Môj nový život! ( Po boku vlka) - Prolog • OurStories.cz ~ naše povídky

Môj nový život! ( Po boku vlka) - je moja nová poviedka, vlastne ani neviem ako vznikla, bola blbá nálada, vznikol prolog a potom to už išlo samo. Je o dievčati Avantis, ktorej jedna veľmi zlá udalosť zmení život. Začne sa na všetko dívať z inej perspektívy. Zistí tajomstvá života a taktiež nájde lásku a porozumenie. Ale ešte pred tým sa nájde pár prekážok, takže príjemné čítanie:) Vaša Rose! A bola by som rada, keby ste sa vyjadrili v komentoch, či mám pokračovať, ďakujem!

02.01.2010 (17:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 653×

Prolog

hudba

Moje srdce práve zomieralo... Ani v tej najhoršej nočnej more, som si nepredstavovala takýto scenár. Zakopávala som, padala a hlavne revala. Dúfala som, že plač uľaví mojej bolesti, ale skôr to bolo ešte horšie. Prudká bolesť, ktorá mi dupala na hrudník ma zrazila na kolená. Zhlboka som dýchala a myslela si, že každý nádych je môj posledný, ale prekvapivo ma to tešilo a dúfala som v to.

Namáhavo som sa postavila a bežala ďalej až kým som nedobehla ku nemu. Ku môjmu jazeru. Ono jediné mi nikdy neublížilo a vždy som mu mohla venovať moje slzy, ktoré ho plnili slanými slzami môjho zúfalstva. Urobila som 3 kroky vpred a zase sa to všetko premietalo ako živý film s pocitmi, tak silnými... že ani anjel by vám nepomohol od bolesti.

Vždy som bola celkom pekná, ale nikdy som nechcela byť moc zaujímavá, schovávala som sa za tmavé oblečenie, čiapky, šále a okuliare. Nemala som rada spoločnosť a hoci som túžila po láske, nikdy som si nikoho nepustila ku sebe blízko. Chalani na našej škole boli... jednoducho ešte trochu zaostalí, nevyspelí a v každej videli iba prednosti a zadnosti. Nezaujímali ich city... chceli len tri bodky zvané sex.

Niekedy sa správali horšie ako divé zvieratá. Najhorší z nich bol Oliver. Vysoký blondýn s „botoxovými“ perami, nagélovanými vlasmi do hora a neodolateľným šarmom, ktorý dostával ženskú polovičku našej školy do kolien... ale u mňa neuspel. Niekedy som mala pocit, ako keby okolo Olivera bola nejaká čierna hmla, ktorá zahaľovala jeho skazené vnútro. Ale jeho to stále bavilo a moje odmietnutia nedokázal prekusnúť.

V jeden večer som sa bola prejsť, tak isto ako aj inokedy. Posledné čo som si pamätala bola známa tvár Olivera. Ležala som v lese, poobliekaná v cudzom oblečení. V podbrušku ma neznesiteľne pálilo a hlava mi hučala v prívale otázok. Aspoň že som vedela, kde som. Pozviechala som sa a dúfala, že to bol len ďalší môj záchvat. V ten deň som prišla domov, sala som si sprchu a celý deň si čítala.

Na ďalší deň to v škole vyzeralo dobre. Aspoň raz ma Oliver neotravoval, a dokonca sme na dvojhodinovke Biológie mali pozerať nejaký dokument. Pohodlne som sa usadila do mojej prázdnej lavice. Profesor zapol video a nakázal chalanom, nech to všetko nastavia, kým zazvoní. Ani nie 5 minút na to zvonilo. Všetci sa usadili a čakali sme. Zrazu Oliver zapol video a ja som zaostrila na osobu, ktorá ležala na posteli iba v spodnom prádle a oblizovala sa tam s neznámym chalanom.

Neznámym pre mňa! Lebo tá osoba, ktorá tam ležala, skoro nahá a lepila sa na toho chalana som bola ja! Srdce mi začalo biť strašne rýchlo a moje slzné kanáliky povolili. Smiech ľudí v triede nepomáhal a pri pohľade na moje nahé telo a ústa toho chalan, ktoré po ňom putovali, som chcela zomrieť. Na hrudi mi začalo nepríjemne pulzovať. „ Prosím, len to nie“. Zaúpela som v duchu a vedela čo príde...

Triaška sa zmocnila celého môjho tela a prechádzala každým svalom. Nakoniec svaly stŕpli. Cítila som, ako som sa zvalila na studenú zem a počula vystrašený ston mojich spolužiakov. Moje telo sa búchalo o studenú zem a ja som len úpela... nech to už konečne skončí. Nikdy som nechcela, aby sa to niekto dozvedel a teraz, to bude vedieť celé mesto. Pomaly som začínala vnímať. Hlava ma prestrašne bolela, istotne som si ju poriadne otrieskala o zem. Len som s ňou pohybovala z jednej strany na druhú.

/ Už len 3 kroky/

Okolo mňa sa ozývali zdesené stony mojich spolužiakov. Cítila som, že mi keto pevne držal ruky. Pootvorila som oči a dívala sa do smutných očí nášho profesora. Popustil mi ruky a začal rýchlo šepkať.

„Si v poriadku? Vnímaš ma?“

/ Už len 2 kroky/

Netušila som, čo mu mám povedať. Slzy stále plienili moju tvár a ja som sa dokázala pozrieť iba na jediného človeka. Vyhľadala som jeho blonďavé vlasy a nenávistne hľadela cez závoj sĺz do jeho očí. Bol smutný, vydesený a hlavne strápený... no ja som ho nedokázala ľutovať, priala som mu to... z celého, teraz už chladného srdca.

/ Už len 1 krok/

Posadila som sa a zhlboka dýchala.. Profesor všetkých odohnal ďalej a ja som sa pomaly postavila. Pozrela som sa posledný krát do tváre tej narcistickej svine a v momente sa dala na zbesilý útek. Za sebou som ešte počula zúfalý krik profesora, prosbu, aby som sa vrátila... no ja som bežala ďalej...

Moje nohy sa vnorili do chladnej vody jazera. Vyzula som si botasky a zhodila kabát, nechala som chladnú vodu, priam vytvárať omrzliny na mojej pokožke. Postupovala som cez studený príval vody a tešila sa na vykúpenie... ktoré mi nebolo umožnené inou cestou... Už som vlastne nevnímala ani tú psychickú bolesť, ktorá dorážala na môj hrudník... pretože tá, ktorá sa mi rozlievala po tele stále silnela...

Bolo to ako tisíce ihličiek, ktoré sa vám zapichovali do tela, ale ja som tomu prekvapivo, zase bola rada. Voda mi siahala už po ramená a ja som sa v duchu lúčila. Konečne budem mať pokoj... od všetkých... už nik mi neublíži... nezažila som pravú lásku... tak nechcem ani zažívať ďalší žiaľ... tak teda... ja už odchádzam...

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování