OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Millennial War - 2. kapitola

18.02.2013 (11:00) • barbatea • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 387×

      1. časť

Vlčí muži po dlhej dobe otvorili oči. Ohromné svetlo, ktoré tu nastalo ich dočasne oslepilo a zabránilo útoku na deti. Všetci traja sa na seba pozreli a v ich očiach bol vidieť nepatrný strach z toho, čo ich čaká. Neposlúchli svojho pána. Áno, Nathaniel ich vlastní, tak ako i kopu iných takýchto tvorov. Všetkých si ich vychoval. Za jeho vrúcnu náruč mu všetci do jedného sľúbili vernosť. Je to i spôsob ako sa všetci udržia pri živote. Nathaniel nepatrí k tým dobrým pánom, ktorí sa o svojich ‘maznáčikov‘ vrúcne starajú. Za každú ich nesplnenú úlohu ich bije. Majú šťastie ak to prežijú. Dokazuje si tak svoju neskutočnú autoritu. Nenávidia ho a on to dobre vie. Schválne ich dráždi. Vďaka jeho úmyslom prišlo o život mnoho ich bratov i sestier. Bezhlavo hľadá božské deti, aby ich buď zabil alebo priviedol na svoju stranu, kde mu budú verne slúžiť ako ostatní. Pre niektoré z detí je lepšie ak zomrú.

„Kde sú deti?“ Pýta sa Nathaniel mužov, ktorí prichádzajú z porastu. Už nekráčajú po štyroch ale po dvoch. Predĺžené nechty sa im zmenšujú a hustá srsť pomaly opadáva z ich tela. Zanecháva za sebou krásnu hladkú ľudskú kožu.

„Utiekli,“ ozve sa ustráchane jeden z mužov, ktorý je už takmer premenený v človeka. Netají strach, ktorý cíti.

„Utiekli...“ zopakuje Nathaniel a zazrie do zeme. Muži opäť nesplnili svoju úlohu. Banuje, že jednému z nich zachránil pred chvíľou život. Mal ho nechať premeniť Samuelom na zlatú sochu. „Dávam vám ešte jednu šancu,“ šepne podráždene. Na jeho čele sa objavuje malá žilka. Snaží sa potlačiť hnev v sebe. Ak by tu vybuchol, tak by ich všetkých troch zabil. Jeho najbližšia skupina tvorov sa nachádza sto kilometrov odtiaľto, tak nebude plytvať materiálom. Pre neho znamenajú jeho poskokovia len nástroj. Ak je nástroj tupý, zahodí ho. Iba málokedy sa stáva, že ho nabrúsi. Teraz majú šťastie. Rozhodol sa, že im dá ešte jednu šancu. Chlapi sú prekvapení, pretože Nathaniel nedáva druhé šance.

Zatiaľ čo sa muži premieňajú a odhaľujú tak svoje nahé telá, Nathaniel siaha po mobilnom telefóne, ktorý mal celú dobu vo vrecku. Naťuká doň kód, ktorý ho odomkne a presunie sa do položky správy. Rýchlo naťuká telefónne číslo a začne písať správu:

 Zober kompas, nejakých mužov a vyhľadaj ďalšie deti. Ak niekoho nájdeš, daj mi vedieť.

Dopíše správu a odošle ju. „Vy sa oblečte,“ prikáže im a hľadí do zeme. „Dávam vám poslednú šancu. Buď tie deti dostanete vy, alebo ona. Život darujem tomu, kto ich privedie,“ oznámi im a muži sa bez akéhokoľvek zaváhania rozbehnú nahí do vnútra domu, aby si na seba niečo hodili. Samuel tam bude mať isto nejaké oblečenie. V diaľke je počuť policajné sirény, a tak Nathaniel pomaly odchádza zo záhrady. Nasadá do svojho auta, ktoré ho čaká pred domom a štartuje. Nechce mať nič spoločné s políciou. Už teraz tuje dostatočný chaos.

    2.  časť

Už ubehlo päť hodín, čo Samuel ukradol auto a nabral do neho deti. Obaja spia. Prežili svoj prvý prenos a niet sa čomu diviť, že sú vyčerpaní. Zaspali ihneď po tom, čo sa ocitli na miestnej pumpe. Tam i Samuel ukradol auto, do ktorého naložil vyčerpané deti a odišli spolu na dlhú cestu. Majú namierené za jednou známou, ktorá ich očakáva. Samuel už stihol všetko vybaviť. Nakúpil im i nejaké bagety, aby sa najedli, keď sa prebudia. Budú to potrebovať.

Sem-tam kontroluje deti v spätnom zrkadle, či ešte spia. Noah má opretú hlavu o Nicoline rameno. Samuel je tiež vyčerpaný, ale vydrží byť ešte hore. Nevie dokedy, ale vydrží. Pokiaľ sa im podarí prísť do San Francisca, tak bude všetko v poriadku. Hlavne sa musí postarať, aby sa ešte nevzbudili. Iste budú vystrašení a to nebude dobré. Noah sa už trochu mrví.

Samuel zíde z diaľnice a zabočí doprava. Potrebuje sa dostať na pumpu. Dochádza im benzín. Vystúpi opatrne z auta, aby ich nevzbudil a začne tankovať. Už je to len niekoľko hodín cesty, tak si musí pohnúť. Určite už na nich poslali špehov. Skočí zaplatiť a na cestu kúpi ešte niekoľko energetických nápojov a v automate si kúpi ešte i kávu, aby vydržal. Nastúpi do auta a nechtiac treskne dverami. Hneď na to sa preberie Noah ako prvý a za ním i Nicol. Noah si žmolí oči a Nicol sa chytá za hlavu. Obaja zívnu.

„Prepáčte, dobré ráno,“ ospravedlní sa Samuel za zobudenie a ukladá si svoj nákup na sedadlo spolujazdca. Obe deti sa na seba pozrú a začnú sa otáčať okolo seba.

„Kde to sme?“

„Čo sa to tam stalo?“

„Ako sme sa sem dostali?“

„Čie je to auto?“

„Samuel?“

„Samuel, čo to malo znamenať?“ pýtajú sa obaja zároveň.

„Utíšte sa,“ napomína ich Samuel, ktorý na nich hľadí.

„Čo to bolo za ľudí?“

„A tí vlci?“

„Panebože, vlkolaci!“ kričí Noah.

„Upokojte sa,“ zvyšuje Samuel hlas.

„Videl si, čo sa stalo Samuelovi?“

„Samuel, čo sa ti to stalo?“

„To zlato.. všetko bolo zlaté.“

„Rodičia. On poznal našich rodičov,“ stále panikária. Noah sa snaží otvoriť dvere auta, no je na nich decká poistka. Samuel myslel na všetko.

„Ticho!!!“ okríkne ich Samuel a obaja sa utíšia. V aute nastane ticho. Všetci traja na seba hľadia. „Všetko vám to poviem, len sa upokojte.“  

„Ako sa máme upokojiť?“ Zhlboka vydychuje Nicol. Je prekvapená. Samuel po nich ešte nikdy nekričal. Je to zvláštne. Všetko sa zmenilo.

„Ako začať?“ pýta sa Samuel sám seba. „No dobre. To, čoho ste boli svedkom pred niekoľkými hodinami sa volá Urtum Sulus.“

„Urtum Sulus?“ preruší ho Nicol. Noah moc nepočúva. Snaží sa otvoriť dvere.

„Všetko je inak ako sa zdá. Nie ste tým, za čo sa považujete.“

„A čo tam robili?“ nalieha Noah nevedomky hľadiac na dvere.

„Prišli si po vás. Mal som vás chrániť a nedopustiť, aby sa niečo takéto stalo. Prepáčte mi to,“ ospravedlňuje sa im.

„Prečo išli po nás?“ vypytuje sa Nicol, ktorú to všetko zaujíma. Jej brat je stále zaujatý dverami, ktoré nejdú otvoriť. Tlačí na ne celou svojou silou.

„Áno, pre vás. Nie ste obyčajné deti. Čoskoro sa vo vás prebudí Urtum Sulus a stanete sa bojovníkmi.“

„Bojovníkmi?“ Až teraz zareaguje Noah, ktorého to slovo zaujalo. Drží kľučku a hľadí na Samuela. „Ako bojovníkmi? A čo je to Urtum Sulus?“

„Urtum Sulus je niečo ako božská sila. Zle sa to vysvetľuje a my nemáme príliš veľa času. Urtum Sulu vám dovolí využiť energiu z prírody. Aby ste to pochopili, tak to bolo to brnenie, ktoré ste si mohli všimnúť.“

„Božská sila“ „Čo to má spoločné s nami a našimi rodičmi“ Pýtajú sa obaja.

 „Táto božská sila sa dá získať len tak, že ste vybraný. Vyberá si vás Triáda, ktorá vám tento osud určí už pred vaším narodením. Ja som dostal túto moc už dávno spolu s vašimi rodičmi. Každých tisíc rokov je vybraných päť ľudí, ktorí získajú túto moc. Sú zaučení predošlou generáciou.“

„Tisíc rokov?“ Klipká Nicol prekvapivo očami.

„Ty máš tisíc rokov?“ pýta sa s úškrnom Noah. Nicol do neho štuchne, aby sa prestal usmievať. V Takejto situácii sa to nepatrí.

„Áno, budem mať okolo tisíc rokov. Prosím, nechajte ma to vysvetliť. Nemáme príliš veľa času. Otázky mi položíte počas jazdy. Ok?“ Pozrie obom do očí a čaká, než to odsúhlasia. „Kúpil som vám i niečo na jedenie. Teraz potrebujete živiny.“ Zoberie z predného sedadla bagety a minerálky, ktoré im podá. „Prosím, jedzte,“ káže im. Obaja si ich zoberú.

„Ďakujeme.“ Poďakujú zo slušnosti. Samuel sa obráti a naštartuje.

„Všetko, čo vám teraz porozpráva, je pravda. Pozorne poslúchajte a otázky klaďte až potom. Všetko to začalo už pred sedemtisíc rokmi. Mocná Triáda, ktorá na svet prichádza len raz za tisíc rokov udeľuje neuveriteľnú moc piatim ľudom. Nik nevie ako sú títo ľudia vyberaní. Dostávajú moc Urtum Sulus, čiže môžu využívať energiu a tiež dostávajú i nesmrteľnosť. Tú však aktivujú pri prvom použití Urtum Sulus. Títo ľudia boli známi v našej histórii ako bohovia. Urtum Sulus sa prejavuje v podobe zlatého prášku. Vytvára na tele zlaté brnenie, ktoré nás chráni. Ja, vaši rodičia, Nathaniel a Alica sme boli predošlou generáciou. Teraz je rada na vás. Keďže ste deti bohov, automaticky ste dostali Urtum Sulus do vienka. Preto po vás Nathaniel išiel.“

„Naši rodičia boli tisícroční bohovia?“ opakuje Nicol a sama neverí tomu, čo hovorí. Veď to boli obyčajní ľudia. Nikdy u nich nevidela nič nenormálne.

„Ja som syn bohov?“ povie si sám pre seba Noah, ktorého to nadmierne teší.

„Nie tak doslova. My, predošlá generácia, sme sa už za bohov nepovažovali. Teda skôr ľudia nás tak nebrali. Boli sme len tí, čo pomáhali. Hrdinovia. Ale áno, dávnejšie by nás považovali za bohov,“ opravuje ich Samuel. „Ja a vaši rodičia sme vás chránili. Môj brat, Nathaniel, sa rozhodol, že okradne všetkých žijúcich ‘bohov‘ o ich Urtum Sulus. Obral tak celú generáciu, ktorá bola pred nami. Teraz chcel dostať vás. Preto sme vám nič nepovedali. Ak by ste o tomto všetkom vedeli, zistil by to i on. Zakaždým, čo niekto z nových prebudí Urtum Sulus, tak to zistíme. Je to dar, ktorý nám odhalí, kde ste. Dôvod, prečo mu tak dlho trvalo než nás vystopoval, bol práve ten, že vy ste to ešte neprebudili.“

„Ak mám tomu správne rozumieť, tak ja a Noah sme deťmi ‘bohov‘ a máme zvláštne schopnosti a ak ich prebudíme, tak budeme nesmrteľní?“ Opakuje Nicol, ktorá si to dáva pomaly dokopy. Nechce tomu veriť, ale videla dnes toľko toho, že nemá na výber.

„Som Boh,“ mrmle si Noah, ktorý je zaujatý sám sebou.

„Si boh,“ opraví ho Samuel hľadiac do spätného zrkadla. „Áno, v podstate máš pravdu, Nicol.“

„A ako to niečo prebudíme?“ pýta sa.

„Volá sa to Urtum Sulus a prebudí sa to samo. Najčastejšie sa to stáva ak si v ohrození života. Vy dvaja sa nemusíte báť, pretože nedovolím, aby sa to vo vás prebudilo takto skoro.“

„Čože? Prečo?!“ Nakloní sa Noah cez medzeru medzi dvoma prednými sedadlami. „Najprv nám o tom povieš a teraz neodvolíš, aby sme sa tým stali?“ Krúti hlavou.

„Sadni si a počúvaj ho.“ Stiahne ho naspäť Nicol. Noah prevráti očami a oduto pozerá do spätného zrkadla a hľadí tak Samuelovi do očí.

„Nechcem, aby ste prebudili Urtum Sulus v takomto mladom veku. Vieš si predstaviť, že budeš nasledujúcich tisíc rokov žiť v tomto mladom tele? Po dovŕšení tisícky sa u vás začne pomalé starnutie. Možno sa vám to teraz páči, ale o štyristo či šesťsto rokov vás to prestane baviť. Verte mi. Ja som prebudil Urtum Sulus v dvadsiatich rokoch môjho života a banoval som to.“

„Vidíš... toto by si nechcel.“ Štuchá do brata sestra a uškrnula sa.

„No a čo. Mne by to neprekážalo.“

„To hovoríš teraz. Samuel má pravdu.“

„Mimochom... kto boli tí muži?“ spomenie si Nicol.

„Áno, tí, čo sa premenili na vlčích mužov,“ dodá Noah. Tí vlčí muži ho zaujali asi najviac. Fascinovala ho ich premena. Myslel si, že vlkolaci neexistujú. Nebol ani tak vyľakaný z toho, že ich chceli zabiť.

„Ak myslíte tých mužov, čo sa menili na vlkov, tak to boli poskokovia môjho brata. Celé stáročia sme proti ním bojovali. Ich pravé meno je veľmi zložité a asi by ste ho nevedeli vysloviť, takže ich môžeme spoločne volať Vlčí muži.“ Usmieva sa. „Títo vlci patria k jednej zo siedmich rás, ktoré vládli svetu pred mnohými rokmi. Majú podobné schopnosti ako my a i ľudskú podobu, ktorá ich chráni.“

„Boli úžasní,“ zamrmle s údivom Noah.

„Chceli nás zabiť,“ namieta Nicol.

„Nie, Noha má pravdu. Je to úžasná rasa. Boli tu skôr ako my. Mňa a tvojho otca vždy fascinovali,“ odvetí Samuel na jeho obranu. Až neskoršie si uvedomí, že práve spomenul ich rodičov. Snažil sa ich v tomto spojení pripomínať, čo najmenej, aby sa na nich moc nepýtali.

„Ako to všetko zvládali naši rodičia?“ Nicol sa opäť spýta. Má toľko otázok, na ktoré chce vedieť odpoveď.

„Podobáte sa na nich. I tvoja mama bola veľmi zvedavá. Keď k nám prišla, tak ju všetko zaujímalo. Chcela vedieť na všetko odpoveď. Ty, Noah, sa podobáš na otca. Obaja boli výnimoční. Vaša matka zvládla Urtum Sulus najlepšie z nás všetkých. Jej brnenie bolo najžiarivejšie. Váš otec bol dobrý bojovník.“

„Je pravda, že zomreli pri autohavárii?“ spýtajú sa obaja súrodenci zároveň. Keď sa práve dozvedeli pravdu, tak majú isté pochybnosti. Ten chlap, čo tam na nich zaútočil, hovoril o ich rodičoch. Nicol sa bojí toho, čo im povie Samuel. Niečo tuší, ale chce to vedieť.

„Áno, je to pravda. Avšak trochu inak. Vašich rodičov nezabila samotná autonehoda. To je i nemožné, keď si zoberiete do úvahy, čím boli. Sám netuším, čo ich zabilo. Našlo sa len zničené auto. S Alicou sme prehľadali trosky ako prví a nenašli sme nič podozrivé. Až na jednu vec.“ Odmlčí sa a pridá na rýchlosti. Snaží sa obehnúť nákladné auto, ktoré ich spomaľuje.

„Akú?“ nakláňa sa Noah pre ďalšiu bagetu. Vážne vyhladol. Nicol ešte nedojedla tú svoju.

„Ich Urtum Sulus im bolo odobraté. Ak zomrie jeden z nás násilne, čiže neprirodzenou smrťou, tak sa z nás stanú zlaté sochy. Vaši rodičia nezomreli na starobu a i tak sa nestali sochami. To znamená, že Urtum Sulus im bolo odobrané pred ich smrťou. V okolí sme našli zlaté stromy a kúsky zlata po zemi. To znamená, že bojovali,“ vzdychne Samuel.

„Mohli ste nám o tom povedať skôr,“ brble Noah, ktorý vyjedá. Nicol sa na chvíľu odmlčí a nič sa nepýta. Tak rada by videla svoju matku a otca v rovnakej podobe, ako videla Samuela. Museli byť nádherný. Nevie si predstaviť, že by jej rodičia umreli ako zlaté sochy. Radšej znesie predstavu, že ich niekto zabil. Nechcela by sa na nich pozerať deň čo deň.

„Kam to teraz ideme?“ spýta sa šeptom Nicol, ktorá sa pozerá ako jej brat bezstarostne je. Asi si to ešte stále neuvedomuje. Obom im hrozí veľké nebezpečenstvo. Prestáva jej i chutiť jesť. To sa u nej stáva iba vtedy, ak ju niečo trápi.

„Teraz ideme do San Francisca za Alicou,“ hovorí Samuel, ktorý sa venuje ceste.

„San Francisco? Tam som sa vždy chcel pozrieť,“ ozve sa Noah s plnými ústami. Prežúva dosť nahlas a Nicol to prekáža. Štuchne do neho, aby prestal.

„Tá Alica o nás vie?“

„Áno, Alica o nás vie. Všetko som stihol vybaviť, zatiaľ čo ste spali. Nemohol som čakať. Teraz už po nás poslal môj brat svojich zvedov. Ak budeme mať šťastie, tak do San Francisca dorazíme do troch hodín. Alica nás už očakáva. Je jedna z piatich, takže v jej blízkosti budete v bezpečí. I sám Nathaniel má z nej strach.“

„Prečo?“ obaja sa spýtajú. Stáva sa im to veľmi často. Je to taký zvyk. Odmalička boli spolu a tak i rovnako rozmýšľajú.

„Alica a Nathaniel mali spolu mnoho konfliktov. Keď sa od nás oddelil a začal si žiť svoj vlastný život so svojimi plánmi, tak sa snažil odobrať Urtum Sulus vašej matke, Ruth. Mal tú smolu, že tam bola i Alica. Nebola to vaša matka, ale Alica, ktorá ho vyhnala. Doslova mu hrozila smrťou a varovala ho, že ak sa ešte raz stretnú, tak prežije len ona.“ Zaspomína si na ten deň. Ruth sa bránila a Alica útočila svojim bičom. Keby Peter nezasiahol, tak by Alica Nathaniela zabila.

„Tá musí byť, ale skvelá.“ Noah sa popraví na sedadle, pretože mu to je už nepríjemné. Nedojedenú bagetu položí na sedadlo auta a privrie oči. Je unavený a čoskoro asi zaspí.

„Je prchkej povahy, ale zvyknete si na ňu. Bude sa vám páčiť,“ dodá Samuel. Nicol mlčky sedí opretá a hľadí von z okna. Sleduje cestu a stromy, ako sa okolo nich len mihocú. Vráti sa niekedy naspäť? Rada by. Má doma mnoho priateľov. Obáva sa, že už ich asi nikdy neuvidí. Vzdychne si a obráti sa k bratovi. Ten už zaspal. Nemôže uveriť, ako môže v takejto chvíli spať. 

Autor: barbatea, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Millennial War - 2. kapitola: