OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj brat Mesiac - 1. kapitola - WTF?!

19.05.2011 (14:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 558×

Môj brat Mesiac

1. kapitola – WTF?!

Už bolo po polnoci. Dosť dlho po polnoci. Šmatlavým krokom som si, vracajúc sa z divokého večierka, krátila cestu domov cez malý les za mestom, vyspevovala mierne oplzlú pesničku a mávala prázdnou fľašou od piva, keď som znenazdania zbadala... to snáď nie je možné... vlka?

A nie hocijakého – bol biely. Pozeral priamo na mňa, ceril tesáky a vrčal. WTF?! Schovala som sa za najbližší strom a snažila sa rozdýchať to, čo som práve videla. V týchto lesoch predsa vlci nežijú... Alebo áno?

„Záväzok do budúcna – prestať na flámoch fajčiť trávu,“ predsavzala som si, tuhšie zovrela pivovú fľašku, z vrecka rozodratých riflí vytiahla paprikový sprej a zhlboka sa nadýchla. S bojovým pokrikom som vyskočila spoza stromu, ale vlk nikde.

„Uf, už som sa začala báť, že mi šibe,“ povzdychla som si a spustila zbrane. Za mnou sa ozvalo hlboké zavrčanie. Pomaly som sa otočila a s novým výkrikom spustila svoj útok. Fľaša sa o vlčiu hlavu síce rozbila, ale nenarobila žiadne škody a sprej sa rýchlo minul. Neostalo mi nič iné, len utiecť. Vlk ma, samozrejme, prenasledoval. Tesne predtým, ako ma zhodil na zem, som mu stihla črepinou z fľaše porezať oko a ňufák. Ušiel.

Vyčerpaná som sa zvalila ku kmeňu borovice a zaspala. Nebolo to prvýkrát, čo som nocovala v lese. Alkohol, drogy a útok divej zveri sú veľmi vyčerpávajúca kombinácia. Tak vyčerpávajúca, že som si nevšimla škaredé uhryznutie na ľavom predlaktí...

* * *

Ráno ma prebudil slnečný lúč nepríjemne pražiaci do mojich očí. Ležala som...Kde? V posteli to nebolo, to určite nie. Stále som bola natiahnutá na zemi pokrytej ihličím v lese za mestom. Chrbát stuhnutý, všetko ma bolelo. Ponaťahovala som sa a hlasno si zívla.

„Dobré ráno,“ zaželal mi niekto. Prudko som otvorila oči. Stuhla som a následne vyskočila na rovné nohy. Neďaleko mňa sedel mladý muž. Divný chlapík. Jeho vlasy po plecia žiarili ako čerstvo napadaný sneh a zelenkavé oči sa spolu s plnými perami veselo usmievali. A čo bolo na ňom také divné? Bol úplne nahý.

„Kto, dočerta, si?“ opýtala som sa zarazene, chrbtom opretá o kmeň stromu. Vstal a ja som sa úporne snažila hľadieť mu len do očí. Žiaľ, nepodarilo sa mi to.

„Som Ljuten, teší ma,“ povedal a natiahol ku mne ruku. Tú svoju som mu nepodala. Prečo aj? Úsmev mu povädol.

„Hlboko sa ospravedlňujem za naše prvé stretnutie,“ začal s ľútosťou v hlase, ale ja som ho prerušila.

„Počkať – prvé stretnutie? My sme sa už videli?“ pýtala som sa a popritom premýšľala, kedy som bola dostatočne opitá, aby som si nepamätala niekoho, ako je on.

„Isteže. Včera večer,“ odvetil nechápavo.

„Ty si bol na párty u Skapatého psa?“

„Nie, prečo?“

„Pretože inak neviem, kde by som ťa asi tak stretla,“ vysvetlila som mu.

„V lese predsa. To ja som ťa napadol. Som totiž vlkolak,“ vyhlásil vážne. Vybuchla som do smiechu.

„A z ktorej, haha, z ktorej cvokárne si, prosím ťa, ušiel?“

„Nesmej sa,“ napomenul ma, ale strácalo to efekt, vzhľadom na to, čo mal oblečené, „ja to myslím vážne. Som vlkolak.“

„A ty tiež budeš čoskoro jednou z nás, pretože som ťa nešťastnou náhodou včera pohrýzol,“ oznámil a ukázal na moje zranené zápästie. Stopa po uhryznutí krvácala a začínala sa zapaľovať. Škaredo som zanadávala a potom si rezignovane povzdychla.

„Možno si len totálny magor, ale pár vecí by si mi predsalen mohol vysvetliť,“ navrhla som, vyzliekla si dlhý čierny plášť á la gothic a hodila ho Ljutenovi.

„Obleč sa, nemôžeš tu po okolí behať naostro,“ povedala som a s čudným chlapíkom v pätách zamierila domov.

„Nejak som prepočul tvoje meno,“ poznamenal.

„Nehovorila som ti ho. Volám sa Ivy.“

* * *

Sedela som na gauči v obývačke a mlčky čakala na Ljutena, ktorý si šiel obliecť nejaké veci po mojom bývalom frajerovi, keď buchli vchodové dvere. Eileen sa vrátila. Eileen je moja mladšia – dobre, len o trinásť minút, ale aj tak mladšia – sestra, môj úplný opak: milé, slušné dievčatko s ambíciou stať sa veterinárkou a zachrániť svet, večný optimista. So svojím priateľom Heathom – ktorého už beriem ako brata – bývajú vo vedľajšom dome, lebo Eileen nechcela byť ďaleko od jedinej rodiny, ktorú má.

Moja sestra-dvojča vbehla do obývačky, celá zadýchaná a na tvári jej žiaril širokánsky úsmev. Silno ma objala.

„Vieš, čo je nové?“ pýtala sa a až nadskakovala od šťastia. Pokrútila som hlavou a tak mi ukázala ruku. Na prste jej svietil diamantový prsteň.

„Heath ťa požiadal o ruku?!“ zvolala som a od prekvapenia zabudla zavrieť ústa.

„Áno,“ prikývla, „o dva týždne máme svadbu.“

„O dva týždne? Nejak skoro, či?“ Eileen si hrýzla spodnú peru.

„To nie je jediná novinka,“ pripustila a dotkla sa brucha, aby mi ukázala, prečo také náhlenie.

„Si tehotná?“ Znova prikývla. Úplne žiarila. Takú šťastnú som ju nevidela od pohrebu rodičov pred desiatimi rokmi.

Našu veselú chvíľku prerušil Ljuten, kráčajúci po schodoch do izby. Eileenin úsmev trochu zvädol a nechápavo na mňa pozrela. Keď som videla, čo má vlkolak oblečené, skoro ma porantalo.

„Ehm, to je Leo – kamarát,“ vymýšľala som si rýchlo a veľavýznamne naňho pozrela.

„Samozrejme, my sme sa spoznali u Zdochnutého vlka,“ snažil sa spolupracovať.

„Skapatého psa,“ naznačila som pohybom úst tak, aby to sestra nevidela.

„Eee, Skapatého psa,“ opravil sa.

„Zaujímavé,“ poznamenalo moje dvojča a vstalo.

„No nič, nechám vás,“ vyhlásila, „musím vybaviť ešte toľko vecí!“ A náhlivo odišla.

„Skvelé,“ povzdychla som si sarkasticky smerom k vlkolakovi, „vyplašil si ju!“ Každý by sa vyplašil pri pohľade na Ljutena – vysoký bielovlasý muž, oblečený do ženskej sukne, gotickej vesty a rukávnikov a robotníckych bagandží.

„Ty si ale pako!“ nadávala som mu, „Čo si si to obliekol? Veď som ti predsa nachystala kopu handier, ktoré by ti boli dobré!“

„Handier?“ opýtal sa nechápavo.

„O-ble-če-nia,“ hláskovala som mu. „V ktorom storočí to, preboha, žiješ, ha?“

„V devätnástom predsa,“ odvetil úplne pokojne. Skoro mi zabehlo.

„A aký je teraz rok?“ chcela som vedieť.

„1864,“ odpovedal.

„Čo som komu spravila,“ pýtala som sa sama seba, „že som stretla takého blázna?“

„Jasné, a ja som kráľovná Viktória,“ vyhlásila som ironicky.

„Dovolím si namietať, madam,“ poznamenal Ljuten. Chytila som sa za hlavu a povzdychla si.

„Tak povedz pravdu,“ navrhla som po chvíli trápneho ticha.

„Veď ju celý čas hovorím!“ namietal.

„Tak to zopakuj,“ navrhla som. „Môžeš začať tým, kto si, čo si mi to vlastne spravil,“ ukázala som na zapálenú ranu, schovanú pod obväzom, „a čo má toto všetko, dočerta, znamenať!“ Ku koncu som už kričala. Vydržím veľa, ale toto je aj na mňa príliš. Vlkolak si ponaprával sukňu a sadol si oproti mne.

„Volám sa Ljuten van Doren, svojho mena druhý,“ začal, „a na svet som prišiel v deň letného slnovratu, roku Pána 1789 v grófstve Wiltshire, neďaleko Avenbury. Vlkolakom som roku 1801 potom, čo som zablúdil na poľovačke."

„A prečo si myslíš, že je rok 1864?“ prerušila som ho.

„Nie je?“

„Nie, Lu, už sme v dvadsiatom prvom storočí,“ vysvetlila som. Na chvíľu sa zarazil a premýšľal.

„Tá žena musela byť čarodejnica,“ zamrmlal si popod nos a pokrútil hlavou. „Dočerta, že som ju, ja hlupák, pozval ďalej,“ nadával si.

„Aká žena?“ chcela som vedieť.

„V auguste 1864 pred posledným splnom v mesiaci, za mnou prišla žena. Akurát som sedel v pracovni a čítal knihu, keď prišla slúžka s tou dámou. Nebola ničím zvláštna: mladá, v obyčajných šatách, ustaraný výraz v tvári. Vraj sa stratila. Dalo sa to očakávať, pretože môj dom široko-ďaleko obklopovali lesy. Vtedy mi nebolo čudné, že sa potulovala sama a v noci.

Ponúkol som jej nocľah v hosťovskej izbe a teplú večeru. Pred spaním sme si ešte dali čaj s trochou whisky, čo mi pripomína, že chutil čudne. Pravdepodobne mi doň niečo nasypala, ale to sa už asi nedozviem.“

„Porozprávala mi čo-to o sebe. Vraj sa volala Annabeth a cestovala za rodinou do vzdialeného mesta. Hovorila o tom, aký je jej malý synček roztomilý a dcéra krásna. Veľmi rýchlo som začal zaspávať. Nie že by ma nudila, ale bol som unavený. Zrejme až tak, že som zaspal priamo v kresle. Neviem, čo spravila tá žena potom, pretože som sa prebral až včera večer,“ dokončil svoje rozprávanie. Z nejakého dôvodu som mu začala veriť.

„Prespal si skoro stopäťdesiat rokov,“ poznamenala som užasnuto. „Dávaš rozprávke o Šípkovej Ruženke úplne nový rozmer – miesto princeznej čarodejnica uspala vlka. No páni!“

„Existujú okrem vlkolakov a čarodejníc aj iné nadprirodzené bytosti?“ bola som zvedavá.

„Áno,“ odpovedal veselo, „víly, škriatkovia, dryády, vodné nymfy, duchovia, zombie a démoni – stretnúť sa s nimi nie je zábavné, a nakoniec upíri – úhlavní nepriatelia vlkolakov. Už tisíce rokov sa snažíme navzájom vyhubiť.“

„Ty kokso! A si som sa naozaj poriadne zhúlila a toto je len divný sen,“ presviedčala som samu seba.

„Čo to znamená 'zhúliť sa' ?“ chcel vedieť Ljuten.

„Ja som to povedala nahlas?“ Prikývol.

„Noo... to znamená vyfajčiť príliš veľa marihuany. To je droga,“ vysvetlila som pre istotu.

„Slušné mladé dámy predsa nefajčia,“ pohoršoval sa. Pozrela som naňho pohľadom, ktorý jasne vyjadroval moje pochybnosti o jeho zdravom rozume.

„Ak si si to ešte nevšimol, sir Vlkolak, ja nie som slušná mladá dáma.“ Chcel niečo povedať, ale v tom momente mi zavibroval vo vrecku mobil. Prišla esemeska.

„Čo je to za prístroj?“ spýtal sa, ukazujúc na škatuľku v mojej ruke.

„Mobilný telefón, kamoško. Za tých stopäťdesiat rokov ľudia vynašli kopu užitočných vecí. Až raz budem mať náladu, možno ti vysvetlím, čo všetko si prespal.“ Správa bola od Chris, jednej z mojich naj kamošiek. Stálo v nej: Kde toľko trčíš???

Úplne som zabudla – dnes sme si mali spraviť babskú, goticko-metalovú jazdu. Mala som prísť hneď ráno a už je skoro obed.

„Dokelu,“ sykla som. Ljutena samého nechať nemôžem – ešte by sa nebodaj stratil v meste – a dnešný program sa nedá zrušiť.

„Nedá sa nič robiť, Lu,“ vyhlásila som, „ pôjdeš so mnou. Zoznámim ťa s kamoškami.“ Chytila som ho za ruku a odtiahla k sebe do izby. Musela som ho prezliecť – v tom, čo mal na sebe, vyzeral ako kríženec totálneho cvoka, robotníka a tranzvestitu. Konečne som mohla uplatniť svoj talent a rovno ho aj učesala. Keď sa uvidel v zrkadle, skoro odpadol. A nie od radosti.

2. kapitola > Zhrnutie

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj brat Mesiac - 1. kapitola - WTF?!: