OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj anjel smrti - 4. kapitola

ktoré ste zachránili...

Nehnevajte ma,

pretože moje zuby sa zahryznú do vašej kože...

Bože! Už aj hudba mi ho pripomína! Rýchlo som hudbu vypla a zúfalo sa hodila na posteľ.

„Čo budem robiť?“ spýtala som sa nahlas.

_

Presne o ôsmej zazvonil zvonček pri dverách. Už polhodinu som stála vo svojej izbe, pripravená a prichystaná a čakala som na neho, ale popravde som skôr rozmýšľala, či som spravila dobre. Pomaly a neisto som zišla dole k vchodovým dverám, ale pred nimi som zastala. Zhlboka som sa nadýchla a potom som odhodlane otvorila dvere. Stál tam on. Christian. Bol neskutočne krásny. Čierne havranie vlasy mal strapaté a milo sa usmieval, ale v očiach sa mu odrážali iné pocity. Pocity, ktoré som radšej nechcela spoznať. Na sebe mal úzke čierne nohavice a obyčajné čierne tričko, ale aj napriek tomu vyzeral úžasne.

„Wau, vyzeráš úžasne," povedal a očarujúco sa usmial.

Mal taký krásny úsmev a ja som sa jednoducho musela usmiať tiež.

_

„Takže ty si z tohto mesta?“ spýtala som sa a pritom som krájala zeleninu.

Jeho plán bol taký, že si večeru uvaríme sami. Vlastne, večeru uvarím ja a on bude trochu pomáhať. Práve v tejto chvíli sme boli v jeho kuchyni. Mal úžasný dom. Veľký a priestranný, ale nebol moderne zariadený, bol zariadený tak... hmmm... tajomne...

„Áno, ale keď som bol malý, naši odišli, ale pred rokom zomreli a ja som sa rozhodol vrátiť tu, k môjmu strýkovi.“

„Aha,“ povedala som a ďalej krájala zeleninu.

V tej chvíli položil ruku na stôl, celkom blízko dosky, na ktorej som krájala a mne nad hlavou zablikala imaginárna žiarovka.

Tak fajn, teraz sa uvidí, či si človek, alebo niečo iné...

Zhlboka som sa nadýchla a uskutočnila svoj nápad. „Omylom“ som mu pozerala ruku a rana, ktorú som mu spôsobila, bola poriadne hlboká. Sykol od bolesti, schmatol utierku a zabalil si nej ruku. O chvíľu sa na nej spravila krvavá škvrna.

„Och, prepáč mi... nechcela som,“ povedala som s predstieranou strarostlivosťou.

„To nič,“ povedal a chladne sa na mňa pozrel.

Vedel to. Vedel, že ja to viem. Ale nebol si istý. V očiach sa mu zjavila otázka, ktorú som okamžite pochopila. A na ktorú som odpovedala určite inak, ako čakal. Zobrala som nôž, zašpinený jeho krvou a ustúpila od neho asi na dva kroky. On medzitým odložil utierku a jeho ruka bola úplne zdravá. Nečakal to, čo som sa chystala urobiť. Pomaly a zľahka, aby som si neurobila veľkú ranu, som si prešla nožom po dlani. Potom som nôž položila na stôl a pozorovala ranu. Pomaly z nej začal stekať malý pramienok krvi. Aj tento malý pramienok stačil na to, aby v ňom vyvolal túžbu. Oči mu okamžite stemneli a na tvári sa mu usadila maska divokého zvieraťa. Teraz predo mnou stál hladný lovec.

„Čakal som, kedy na to konečne prídeš,“ zašepkal a v úškrne, ktorý mal byť asi úsmev, odhalil biele a silné zuby. Dva veľké tesáky sa nedali prehliadnuť. Určite sa musel veľmi ovládať, aby na mňa okamžite nezaútočil, pretože odo mňa o krok ustúpil a ruky zaťal do pästí.

„Nie si taký, na akého sa hraješ v škole...“ zašepkala som.

„A aký podľa teba som?“ Zlovestne sa zasmial.

„Tie sny... taký si... lovec!!! Ale tie sny... počkať! To ty! To ty si mi ich vnútil však?“ skríkla som na neho.

„Presne tak,“ povedal a znovu sa zasmial.

„A presne tak ako som povedal v tvojom poslednom sne, všetko sa stane skutočnosťou...“ zlovestne zašepkal.

To som už nemohla vydržať. Bála som sa ho. Veľmi. Nevedela som, či ma pustí a nechytí ma, ale musela som utiecť. Nerozbehol sa za mnou. Ušla som a zadychčane vybehla na ulicu. Neverila som, že ma nechá, aby som prišla domov, ale nechal ma. Vbehla som do domu ako tornádo a s hrmotom vyšla po schodoch do svojej izby.