OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj anjel smrti - 9. kapitola

21.01.2011 (11:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1270×

„Ty hajzel! Zmizni!“ skríkla som a zabuchla okno.

Triasla som sa hnevom, ale tiež strachom. Sledoval ma... Nemohla som tomu uveriť! A čo ak ma takto už niekedy sledoval? A čo ak ma už videl...? Nedokázala som normálne rozmýšľať. Potrebovala som sprchu. V kúpeľni som sa uistila, že nikto nie je skrytý v žiadnej skrinke, že okno je poriadne zavreté a zatiahla som závesy. Po chvíľke zo mňa všetka nervozita opadla a ja som sa v pokoji dosprchovala. Keď som si konečne ľahla do postele, myslela som si, že tak ľahko nezaspím, ale zaspala som takmer okamžite. Tentoraz sa mi nič nesnívalo...

_

Ráno som sa zobudila až o jedenástej. Bola sobota a doma už nikto nebol. Mama mi nechala odkaz, že šla s kamarátkami na kávu a o Tedovi som nemala ani tušenie. Snažila som sa mu dovolať, ale nezdvíhal mi to, a keď som naposledy zavolala, ozval sa len odkazovač. Pokúsila som sa niečo zjesť, ale takmer nič sa do mňa nedostalo. Mala som stiahnutý žalúdok, navyše ma hrozne bolela hlava, občas som dostala závrat. Nakoniec som sa rozhodla, že si napustím vaňu. Pustila som teplú vodu a medzitým som si doniesla z izby knihu, ktorú som mala v pláne čítať, vyzliekla som sa, ale vody vo vani ešte stále nebolo dosť, a preto som si okolo tela omotala uterák.

A vtedy som na chrbte zacítila pohľad. Jeho pohľad...

Prudko som sa otočila. Stál tam. Nevedela som, ako dlho ma pozoroval, ale musela som dúfať, že dlho nie.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho a dúfala, že si nevšimol, ako mi preskakoval hlas.

Bola som nervózna. Nervózna z neho. A on bol ako pes, dokázal vycítiť moju nervozitu. Na tvári sa mu objavil arogantný úsmev, ktorý ma neuveriteľne vytáčal. Zrazu stál tesne predo mnou, medzi nami ostala len malá medzera. Úsmev na jeho tvári sa rozšíril, keď zistil, ako sa mi zrýchlil tep.

„Tak čo, ako sa má braček? Nekričal zo sna?“ spýtal sa.

„Čože? Čo tým myslíš?“

„Och, ty nevieš, že som mu vnútil pár snov?“ spýtal sa ma a pozrel sa na mňa takým nevinným pohľadom, že v tej chvíli ma chytila neuveriteľne silná túžba streliť mu facku.

„Pár snov, v ktorých cíti len bolesť. Bolesť, ktorá mu ničí telo a spaľuje orgány, ochabuje zmysly a mozog. Cíti strach. Strach, ktorý by v normálnom živote neprežil. Bojí sa mňa...“ povedal a zlovestne  sa zasmial.

A vtedy som spravila niečo, po čom som tak dlho túžila. Ruka mi vyletela a pristála na jeho tvári. Nepochybne bola poriadne silná, pretože jeho hlava sa otočila na bok a na líci mu zostal odtlačok mojich prstov. Toto určite nečakal. Obrátil ku mne hlavu a ja som v jeho tvári zbadala niečo, čo som nečakala. Šok. A prekvapenie. Tento okamih ale nečakal dlho, pretože takmer okamžite šok vymenil hnev. A hnev, ktorý som doteraz cítila ja, vystriedal šok. Šok a strach. Strach z toho, čo by mi v tejto chvíli mohol spraviť. Ale on sa na mňa len dlho pozeral, a potom zmizol.

_

Celý deň som bola sama doma a čakala. Čakala na neho. Ale on neprišiel. Vlastne neprišiel nikto. Až večer o ôsmej prišla domov mama a našla ma schúlenú v úplnej tme na gauči. Prinútila ma zjesť večeru, a potom ma vyhnala do postele. Šla som bez námietok. Hneď, ako som padla do mäkkých vankúšov, zaspala som.

Stála som uprostred hustého lesa. Nikde som nevidela miesto, kadiaľ by som sa mohla prešmyknúť preč. Obklopovala ma tma a ticho. Hrozivé ticho. Ticho pred búrkou. Vedela som, že sa stane niečo zlé. A vtedy sa predo mnou zjavil on.

„Čo by si spravila, keby si sa teraz zobudila v lese?“ spýtal sa ma tichým výsmešným tónom.

„Ako by som sa mohla zrazu zobudiť v lese? To predsa nie je možné,“ zašepkala som a pokrútila hlavou.

Len sa na mňa arogantne usmial a zmizol.

Strhla som sa zo sna a prvé, čo som ucítila, bol chlad. Bol všade. Obklopoval ma a ja som pred ním nedokázala ujsť. Prenikal mi cez končeky prstov na nohách a rukách do celého tela. Chcela som sa pred ním ubrániť a jediný spôsob, ktorý na to existoval, bol ten, že som sa musela jednoducho prikryť. Natiahla som ruku, ale miesto toho, aby som sa dotkla mäkkej prikrývky, zaryla som prsty do vlhkej hliny. Vykríkla som a vyskočila. Nebola som vo svojej izbe a neležala som vo svojej posteli. Všade okolo mňa sa vznášala hmla. Jediné, čo som videla bola odporná zeleň stromov, ktoré mi znemožňovali útek. Boli ako zelená nepriestrelná stena, ktorá ma obklopovala ako väzenie.

„Tak čo, stále si myslíš, že sa nemôžeš ocitnúť uprostred lesa?“

Strhla som sa. Vyľakal ma. Z jeho hlasu som vycítila iróniu, ale hlavne hnev a ... a túžbu. Túžbu po mne. Zdesene som sa otočila k miestu, odkiaľ som počula jeho hlas. Stál tam a pritom sa tak veľmi líšil od Christiana, ktorého som spoznala v škole, Christiana, ktorého som dokonca mala rada. Ale tiež sa líšil od Christiana, ktorého som videla predvčerom s Tedovou krvou na perách. Toto bolo zviera. Telo mal nahrbené, pripravené kedykoľvek zaútočiť. Tvár mal skrivenú túžbou po love. Z hrdla sa mu dralo tiché vrčanie. No sucho som preglgla. Bála som sa. A veľmi. Začala som pomaly cúvať a on, okamžite zbadal a vycítil môj strach. V arogantnom úsmeve odhalil biele tesáky.

„Čo keby sme sa dohodli? Päť kilometrov odtiaľto je lúka. Rovnaká ako táto. Ak na ňu dobehneš, nezabijem ťa. Ale ak sa mi podarí ťa chytiť, zomrieš. Súhlasíš?“ zašepkal a ja som mu ledva rozumela. V ušiach mi hučala krv. Neodpovedala som.

„Súhlasíš? Inú možnosť nemáš. Buď to, alebo ťa zabijem tu na mieste.“

Tentoraz som prikývla. Začala som cúvať rýchlejšie.

„Tak bež! Utekaj!“ skríkol na mňa.

Moje nohy ho okamžite poslúchli. Obrátila som sa predierala sa cez hustú zeleň. Jediné, čo som počula, bol môj prerývaný dych a zvuk mojich bežiacich nôh. Za sebou som nič nepočula. Nevedela som, ako dlho som bežala, ale už som nevládala. Na bosých chodidlách som cítila krv, každým krokom sa mi do nich zapichol nový kamienok alebo vetvička. Nočnú košeľu, ktorú som mala na sebe oblečenú, som mala celú dotrhanú a mokrú. V ústach som mala sucho.

„Bež... Inak mi neutečieš...“ zašepkal mi tesne pri uchu.

To ma prinútilo bežať rýchlejšie. Viem, že som nevládala, vedela som, že by som mala v tej chvíli už zomierať, ale moje telo stále utekalo. Spôsoboval to strach. Moje telo vycítilo, že mu hrozí nebezpečenstvo a vynaložilo nadľudskú silu, aby ma prinútilo utekať ďalej. Bežala som, aby som zachránila svoj život.

A vtedy moje telo prerazilo cez zelenú stenu a ja som padla tvárou do mäkkej vlhkej trávy. Dostala som sa na lúku. Omámená šťastím som zaborila tvár do trávy a vdychovala jej vôňu a ani som si nevšimla osobu, ktorá stála pár metrov odo mňa. Stál tam on.

Po pár sekundách som vycítila jeho prítomnosť na lúke. Zdvihla som hlavu a takmer okamžite som sa postavila. Trochu sa mi uľavilo, pretože už nevyzeral tak, ako predtým, vyzeral viac – menej normálne. Len oči mal čierne a na perách mu pohrával arogantný úsmev.

„Tak si mi utiekla,“ zašepkal, ale dosť hlasno na to, aby som ho počula. „Myslel som si, že to nedokážeš.“

„Odnes ma domov!“ povedala som, a keď som si uvedomila, akým tónom som mu to prikázala, okamžite som si prikryla ústa rukou.

Jeho úsmev sa zväčšil a priblížil sa ku mne o pár metrov.

„Čo sa deje? Hádam by si sa ma nebála.“ A zasmial sa zlovestným smiechom.

Skrátil vzdialenosť medzi nami a zrazu ma jeho telo pritláčalo k stromu. Srdce mi okamžite začalo byť ako splašené. Nemohla som popierať pocity, ktoré som v jeho blízkosti cítila.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj anjel smrti - 9. kapitola: