OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Lovkyňa 5. kapitola

05.07.2011 (11:00) • Soryea • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 553×

Zobudila som sa na ostrú bolesť pod lopatkou. Lenivo som sa zodvihla a s nadávkami spod seba vytiahla kameň. Postavila som sa a ponaťahovala si stŕpnuté svaly. Verila som, že mi krátka rozcvička pomôže zahriať sa. Aká som naivná! V tomto chladnom ráne by mi pomohol jedine teplý kabát.

Eratosthena čosi zamrmlala. Chúlila sa pri Elizabeth, ktorá už očividne dlho nespala a pozorovala ma zelenými očami, ktoré priam prekypovali bystrou inteligenciou.

Azaroth sa znenazdajky vynoril z lesa. Keď ma zbadal, zoširoka sa usmial. „Ale, ale. Ranné vtáčatko!“

„Neprovokuj. Som hladná, je mi zima a mám chuť vraždiť.“

„Ešte šťastie, že máš len dýku,“ prehnane nahlas si vydýchol. Sklonil sa ku kňažke a jemne ňou zatriasol. Tá pomaly otvorila oči a hlúpo zažmurkala.

Kým sme boli schopní odísť, slnko už nesmelo vykúkalo nad horizontom. Smerovali sme úzkou vyšliapanou cestičkou k vrchom, ktoré som si všimla už včera večer. Zeleň vystriedali šedé balvany, len sem-tam obrastené machom a lišajníkmi.

„Je ti zima? Trasieš sa,“ pootočil hlavu muž v sedle predo mnou.

„Hlúpa otázka,“ precedila som.

„Myslel som si, že inkvizítori toho znesú viac.“

„Tak to mi odpusť, že kazím tvoju mienku o ich dokonalosti,“ ironicky som poznamenala. Skôr, ako som stihla niečo viac povedať, muž zastavil koňa a zosadol. Rozopol si dlhý kabát, ktorý odhalil jeden už na pohľad ťažký dvojručný meč a druhý menší, zrejme jeden alebo jeden a pol ručný. Vyzliekol si kabát a podával mi ho.

Nemo som sledovala jeho širokú, jazvami pokrytú hruď. Pri pohľade na ňu som pocítila to, čomu ostatní hovoria túžba. No tentoraz to nebola túžba zabíjať.

„Vezmi si ho, lebo zamrzneš.“

„Takže tá košeľa, čo mám na sebe, patrila tebe,“ pousmiala som sa, hoci som to veľmi dobre vedela a vzala si ho. Takmer som sa v ňom stratila. Pokojne by sa do neho so mnou zmestila aj kňažka. Azaroth mlčky prikývol, počkal, kým sa oblečiem a vysadol na zviera. Vyhrnula som si rukávy a pevne sa chytila jeho hrude. Nemohla som premôcť chvenie, ktoré ma ovládlo. A možno som ani nechcela.

„Len sa mi to zdá alebo sa ku mne viac túliš?“ zašepkal.

„Nemôžem ťa nechať zamrznúť. I keď by si si to zaslúžil.“ Zahryzla som si do jazyka. Takmer som mu povedala niečo, čo chladné ženy ako ja nehovoria. Takmer som s ním flirtovala.

„Ty vieš tak úžasne zakryť svoj záujem o mňa, až je to očividné. Povedz, že ma chceš a niečo s tým spravíme.“

„Čo?“ neveriacky som sa zasmiala. „Pozor na slová, inak ti do chrbta vyryjem svoje meno aj s venovaním,“ odbila som ho. Hoci som hrala urazenú, cítila som sa inak. No nemienila som to dať najavo. Nie teraz, nie inokedy. Mám zásadu, že chlapi sú dobrí iba v boji a aj to len v prípade, že nezavadzajú. Rozhodla som sa zmeniť tému.

„Čo je za tými kopcami pred nami?“

„Údolie prekliatych,“ odpovedal pokojne.

„Čože?“ neveriacky som zakričala. O tom údolí kolovali legendy. Vraj ho strážia odpadlíci, ktorí za svoju zradu kráľovi vo vojne boli prekliatí na večné blúdenie. Nemohli v pokoji zomrieť a ani opustiť miesto medzi tými kopcami.

„Bojíš sa?“ z jeho slov sršala dobrá nálada. „Mali sme na výber, ako sa dostať na sever. Buď po obchodnej ceste, ale ty, ako jeden z inkvizítorov vieš, že tá trasa je neuveriteľne dobre strážená. Cez ňu by sme sa nedostali. Ďalšou možnosťou bol les. To by sme ale museli prejsť cez územie, na ktoré si nárokujú temní elfovia. Nechcem žiadnu z vás žien podceňovať, ale im by ste nestačili ani v posteli, nieto v boji. Ďalšia a zároveň posledná možnosť je prechod cez tú dolinu.“

„Prečo, dočerta, ideme na sever?“ spýtala som sa ho tichým hlasom.

„Je tam krásna príroda, divá zver, mutanti a elfovia. Chýba ti tam ešte niečo? A navyše tam budem ja.“ Zaťala som mu nechty pod rebrá. „Mačička čo škrabe?“

„Pozornosť podniku,“ zoskočila som z koňa. „Dám ti radu. Drž sa odo mňa ďalej a nebudeš si musieť vyskúšať, čo taká mačička dokáže.“

„Možno si to chcem vyskúšať.“

„Tak potom si blázon.“

Vykročila som dopredu. Kabát sa ťahal za mnou po zemi ako had.

Ten chlap bol úplne mimo. Najprv ma doženie k tomu zúfalému kroku a ja sa bez strieborných zbraní vrhnem do upírieho hniezda, a teraz, akoby sa nič nestalo, mi dáva návrhy. To si myslí, že keď je medzi nami jediný zástupca mužov, tak mu skočím do náruče? Naivný somár s hruďou bojovníka. Navyše mi nepovedal, prečo ideme na sever. Čo tam je? Pokrútila som hlavou. V podstate mi nezáležalo na smere, ktorým ideme. Hlavne, že budeme ďaleko od Vivardu.

Okolo obeda sme prešli prvými náznakmi toho, že táto oblasť bola kedysi obývaná. Polorozpadnuté domy tvorili dlhú a širokú ulicu. Prekračovala som spadnuté kusy stien, obrovské balvany a zvláštne črepy roztrúsené po chodníku. Striasla som sa akýmsi vnútorným chladom, ktoré mi zovrelo srdce. Toto miesto bolo naozaj prekliate.

Azaroth mi z koňa podal meč a na ústa si priložil ukazovák. Máme byť potichu? Hlúposť. To, čo sa uhniezdilo na tomto hroznom mieste, nepotrebuje uši na to, aby sa o nás dozvedelo. Kroky a dupot konských kopýt sa odrážali od kamenných stien, ktoré ich robili hlasitejšími, ako v skutočnosti boli. To ticho, ktoré sme narušovali, bolo priam bolestivé. Kam zmizlo čvirikanie a štebot malých vtákov?

V temnote za oknami domov som vyhľadávala neexistujúce prízraky a prikrčená som pomaly kráčala medzi zvieratami. Kňažka vyzerala napäto. Jej svetlomodré oči blúdili z jednej strany ulice na druhú. Ani Elizabeth nevyzerala najpokojnejšie. Len Azaroth sa tváril, akoby kráčal po ulici plnej mestskej gardy.

Šli sme len pár minút, no mne sa to zdalo ako celá večnosť. Vydýchla som si, keď som zbadala, že o chvíľu z tohto pohrebiska vyjdeme. Ulica pred nami sa križovala. Muž zodvihol ruku a my sme zastali.

Vtom som to začula. Škrípanie kostí a cinkanie krúžkových brnení. Zrazu bol ten zvuk všade. Otočila som sa. Z domov za nami vychádzali vysokí kostlivci. Hrude im zakrývali kúsky brnenia a v rukách držali najrôznejšie zbrane.

„Pridaj, inkvizítorka!“ skríkol na mňa muž a podával mi ruku. „No tak! Idú sem aj z oboch ulíc po bokoch!“

Naše prsty sa už dotýkali, keď Azarotha zasiahla šipka. Inštinktívne som sa odkotúľala do strany. Na miesto, kde som pred tým stála, sa zapichla ďalšia. Dočerta! Dva prúdy kostlivcov sa spojili. Stáli sme v dokonalom obkľúčení proti presile. Meč v mojich rukách bol ťažší ako rapier. Logické. Chytila som si ho do dvoch rúk a párkrát ním cvične zakrúžila. Pôjde to. Pozrela som na dievčatá. Vyzerali stratené. Teda aspoň kňažka. Elizabeth sa aspoň netvárila ako chodiaca kôpka nešťastia.

„Hej! Vy dve! Ku mne!“ Počkala som, kým prišli. „Skryjete sa v tom dome za nami. Keď vás zavolám, vojdete.“ Nečakala som na ich súhlas a vykopla spráchnivené dvere. Začula som praskanie kosti a spokojne som sa usmiala. Našťastie sem zvonku cez okno prenikalo dostatočné svetlo a ja som stihla rozoznať dvoch kostlivcov.

Jeden sa po mne ohnal sekerou. Prekvapená jeho rýchlosťou som sa len tak-tak uhla. Ako mám zabiť niekoho, kto nekrváca a nemá srdce? Hlava. Potiahla som meč dozadu a plnou silou ho vrazila do hrude kostlivca. Zakrútila som čepeľou a rýchlo ju potiahla nahor. Rozťala som mu hrudný kôš na dve polovice. Nohou som do neho kopla a skočila po jeho druhovi. Jedným sekom, pred ktorým sa nestihol brániť, som mu zrazila lebku k zemi. Nebolo to ani také ťažké.

Cez okno som zbadala, ako sa Elizabeth naťahuje s jedným mŕtvym bojovníkom o kopiju. Zatriasla som hlavou a pozrela sa tam znovu. Ona sa naozaj naťahovala o zbraň! Dievča si jednou rukou pridržalo zbraň, prikročilo ku kostlivcovi a voľnou rukou mu dalo facku. Kútiky úst sa mi roztiahli do úsmevu. Nikdy pred tým som nepočula o nikom, kto by robil to, čo ona. Je to naozajstný blázon. A odteraz aj blázon s kopijou.

Vyšla som von práve včas, aby som odrazila útok vedený na kňažku.

„Rob niečo, dievča,“ karhavo som si ju prezrela a vrhla sa do davu.

Výhoda tohto meča bola v účinnosti. Rapierom by som do nich mohla bodať večnosť a oni by sa len usmievali. Jeden z koňov zaerdžal a klesol k zemi. Nepríjemné. Azaroth si nás gestom volal k sebe.

„Elizabeth, drž sa za mnou. Kňažka, ku mne!“

Nikdy som nemala rada tanec a toto, čo som teraz predvádzala, sa tomu náramne podobalo. Skákala som z jednej strany na druhú, odrážala a vracala útoky a dočerta, vlastným telom som zachytávala útoky, ktoré by kňažku poslali do pekla.

Do boku sa mi zaryla dýka. Spravila som krok do strany a rýchlym švihom oddelila vrchnú časť tela kostlivca od spodnej.

Snažila som sa nevnímať bolesť zapichnutej zbrane v mojom boku, vykryla som útok smerovaný na moju hlavu a poslala do prachu ďalšieho. Ramená a svaly rúk protestovali proti tejto záťaži a meč v mojich rukách sa viditeľne triasol. Z ničoho nič sa mi pred tvárou mihla čepeľ inej zbrane a ja som len tak-tak uskočila. Traja kostlivci, ktorí ma obkolesili, zmeraveli. Udivene som sledovala, ako jeden po druhom explodovali. Rukami som si chránila tvár pred úlomkami kostí, ktoré lietali všade okolo mňa. Keď to prestalo, otočila som sa. Kňažka lapala po dychu a vyčerpane sa na mňa usmiala. Kútiky úst jej pomaly klesli a jej tvár sa zmenila na masku strachu. S neblahým tušením som urobila čelom vzad.

Prúd kostlivcov ustal. Nečudovala som sa im. Každý, kto si zachoval aspoň kúsok zdravého rozumu, utekal do tieňa domov, kde boli aspoň trocha chránení pred majestátnym bielym koňom, ktorému spod tenkej kože presvitali  čierne kosti. Oči mal krvavočervené, presne také, ako jeho pán, bojovník odetý v bielej plátovej zbroji, ktorá dokonale zakrývala každučkú časť jeho tela. Helmu mu zdobili dva zahnuté rohy. Zbroj mal pokrytú lebkami a kresbami zmučených tvári v smrteľnej agónii.

„Čo, do pekla, je toto?“

Azaroth dorazil pár pomätených kostlivcov a postavil sa vedľa mňa. „Vyber si tú dýku z boku, inak ti o chvíľu prirastie k telu.“

„Úplne som na ňu zabudla.“ Čo je toto za život? Zabudla som na zbraň zapichnutú vo vlastnom tele? Nerozhodne som chytila dýku za rukoväť. Bude to bolieť. Ja bolesť neznášam. Som schopná prisahať čokoľvek, len aby som netrpela. Hej, presne. Nie tak dávno som si prisahala, že už nevezmem zbraň do rúk. A hľa! Ale čo už... ja som toho už toľko nasľubovala.

Zacítila som dotyk na pravačke a následný rýchly ťah.

„Au! To bolelo! Si normálny? Čo ak tá dýka preťala tepnu a kvôli tebe tu vykrvácam?“

Azaroth si ma spod klobúka premeral. „Ženská!“ odfrkol si a zakrvavenú dýku vrhol po rytierovi, ktorého obklopila červená, neprirodzená hmla. Zbraň sa zapichla medzi pláty do jeho ľavého ramena. Ani si ju nevšimol.

„Asi je magický,“ poznamenal muž pri mne.

„A to tu budeme len tak stáť?“

„Alebo utekať,“ dal mi druhú možnosť.

„Povedal ti už niekto, že tvoj zmysel pre humor je vskutku neobyčajný?“

„Máš tu česť byť prvá,“ žmurkol na mňa.

„Ľudia!“ prerušil nás nahnevaný hlas kňažky, „buďte láskavo ticho. Nemôžem sa sústrediť.“

Chcela som byť uštipačná, no keď som videla modrú žiaru sústredenú v jej dlaniach, zmĺkla som a ustúpila doboka. Eratosthena privrela oči a predriekala modlitbu v mne neznámom jazyku. Jazdec sa približoval. Čepeľ dlhého meča sa nebezpečne leskla červenkastým odtieňom. S kňažkiným posledným slovom jej z rúk vyleteli dve žiariace gule, ktoré sa ovinuli okolo rytiera. Ten neprirodzene zavyl. Dúfala som, že takto prejavuje bolesť. Azaroth využil jeho nepozornosť a rozbehol sa proti nemu. Neviem, čo tým chcel dosiahnuť, ale bezo mňa to nepôjde.

Muž využil dĺžku meča a ohnal sa zvierati po krku. To sa však vzoprelo na zadných. Jazdcovi sa podarilo udržať v sedle a popohnal koňa dopredu.

On nás absolútne ignoroval a vrhol sa po kňažke. Tú zahalil strieborný prach. Azaroth schuti zanadával. Elizabeth rozumne od kňažky ustúpila. Nemienila som utekať za koňom. Som zbabelá? Nie. Len si chcem oddýchnuť pred tým, ako rytier zabije kňažku a následne sa vrhne na nás.

Jazdec sa napriahol a sekol presne tak, aby žene zoťal hlavu. Už som čakala vodopád krvi a pád útleho tela, no vo chvíli, keď sa zbraň dotkla strieborného prachu, oslepila ma jasná žiara. Aj cez privreté viečka som vnímala energiu, ktorá sa ako had ovíjala okolo čepele a preskočila na rytiera, ktorého obklopila a zožierala. Cítila som ten neuveriteľnú chlad, ktorý ma mrazil až do morku kostí. Čo potom musel spraviť s rytierom, ktorý sa Eratostheny dotkol? Poslepiačky som podišla k najbližšiemu domu a oprela sa o neho. Medzitým sa na ulici rozhostilo dokonalé ticho. Opatrne som otvorila oči. Azaroth sa práve skláňal nad kňažkou. Opatrne si ju prehodil cez plece. Druhou rukou schytil prekvapenú Elizabeth za lakeť a ťahal ju preč.

„Prepáč, že mám len dve ruky. Pre teba však mám prichystané niečo iné,“ usmial sa.

„Si nenapraviteľný zvrhlík,“ zamračila som sa a rýchlym krokom, ktorý nemal ďaleko k behu, som vykročila dopredu. Nemala som chuť pozdvihnúť meč a bojovať. Bola som predsa inkvizítor a nie vojak. Aj ja mám svoje medze. A tie som prekročila, keď mi ten chlap z boku vytiahol dýku. Automaticky som odhrnula kabát a prstami prešla po zakrvavenej rane, ktorá sa zrastala. Za nami sa znovu pozdvihol zvuk pohybujúcich sa kostí. Prechod už bol na dosah. Kostlivci by nás už nedobehli, ale kto by to chcel riskovať. Prešli sme dreveným mostom nad hlbokou priepasťou a ocitli sa v lese.

Zmena prostredia bola tak rýchla a nečakaná, že som musela zastať a zvyknúť si na šero stromov. „Kam teraz?“ spýtala som sa.

„Dva dni na koni odtiaľto je malá dedinka. Pre nás nijako podstatná. Asi týždeň od nej je Rockwick.“

„A tam čo?“

Azaroth sa diabolsky usmial. „Tam bývam.“

„A nás si tam berieš ako slúžky? Prečo mi už, dočerta, nepovieš, na čo tam idem aj ja?“

„To by si mala vedieť ty. Pre mňa za mňa si choď, kde chceš. No v tom prípade mi vráť môj meč, kabát a košeľu,“ položil Eratosthenu na zem. „Snažím sa ťa chrániť. Odpusť mi, ak ťa to uráža. Si predsa veľká žena. Všetko zvládneš sama a spravíš to oveľa lepšie ako ktokoľvek iný.“

„Presne tak!“ prisvedčila som. Muž sa zasmial.

„Si pekelne nebezpečná. Tvoj jazyk je ako britva a tvoje srdce chladnejšie ako ľad. No vedz, že práve to ťa robí najpríťažlivejšou ženou, akú poznám. Muži nechcú to, čo dostanú ľahko.“

„Dobre vedieť,“ odvrátila som sa. Ak máme nasledujúcu cestu prežiť v zdraví, musím sa naučiť spolupracovať. Možno mi neskôr dá pokoj. Nie som typ ženy, ktorá sa o svojich kvalitách presvedčí, len ak jej to muž pripomína. To, že som skvelá, viem aj bez neho.

Autor: Soryea, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovkyňa 5. kapitola: