OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Miluješ ma? Nie! Fajn! 3.kapitola

03.12.2010 (14:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 708×

EMMA:

„Ty! Ty! Ty! Ja? Ako si mohol! Tvoj mozog naozaj nepresahuje, veľkosť orecha! Si ten najväčší idiot na svete! Ako si to mohol spraviť!“ Kričala som na Leeho a kopala ho kam sa mi podarilo. Už ležal na zemi a smial sa ako debil. Naozaj mi pripadal ako debil. To že si zo mňa robí srandu, je mi v tomto okamihu jedno! Ale ukradnúť mi mobil a pozvať na vianočný ples celý počítačový krúžok. Akože nič v zlom, ale ako mám ísť s celým počítačovým krúžkom. Je v ňom dvanásť chalanov, a každý ma chce vyzdvihnúť o ôsmej! O mesiac je to tu a ja neviem, čo mám robiť! Zabijem ho! Naozaj! Prisahám! Debila! Pozrela som sa naňho a uvidela ako na mňa fascinovane hľadí.

„Čo čumíš?!“ skríkla som.

„S kým pôjdeš?“ spýtal sa ma. Veľmi riskoval, pretože ešte stále ležal na zemi. Na chvíľu som ho prestala kopať.

„No, asi sa hodím na maródku,“ usmiala som sa, ako som to krásne vyriešila.

„Alebo, môžeš ísť so mnou,“ zašepkal a odvrátil zrak. Kebyže! Pomyslela som si. Začala som sa smiať, ale veľmi ma to bolelo. Srdce akoby sa mi trhalo. Chcela som mu povedať, že rada. Ale keď si zo mňa robí len srandu. Otočila som sa a odkráčala zo šatne. Nechala som ho tam ležať. Len čo som za sebou zavrela dvere, rozbehla som sa k toaletám. Bolo mi strašne. Zavrela som dvere a zviezla som sa na zem. Rozplakala som sa a hlavu som si dala medzi kolená. Toto je neuveriteľné. Ako môže byť taký cinický? Ako mi toto môže robiť. Už druhý krát za tento týždeň, kvôli nemu plačem. Vzlykli ovládali moje telo a ja som sa cítila bezmocná. Prečo, so mnou robí, toto? Prečo ma tak ovláda? Prečo, som sa musela zamilovať, zrovna doňho? Je to najúžasnejší chalan na škole. A ja sa doňho zamilujem. Môže mať na každú prst, desať žubrienok. A ešte by som sa chcela vterknúť aj ja. Toto je strašné. Strašné!  Stále som plakala a pozerala do blba.

LEE:

Ležal som tam, a stále cítil každé miesto, kde ma kopla.  Bola nádherná, keď sa mračila. Viem, asi som to prehnal, ale musím! Potrebujem, aby mi niečo vyviedla. Aby som ju zase nenávidel. Ale keď je taká dokonalá. Jemná, nádherná, krehká. Chcel som ju mať pri sebe, ale nemohol som. Vedel som, že by to dopadlo zle. Strašne zle, kebyže jej poviem, že ju milujem. Ale čo mám robiť? Pozrel som sa na hodiny a zistil, že tréning už začal. Vybehol som zo šatne a bežal do telocvične. Tréner sa na mňa zamračil a rukou mi naznačil tri kolečká behu. Nemalo zmysel odporovať. Rozbehol som sa a sledoval, ako chalani hrajú. Po prvom kolečku sa ku mne pripojil Kevin.

„Počuj, s kým ideš na ten ples. Vieš ten, čo sa koná o mesiac. Viem, je to ešte ďaleko, ale musíš si nejakú naraziť. Lebo tam pôjdeš sám,” hovoril a bežal zároveň. Hej, ples. Akoby som mohol zabudnúť. Kvôli mne tam pôjde Emma s nejakým šprtom a ja budem celý večer pozerať, ako si navzájom cuckajú sliny. Som ja ale debil. A ani môj plán nevyšiel. Vôbec sa mi nezhnusila. Stále ju chcem zbozkávať na smrť.

„No, vlastne neviem či pôjdem. Naozaj. Vôbec sa mi nechce,“ povedal som a sústredil som sa na beh.

„Čo? Ty si necháš ujsť príležitosť, kedy sa môžeš napiť do nemoty?“ nemohol tomu uveriť Kevin.

„No, ako vidíš, áno!“ usmial som sa a rozbehol sa rýchlejšie. Samozrejme že ma dobehol.

„No, tak pozvi Emmu! Ide po tebe! Ver mi! Keď už nič iné, tak aspoň O´Conelyová. Aj to je lepšie, ako nič!“ Bezducho trepal a ja som to nemohol počúvať. Emma nie je nič! Ona je víla. Kráska. Proste to najúžasnejšie stvorenie.

„Hej! Prestaň. Ona by so mnou nešla. Nikdy! Aj keď, ver mi, vzal by som ju viac ako rád,“ povedal som mu a čakal čo povie. Nič! Zastavil sa a pozeral na mňa.

„Čo je?“ zakričal som naňho a čakal, či začne bežať.

„Ty vole! Ty si sa, ako fakt si sa...“ vetu nedokončil len na mňa tupo hľadel.

„Čo?“ Že ja blbec, som už vtedy nepostrehol, že sa blíži búrka.

„Ty si sa zamiloval! No to je dobré! Akože Lee! Akože ty! Akože wow!“ hovoril vzrušene.

„Nemohlo mi ujsť, koľko krát si použil slovo Akože. Obohať svoju slovnú zásobu,” povedal som mu a bežal ďalej. Do riti! Ako sa s tohto len vymotám. Nemôžem mu to povedať. Vysmeje ma! Toto si musím poriešiť sám. Ale ako? Ako? Ako? AKO? Som v kaši. Naozaj vo veľkej kaši. Nozaj začínam uvažovať nad slovami, ktoré mi Emma povedala  už v prvom ročníku. Lee, máš namiesto mozgu orech? Spýtala sa ma vtedy. A zrejme naozaj mám.  Ako som sa mohol takto prerieknuť? Ako? Bože, to som vážne taký vymletý? Alebo čo? Naozaj si pripadám ako blbec. Pred Kevinom by som to mal tajiť. Je to môj naj kamoš. A teraz si bude myslieť že ja, Lee, som zamilovaný pako. Jasné že bude.

EMMA:

Sedela som na obede s Mairou , Katy a Liss. Všetky tri preberali ako mi Leeho najlepšie dohodiť. Počúvala som ich ako, jedným uchom dnu, druhým von. Vždy som zaznamenala len, Lee, Emma, milovať...

„Hej! Emma! Ty nás nepočúvaš!“ štuchla do mňa Liss a povedala naštvaným hlasom.

„Sorry! Ale naozaj toho mám moc,” povedala  som im a ďalej sa venovala výhľadu z okna.

„Emma!“ zakričala Maira.

„Prepáčte!“ povedala som podráždene.

„No tak, plán je takýto. Na ples pôjdeš so šprtom. A Lee bude závidieť. Pozve ťa do tanca a ty mu to povieš,” povedala Liss pyšne.

„Ja mám iný plán! Odsťahujem sa na severný pól! Nikdy ho už neuvidím. A bude to OK!“ Povedala som a odišla som. Ešte som sa otočila a videla som ako na mňa baby smutne hľadia. Musela som odísť. Potrebujem si vyvetrať hlavu. Nemôžem tu ostať. Aspoň na víkend. Požiadam mamu či môžem ísť pozrieť ocka. Nie je to ďaleko. Dve hodiny cesty autom. A v pondelok som späť. Tento nápad mi dodal pocit eufórie. Že ma to nenapadlo skôr. Vybehla som z jedálne a bežala k môjmu autu. Nasadla sa a rútila som sa domov. Prvé čo som doma spravila, že som sa dohodla s mamou. Nemala protesty a tak som išla baliť. Vzala som si len to najnutnejšie. Na vrch batoha som ešte hodila zubnú kefku a žehličku na vlasy. Hodila som to do auta a ešte som napísala otcovi SMS-ku, že som do troch hodín uňho.  Nasadla som a vydala sa na cestu.

***

„Tá havária bola veľmi ťažká! A ak sa s tej kómy preberie, bude to zázrak!“ Niekto strašne ďaleko odo mňa hovoril.

„Ach, Emma! Dcérka moja. Ako sa to stalo. Vždy jazdíš tak opatrne,“ počula som hlas mojej mamy. Počkaj to akože ja ležím v kóme? No to teda nie! Narátala som do tri a otvorila oči.

„Emma!” zakričala mama. Rozbehla sa ku mne, ale ja som zase spadla to tej hnusnej temnoty.

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Miluješ ma? Nie! Fajn! 3.kapitola: