OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Millennial War - 1. kapitola

15.02.2013 (18:00) • barbatea • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 372×

Fúka príjemný studený vánok, ktorý roznáša lístie po záhrade. Pred malou chvíľou ho nahromadil na jednu kopu mladý chlapec, ktorý tu žije. Odbehol si len na chvíľu zobrať lieky, ktoré potrebuje brať v určitej dobe.

„Mňa porazí,“ zvýši nervózne hlas, keď prichádza na záhradu a vidí spúšť, ktorá tu vznikla. „Toto je snáď nočná mora,“ brble si. Hrabal ho tu celých desať minút. Vzdychne si a sadne si na zem.

Chlapec môže mať necelých stosedemdesiatšesť centimetrov. Má husté, krátke hnedé vlasy, ktoré má neupravené. Svojimi modrými očami sleduje, ako sa vietor pohráva a ničí jeho snahu. Opakovane si vzdychne a pokrčí plecami. Hlavu si oprie o ruku, ktorú má opretú o nohu.

„Noah! Samuel hovoril, aby si sa na to vykašľal. Vraj to urobíš, keď prestane fúkať vietor,“ kričí na neho dievča, ktoré je na prvý pohľad staršie od chlapca. Je to jeho staršia sestra. Je o dva roky staršia ako on.

„Ešteže tak,“ odvetí s úsmevom, ktorý sa mu vyčaruje na tvári. Netají, že ho to nebavilo. Potreboval to mať hotové čo najrýchlejšie, aby mohol odísť za kamarátmi, ktorí ho už dávno čakajú v parku.

„Nicol, myslíš si, že ma pustí?“ pýta sa Noah sestry, ktorá k nemu práve prišla. Tá sa len k nemu zohne a potľapká ho po pleci.

„Bež sa ho spýtať,“ zachichoce sa. Vie, že ho nepustí. Noah má práve domáce väzenie. Prišiel im list, ktorý obsahoval jeho polročné známky a to neurobilo dobrý dojem na Samuela.

Samuel je ich náhradný otec. Bol to najlepší kamarát ich rodičov, ktorý sa ich oboch ujal, keď im rodičia zomreli pri autonehode. Stará sa o nich už cez štyri roky. Je i jediným príbuzným, ktorého deti majú. Pracuje ako učiteľ bojových umení tu v meste. Je mladý, ako boli jeho rodičia, a preto ich vie i pochopiť. Deťom trvalo dva roky, než sa zmierili so stratou rodičov. Boli mladí. Noah má pätnásť a Nicol sedemnásť. Svojich rodičov mali veľmi radi.

„Na to zabudni,“ odvetí Noah podráždene. Mobil mu vibruje vo vrecku už hodnú chvíľu, no on ho nezdvíha. Vie, že sú to jeho kamaráti, ktorí ho už netrpezlivo očakávajú.

„Noah..“ osloví ho Nicol. „Kto sú tí ľudia?“ Pozerá sa smerom pred seba.

Pred ich domom zastavilo čierne auto, z ktorého vyšli štyri osoby. Všetko sú to mladí muži, ktorých štýl obliekania bol súrodencom známy. Roztrhané džínsy, krátke tričká s nášivkami kapiel, kanady a miestami vyholené vlasy. Jeden z nich má na krku i obojok s ostnatými  bodcami. Na krku majú všetci jasne vytetovaný akýsi znak, ktorý ani jeden zo súrodencov ešte nevidel.

Všetci sa zastavia pred bránou a uprene hľadia na súrodencov, ktorí sú od nich vzdialení necelých trinásť metrov. Netrvá dlho a z auta vystúpi posledný, piaty pasažier. Ten je však odlišný od týchto punkerov. Je formálnejšie oblečený. Čierny oblek, biela košeľa a červená kravata z neho robia úplného cudzinca. Vyzerá ako dôležitý človek. Tiež pristúpi k bráne. Tajuplný muž v obleku sa začne prihovárať k punkerom.

„Čo tu chcú?“ pýta sa vystrašene Nicol. Ani jeden druh ľudí, ako sú oni dvaja, tu nežijú. Nicol, Noah a Samuel žijú na predmestí. Postaví sa a začne pomaly kráčať dozadu. Robí veľmi malé kroky. „Mali by sme zavolať Samuela.“

„Nepreháňaj. Tamten je slušne oblečený. Nevidíš?“ ukazuje Noah prstom na podivnú skupinku ľudí.

Nepriznáva, že i on je trochu zaskočený. Pred svojou sestrou chce vystupovať ako nebojácny mladík, ale Nicol veľmi dobre vedela, čo je jej brat zač a z čoho má strach. Táto situácia do jeho zoznamu strachov nezapadala, a preto nebola Nicol ani zaskočená, keď sa Noah rozhodol ísť k tej skupinke ľudí.

„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ spýtal sa Noah milým tónom v hlase. Skupinka mužov ho však ignorovala. „Haló!“ zamával im, aby nejako upútal svoju pozornosť, no ale ani to ich neprerušilo z ich rozhovoru, ktorý viedli šeptom. Ako sa Noah približoval, započul nejaké slová z ich konverzácie. Boli cudzieho pôvodu. Pravdepodobne rozprávali nejakým cudzím jazykom, ale ani to ho neodradilo ísť bližšie.

„Noah...“ šepne Nicol a snažila sa privolať brata späť. Nepáčilo sa jej, ako sa na ňu jeden z punkerov pozrel. Mala taký ten pocit, kedy tušila, že sa stane niečo zlé.

Noah ju nevnímal. Zaujímali ho oni. Rozhovor medzi mužmi trval už dlho a ani jeden z nich nejavil príliš veľký záujem o detí. Proste stáli pred ich bránou a nič iné okrem rozhovoru nerobili. Čo je vlastne na tom divné? Je to bežné, až a to, že pred ich bránou stojí elegán a akýsi punkeri, ktorí si rozhodne majú, čo povedať.

„Noah!“ ozval sa hrubý mužský hlas zozadu. Je to Samuel, ktorý práve otvoril dvere a všimol si partiu ľudí pred ich bránou. Samuel vyzerá na niečo okolo tridsiatky a má krátke blonďavé vlasy, ktoré mu siahajú do úrovni očí.

„Nicol, Noah, poďte sem!“ kričí po nich. Nicol bez zaváhania zareaguje a prejde k Samuelovi. Noah ho však ignoruje.

„Neboj sa, len ich idem pozdraviť.“

„Noah, vráť sa sem!“ namieta Samuel. Nicol si všimla v jeho očiach istý strach.

Nikdy ho takého rozrušeného nevidela. Samuel je tak trochu tajnostkár. Nikdy ich nevpustil do svojej izby. Mal ju zamknutú. Dávnejšie sa tam pokúšali s bratom dostať, ale márne. Nevychádzajú z tade žiadne podivné zvuky, ale i tak ich to lákalo.

„Noah!“ zvyšoval hlas. Muži už prestali medzi sebou komunikovať a súčasne sa pozreli na prichádzajúceho chlapca.

„Dobrý deň. Som Noah, bývam tu. Pomôžem nejako?“ pýtal sa ich. Neodpovedali mu. Muž v obleku pootvoril dvierka brány. Noah sa zastavil a zamračil sa. Až teraz sa mu to prestalo páčiť. Ako si môže niekto cudzí dovoliť vkročiť na ich pozemok. Ani sa nepredstavil.

„Noah, vráť sa!“ namietal podráždene Samuel.

„Noah,“ oslovila svojho brata i Nicol, ale ten už sa začal vracať späť. Najprv len pomaly ustupoval, no pri pohľade do mužových očí si uvedomil, že tu niečo nehrá. Jeho oči boli zlaté. Doteraz si to nevšimol, pretože mu tienilo slnko.

„Takže Noah,“ ozval sa muž v obleku. Pri vyslovení chlapcovho mena si olizol hornú peru a zamľaskal. Popri tom sa pozrel na Samuela.

Noah zažmurkal od údivu. Neveril vlastným očiam. Muž so zlatými očami žmurkol na Samuela. Niečo tu vážne nehrá. Prudko sa rozbehol smerom k svojej sestre a Samuelovi. Muž sa len usmieval a hľadel na Samuela. Vyzeralo to, že sa obaja dobre poznajú a už len ich pohľady hovorili za všetko. Medzi týmito dvoma sa niečo stalo.

„Chlapi... sú vaši,“ riekol muž v obleku. Nadvihol ruku do vzduchu a luskol.

Štvorica punkerov  zareagovala na jeho rozkaz pohotovo. Všetci štyria preskočili bránu, ktorá im siahala asi po pás. Boli zdatnej postavy. Len, čo ich nohy dopadli na zem rozbehli sa smerom k domu. Počas behu začali zo seba strhávať časti oblečenia. Noah bol už pri svojej sestre a Nicol. Mužom, ktorý na tele nemali priveľa chlpov, začalo celé telo zarastať ohromnou rýchlosťou. Nicol sa  začudovane pozerala na to, čo sa deje s tými mužmi. Ani nepredbehli muža v obleku a už bežali  po štyroch ako nejaká zver. Ich nechty sa začali hrubnúť a predlžovať sa do nemalých rozmerov.

„Musíme ísť... poďte!“ zareagoval Samuel narýchlo a otvoril dvere. Vtlačil do nich súrodencov, ktorí zaujato sledovali to, čo videli pred sebou.

„Poďte!“ okríkol ich a obaja zatriasli hlavami. Vbehli do domu a Samuel tiež.

„Bežte do záhrady!“ prikázal im. Obe deti boli v šoku, ale poslúchli ho. Nič iné im neostávalo. Nevedeli si vysvetliť to, čo teraz videli na vlastné oči. Samuel zatvoril dvere a zamkol ich. Rozbehol sa za deťmi ktoré už vyšli zadným vchodom do záhrady. Popri ceste zhadzoval nábytok, ktorý mal poruke na zem, aby ich aspoň na chvíľu zdržal.

Muži, teda ak sa tak dali ešte nazvať, boli pokrytý hustou srsťou pripomínajúcou tú vlčiu. Jeden z nich vyskočil a prerazil svojím telom dvere. Ostatní traja prešli okolo neho. Svojimi pazúrmi driapali drevený nábytok, ktorý Samuel zhodil na zem. Bežali akoby vedeli, kam idú.

„Čo to má znamenať?!“ kričala vyplašená Nicol, ktorá dobehla na záhradu ako prvá. Za ňou prišiel brat, ktorý sa postavil vedľa nej a nakoniec Samuel, ktorý sa postavil pred nich. Obrátil sa k dverám odkiaľ práve všetci prišli a pozorne čakal. Ruky priložil obom súrodencom na hruď.

„Nebojte sa. Hlavne buďte pokojní,“ upokojoval ich Samuel. Cítil, že sú vyplašený. Ich srdcia bili strašne rýchlo. Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo. Nemalo to takto skončiť. Tento deň nemal nastať a on ich mal pripraviť. Rýchlo... Príliš rýchlo sa to zomlelo.

„Ale, ale ako... čo? Čo sa tam deje?!“ pýtali sa obaja súrodenci. Videli, že Samuel niečo vie. Určite vedel i to prečo sú tu tamtí ľudia, čo sa pred ich očami menili na čosi, čo pripomínalo vlkolakov.

Najprv vbehol do zadnej záhrady ako prvý jeden z tvorov a za ním jeho ďalší vrstevnici. Všetci štyria sa rozložili diagonálne okolo muža s deťmi. Vrčali, slintali a nemotorne sa hýbali. Ich telá sa ešte stále menili. Niektorí nemali premenené ani časti zadných nôh. Ich sánky sa rozťahovali a niečo v nich praskalo. Bol to nepríjemný zvuk. Muž v obleku zatiaľ vyšiel po schodoch hore a vstúpil do domu. Prešiel pomedzi spúšť, ktorú tu spôsobili tie podivné stvorenie a vyšiel na záhradu.

„Aké milé stretnutie.“ Roztiahol ruky do strán akoby sa chystal niekoho objať a usmieva sa. Pohľadom zamieril opäť na Samuela. „Môj drahý braček, prosím... opusť tie deti a nič sa ti nestane,“ vyškieral sa muž v obleku, ktorý prechádzal bližšie k vlčím mužom. Tí len opätovne čakali na jeho ďalšie rozkazy. Ako náhle spomenul slovo braček, tak sa Nicol podozrievavo pozrela na Samuela. Nikdy im nepovedal, že má súrodenca. Mysleli si, že bol jedináčik.

„Nathaniel, odíď,“ oslovil Samuel údajne svojho brata podráždeným tónom.

„Ale no tak..“ pokrútil Nathaniel hlavou a naďalej sa vyškieral. „Tie deti...“ Odmlčal sa. Vlčí muži zatiaľ dokončili svoju premenu na kompletnú.

Noah ich pozorne sledoval. Pripomínali mu to, čo videl vo filmoch, ale toto bolo skutočnejšie. Nechcel veriť svojím očiam. Pred ním stoja vlkolaci, tak ich nazýval, keďže to boli najprv ľudia a neskôr sa zmenili na podivne vyzerajúce tvory.

„Sú to potomkovia Ruth a Petra?“ 

Nicol spozornela ešte viac. Tento neznámy muž, ktorý sa vydával za Samuelovho brata práve vyslovil mená ich rodičov. Kto je zač? Odkiaľ ich pozná? A čo sa to tu vlastné deje? Tieto otázky jej behali hlavou. Striedavým pohľadom sledovala vlčích mužov, Samuela a Nathaniela.

„Mlčíš, čo znamená, že to sú ich potomkovia,“ zachichotal sa od úžasu Nathaniel.

„Nathaniel,“ zopakoval jeho meno čoraz viac podráždenejším tónom v hlase Samuel.

„Ccc,“ vydýchol Nathaniel a zatlieskal. „Ďakujem, že si sa mi o nich postaral.“ Prestáva tlieskať, pretože tlak, ktorý tu padá, je obrovský. Nicol začína bolieť hlava. Noah to nepociťuje až tak ako jeho sestra.

„Č-čo to je,“ chytí sa Nicol za hlavu a zhlboka dýcha. Samuel zloží ruky z ich hrudí a nasucho prehltne.

„Čože?!“ Odstúpi Nohad od Samuela. Prisahal by, že práve teraz videl ako sa okolo jeho hlavy začína tvoriť niečo pozlátené.

„Samuel? N... niečo máš na hlave.“ Ukazuje prstom na jeho hlavu a rukou sa chytá i svojej sestry, aby upútal jej pozornosť. Nathaniel sa pozastaví a jeho úsmev prestáva byť tak žiarivý. Vlčí muži začnú neveriacky vrčať. Prikrčia sa k zemi a pozorne sledujú Samuela. Jeho telo začína obaľovať akási pozlátená zbroj. Najprv sa vytvorí helma a až potom celá zbroj. Všetko je to rýdze zlato, alebo sa to tak aspoň tvári. Teraz spozornie i Nicol, ktorá sa prikrčí k svojmu bratovi.

„Samuel, čo sa ti to stalo?“ pýtajú sa obaja dosť prekvapene. Poznali Samuela od svojho detstva a nikdy nevideli, žeby niečo takéto dokázal.

„Takže už tomu rozumiem,“ začne hovoriť Nathaniel. „Takto to všetko bolo. Takže tí dvaja predsa len umreli zbytočne.“ Doširoka sa usmeje.

„Zmĺkni!“ skríkne po ňom Samuel a mávne rukou a Nathaniel odletí dovnútra domu. Vlci ešte raz zavrčia a vrhnú sa na Samuela. Samuel sa prikrčí k zemi a odrazí sa, vyskočí do vzduchu. Za každým svojím pohybom zanechá vo vzduchu čiastočky zlatého prachu.

„Noah, Nicol... bežte!“ prikáže im. Obaja súrodenci pomaly ustupujú dozadu. Sú vystrašení.

Nicol sa chytí bratovej ruky a pevne ju stlačí. Pozrú sa na seba zároveň a obaja pochopia, čo majú robiť. Obrátia sa za seba. Hľadajú správnu cestu, ktorou ujdú od tohto všetkého. Noah má plán, ale nechce ho hovoriť nahlas. Stiahne sestru so sebou a začnú spolu utekať preč zo záhrady. Otvoria si bránu a utekajú do malého lesíka, ktorý sa nachádza za ich domom. To oni dvaja to miesto nazývajú lesík.

V skutočnosti je to len pás stromov, ktorý slúži ako ochrana a zároveň i ako živý plot pred veľkým mestom, ktoré za nachádza za touto malou dedinkou. Už ako malé deti sa tam hrávali. Poznajú to tam veľmi dobre. Noah si tam pred piatimi rokmi postaval i skrýšu na jednom zo stromov, kde sa chodieval schovávať pred svojou matkou, ktorá ho vždy hnala do práce. Už od malička je lenivý.

„Myslíš si, že ti na toto skočím?“ vstáva Nathaniel a prichádza na záhradu. Je od prachu a oblek má zničený. I okolo jeho tela sa začína objavovať rovnaký zlatý povlak ako na Samuelovi. Netrvá dlho a už ma na sebe rovnaké, priam totožné brnenie. To jeho je však o niečo žiarivejšie. „Nikdy by ma nenapadlo, že použiješ Urtum Sulus práve v takejto situácii.“

Približuje sa k skupine vlčích mužov, ktorí hľadia do vzduchu na Samuela. Ten ho ignoruje a len mávne rukou a zo zlatého prachu, ktorý ostane na mieste po pohybe ruky, sa vytvoria štyri malé šípy. Samuel uchopí do oboch rúk jeden a vrhne ich zhora po vlčích mužov. Jednému sa podarí vyhnúť sa šípu a druhého ochráni sám Nathaniel, ktorý zachytil šíp do ruky a následne ho rozdrvil zovretím päste na zlatý prášok.

Samuel uchopí ďalšie dva šípy a vrhá ich pod seba. Tentoraz sa trafil do jedného z vlkov. Šíp sa zabodol do jeho tela a zároveň sa i vsiakol. Vlčí muž zakňučal a zavil. Jeho telo začal okamžite pokrývať zlatý prach a menil ho v rýdze zlato. Behom niekoľkých sekúnd ležala na zemi zlatá socha vlčieho muža.

„Ešte stále to dokáže,“ odvetí podráždene Nathaniel, keď vidí vlčiu sochu. „Uvidíme, dokedy ti vydrží palivo,“ odvetí s úsmevom. Zodvihne ruku do vzduchu a začne pomaly pritláčať prsty k dlani. Dvaja z vlčích mužov sa obrátia a hľadajú, kde sú deti. Cítia ich pach a preto to netrvá dlho. Rozbehnú sa smerom za nimi.

Nie! spozornie Samuel, keď ich vidí utekať za súrodencami. Nesmú sa k ním dostať. Musí tomu nejako zabrániť. Tie deti nevedia, čo sa to tu presne deje. Pred malou chvíľou videli nezrozumiteľné veci. Určite sú zmätení. Takto to vôbec neplánoval.

Celú pravdu im chcel povedať spoločne s ich rodičmi, keď vyrastú a budú schopní ujať sa toho všetkého. Po smrti ich rodičov ostalo všetko na neho. Bol mladší ako oni. Sľúbil im, že sa o nich postará a ochráni ich i za cenu svojho života. Sám im to chcel povedať, keď budú starší. Občas zvažoval i to, že im nepovie, kým sú. Zatají pred nimi ich pravú totožnosť a ochráni ich pred týmto svetom. Nechcel, aby sa im stalo to, čo ich rodičom. Petra i Ruth mal rád. Boli to jeho najlepší kamaráti. Teraz tu po nich ostal Noah a Nicol. Je len na ňom, aby ich chránil.

Samuel sa prestane venovať vlčím mužom utekajúcim do lesíku, pretože ho niečo ťahá k zemi. Pozrie sa pod seba. Je to jeho brat, Nathaniel. Až teraz si plne uvedomil, že i Nathaniel sa premenil. Proti nemu nemá v takomto stave žiadnu šancu, a tak musí konať čo najrýchlejšie. Urtum Sulus nevydrží dlho.

„Pôjdeš pekne k zemi,“ sykne Nathaniel a prudko strhne ruku k zemi.

Samuel padne ako obrovský ťažký kameň na zem. Ostavajúci vlčí muž sa ledva stihne vyhnúť. Samuel v ťažkej zlatej zbroji zničí zlatú sochu svojou váhou. Vlčí muž, ktorí práve videl, ako jeho kamaráta rozdrvil Samuel vďaka svojej váhe sa nahnevá a vrhne sa na neho .

„Nie!“ okríkne ho Nathaniel a mávne rukou. Vlčieho muža to odhodí od Samuela dosť ďaleko.

„Tvojou úlohou sú tie decká. Bež za svojimi bratmi a zabi ich,“ prikáže mu Nathaniel.

„Nedostaneš ich,“ bráni sa Samuel a snaží sa postaviť, ale márne. Nathaniel ho drží pomocou kúzla pripútaného k zemi.

„Poď, musíme si pohnúť," nalieha Noah, ktorý ťahá svoju sestru hustým porastom.

„Nerozumiem, čo sa to tam stalo. A videl si Samuela?“ dychčí Nicol, nasledujúc svojho brata.

„Videl a vôbec tomu nerozumiem. Musíme sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie.“

„A čo Samuel?“

„Tamto nebol Samuel. Tajil nám, že má brata. Tajil nám, že ten muž poznal našich rodičov a čo tí vlčí muži!“ zvyšuje Noah hlas. Nechce na to všetko ani len spomínať. Má strach. Niečo ich prenasleduje a veľmi rýchlo sa to blíži. Isto sú to tí vlci.

„Pridaj,“ nalieha na svoju sestru, ktorá už od únavy spomaľuje. Obaja sú vyčerpaní.

 „A ako mi v tom zabrániš?“ provokuje svojho brata, ktorý leží na zemi. „Vlci ich už dávno chytili. Je po nich. Umreli rovnakou smrťou ako i ich rodičia.“ Začne sa smiať.

„Prestaň už konečne robiť ľudom zo života peklo,“ vzdychá Samuel. Snaží sa vzoprieť jeho kúzlu, ale musí si pohnúť. Nemá toľko času.

Prestane sa kmitať a uvoľní sa, upokojí. Potrebuje nabrať ešte trochu sily. Nenachádza sa práve na správnom mieste, odkiaľ by mal čerpať silu, ale musí konať rýchlo. Ich sila je čerpaná z prírody. Ak sa mu podarí napojiť sa na lesík neďaleko záhrady, tak by mohol nabrať trochu potrebnej energie. Bude to náročné, ale musí.  Jeho zbroj začne po chvíli naberať na farbe. Je lesklejšia ako tá, ktorú má Nathaniel. Ten sa len zhrozene pozrie na svojho ležiaceho súrodenca a zamračí sa.

„Odkiaľ?“ zamrmle a už to i zistil.

Tráva okolo neho začína hnisať. Nemá dostatočné živiny, pretože si ich berie Sam. I lístie na okolitých stromoch začne opadať, pretože je vysušené. Konáre sa začnú scvrkávať ohromnou rýchlosťou a niektoré i popadajú na zem, pretože sa neudržia po zafúkaní vetru.

Sam vystrie ruku do vzduchu a vypustí prudké zlaté svetlo do neba. Nathaniela to odhodí necelých päť metrov dozadu. Sam sa postaví a rukou, ktorá mu žiari jasným zlatým svetlom mieri na svojho brata, ktorý sa práve postavil. Vypustí z nej ďalší prúd svetla a ten trafí Nathaniela priamo do hrude a odhodí ho až do domu. Prúd bol tak silný, že jeho telo prerazilo i stenu domu.

„Nedovolím, aby si sa k ním priblížil.“ Tlak pod jeho nohami spôsobuje, že zem sa začne trhať. Jeho zlaté brnenie však prestáva žiariť.

Samuel práve použil jedno z mocných kúzel, ktoré si odobralo priveľa jeho energie. Brnenie je jeho energiou. Slabne a s ním i Samuel. Jeho brat je zamestnaný, a tak sa musí dostať k deťom. Nájsť ich nebude ťažké, pretože vlčí muži zanechali po sebe určite nejakú škodu. Rozbehne sa, kým mu ešte drží brnenie. Beží tak rýchlo, že za sebou zanecháva zlatú stopu v podobe prachu, ktorý z neho opadáva. Helma na hlave je už z polovice zničená  a dobre na tom nie sú ani chodidlá. Tam už skoro niet ani trochu zlatého prachu.

„Bež!“ kričí Nicol na brata. Vlci sú už pri nich. Doslova cíti ich dych na krku. Noah sa potkne a padne na zem a zoberie so sebou i svoju sestru. Kotúľajú sa a zastavia sa pri strome, ktorý stlmí ich pád. „Au.“ Chytia sa za hlavu. Vlci sa pred nimi zastavia a začnú ich pozorovať. Ich tváre sú prikrčené k zemi a ramená napnuté. Slintajú a olizujú si svoje pokrivené papule.

„Mám strach,“ chytí sa Nicol svojho brata a objíme ho.

„I ja,“ odvetí jej Noah. Obaja hľadia na vlčích mužov, ktorí sa čoraz viac približujú. Robia len malé kroky, ale každý jeden nový zvyšuje ich činnosť srdca. Pomaly prehĺtajú.

V diaľke vidia niečo jasné a svetlé. Netušia, čo to je, ale už to stojí medzi nimi a vlkmi. Prižmúria oči, pretože im to dráždi zreničky. Samuel, ktorý pred nimi stojí v podobe svetla, roztiahne ruky. Msuel využil ďalšiu vlnu energie, aby jeho brnenie vydržalo nasledovné minúty. Vlci tiež prižmúria oči a otočia sa, pretože nič nevidia. Samuel sa obráti a skloní k deťom. Objíme ich a pošepká im do ucha.

„Nebojte sa, ste v bezpečí.“ Stlačí ich a šepne podivným jazykom nejaké neznáme slová. Všetci traja sa rozpadnú v podobe zlatého prachu a to je i jediné, čo po nich ostane. 

Autor: barbatea, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Millennial War - 1. kapitola: