OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Maybe I like you, maybe not - 1. kapitola

25.02.2013 (14:00) • Channina • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1158×

Prológ

Som drzá, prchká, hašterivá, žiarlivá, som nevychované dievčisko, ktoré nikto nechce. Ani len vlastní rodičia.

 Volám sa Rya Wise, cítim sa na štyridsať, vyzerám na dvadsať, správam sa na trinásť, tvrdím, že mám osemnásť, ale v skutočnosti mám sedemnásť.

 Momentálne žijem so svojím bratom, Johnom, a jeho snúbenicou, ktorá sa ma snaží vyhnať z domu. Nezazlievam jej to.

 Pred svetom sa zbabelo schovám vo svojej posteli, prikrytá mäkkou perinou. V ušiach mám slúchatká a rozmýšľam, aké je to byť slobodný a šťastný. Cítim sa osamelá.

 Potom niekto príde a vykopne ma z môjho sveta. Je to asi také, ako keď vám povedia: „Tu máš a zožer si to.“

 1. kapitola – My mind never sleeps

„Tak, aký bol Chris?“ spýta sa ma blondína, čo sa rozvaľuje na gauči môjho brata. Na meno si nespomínam.

„Čo?“ odpovedám nechápavo. Viem, ktorého Chrisa má na mysli. Presnejšie, Chris Jerigo. Chlapec s ktorým som sa párkrát bozkávala na diskotéke. Nič viac. Chcela som vedieť aké je to bozkávať sa s chalanom, čo má piercing v jazyku. Myslím, že je to super, ak sa ten chalan vie bozkávať. Chris mi len oslintal celú tvár a šepkal mi, že ma ľúbi. Prišlo mu to romantické. Na mieste, kde nepočujete vlastného slova, niekto vás zozadu chytá za zadok a všetci sa na vás lepia.

„Chválil sa mi...“ povedala tak trošku záhadným tónom. Neprerušovala som ju, očividne chcela pokračovať. „Vraj ťa konečne dostal. Nič moc.“

„Netrep. Chváli sa tým, čo nemôže mať,“ poviem a sadnem si jej na nohy keďže nemá záujem uhnúť.

„Neklam, štetka!“ Usmejem sa. Nadvihnem pravé obočie a ľutujem svojho brata. S touto sa akože zasnúbil?

„Definuj slovo štetka, prosím,“ uškrniem sa.

„Čo?“ Navyše je sprostá!

„Chcem vedieť, čo si predstavuješ pod slovom štetka. Babu, ktorá sa oblieka tak, že všetko odhaľuje alebo si predstavuješ nejakú pri diaľnici? Alebo takú, čo dá za peniaze? Hm?“ spýtam sa a zoberiem jej ovládač. Pozerá program o varení. Načo, aj tak jej to nikdy nepomôže. Párky a čaj si viem uvariť aj sama.

„Predstavím si teba.“ Ha, celkom chytrá odpoveď pre tak sprosté dievča. Žiadne koktanie, dobré znamenie.

„Vážne? Mne Chris hovoril, že máš malé kozy. A v podstate, si v posteli ako drevo,“ poviem, ale nevenujem jej ani jeden pohľad. Čumím na bedňu aj keď sú tam len samé reklamy. Práve teraz ide jedna na jogurt, ktorý obsahuje ešte viac jahôd ako obyčajne.

„Klameš!“ skríkne.

„Samozrejme, ako inak. Koľkokrát si podviedla môjho brata? Či už ani sama nevieš?“ pozriem sa na ňu a pousmejem sa nad tým, ako jej sčervenela tvár.

„Ja som verná! Neviem, či to slovo poznáš...“

„Hej? Aj minulý Silvester si bola?“ Sčervenela ešte viac.

„Stalo sa to iba raz,“ priznala sa a zadívala sa do zeme. Na tú špinu, ktorú nie je schopná poumývať, pretože sa celý deň rozvaľuje. A všetku robotu láskavo prenechá mne, pretože si potrpím na poriadok.

„S Chrisom,“ poviem skôr pre seba. „Tak, kto je teraz štetka? Nemusíš žiarliť, ja som s ním nič nemala.“

Keď som spomenula slovo žiarliť, zamračila sa a krátke vlasy sa jej zježili. Vyskočili z gauča, vyzerá to tak, že sa schyľuje k veľkej babskej hádke. Alebo bitke.

Prekazí jej to môj brat a jej snúbenec, John.

„Ahojte!“ pozdraví nás s úsmevom. Všimne si, v akom sme rozpoložení. Už si mohol zvyknúť.

„Čo sa deje?“ pozrie sa na mňa a potom na svoju drahú Abbie. Aha! Tak predsa viem jej meno.

„Hádame sa o tvoj narodeninový darček, netráp sa tým, zlatko,“ odpovedá mu sladkým hlasom, ktorý len predstiera. John si nič nevšimne.

„Načo? Tie mám až za mesiac,“ odvrkne. Neznáša oslavy. Rovnako ako ja. Tie šťastné rodinné stretnutia. Všetko je to len hraná scéna s vynikajúcimi hercami. Horor s prvkami komédie a  mestami telenovely. Možno príde aj moja mama.

Naposledy som ju videla pred pol rokom na pohrebe môjho otca. Tvárila sa, že ma nepozná a potom mi napísala správu, v ktorej sa pohoršovala nad tým, s akou ľahostajnosťou som prijala jeho smrť.

Asi si nepamätá rozhovor, ktorý som si vypočula pred rokom.

„Kde je?“ Mama to skôr vyštekla ako povedala. Otec to sotva zaregistroval. Ja som si to všimla len preto, že som ju dlho nepočula.

„Vo svojej izbe.“ Ale ja som v nej nebola. Potichučky som sedela na schodoch a počúvala. Keď sa mama uistila, že ich nebudem počuť spustila: „Nechápem, po kom je. To dieťa je problém a vždy aj bude.“

„To ale nie je moja vec,“ povedal otec ľahostajne.

„Nie je to tvoja vec?“ zvýšila hlas. Už dospela do bodu, kedy skoro kričala, no stále nie tak hlasno, aby som ich počula až do izby.

„A koho je to vec, povieš mi? Ja som chcela ísť na potrat!“

„A ja si zase pamätám, že to bol nakoniec tvoj nápad, že by nám dieťa mohlo pomôcť. Tak si ju teraz rieš ty.“

„S takýmto postojom si ju môžeš zobrať ty!“ teraz kričala, vážne kričala. Odskočila som dozadu, keby sa náhodou rozhodla niečo hodiť mojím smerom. Nevedela som si to tak úplne predstaviť, čo by urobila, keby zistila, že tam som a počúvam. No rozhodne to nepatrilo medzi tie veci, ktoré som si predstavovať chcela.

„Ako k sebe? To ani náhodou! Je to tvoje decko.“

„A tvoje nie?“

„Ja ju nechcem!“ rozkričal sa.

„A ja ju mám chcieť?“

„Odmietam sa tváriť, že mi na nej záleží, keď to tak nie je,“ dodal nakoniec, aby uzavrel túto debatu.

Otec odišiel.

John je v skutočnosti môj nevlastný brat. Vychovala ho starká, a keď som mala pätnásť, zobral ma od rodičov a uchýlil k sebe. Vtedy ešte s Abbie len randil. Do smrti mu budem bozkávať nohy, že ma odtiaľ zobral – mali ste vidieť  ten mamin výraz. Šťastie, radosť... nič z toho nezakrývala.

Zbavila sa ma. A to bolo to hlavné.

Dnes má dvadsaťpäť, chce si vziať Abbie a uvažuje nad deťmi. Ich spoločná budúcnosť, kam ja nepatrím. Za dva mesiace mám osemnásť.

Chystám sa odísť a spoliehať sa sama na seba. Pretože v dnešnej dobe sa na nikoho iného spoliehať nedá.

***

Abbie vošla do mojej útulnej izbičky.

„Prečo ma nemáš rada?“ spýtala sa a ja som úplne vyvedená z miery zostala stáť s otvorenou pusou, s ktorou som teraz mohla utierať aj dlážku, ako nízko mi spadla.

„Pretože mi chceš zobrať brata. A pritom ho nemáš ani len rada!“ povedala som úprimne, po tom ako som sa spamätala, že sa so mnou rozpráva. Tak normálne.

„To nie je pravda. Veď ja ho ľúbim,“ obraňovala sa.

„Prečo si ho teda podviedla?“ vyčítala som jej. Zostala ticho stáť, keď prehovorila bolo to len tichučké mrmlanie.

„Pretože nemá rád sex.“ Zahanbene som sklopila oči. Veď je to chlap. Ktorý dnešný chlap nemá rád sex? Alebo ho odmieta? A ešte k tomu takú babu, ako je Abbie?

„Už to viac neurobím.“ S týmito slovami odišla z mojej izby.

Pokračovať? Nepokračovať?

Autor: Channina (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Maybe I like you, maybe not - 1. kapitola: