Mágia s.r.o. - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Kate vstupuje do tajnej podzemnej organizácie.

04.08.2013 (17:00) • KateCharming • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 318×

Kate

Nájsť policajnú stanicu nebol žiadny problém, pretože som ju každé leto navštevovala. Vždy som tam iba sedela a prezerala si zložky zločincov. Občas ma James a jeho tím, ktorý sa skladal z jeho najlepšieho kamaráta Duleiho a mojej tety Maggie, pozvali riešiť niektoré prípady s nimi. Oni však vyšetrovali iným spôsobom ako my v San Francisku a tak bolo niekedy veľmi náročné sa im prispôsobiť. Práve preto som sa sem netešila a navyše tu budem musieť súperiť s druhým tímom, ktorý Jamesa nenávidí a ja súboje neznášam.

Vnútri nás milo privítala šéfka celého oddelenia Kirsten. Mala na sebe oblečené čierne lodičky a tmavomodré sako so sukňou. Krátke blond vlasy siahajúce po plecia si teraz stiahla do malého copu s fialovou hodvábnou gumičkou.

„Vitajte, som veľmi rada, že ste sem prišli." Usmiala sa a každej z nás podala ruku na privítanie.

„Ďakujeme. Ceníme si, že práve Kate môže byť súčasťou vášho oddelenia. Myslím, že si medzi vami nájde svojich parťákov,“ odvetila spokojne mama. No fajn, najprv vyzerala na to, že sem nechce ísť a teraz je nadšená, že som tu. Ja jej vážne niekedy nerozumiem.

„A kde je zvyšok?“ Kirsten sa obzerala po okolí, či tu niekde neuvidí Michaela, Jareda a deda.

„Hrajú sa doma na Nintende Wii,“ odvetila Jennifer.

„Alebo na GTA sade,“ dodala som so záchvatom smiechu, ale nikto iný sa na tom nemienil smiať, tak som radšej hneď prestala.

„Aha, chápem, hry sú prednejšie ako vlastná rodina,“ prikývla Kirsten a vzala z jedného stola hrubú zložku žltej farby a podala mi ju.

„Čo je to?“ spýtala som sa nechápavo a zo zvedavosti som ju hneď otvorila.

„Tvoja zložka údajov. Keďže od dneska si oficiálne jednou z nás. Sú tam iba tvoje základné údaje a tvoja fotka z minulého leta,“ odvetila a ukázala na prvú stranu, na ktorej sa vynímala moja ''úžasná'' fotka, na ktorej sedím na pláži opálená na tmavohnedo s úsmevom ako totálny idiot. Na hlave som mala ružový klobúčik s kvetinkami. Bolo ťažké uveriť, že tá fotka je z minulého leta. Radšej som tú zložku rýchlo zavrela. Nikdy som nebola kráľovná krásy, ale toto som trochu prehnala a hlavne s tým slnkom.

„Super, takže tú fotku vymením za niečo menej strašidelné a bude to ok,“ povedala som rozhodne. Ano mala som sa rada, ale niekedy jednoducho prídu fotky, na ktorých bohužial k svetu nevyzerá nikto. Každý také určite niekde doma má a sú ukryté hlboko v tom najspodnejšom šuflíku. Nikto predsa nie je dokonalý, ale každý môže byť tým najlepším originálom samého seba.

„Ako chceš a ostatné údaje si doplníš neskôr. Teraz ťa zoznámime s tvojimi parťákmi a šéfom.“ Kirsten ukázala na dlhé schody, ktoré viedli dole a ja som v tej chvíli chytila panický strach.

„Akože tu sú ešte ľudia, ktorých som nestretla? Sú tu nejakí noví pracovníci, ktorí sú radšej v pivnici ako na normálnej zemi? A prečo so šéfom, veď mojou šéfkou si predsa ty?“ Začala som ju zasipávať miliónmi otázok a mama s Jennifer tiež nechápali o čo tu ide.

„Ty budeš pracovať na úplne inom oddelení a tam sa ti určite bude páčiť viac,“ zasmiala sa a postrčila ma bližšie ku schodom. Prestávalo sa mi to páčiť a okamžite som chcela ísť domov, ale niečo mi hovorilo, aby som to aspoň skúsila.

„Jasné, určite mi bude lepšie v pivnici ako tu,“ povedala som ironicky a kráčala som ku schodom. Mama, Jennifer a Kirsten išli za mnou.

Po asi sto kamenných schodoch sa pred nami zjavili veľké železné dvere s prístrojom na rozpoznávanie odtlačkov prstov.

„Vlož tam svoj ukazovák,“ rozkázala mi Kirsten, keď ma videla ako sa na tú vec nechápavo pozerám.

„A to prečo?“ Dochádzala mi trpezlivosť.

„Len urob čo ti hovorím,“ pobádala ma a tak som nechcene spravila, čo mi povedala. Priložila som tam svoj dlhý ukazovák pravej ruky a zrazu niečo cvaklo. Dvere sa s obrovským hrmotom otvorili. Za nimi sa nachádzali ďalšie dvere. Tieto boli z bronzového plechu a presne v ich strede sa nachádzali tlačítka s číslami a malá obrazovka nad nimi.

„Tak teraz vážne. O čo tu ide? A odkiaľ máte moje odtlačky prstov?“ Prestávalo ma to baviť.

„Pamätáš si na minulé leto, keď sme tu mali ten kriminalistický tábor a ty si ukazovala ďeťom ako sa správne berú odtlačky prstov? Tak odtiaľ,“ odvetila mi trochu podráždene Kirsten.

„Nechápem, čo tu moja dcéra vlastne robí? Nemala by byť náhodou hore a riešiť nejaký prípad s Jamesovým tímom?“ Mama sa začala rozčuľovať, ale Kirsten opäť zasiahla.

„Tvoja dcéra má v tejto organizácii väčšiu úlohu než si myslíš. A teraz Kate otvor tieto dvere,“ prikázala mi a ja som ich chcela otvoriť so svojimi schopnosťami, ale Kirsten ma zastavila.

„Týmto ich určite neotvoríš. Všetky tieto dvere boli navrhnuté tak, aby nimi neprešla žiadna mágia. Takže iba zadaj kód.“

„A ako, keď ho nepoznám." Moje dlhé, hnedé vlasy mi zakryli ľavú časť tváre, možno práve preto, že som sa na ňu nechcela pozerať. Toľké roky som jej verila a teraz mi nechce povedať ani jeden blbý číselný kód.

„Skús sa sústrediť a uvidíš, že nájdeš tú správnu odpoveď. Poradím ti. Je to sedemmiestny kód.“

Tak som sa zhlboka nadýchla, zavrela oči a ponorila sa do svojich zmätených myšlienok. V hlave mi ich vírilo toľko, že som nedokázala jasne uvažovať. No nakoniec som si povedala, že to risknem a naťukám tam dátum svojho narodenia.

Rýchlo som tam zadala čísla 1841995 a dvere sa s vrzgotom otvorili. Nechápavo som otvorila oči a vrátila sa späť do reality.

„Mám iba jedinú otázku. Ako?“ Jennifer sa nestačila čudovať a pokrútila hlavou.

„Zachvíľu sa dozviete. Už stačí len prejsť cez túto chodbu a otvoriť jedny dvere.“

Kirsten nás teda viedla cez dlhú chodbu osvetlenú jasne bielym svetlom, ktoré občas zablikalo. Na konci chodby boli dvere, ktoré sa konečne aspoň trochu podobali na tie normálne, ibaže boli tiež z nejakého plechu, ktorý som tentokrát nedokázala identifikovať. Kirsten sa postavila vedľa dverí a chytila pravou rukou veľkú striebornú kľučku.

„Ste všetky pripravené na to, čo tam uvidíte?“

Prikývli sme nedočkavo a Kirsten pokračovala.

„Hneď ako otvorím tieto dvere, začne sa Katein úplne nový život a možno to trochu zmení aj tie vaše.“

Bola som rozhodnutá, že tam pôjdem a zistím, čo to tam na mňa čaká. Aj keď som sa na Kirsten, aj na iných členov z rodiny, ktorí to tiež určite vedeli, ešte stále trochu hnevala, priblížila som sa bližšie k dverám.

„Som rozhodnutá zmeniť svoj život a ochotná počúvať všetkých svojich parťákov a hlavne svojho šéfa,“ povedala som rozhodne a Kirsten sa usmiala a otvorila dvere.

„Vitaj, Kate, toto je mágia S.R.O.“

Autor: KateCharming, v rubrice: Povídky » Na pokračování