OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Miluješ ma? Nie! Fajn! 12. kapitola

26.12.2010 (16:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 880×

EMMA:

Myslela som, že sa rozplačem. Nevedela som slzy zadržať a tak som zdvihla ruku.

„Pán Beans? Môžem ísť na toaletu?“

„Samozrejme,“ povedal a opäť sa pozrel do prihlášok na vysoké školy. Nevedela som uveriť, že sa to stalo po tak úžasnom víkende, aký som prežila z Lee. Nepamätám sa, že by sme vôbec vyliezli z postele. Bolo to nádherné a teraz sa to všetko skončí? Dorazila som k WC-kam a zabuchla dvere. To je neuveriteľné. Odkedy sa to s Leem začalo, plačem na WC už asi tretí krát. Bóóóže! Pomaly som sa zdvihla a pozrela sa do zrkadla. Oči som mala červená a maskaru rozmazanú.  Očistila som si tvár vodou a znova sa na seba pozrela.

Neplač! Budú aj iný muži. To že budete s Leem na inej strane krajiny, neznamená, že sa zrútiš,“ hovorila som si sama pre seba, ale slzy som zastaviť nedokázala. Preboha! Veď s Leem budema na inej strane krajiny! Celej, celučičkej krajiny! Opakovala som s v duchu. On dostal basketbalové štipendium a ja chcem ísť študovať právo. Bude to neuveriteľné. Ja poletím na studený sever a on na teplý juh. Skoro som sa opäť rozplakala, ale akosi sa mi to podarilo zadržať. Ešte raz som si opláchla tvár a išla späť do triedy. Zapadla som do lavice vedľa Leeho a chytila som ho za ruku. Pozrel sa na mňa a pohladil ma po líci. Vedela som, že myslí na to na čo ja. Ako veľmi od seba budeme vzdialený. Ako veľmi ťažké to bude, ale najmä, čo náš vzťah prežije. Najme toto. Bolo to strašné. Cítila som, akoby jedna moja časť umrela. Akoby som jednu moju časť dala do obálky a poslala ju z Leem. Vedela so, že ešte mám pár mesiacov asi desať, ale keď sa na to pozriem takto, je to veľmi málo. Nechcela som si pripustiť, že by sme sa rozdelili. Že by sme boli od seba tak ďaleko. Viem, všetci to hovoria, že vzťahy a kamarátstva po strednej končia. A že si nájdeme nové známosti a tak všetko. Ale naozaj chcem aby to skončilo? Vedela som, že odpoveď je nie. Nechcela som si pripustiť, že ja a on, že... Už som to nevydržala a pustila som slzy pred celou triedou. Vďakabohu sme sedeli vzadu, takže si to skoro nikto nevšimol, ale aj tak. Bola tu jedna osoba, ktorá si to všimla až moc dobre. Cítila som jeho pohľad na každej mojej slze. Na každej jednej, ktorá sa mi predrala z očí. Cítila som jeho nutkanie mi ich zotrieť. Keď sa natiahol, že mi ich utrie zazvonilo. Jeho ruka zastala tri milimetre pred mojím lícom. Cítila som teplo jeho ruku a sama som tú vzdialenosť prekonala. O trošku som sa posunula dopredu a oprela sa o jeho ruku. Otočil si ma k sebe a slzy mi zbozkával. Jednu po druhej, malými motýlími bozkami. Potom sa postavil a mňa vytiahol zo sebou. Čakala som, že ma bude ťahať na obed, ale namiesto toho ma ťahal na našu strechu. V poslednej dobe sme tam chodili celkom často. Lee mi otvoril ťažké kovové dvere a rukou naznačil, aby som išla. Vyšla som na strechu a ani nehľadela na to, či  je už Lee na streche tiež. Ignorovala som všetko a prešla som na kraj. Bol odtiaľ úžasný výhľad. Lee ma objal zo sadu a oprel si hlavu o moje rameno. Keďže som bola o dosť nižšia, muselo to vyzerať naozaj komicky.

„Sľúb mi, že nebude jediný deň, kedy mi nenapíšeš mail, alebo nezavoláš...“ zašepkal a ja som sa k nemu otočila.

„Nebude... Ale ty mi sľúb to isté,“ povedala som a ruku som mu zaborila do vlasov.

„Sľubujem, že nebude jedinej hodiny, počas ktorej by som ti neposlal SMS-ku...“ zašepkal a konečne ma pobozkal. Nebol to však bozk, ktorý mi dával vždy. Tento bol iný Bol taký... hm... akoby doňho vložil život, a možno aj všetko ostatné čo má. Akoby bol za tento bozk ochotný umrieť! A ja tiež. Akoby chcel povedať, že nám už veľa času nezostáva. Ale zostávalo. Zostávala nám ešte desať mesiacov, pár dní hore-dole. Objala som ho a nechala som slzy tiecť. Nevedela som prečo plačem. Asi preto že ho tak veľmi milujem. Bojím sa toho, ako prežijem bez jeho dotykov, bozkov a toho všetkého. Zdvihla som hlavu a videla, že začína pršať. Kvapka dopadla na Leeho líce. Jemne som ju zotrela a pozrela sa na nebo. Ku mne sa rútili milióny kvapiek. Vyzeralo to na poriadny lejak. A veruže bol. O dve minúty sme boli mokrý ako myši. Lee ma zdvihol a začal sa so mnou točiť. Smiala som sa a ďalej som mokla. Bolo to neuveriteľne čarovné...

O desať mesiacov neskôr:

Tak a je to tu. Po desiatych, neuveriteľne uplakaných, ale zároveň nádherných mesiacov, som sa zmierila s tým, že každý budeme na inej strane krajiny. Neviem ako sa mi to podarilo, ale podarilo. A to bolo hlavné. Zavrela som kufor a zniesla ho dole schodmi. Náhradné kľúče som skryla a tie svoje som vybrala z vačku. Ešte som posledný rát prešla celý dom. Tentoraz som však nekontrolovala, či je vypnutý plyn a elektrina, ani n nič podobné. Spomínala som na to, čo sa kde stalo. Prišla som do jedálne a začala som sa smiať. Spomenula som si, ako sme si to z Leem rozdali priamo na stole.

„Zlatko, prestaň na chvíľu upratovať a poď do tvojej izby...“ presviedčal ma Lee. Len som pokrútila hlavou a ďalej umývala riad. Lee ma chytil za pás a pokúsil sa ma zdvihnúť, ale šikovne som sa mu uhla. Naštvane sa otočil a sadol si za stôl... Umývala som riad a keď som skončila, hodila som po Leem utierku.

„Utri riad,“ povedala som mu a sadla si na stoličku. Lee vstal, ale nešiel k umývadlu. Namiesto toho, prišiel k mojej stoličke a zdvihol ma z nej. Položil ma na stôl a začal bozkávať. Čím dlhšie sme boli spolu, tým viac si v takýchto chvíľach dovoľoval. Znova som ho pobozkala a zavzdychala... Ale Lee sa odo mňa odtiahol a začal utierať riad.

„Hey!“ povedala som a natiahla sa za ním.

„Utieram, ako si, si želala,“ povedal pokojne a ďalej utieral. Natiahla som sa k lemu jeho teplákov a pritiahla si ho k sebe. Začal sa smiať, ale na riady okamžite zabudol.

Kde sa vzala tá iniciatíva?“ spýtal sa, ale viac nestihol, lebo som ho znova pobozkala.

Usmiala som sa nad tou spomienkou. Bolo to zaujímavé, ako ďaleko sme sa dostali. A tak rýchlo. Prešla som do obývačky a v hlave sa mi vynorilo hneď niekoľko intímnych chvíľ s Leem. Ale všetko toto prerušila jedna veľmi bolestná spomienka.

Mala som pätnásť a vrátila som sa od Kate. Na chodbe som videla mamin kufor a kabelku. Prišla som za ňou do obývačky a sadla si k nej na gauč

„Kam ideš?“ spýtala som sa jej a pozrela sa na ňu.

„odchádzam. Budem ti posielať peniaze. Postaraj sa o seba a neboj sa p mňa,“ postavila sa a dala sa na odchod. Skočila som po nej a rozplakala sa. Objala som ju okolo krku a nechcela ju pustiť. Nemôžeš ísť preč! Nemôže!!! Proste nie! Behalo mi v hlave a všetko čo som si pomyslela, som aj kričala. Nechcela som ju pustiť, ale nemala som na výber. Hodila ma na gauč a odišla. Posledné čo som počula bolo, ako tresla dverami. Začala som plakať a bála som sa akokoľvek pohnúť.

Pri tejto spomienke sa mi do očí opäť nahrnuli slzy. Celý môj život je posratý a skurvený. Lee mu dal iskru a teraz mi zo života zmizne!!! Pre??? Bože, prečo si taký nespravodlivý? Vari je obmedzené, koľko šťastia môže človek zažiť??? Kričala som na seba v hlave a triasla sa od hnevu. Ako som to mohla dopustiť? Ako som sa mohla takto vzdať všetkého, čo malo v mojom živote zmyslel??? Ale teraz je už neskoro. O týždeň Lee začne trénovať basketbal ako profík a ja sa začnem bifľovať zákony. Už je na všetko neskoro... 

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Miluješ ma? Nie! Fajn! 12. kapitola: