OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj anjel smrti - 1. kapitola

26.08.2010 (15:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1970×

Bola som taká znepokojená, že som ledva strčila kľúč do zámky a otvorila dvere. Našťastie jediný doma bol Ted. Mama bola ešte v práci. Preto som si mohla nahlas pustiť svoju hudbu aby som sa upokojila. Potrebovala som počuť Ianov hlas a preto som si pustila Last summer. Je to síce od nich staršia pieseň ale vždy ma dokáže upokojiť. Pustila som si ju na plné pecky a ľahla si na posteľ. Zavrela som oči a začala rozmýšľať.

Ako je možné, že sa mi o tom Chritianovi Morganovi celý týždeň snívalo a teraz je môj spolužiak? A v tom sne, tie jeho oči. Také nebezpečné, krásne a divoké. A ten zvláštny pohľad čo na mňa upieral aj v sne aj dnes v škole. Síce len chvíľu ale stihla som si ho všimnúť. Z myšlienok ma však vyrušil fakt, že hudba už nehrá. Púšťala som si CD a preto by mala ísť ďalšia pieseň ak už táto skončila. Posadila som sa a uvidela som Teda ako stojí pri stole a díva sa na mňa znepokojeným pohľadom.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma s hlasom v ktorom boli jasne počuť obavy.

„Čo by sa malo stať,“ povedala som skoro pokojným hlasom. Trochu sa mi ešte triasol ale už to nebolo tak počuť. Pozrel na mňa vševediacim pohľadom.

„To ma až tak dobre poznáš?“ spýtala som sa ho. Bolo takmer nemožné pred ním niečo schovávať.

„Last summer od Lostprophets? Muselo sa stať niečo naozaj hrozné,“ povedal.

„Tak fajn. Áno, stalo sa niečo.“

Sadol si na posteľ a uprel na mňa pohľad: Tak začni.

„Okej. Vieš ten posledný týždeň, sa mi snívali naozaj divné sny a teraz... je to zložité,“ nevedela som ako to povedať.

„Kate, vieš veľmi dobre, že mi môžeš povedať čokoľvek. Nech už to bude akokoľvek divné,“ povedal a usmial sa na mňa. Mám šťastie, že mám takého brata.

„Tak dobre. Začalo to snami. Vždy sa mi sníval ten istý sen. Bola som v okrúhlej miestnosti a všade na stenách boli zrkadlá. Všetky boli prasknuté až na jedno. A v ňom sa odrážal obraz chlapca. Toho najkrajšieho na svete. Mal čierne vlasy a zelené oči. Usmieval sa na mňa. Ale potom vyšiel z rámu zrkadla a jeho pohľad sa zmenil. Bol nepriateľský a chladný. Len tam stál a díval sa na mňa. A potom sa jeho pohľad znovu zmenil. Nedokážem ho však popísať. V tom sne to vyzerá ako keby on bol predátor a ja korisť, čo je naozaj divné. A tým sen končí. Lenže dnes k nám do školy prišiel nový žiak. Christian Morgan,“ vysvetlila som mu.

„Vyzerá presne ak on,“ povedal Ted. Nebola to otázka bolo to konštatovanie.

„Nie,“ zaprotestovala som. „To je on.“

Ted mlčal a ja som mu musela povedať ešte niečo.

„Dnes v triede, keď nám ho triedna predstavila, si prezeral každého z triedy. U nikoho sa dlho nezastavil až na mňa. Díval sa na mňa chladným pohľadom ale na chvíľu sa jeho pohľad zmenil. Bol taký ako v tom sne. Ale tentoraz v ňom bolo ešte niečo iné. Ako keby sa musel veľmi premáhať aby niečo neurobil. Trvalo to len sekundu a nikto si to nevšimol. Jeho pohľad sa potom znovu zmenil na neutrálny. Celý deň som cítila jeho pohľad na svojom chrbte. Aj Amy mi povedala, že sa na mňa stále díva.“

Ted znovu mlčal ale po chvíli sa ozval: „Čo si myslíš ty? Čo to znamená?“

„Neviem,“ odpovedala som mu.

V noci som nedokázala zaspať a keď som už zaspala nebol to kľudný spánok.

_

Stála som pred bránou na cintorín. S vŕzganím sa otvorila a ja som vošla dnu. Brána sa znovu s rachotom zatvorila a tým mi znemožnila možnosť úniku. Kráčala som ďalej a jemne sa potkýnala, pretože som nevidela na zem. Všade bola hmla a tma. Niekde v diaľke zakrákala vrana a ja som mala pocit, že ma niekto sleduje. Chcela som utiecť, čo najďalej od tohto miesta ale niečo, alebo niekto, mi to nedovolil. Musela som kráčať ďalej  pomedzi hroby. Na jednom mieste hmla nebola. Bol to len malý priestor veľkosti dvoch metrov štvorcových.

Niečo ma dotlačilo k tomu miestu a ja som si všimla, že je to hrob. V tej chvíli vystúpil z hmly na druhej strane hrobu Christian a sledoval ma chladným pohľadom. Zrazu sa pozrel na náhrobok a potom znovu na mňa. Aj ja som sa pozrela na náhrobok. Niečo na ňom bolo napísané ale náhrobný kameň bol už starý a popraskaný, takže mi robilo problém prečítať meno na kameni.

CHRISTIAN MORGAN

1970 – 1987

Znovu som sa pozrela na Christiana ale ten tam už nebol. Nemohla som uveriť číslam napísaným na kameni. Chritian sa narodil v roku 1770 a zomrel v roku 1787. Mal sedemnásť rokov keď umrel. Toľko má ale aj teraz. Ako môže žiť, keď má stále 17? Mal by byť mŕtvy už vyše dvesto rokov. Ale to nie je možné.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj anjel smrti - 1. kapitola: