Lifestyle of rock stars - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže štvrtá kapitola =D. Dúfam, že sa to aspoň niekomu páči a že to aspoň niekto číta =D.

05.09.2010 (18:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1893×

Nakoniec som do nemocnice šla v čiernych úzkych nohaviciach, čiernej košeli a v červených conwersách. Keď sme prišli do nemocnice, šla som sa ohlásiť na recepciu. Sestrička povedala, že za chvíľu by mal prísť doktor Collins a ten sa už o mňa postará. Bola celkom milá ale videla som, ako sa pozerala na Iana.

„Byť tebou, radšej naňho rýchlo zabudnem,“ varovala som ju.

„Prečo?“ spýtala sa a usmiala sa na mňa.

„To vieš, on má takú schému ako sa zoznamuje – opije ťa, vyspí sa s tebou, ráno sa s tebou rozlúči a už o ňom v živote nebudeš počuť,“ povedala som jej vážne.

„Ty si to zažila?“ spýtala sa ma so smiechom.

„Nie, ale viem ako funguje jeho mozog. Ak tam, samozrejme, nejaký má,“ a tiež som sa začala smiať.

„Ja som Kate,“ predstavila sa mi.

„Char,“

To už ale nemohol nechať takú peknú sestričku bez povšimnutia a pristúpil k nám.

„Ahoj, ja som Ian Watkins.

„Ian, odpáľ. Aspoň tu v nemocnici by si sa mohol krotiť,“ okamžite som ho prerušila.

„Dobre. Ale ako to tak vidím, stále si tu nikoho nezbalila,“ povedal s úškrnom na perách.

V tej chvíli k nám už ale kráčal ten naj sexy doktor akého som kedy videla. Trochu dlhšie hnedé vlasy mal učesané do ležérneho účesu. Zastavil pri nás a veľkými modrými očami si ma začal prezerať.

„Tipujem, že ste Charlotte Lewisová, správne?“ povedal a usmial sa na mňa.

„Tipujete správne,“ odpovedala som mu.

„Doktor Collins, teší ma.“

„Aj mňa.“

„Takže prezrel som si vaše odporúčania a sú úžasne. Doktorku s takým talentom som tu už dlho nevidel,“ zalichotil mi.

„Ďakujem,“ povedala som a mierne som sa začervenala.

„Rád by som vás tu mal. Určite ste veľmi schopná a inteligentná.“

„Som dosť schopná a inteligentná na to, aby ste so mnou niekedy šli von?“ okamžite som naňho vypálila.

„A som ja dosť dobrý na to, aby som vás mohol dnes večer pozvať na večeru?“ odpovedal mi nadšene.

„Určite.“

„Dobre. Tak teda prídem po vás o siedmej,“ povedal a usmial sa.

Dala som mu svoje číslo a adresu a ešte by som sa s ním rada rozprávala ale musel utekať na operačnú sálu.

„Takže, dlžíš mi dvacku,“ povedala som Ianovi s víťazoslávnym úsmevom na tvári.

Nevedela som, čo si na tú večeru vziať. Asi celé poobedie som sa hrabala v skrini, kým som našla šaty ktoré som hľadala. Boli to čierne šaty s úzkymi ramienkami a siahali tesne pod zadok. Na to som si dala krátku koženú bundičku a namiesto conwers som si zobrala čierne topánky na podpätku, čo som dostala od kamošky na Vianoce vo Wales. Vlasy som si nechala rozpustené a na oči som si dala len špirálu a ceruzku. Vyšla som z izby aby som sa ukázala chalanom a spýtala sa ich ako vyzerám.

„Páni,“ povedali všetci naraz.

V tej chvíli prišiel do obývačky Ian a v rukách niesol nejaké papiere. Keď ma zbadal, papiere mu vypadli z rúk a pozeral na mňa ako na zjavenie.

„Páni,“ s ťažkosťami zo seba vyjachtal.

Až v tej chvíli som si všimla hodiny ktoré ukazovali presne sedem hodín. V tej chvíli sa ozval zvonček. Zobrala som si kabelku a rozlúčila sa s chalanmi a bežala za doktorom.

„Dobrý večer pán Cillins,“ pozdravila som ho s úsmevom.

„Kľudne ma volajte John, slečna Lewisová,“ a zasmial sa so mnou. „Vyzeráš úžasne.“

„Ďakujem.“

Večerali sme asi v tej najlepšej reštaurácii v meste. Z nášho doktora sa však vykľul človek, ktorý rozpráva len a len o sebe. Ani by som neverila, že taký človek môže existovať. To by som sa radšej rozprávala s Ianom. Preto som radšej vypla a vôbec som nevnímala, len som prikyvovala a keď sa mi zdalo vhodné zasmiala som sa. Mojej mentálnej neprítomnosti si ani nevšimol, taký bol zahĺbený do rozprávania o sebe.

Po večeri sme šli našťastie hneď domov. Zastali sme pred dverami a ja som čakala čo urobí.

„Ďakujem, za krásny večer naozaj sa mi to páčilo,“ povedal.

„Aj ja ďakujem. Bol to nádherný večer,“ povedala som mu s prestieraným úsmevom.

„Takže sa uvidíme v pondelok v práci. Zatiaľ sa maj,“ rozlúčil sa a odišiel.

Počkala som kým zišiel dole s výťahom a keď som otvorila dvere, skoro som dostala infarkt. Kým som sa lúčila s Johnom, všetci, okrem Iana, boli nalepený na dverách a počúvali a Stu pozeral z kukátka.

„Čo tu robíte?“ skoro som zvrieskla, pretože som ešte stále dodýchavala skoro infarkt.

„To čo malo znamenať? Ani bozk?“ okamžite začal Stu.

„Ako vidíš nič,“ odpovedala som a šla som sa prezliecť do izby.

„Nemôžem uveriť, že ste ma špehovali,“ zakričala som ešte a zabuchla dvere do izby.

Skoro ráno ma zobudil poštár ktorý mi doniesol obrovskú kyticu kvetov.

„Ó to je tak sladké,“ povedala som. „Taká krásna kyt – Hapčí, hapčí, hapčí. A nie. Do ri – hapčí, hapčí.“

Vtedy už prišli do predsiene aj chalani a keď uvideli môj nos začali sa smiať. Umlčal ich však môj výraz.

„O nie,“ spomenul si Mike.

„O áno,“ odpovedala som. Som totiž alergická na kvety.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování