OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Millennial War - 3. kapitola

19.02.2013 (12:00) • barbatea • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 417×

Už dávno prišli do San Francisca. Noah bezstarostne spí a Nicol hľadí von skrz okno. Občas sa pozrie na Samuela, ktorý sa na ňu sem-tam pozrie cez spätné zrkadielko. Mlčia celú cestu. Nicol netuší, čo ich čaká. V hlave sa jej víria otázky ohľadom jej rodičov a tohto celého. Bohovia. Boli bohmi. Ako to? Veď jej matka nevedela pripraviť ani čaj bez toho, aby sa popálila či niečo vyliala. Vždy sa na tom s Noahom smiali. Bolo to zábavné. Otec bol zručnejší a rovnako tajomný ako Samuel. Ani ona a ani jej brat nevedeli presne povedať, kde ich otec pracuje. Moc o tom nehovoril. Samuel im vždy vravieval, že je to prísne tajné. Mama bola ženou domácnosti... snažila sa ňou byť.

„Už sme skoro tu,“ pripomenie Samuel a prebudí tak Nicol z vlny spomienok.

V meste sa už schyľuje k noci a začína tu nočný život. Ľudia vychádzajú a túlajú sa po uliciach kráčajúc do nočných podnikov. Oni však idú ďalej. Pred nimi sa rozprestiera obrovský štadión, ktorý je osvetlený. Pred ním sa pohybuje obrovská masa ľudí, ktorá vrieska od nadšenia. Tento hluk prebudí i Noaha, ktorý sladko spal. Utrie si slinu, ktorá mu steká po tvári a pozrie sa cez okno na masu ľudí, ktorú vidia.

„Prečo sme tu?“ diví sa Nicol.

„Ja viem, kde sme,“ vyhŕkne nadšený Noah. „Toto je koncert tej speváčky, na ktorý si ma nechcel pustiť pred dvoma mesiacmi,“ vraví a prilepuje tvár k oknu, aby videl všetko. „Keby toto vidia ostatní, dali by za to všetko.“ Snaží sa nájsť osobu, ktorú hľadá.

„Chceš povedať, že toto je ten koncert Dians?“ prevráti Nicol očami a oprie sa o sedadlo. Nemá rada jej hudbu. Je na ňu príliš piskľavá a hlučná. Ona má rada pokojné a tichšie piesne. Táto speváčka nimi nedisponuje. „počkať..čo tu vlastne robíme?“ natiahne sa k prednému sedadlu.

Samuel zaparkuje auto a obráti sa k deťom. Niečo pohľadá vo vačku a s veľkým úsmevom sa na nich pozrie. „ideme na koncert.“ zamáva pred nimi lístkami. Dostal ich už dávnejšie od svojej kamarátky a nikdy nedúfal, že ich použije. Teraz je však iná doba a on nemá na výber. Aby sa dostal k Alici, musia tam ísť.

„Čo má koncert spoločný s Alicou?“ rozmýšľa Nicol nahlas.

Noah zhlboka dýcha. Chytá sa za srdce a uprene hľadí na lístky. „Ja pôjdem na koncert Dians?“ jeho oči sledujú každý pohyb tých lístkov, keď nimi Samuel máva.

„Vystúpte, všetko sa dozviete.“ Samuel vypne detskú poistku, ktorá bránila súrodencom vystúpiť z aura počas jazdy a všetci traja vystúpia z auta. Samuel ho ani nezamkne a spoločne kráčajú k davu ľudí.

„Som celý špinavý, smrdím a neupravený...“ brble Noah. „Takto sa nemôžem pred Dians ukázať.“

***

Koncert sa už blíži ku koncu. Noah sa predrel takmer k prvému radu a vrieska spoločne s ostatnými. Nicol a Samuel stoja na konci haly a sledujú tínedžerov ako jačia pod speváčkou. Mladá žena, ktorá je len o niečo staršia ako Samuel, skáče po pódium a spieva. Jej ryšavé vlasy vejú naokolo. Dve tanečníčky, ktoré ju sprevádzajú, jej dopomáhajú v speve.

Občas sa Nicol pozrie i na speváčku a prisahala by, že videla, ako hľadí na ňu. Teda, nie je si presne istá, či bol pohľad venovaný jej alebo Samuelovi. Z jeho kamennej tváre niet nič rozpoznať. Speváčka venuje niekoľko venovaní a nakoniec dospieva svoju poslednú pieseň. V hale sa zhasne a zároveň sa rozsvietia všetky svetlá. Tínedžeri pomaly opúšťajú halu. Samuel stiahne k sebe Noaha, ktorý okolo nich kráča. Spolu s Nicol ostávajú stáť namieste a čakajú než sa hala vyprázdni. Speváčka spolu so svojou kapelou už odišli do úzadia, ale na pódiu ostala ešte jedna tanečníčka, ktorá hadí na Samuela. Chvíľu čaká než sa hala naozaj vyprázdni.

„Poďte,“ zvolá Samuel a začnú kráčať k pódiu. Tanečníčka zoskočí z pódia a po ladnom dopade z pódia venuje Samuelovi hlboký úklon. On sa len začervená. Nicol sa pozrie na oboch. Jej brat je ešte stále mimo. Vždy túžil po tom byť na takomto mieste a vidieť Dians.

„Veľmi ma teší vás opäť stretávať, Samuel. Alica a moja sestra vás očakávajú,“ natiahne pôvabná bruneta ruku k Samuelovi a ten ju uchopí a zľahka pobozká.

„I mňa, Abraca. Ďakujeme,“ osloví ju Samuel. Bruneta vyzerá byť mladšia. Môže mať tak devätnásť rokov, ale Nicol sa na nej niečo nezdá. Má podobné tetovanie, ktoré mali tí muži, čo sa menili na vlkov na krku. Je síce iné, menšie, ale rozhodne na tom istom mieste.

„Deti, toto je Abraca. Abraca, toto je Noah a Nicol,“ predstavuje Samuel súrodencov pôvabnej žene.

„Veľmi rada vás spoznávam,“ podá im bruneta ruky na pozdrav.

„Prepáčte, že som tak drzá, ale i vy ste tá vlčia žena?“ spýta sa Nicol, ktorá si nemohla odpustiť túto otázku. To tetovanie, ktoré má žena na krku, jej to všetko pripomínalo. V hlave jej behala otázka, prečo by sa Samuel priatelil s vlčou ženou, keď pred niekoľkými hodinami ich chceli príslušníci jej rasy zabiť. Musí v tom byť niečo iné. Ženu táto otázka rozosmeje a začne sa chichotať.

„Pokojne sa pýtaj, dcéra Petrova,“ snaží sa upokojiť smiech a hľadí pritom na Samuela, ktorý sa tiež zľahka usmieva. Noah si až teraz všimne to tetovanie. Pristúpi bližšie a snaží sa tváriť nenápadne. „Nie, ja nie som ‘vlčia žena‘.“ 

„Abraca i jej sestra sú harpye,“ opraví Samuel Nicol.

„Presne ako povedal Samuel. Ja som harpya. Teda, aspoň nás tak nazvali v greckých bájkach,“ zopakuje po ňom Abraca s veľkou dávnou hrdosti. Na svoju rasu je veľmi hrdá. Síce ona a jej sestra sú už posledné žijúce harpye, stále si udržujú svoje tradície.

„Je pravda, že máte krídla a ostré zobáky?“ pýta sa zvedavo Noah. Abraca sa na neho len usmeje a nakloní sa k nemu.

„Široká krídla, tváre ľudských tvarov, na nohách škáry...“ slastne mu šepká do ucha.

„Brucho operené a k náreku užívajú spevu darov,“ doplní ju Samuel. Takto ich popísal v trinástom storočí taliansky básnik Dante Alighieri. S jednou z nich mal románik, ale netrval dlho. Harpye nie sú veľmi verné mužom. Buď ich časom zabijú, alebo zmiznú.

Abraca a jej sestra Dabra sú iné. Našťastie. Alica ich našla pred mnohými rokmi opustené a postarala sa o ne. Oni s ňou, ako nesmrteľné bytosti ostali dodnes. Verne ju sprevádzajú po jej cestách po svete. Abraca a Samuel mali v minulosti menší románik, ale o tom nebude ani jeden z nich hovoriť verejne. Na tú dobu chceli zabudnúť obaja.

„Presne,“ zamyslí sa, „akoby som to počula z jeho úst,“ zamrmle Abraca, ktorá štuchá do Noaha.

„Au,“ odvetí nazúrený Noah, ktorému to prekáža. Nicol stále hľadí na ženu. Veriť, že táto žena je harpya z legiend, je dosť zarážajúce. Už síce videla mužov meniacich sa vo vlkov, svojho uja, ktorý sa behom sekúnd premenil do zlatého brnenia a svojimi pohybmi rúk vytváral zlatý prach, ale toto je príliš. Čo bude ďalej?

„Ja som na to prišiel!“ zvýši hlas prekvapený Noah a lapá po dychu. Nedokáže to ani vysloviť. Zdá samu to absurdné. Ak by to bola pravda, tak sa všetko mení.

„Áno, si veľmi bystrý,“ poznamená ironicky Nicol. „Tá Alica je pravdepodobne Dians,“ drgne do neho.

„Zobrala si mi to z úst,“ mrmle Noah, ktorý zazerá na Abracu. „Je to pravda?“ Bojí sa odpovede. Bojí sa Alice.

„Alica si za posledných tisíc rokov hovorí inak. Ani Alica nie je jej pravé meno. Zmenila si ho už dávnejšie a dodnes ho používa. Áno, Dians je Alica. A ak mám byť úprimná, mali by sme už ísť. Čaká na nás.“ Vysoká bruneta sa zvrtne na opätku a začne kráčať k dverám na kraji pódia. „No tak, ideme.“ zamáva im a otvára dvere.

„Jedna z najlepších speváčok tejto doby je bohyňa?“ nezmyselne žmurkajúc si hovorí sám pre seba Noah. Takže celé štyri roky uznával niekoho, kto tu žije dlho. Dokonca i jej príbeh, že pochádza z chudobnej rodiny, je potom klamstvo. Je zaskočený, ale jeho dojem na Dians to nemení. Dôležité je, že ju spozná.

„Moment!“ vyhŕkne k Samuelovi. „To preto si ma nechcel pustiť na jej koncert?“ nahnevane hľadí na Samuela.

„Nie, neboj sa. To nebolo kvôli tomu,“ bráni sa Samuel.

„A aký bol teda dôvod?“

„Tvoje známky, chlapče... tvoje známky,“ usmieva sa Samuel, keď kráčajú za Abracou. Noah už mlčí. Je to pravda.

Jeho známky neboli dvakrát najlepšie. Hrozilo mu i opakovanie ročníku, ale jeho stará triedna profesorka to nejako vybavila. Vďaka tomuto činu ju začal mať rád. Už ju neurážal a ani jej nerobil zle spoločne s kamarátmi. Ale prečo to urobila, tak to nevie. Možno si ho obľúbila. Kamaráti, tí mu teraz chýbajú. Rád by ich sem zobral a ukázal im všetko, čo pozná. Padli by im sánky keby vedeli, že existujú vlkolaci a jeho najnovšia kamarátka je harpya. Áno, považuje ju za kamarátku. Všetci, čo mu nechcú ublížiť sú u neho považovaní za kamarátov.

Vkročia do miestnosti, ktorá má na dverách napísané nevstupovať. Staromódne. Pomyslí si Nicol, keď vidí aká je miestnosť honosná. V strede sedí ryšavá speváčka, ktorej tmavovlasá žena češe vlasy. Vyzerá, ako by sa jej to páčilo a dodávalo jej to zmysel života. Je to pravda. Dabra je zaviazaná Alici a stará sa o ňu. Na Alicinej tvári je poznať, že to rada zneužíva. Kto by toho predsa nezneužil?

„Och,“ vzdychne nahlas ryšavá žena. „Mohol si ich aspoň lepšie obliecť. Takýto špinaví išli na môj koncert,“ lamentuje žena. Jemným zodvihnutím ruky dá tmavovlasej žene menom Dabra vedieť, aby prestala. Zoskočí zo stoličky a prejde k skupinke.

„Ďakujem, Abraca,“ poďakuje sa kamarátke a tá sa len zľahka na ňu pozrie. Abraca prejde ku košíku plnom dobrôt a zoberie si do rúk muffin. Jeden hodí i Nicol, ktorá na ne hľadí. „Len si daj... nehanbi sa.“ Zahryzne sa do muffinu a so spokojným výrazom v tvári sleduje ostatných.

„Nemal som veľa času,“ pokrčí Samuel ramenami. Alica k nemu kráča a obzerá si ho.

„Vôbec si sa nezmenil,“ poznamená žena. Noah mlčky sleduje ako sa zhovárajú. Rád by sa pridal. Začína mu tu byť teplo. Nasucho prehltne utrie si pot, ktorý sa mu vytvára na čele. Ešte chvíľu a začnú sa mu od trémy klepať nohy.

„Kde sú tie spôsoby. Vitaj, Sam,“ objíme Samuela Alica a on ju, „všetko som zariadila,“ šepne mu do ucha.

„Ďakujeme za pohostinnosť, Al. Musím ti najprv predstaviť deti. Deti, toto je Alica, teda v tejto dobe známa i ako Dians,“ ukáže na Alicu. Nicol jej zamáva a Noah sa naďalej mlčky trasie. Alica opätuje mávanie Nicol a pozrie na červeného Noaha. Zachichoce sa a podá mu ruku.

On sa jej ani nedotkne. Má trému, strach. Momentálne sa i hanbí za to, čo robí. Nikdy sa pred dievčatami nebál rozprávať. Práve naopak. Je veľmi zhovorčivý a ak sa mu niekto páči, dá to najavo. Teraz ej to však inak. Stojí pred ženou, ktorá visí nad jeho posteľou v podobe plagátu už niekoľko rokov. Podáva mu ruku a on nie je schopný sa jej ani len dotknúť. Je to strašne trápne pre chlapca v jeho veku. Sestra sa len škerí nad jeho postojom a ochutnáva muffin, ktorý jej podala Abraca. Dabra sa tiež usmieva a prichádza bližšie k svojej sestre a Nicol. Podá jej ruku a šepne jej svoje meno, aby neostala nepovšimnutá. Nicol sa tiež predstaví.

„A toto je Abracina sestra Debra,“ predstaví rýchlo ďalšiu ženskú spoločnosť.

„Vidím, že chlapec nie je tak zhovorčivý,“ stiahne Alica ruku, pretože vidí, že takto chlapca trápi. „Samuel, poď so mnou a vy, deti, pohostite sa. Všetko je tu i vaše. Veľmi sa tu neudomácnite.“ Začne kráčať spolu so Samuelom preč. „Čoskoro odchádzame.“

„Takže, Noah, aká bola cesta?“ spýta sa doteraz tichá Dabra. Samuel a Alica už opustili.

„Ja... ja ani neviem. Bola dosť zaujímavá,“ snaží sa ju nejako popísať Noah. Popravde sám nevie aká cesta bola, keďže ju celú prespal. Nicol sa na neho len zamračí. Chcela práve niečo povedať, ale Noahov výraz ju presvedčil, aby mlčala. Nechce sa zahanbiť pred týmito ženami. Po jeho odpovedi nasleduje dlhá pauza v podobe ticha. Všetci štyria sa na seba pozerajú.

„Aj vy máte Urtum Supus?“ spýta sa Noah, aby prelomil trápne ticho.

„Urtum Sulus,“ opraví ho rýchlo sestra.

„No, tak Urtum Sulum.“

„My?“ Sestry sa na seba pozrú. „Isteže ho máme,“ vraví Abraca, „ale v inej podobe ako Alica a Samuel,“ doplní ju Dabra.

„Ako to myslíte v inej podobe?“ pýta sa zvedavo Nicol a berie do rúk ďalší muffin. Práve na ňu prišiel hlad. Vyberá si s orieškami na vrchu. Taký ma najradšej.

„Hovorili ste, že ste sa už stretli s vlčou rasou,“ začne Abraca.

„My sme tá vtáčia,“ dodá Dabra.

„Áno, ako pripomenula moja sestra. Existujú ešte iné rasy ako ste vy, ľudia. Aby som vám to preložila, tak my sme tá vtáčia rasa.“ Debra sa zasmeje, keď počuje, ako o nich hovorí jej sestra. „Sú tu ešte vlci, hady, býky a ryby. My ostatní používame Urtum Sulus k premene do našej pravej podoby. V tej sme najmocnejší,“ dodá Abraca.

„To si nás teda pomenovala. Keby ťa len niekto počul, ako o nás hovoríš, drahá sestrička,“ chichoce sa Dabra.

Ryby, ako ich nazvala Abraca, by určite radi neboli. Pravdepodobne by jej za tieto slová vytrhali perie z krídel. Potom by nemohla lietať a bola by takmer bezmocná. Abraca by si mala dávať pozor a strážiť si slová, ktoré vypustí z úst. To, že sú nesmrteľné im nezaručuje, že prežijú. Zatiaľ prežívali spoločne s Alicou, ktorá ich chránila. Kto by sa len pokúsil zaútočiť na bohyňu a dve harpye? Len blázon.

„Dúfam, že ich všetkých spoznám,“ hovorí Noah so záujmom. Veľmi ho to zaujíma. Ak budú i ostaní rovnakí ako tieto dve sestry či vlčí muži, tak sa asi rozplače od radosti. Mytológia bola vždy jeho partiou, i keď to tak nepôsobilo.

„Ver mi, chlapče, že stretnúť ostatných netúžiš. Nie každý je priateľský ako my dve,“ v podstate sa Dabra chváli tým´, kým sú. Obe sú radi, že si vybrali práve túto cestu. Po niečom inom ani netúžia. Ak by si mali vybrať, ostali by naďalej prospešné ľudstvu. Ich zosnulé sestry by si určite túto cestu nevybrali. Oni však žijú. Žijú vďaka tomu, že si vybrali správne. Už nie sú lovené, už sú lovcami.

***

„Už vieš, kde sa nachádzajú ostatní?“ pýta sa Samuel Alici. Vošli do vedľajšej miestnosti. Deti sú s Abracou a Dabrou v bezpečí. Tie dve sú bojovníčkami dlhšie ako Alica a Samuel.

„Nie. Dabra letela a hľadala v iných mestách. Boli sme i za ostatnými, ale za celé štyri roky sme nikoho iného nenašli. Teda... jedna sa našla. Pre našu smolu ju našiel ako prvý Nate. Nevieme zistiť, či ešte žije. Bolo to dievča. Tých dvoch sme ešte nenašli,“ vysvetľuje Alica.

„Tak to je problém. Musia byť všetci piati,“ povzdychne si.

„Máš mapu?“

„Áno, aj nie.“

„Ako to myslíš?“

„Nechal som ju doma, pretože som nemal toľko času. Nate nás skoro dostal.“

„Počula so o tom. Správy sa šíria čoraz rýchlejšie a my nevieme ani prečo to všetko robí.“

„Musíme na to prísť čo najrýchlejšie. Tie deti tam vedľa sú v tom nevinne.“

„Prebudíme v nich Urtum Sulus.“

„Nie!“ skríkne Samuel.

„Prečo?“ krúti hlavou Alica.

„Sú primladí. Sľúbil som Ruth a Petrovi, že ich neprebudíme tak skoro. Nicol skoro odpadla, keď som sa premieňal a Noah...“ Zastaví sa. „Noah je prípad sám o sebe. Je ešte primladý na to, aby niečím takým prešiel.“

„Ako myslíš, ale ver, že čoskoro im to bude treba.“

„Práve preto som prišiel za tebou.“

„Potrebujeme mapu,“ nalieha Alica, ktorá si prehrabáva svoje ryšavé kučery.

„O mapu sa neboj. Vrátim sa po ňu ešte dnes večer. Skús zatiaľ vysvetliť deťom, ako to funguje.“

„Máš dostatok sily na let?“ sleduje ho Alica. Je na ňom vidieť, že nespal niekoľko hodín a i to, že spánok vrelo potrebuje.

„O moju výdrž sa neboj,“ odvetí jej Samuel. 

Autor: barbatea, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Millennial War - 3. kapitola: