OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Maybe I like you, maybe not - 2. kapitola

01.03.2013 (09:00) • Channina • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 873×

Kapitola druhá – Too drunk

Neviem, čo robím zle. Nemám šajnu, prečo ma nikto nechcce. Možno som príliš úrpimná.

A tak mi spoločnosť robí fľaša vodky a smutné pesničky, pri ktorých sa vám chce plakať.

John a Abbie išli so svojimi spoločnými priateľmi na chatu. Vraj si môžem robiť, čo chcem, len to tu nemám všetko porozbíjať. A tak si robím. Našla som bratove tajné zásoby alkoholu, s ktorými mu rada pomôžem.

Napadne mi, že zavolám Davidovi, ale hneď tú myšlienku zavrhnem. David Foshee je jediná bytosť v tomto meste, ktorá má pozná tak dokonale, že ho už ničím neprekvapím.

Najlepší priateľ.

Bol by dobrým milencom.

Ak by som bola schopná milovať, tak by to bol určite on. Nehovorím, že nežiarlim na jeho tucet ďalších kamarátok a baby, s ktorými si občas vyjde von. Štve ma to, pretože ak by som nemala Davida, nemala by som nikoho. Niekedy mu vyčítam, ako sa s nimi zahráva. Väčšinou sú to dievčatá na jednu noc, a potom sa im viac neozve.

Ale on sa vyhovára na to, že je chlap. A ako každý iný - má rád sex. Nehľadá lásku. Pre neho je láskou hudba.

Od dvanástich hrá na gitare. Skladá si vlastné pesničky. Má štýl, ktorý mnohým chalanom chýba. Je to dokonalý chlapec z knihy. Ak sa mi jedného dňa podarí napísať knihu, bude o ňom.

Problém je v tom, že zakaždým, čo som s iným chalanom, porovnávam ho s Davidom. Nie je taký pekný ako David, nevie hrať na gitare ako David, nie je milý ako David. Jednoducho si nemôžem pomôcť.

Zobrala som do rúk telefón a chvíľu sa s ním hrám. Dobre, tak mu zavolám.

„Rya? Deje sa niečo?“ spýtal sa a v pozadí mu hrala hudba.

„Nie, len John a tá jeho išli na chatu. Nechceš prísť?“ Neodpovedal hneď, rozmýšľal.

„Dnes nemôžem. Kedy sa vrátia?“

„Pozajtra,“ odpovedala som.

„Tak prídem zajtra, okej?“ Prikývla som, ale potom mi došlo, že ma nevidí.

„Jasné. Tak ahoj,“ rozlúčila som sa a zložila.

Dotackala som sa do kúpeľne. Oči mám opuchnuté a pery popraskané.

Možno je dobre, že neprišiel, pomyslím si.

Rukou si prejdem po mastných vlasoch. Zhodím zo seba oblečenie, ktoré ma len ťažilo a dám si studenú sprchu.

***

David na druhý deň prišiel.

Trošku som sa hanbila za ten neporiadok, ale mohol dať skôr vedieť.

Ráno som sa zobudila tak chronicky lenivá, že som doteraz len ležala. Usadil sa na gauč a ja som medzitým upratovala.

Oči mu spadli na zem, kde sa váľala prázdna fľaša vodky.

„Nehovor, že si začala bezo mňa,“ povedal to tónom, ktorý naznačoval pobavenie, ale v jeho tvári sa zračila iba starosť.

„Ešte jednu som odložila pre nás,“ usmiala som sa.

„Čo budeme robiť?“ spýtal sa, keď som sa rozvalila k nemu.

„Predtým, než si prišiel, som mala v pláne pozrieť si film.“

„Nemám nič proti, ale...“ odmlčal sa a schválne ma nechal čakať.

„Hmmm?“ pretiahla som.

„Žiadna srdcervúca somarina,“ zasmial sa a ukázal mi zuby.

Nadvihla som jedno obočie vyššie. „Vieš, že ja také nepozerám.“

„Viem,“ uškrnul sa.

„Hory majú oči?“

„Ak nebudeš pišťať,“ povedal a zadíval sa na mňa tak, že som ho šťuchla do rebra.

„Aby si ty nebol ten, čo bude pišťať!“ zasmiala som sa.

Pustila som film. Sadli sme si blízko seba. Jednu ruku mal cez moje plece, hlavou som sa oňho oprela. Takto to bývalo vždy, čo si pamätám.

Tak prečo sa teraz cítim inak?

***

Zobudila som sa na gauči prikrytá dekou. Televízor bol vypnutý, hodinky ukazovali šesť hodín a jediný zvuk vychádzal z kuchyne.

„Dobre ránko, princezná,“ povedal David a podával mi tanier s vianočkou, ktorá bola potretá maslom.

„Prepáč... nič lepšie neviem,“ sklopil oči.

S úsmevom na tvári som prijala vianočku. Už som bola taká hladná.

„Ako dlho som spala?“ opýtala som sa s plnými ústami.

„Asi dve hodiny. Zaspala si hneď po pár minútach filmu,“ usmieval sa. Nadvihol mi nohy a sadol si ku mne.

Sedeli sme v tichosti. Spokojne som sa napchávala vianočkou. „Nedáš si?“ ponúkla som ho pretože mi to bolo trápne, keď sa tichom ozývalo iba moje mľaskanie.

Odmietol.

Po chvíli som sa prichytila, ako ho sledujem. Jeho úzke pery, svetlé hnedé vlasy, ktoré mali miestami nádych do blond. Teraz mu zakrývali jeho zelené oči. Na sebe mal čiernu károvanú košeľu. Miloval košele. A ja som milovala chalanov, ktorí milovali košele.

Niekde tam vzadu, hlboko v sebe, som vedela, že ho mám radšej ako kamaráta. Ale moje skúsenosti mi nedovoľovali k niekomu cítiť niečo silnejšie. S Davidom to bolo o to zložitejšie, že som vedela, aký je. Pomilovali by sme sa a nechal by ma ísť svojou cestou.

A zničilo by to naše priateľstvo.

„Prestaň s tým,“ prerušil ticho.

„S čím?“ spýtala som sa ho a odložila prázdny tanier na stôl. No pekne Rya, všetko si zožrala sama, pokarhala som sa v duchu.

„Obzerať si ma.“ Obrátil sa tvárou ku mne a jeho zelené oči sa zabodli do mňa. Na chalanoch som si všímala tri veci. Lícne kosti, oči a zadok. David mal všetko z toho lepšie než vynikajúce.

„Dones tú fľašu,“ povedal a odvrátil sa. Nemala som zrovna pochuti postaviť sa z môjho teplučkého brlohu, ale urobila som tak. Neobťažovala som sa ani len zobrať nám poháre.

Naliala som do seba poriadny dúšok vodky, až som skrivila tvár v grimasu. David urobil to isté, len bez grimasy. A potom znova.

Možno to bolo tou vodkou. Možno to bolo tým vnútorným hlasom, čo mi bral spánok. Prekvapila som jeho, aj samú seba.

Nahla som sa k nemu a jemne ho pobozkala. Začala to jedným, ale ja som chcela viac. Omnoho viac. Nerozmýšľala som. Rozum som odložila do zásuvky a zamkla ho tam na dobu neurčitú. Urobila som to tak rýchlo, že by mi v tom nemohol ani zabrániť.

Jednoducho som to chcela.

Stŕpol.

Opatrne sa začal odťahovať. Tváril sa veľmi zmätene. Vyzeral ako omráčený.

A potom som si uvedomila, čo som spôsobila. Toto bola chyba. Nemala som to robiť.

No tak, povedz už niečo, prosila som ho v duchu.

Ale on bol stále ticho. Zdalo sa mi, že ma vôbec nevníma.

„David, toto sa nestalo,“ prehovorila som nútene, keďže on mlčal.

„Ale ono sa to stalo,“ prehovoril sotva počuteľne. Pozrel sa na mňa tými svojimi krásnymi očami a ja som v nich nevidela to, čo by som tak veľmi chcela. Len zmätok.

„Rya,“ zamrmlal.

Chcela som si ísť do kuchyne pre čokoládový puding, sadnúť si na chladnú zem a revať, pokým by ma to neprešlo.

V jeho očiach som si prečítala niečo pre seba.

Neľúbi ma.

„Zabudni na to.“ Dusila som v sebe plač. Prišla som na to, že čím viac žmurkám, tým viac odkladám plač a potláčam ho na zadnú stranu lebky.

„Ale Rya...“

„Prosím.“ Ale on pokrútil hlavou.

„Prečo si to urobila?“ začal vyzvedať.

 „Mal by si ísť,“ vyslovila som to tým najdrsnejším tónom, akého som schopná. Váhal. Potom sa bez slova postavil a odišiel.

Ešte desať minút po jeho odchode som sedela na gauči. V úplnom ticho a v úplnej tme.

Osamelá. Tak ako vždy.

Na parapete sa začalo ozývať bubnovanie, dažďové kvapky pomaly stekali po okne.

Sledovala som tiene, ktoré vyzerali desivo. Neviem koľké roky som to v sebe držala, ale teraz sa všetok plač vylial na povrch.

Myslím, že som Johnovi zaplavila obývačku.

V tom tichu, bolo počuť iba môj dych. Náznak toho, že žijem. Postavila som sa a poslepiačky hľadala cestu do izby. Zakopla som o fľašu.

Miestnosťou sa ozývali moje nadávky. Zasvietila som a našla celý obsah fľaše vyliaty na Johnovom drahom koberci.

„Tak už len toto mi chýbalo ku šťastiu,“ zamrmlala som, ale moju pozornosť upútalo klopanie na vchodové dvere.

Kto to len teraz môže byť? Dúfam, že sa nevrátil John.

 „David?!“ spýtala som sa neveriac svojim očiam.

Nestihla som poriadne otvoriť dvere a už ma k sebe pritláčal premočený David. Z vlasov mu kvapkala voda, ktorá na mojej tvári splynula so slzami.

Priblížil ku mne svoje pery a jemnučko ma pobozkal. Tvár mi chytil do dlaní a svojimi perami začal drviť tie moje. Chcela som sa od neho odtiahnuť.

Toto nie je správne. Ale držal ma tak pevne, že to nešlo.

„Nemali by sme...“ Nenechal ma dohovoriť. Jednou rukou mi zašiel pod tričko.

Ruku som mu zaborila do vlasov a začala mu bozky oplácať.

Už je aj tak neskoro. Stalo sa. Bohužiaľ, nemám ovládač na pretáčanie času.

Niečo mi v mojej hlave hovorilo, že ak to urobím, budem len jeho ďalšia. Zničíme naše priateľstvo. A nezostane nám nič.

Možno z nás budú len chodboví priatelia, ktorí sa stretnú a majú problém vysloviť aj obyčajné: Ahoj.

„David, nie...“ zašepkala som.

„Prečo?“ odtiahol sa odo mňa a prezeral si moju tvár.

„Všetko by sa tým pokazilo. Buďme len priatelia, tak ako doteraz.“

Nerev, nerev, nerev... žmurkanie, žmurkanie, žmurkanie. Vážne mi to pomáha.

„A zvládneš to?“

„Áno,“ zaklamala som a usmiala sa. Na tvár som si nahodila zvyčajnú chladnú masku.

„Ale prečo si sa vrátil?“

„Neviem.“ Prikývla som.

„Tak už radšej choď. Uvidíme sa v škole,“ povedala som a nenápadne od neho odstúpila o krok dozadu.

Obrátil sa mi chrbtom a otváral dvere.

„Hej, David. Nechceš dáždnik?“ stihla som sa ho spýtať predtým než za sebou zavrel dvere.

„Nie, vďaka.“ Na tvári sa mu objavil úsmev, ktorý sa stratil spolu s ním v daždi.

***

Uvidíme sa v škole.

Uvidíme? Ja nechcem. Ako sa mám pozrieť najlepšiemu priateľovi do očí, po tom, čo som vyviedla? S Davidom sa poznáme dva roky. Trávime spolu skoro každý deň. Neviem, kedy sa mi začal páčiť tak trochu viac.

Vyhovorím sa na vodku. Príliš rýchlo mi stúpla do hlavy.

Ale on mi to nezožerie, vie že vydržím veľa. Niekedy viac ako on.

Nechám to tak. Rýchlo si nájdem chlapa a zabudne sa na to.

Dúfam.

Bezvládne som sa hodila na gauč a udusila svoj plač vo vankúši. Nohu som vystrela viac, ako som mala a rozbila som Johnovi sošku.

Zabije ma.

Ako by ste sa postavili k tomu vy? Bozkávanie s najlepším kamošom? :)

Autor: Channina (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Maybe I like you, maybe not - 2. kapitola: