Popritom ju prepadala panika zo všetkého, čo ešte vykonať mohol.

Nemyslela na to, koľko času prešlo, odkedy ho videla naposledy. A vlastne to ani nemala ako zmerať. Nemala hodinky a okrem toho si pripadala hrozne dezorientovane. Nemala ani poňatia, koľko ju tam už drží. Uvedomovala si, že smrdí od potu, pretože sa nesprchovala. Uvedomovala si, že sa jej robí zle z prázdneho žalúdka, ktorý sa čoraz častejšie ozýval a tiež si uvedomovala, že ju bolí celé telo z toľkého ničnerobenia.

Nechcela byť v tom byte sama, ale zároveň ani nechcela, aby sa po ňu vrátil Mason a keď sa jej do uší zarezalo tresnutie dverí, strhla sa a skrútila sa do klbka. Stále sa nachádzala v nejakom tranze, do ktorého sa uvrhla v podstate sama a pevne stisla viečka k sebe.

Kroky sa ozývali po celom byte. Náhlivé, veľmi náhlivé. Otvorili sa dvere a zostalo ticho. Chcela sa skrútiť ešte o čosi viac, ale nemohla, pretože jej v tom bránili laná, ktorými mala zviazané aj ruky aj nohy.

Ťažká váha dopadla na posteľ a Sam na sebe ucítila dve ruky. Tie dotyky však boli iné  a nevyvolávali v nej odpor. Chytali ju jemne a opatrne, ako keby bola z cukru, či porcelánu. Presne tak ju chytával Tony – čo by dala za to, aby ho konečne mohla vidieť. Stačilo by na pár sekúnd.

„Sam,“ oslovil ju mužský hlas.

Odmietala otvoriť oči a tiež sa jej nechcelo vzpierať sa temnote, ktorá ju ovládala poslednú... hodnú chvíľu.

„Sam, pozri sa na mňa,“ prikázal jej a jemne jej stiahol pásku z úst.
Automaticky si navlhčila pery a pomrvila sa, keď si uvedomila, že má voľné ruky. Roztvorila oči a tie ju nepríjemne zaštípali, keď sa jej do nich votrelo svetlo. Síce tlmené, ale aj to stačilo.

„Sam,“ znova sa k nej doniesol ten hlas a ona si uvedomila, že pri nej nesedí Mason.

Tony jej zašiel rukami na chrbát a pomaličky ju vytiahol do sedu. Omotala mu ruky okolo krku a pritiahla sa k nemu ešte o čosi viac.

„Snívam?“ zachrapčala a oprela sa čelom o jeho rameno.

„Nie, maličká moja. Už je všetko dobré,“ šepkal jej do ucha a po každom slove jej dal bozk na líce. „Už bude navždy všetko dobré.“

Keď tie slová vypustil z úst, uvedomil si, že vlastne ani neklamal.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 25.: