OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Lifestyle of rock stars - 6. kapitola

14.09.2010 (17:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1930×

Ian:

„Nie ja žiadnych malích harantov strážiť nebudem!“ naštvane som povedal.

„Prosím. Už som jej to sľúbil,“ prosil ma Mike.

„Čo si komu sľúbil?“ spýtala sa Char, ktorá v tej chvíli vošla do kuchyne.

„Sľúbil som Ashley, že za ňu nájdem náhradu v škôlke. Ochorela a teraz tie malé úbohé deti nemá kto strážiť,“ smutne povedal a zahľadel sa na Char psím pohľad. Áno, nie je jediná kto ten pohľad vie.

„Oo chudák deti. A prečo sa pýtaš práve Iana?“ spýtala sa.

„Pretože on je jediný kto má voľno. Ja s chalanmi nemôžem,“ oznámil jej.

„Oo chudák deti, že ich bude musieť strážiť práve Ian,“ povedala.

„Keď si taká múdra. Pôjdeš tam so mnou,“ naštvane som jej povedal.

„Tak dobre,“ krátko povedala.

„To myslíš vážne?“ spýtal sa jej Mike.

„Áno. Pôjdeme tam a  o tie malé chúdence sa postaráme,“ povedala.

_

„Takže, vy ste tá náhrada?“ spýtala sa riaditeľka škôlky.

„Áno,“ povedal som jej.

„Majú šťastie, že je tu s vami tá slečna. Mám z vás dojem, že nie ste práve najslušnejší a najzodpovednejší človek,“ povedala tá stará striga.

„Máte úplnú pravdu. Hahahaha,“ povedala Char a rozosmiala sa.

Riaditeľka nepohla ani jediným svalom na tvári. Stále mala nasadený znudený výraz. Nezasmiala sa spolu so Char a tá sa na ňu trochu dotknuto zamračila.

„Tak poďte, dovediem vás do triedy,“ povedala a s tým svojím tučným zadkom sa vybrala po chodbe k posledným dverám.

„A nemáte niekoho iného kto by tu zastupoval?“ spýtal som sa s nádejou v hlase.

„Nie. Žiadna iná učiteľka v škôlke ich nechcela,“ povedala.

Vošli sme do celkom veľkej miestnosti, kde bolo v každom rohu niečo iné. V jednom bolo miesto na spanie, v druhom miesto na hranie, v treťom miesto na jedenie a v štvrtom bolo miesto kde mali malé stolčeky a mini stoličky. Tam sedeli deti. Nebolo ich veľa asi len desať. Ticho sedeli a kreslili si nejaké čarbanice.

„Ale veď sú úplný zlatúšikovia. Malý anjelikovia,“ povedala Char.

„Ako myslíte. Prajem vám veľa šťastia,“ povedala riaditeľka a odišla.

„Takže deti, vaša pani učiteľka dnes k vám nemohla prísť ale namiesto nej sme tu my,“ povedala milo a deti sa na nás pozreli a začali si nás obzerať.

K Char prišlo malé pekné dievčatko a spýtalo sa jej:

„Ako sa voláte?“

„Ja som Char a toto je Ian,“ povedala milo. „A ty sa ako voláš?“

„Ja som Karinka,“ povedala a pozrela na mňa veľkými čokoládovými očami.

Vyzerala tak neuveriteľne nevinne ako malý anjelik, že som k nej zohol a povedal som:

„Karin? To je naozaj krásne meno,“ zalichotil som jej a postrapatil jej hnedé vlásky. Zasmiala sa a začervenala sa.

Vtedy Char zazvonil mobil.

„Len chvíľočku,“ povedala a trochu od nás odstúpila.

Pozrel som sa na Karin a zistil som, že ma pozoruje. Chcel som sa jej spýtať, čo je so mnou zle ale v tej chvíli k nám pristúpila Char a povedala:

„Ian ja budem musieť ísť. Volala mi Amy. Má vraj nejaké problémy a z jej tónu hlasu, mám pocit, že nebude trvať dlho a nervovo sa zrúti,“ povedala ustarane.

„Čože? Nie. Nie, zabudni na to. Nemôžeš ma ti nechať samého,“ okamžite som jej začal odporovať.

„Prosím ťa, sú to len deti. Čo by ti mohli urobiť?“ povedala a pozrela na mňa tým svojím nevinným pohľadom zlomeného dievčatka.

Nikdy v živote som si ešte nevšimol aké nádherné oči má. Doslova a do písmena som sa v nich topil. Videla na mne, že ten pohľad začína účinkovať, pretože som jemne pootvoril ústa a trochu sa mi podlomili kolenná. Zavrtel som hlavou a nakoniec som súhlasil:

„Fajn. Bež ja to tu zvládnem.“

„Ďakujem. A neboj Karinka ti pomôže, však?“ povedala a čupla si ku dievčatku a niečo jej zašepkala do ucha. Dievčatko prikývlo a usmialo sa na mňa.

„Fajn, tak ja idem. Ahoj, ja sa vrátim,“ povedala a už bežala von z triedy.

Čupol som si ku Karinke a spýtal sa jej:

„Tak pomôžeš mi?“

Kývla hlavou na súhlas a chytila ma za ruku. Do viedla ma do „spacieho rohu“ a povedala:

„Teraz je čas na spanie. Pani učiteľka vždy spí spolu s nami.“

Neboli tam postele, len veľa vankúšov a prikrývok položených na zemi. Ostatné deti prišli k nám a tak sme si ľahli. Ja som ležal v strede a deti si ľahli okolo mňa.

Postupom času deti zaspali a dokonca aj ja.

Keď sme sa zobudili, Karin mi povedala, že je čas na jedlo. Posadali si za stoly a čakali, kedy im kuchárky donesú jedlo. Mali mať ryžový nákyp ale vyzeralo to skôr, že to už niekto pred tým jedol. Malo to dokonca aj takú farbu.

„Tak deti dobú chuť,“ povedal som im, keď mi zrazu vletela do ksichtu prvá porcia nákypu.

Za ňou nasledovali ďalšie a ďalšie a skôr ako som stihol niečo povedať počul som tenký hlások ako kričí:

„Naňho!“

Bol som celý od ryže a všetky deti sa na mňa zrazu vrhli. Zrazili ma na zem a priviazali ma švihadlom ku stoličke. Prišla ku mne malá Karin a povedala:

„Je čas na kreslenie.“

Všetky deti do mňa začali hádzať pastelky a keď im došla munícia, zobrali pastelky všetkých farieb a začali ma s nimi maľovať. Snažil som sa rozviazať ale nedarilo sa mi to. Bol som celý od ryže a pofarbený všetkými farbami dúhy.

„A teraz do útoku. Musíme zostreliť bielu tvár,“ skríkla Karin a všetky deti odo mňa odstúpili a poschovávali sa za rôzne veci. Videl som, že majú v rukách detské luky a šípy.

„Strieľajte,“ skríkla a všetky deti namierili na mňa.

Mal som šťastie, pretože žiadne dieťa sa netrafilo. Potom ale vyšla Karin z úkrytu, postavila sa pár krokov predo mňa a vystrelila. Trafila sa priamo do čela.  A aj keď to tak nevyzeralo, bolelo to ako fras.

„Beloch zostrelený,“ skríkla.

V tej chvíli vošla do triedy Char a a pozerala na nás v nemom úžase. Za ňou začali prichádzať aj matky tých malých harantov. Všetky deti, až na Karin, sa rozbehli ku svojim snobským matkám a začali vykrikovať niečo v tom zmysle, že to bol najlepší deň aký kedy zažili. Spokojné deti a a mamičky odišli preč a v triede sme zostali len ja, Char a tá malá mrška.

Char si čupla ku Karin, niečo jej pošepkala, niečo zelené je strčila do malej rúčky a tá mrška sa rozosmiala. Vtedy prišla so triedy jej matka zobrala si ju a v triede sme zostali už len ja a Char.

Prišla ku mne a vybrala mi plyšáka z úst aby som mohol hovoriť.

„Bože, konečne si tu. Tie deti ma tu mučili. Bolo to strašné,“ vyhŕkol som.

Len sa zasmiala a postavila sa. Mierne sa odo mňa odstúpila, vybrala si z tašky foťák a povedala:

„Sýr.“

Nechápavo som na ňu pozeral a potom mi to došlo. Ona tú malú mrchu podplatila.

„Ty... Ty... jedna... nemôžem... uveriť... ty...“ nedokázal som zo seba dostať normálnu súvislú vetu.

„Áno. Hahaha. Pomsta,“ povedala a zasmiala sa.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lifestyle of rock stars - 6. kapitola: