OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj anjel smrti - 5. kapitola

26.12.2010 (17:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1858×

Celá roztrasená som sa rozbehla po schodoch do moje izby. Jediný, kto bol doma, bol Ted, ale ani ten nemohol počuť môj hlučný príchod, pretože mal na plno pustený metal.

Pokoj... pokoj... upokoj sa... hovorila som si v duchu.

Predsa to nemôže byť pravda...

Ale veď si ho sama videla, počula...

Ja viem, ale predsa to nemôže byť reálne!!! Nie je to pravda...

Ale veď si ho videla! Videla si ho! Videla si jeho hladný pohľad, videl si jeho túžbou skrivenú tvár, musel sa držať stola, aby sa nepoddal tejto túžbe! Túžbe po tvojej krvi! On ťa chce zabiť! Túžil ťa držať v náručí a ochutnať tvoju krv! Priznaj si to!

Už dosť! Nechcem to počúvať!!!

Musela som tieto myšlienky vypudiť z hlavy a preto som si radšej pustila hudbu. Zúfalo som sa hodila na posteľ  a započúvala sa do piesne.

Vezmi ma za ruku,

A priprav ma na porážku.

Zavriem oči a budem spievať: jednoducho to nechaj ísť.

Najteplejší dážď prší, dážď čo prší

Do najtemnejšej karmínovej hory.

Presakuje cez ranu.

Myslím, že som sám.

Nehovor, že bolesť zajtra ustúpi.

Posledná vec ktorú budem cítiť dne, bude ona.

Hey...

Ty, ty, ty

Ty to nevieš?
Vzala si mi dušu.

(Už nikdy nechcem cítiť týmto spôsobom)

Ty, ty, ty

Ty to nevieš?

Zrazila si ma na kolená

A podrezala mi hrdlo...

(Už nikdy nechcem cítiť týmto spôsobom)

Ty, ty, ty...

Pomaličky som začala strácať vedomie a ani som neuvdemila, kedy som zaspala. Ráno som sa prebudila skoro a až po chvíľke som si uvedomila, že sa mi dnes nič nesnívalo.

Žeby sa nado mnou zľutoval? Spýtala som sa v duchu ironicky.

Kým som spala, časť môjho vedomia spracovala to, čo sa včera stalo a začalo veriť, že Christian je naozaj upír, ale tá druhá, väčšia, časť mu stále neverila. Pomaly som sa obliekla, namaľovala a spravila celú rannú hygienu. Keď som zišla dolu do kuchyne, mama už bola v práci a Ted raňajkoval. Nemala som na raňajky chuť a preto som ho len pozdravila utekala do školy. Celú cestu autom som rozmýšľala, či on do školy príde. A ak hej, ako sa bude ku mne správať? A ako sa budem správať ja k nemu? Ešte stále som mu neverila... Alebo skôr som mu nechcela veriť... Netúžila som po tom.

Do školy som prišla až o 20 minút skôr a preto som sa lenivo vybrala k svojej skrinke. Na chodbe nikto nebol. A zrazu som chodbu videla už len ako rozmazanú šmuhu a potom za chvíľu som si uvedomila, že som v nejakej malej miestnosti. Bol to upratovačkin sklad.

Ako som sa sem dostala?

„Bré ránko,“ povedal niekto za mnou a ja som sa ani nemusela otáčať. Vedela som, komu ten hlas patril.

Po pár sekundách som sa viac ako neochotne otočila a zbadala ho. Bol ešte krajší ako včera. Usmial sa na mňa, ale ja som sa na neho len škaredo pozrela. Chytila som kľučku od dverí a pokúsila sa ich otvoriť, ale dvere boli zamknuté.

„Kľúč mám ja,“ povedal a potichu sa zasmial.

Už v miernej panike som sa na neho pozrela a zlostne zašepkala: „Pusti ma!“

Znovu sa zasmial, ale tentoraz to bol zlovestný smiech.

„Vážne si myslíš, že ťa pustím?“

Na sucho som preglgla a aj keď som nechcela dávať môj narastajúci strach, ale aj tak mi z úst vyšlo tiché vystrašené: „Uj.“

Ešte viac sa usmial a odhalil mi radu ostrých belostných zubov. Behom sekundy ma pritlačil svojím telom stene. Je tak blízko... Jeho tvár sa začala meniť a zrazu vyzerala tak, ako včera večer. Oči mu stmavli a na tvári sa usadila maska krvilačného zvieraťa. Hladného zvieraťa.

Zohol sa a vášnivo ma pobozkal na pery. Aj napriek svojej nevôli som zavrela oči a bozk mu opätovala. Zrazu presunul svoje pery na môj krk a ja som ucítila, ako mi jeho ostré zuby obkresľujú krčnú tepnu...

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj anjel smrti - 5. kapitola: