OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj brat Mesiac - 2. kapitola - OMG

23.05.2011 (12:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1834×

2. kapitola

OMG

Zavolala som Chris, oznámila, že budeme mať spoločnosť a že jej to vysvetlím neskôr. Z garáže som vytiahla svoju motorku a Ljutenovi hodila prilbu.

„To je motorka,“ vysvetlila som skôr, než stihol niečo povedať, „aby si vedel: dnes sa používajú skôr kone pod kapotou, ako tie živé.“ Sadol si za mňa a nechápavo sa spýtal:

„A... kde sa mám chytiť?“ Položila som jeho ruky na svoj pás.

„Tu. A drž sa, móre, nechcem, aby si si rozbil hubu o asfalt,“ upozornila som ho.

„Nerozumiem, čo hovoríš,“ zahuhlal cez helmu.

„Jednoducho sa snaž nespadnúť, jasné?“ zakričala som, naštartovala a vyrazila k domu Atkinsovcov.

„Toto bude dlhý deň,“ pomyslela som si.

* * *

„No páni!“ zvolala Chris ako prvé po otvorení dvier.

„Nový frajer, či?“ spýtala sa a ukázala na Ljutena, ktorý stále vyvaľoval oči na všetko nové, čo uvidel.

„Kiežby,“ povzdychla som si otrávene a vtiahla nás dnu. V Chrisinej izbe, veľkej ako menší byt a zariadenej ako nočný klub, už čakali Lisa a Brooke – moje ďalšie kamošky.

„Baby, toto je Ljuten, skrátene Lu,“ prestavila som ho.

„Teší ma, dámy,“ povedal s úsmevom a poklonil sa, čo vyvolalo vlnu úškrnov. Potom každá prišla bližšie, podala mu ruku a predstavila sa.

„Tak,“ tleskla som, aby som upútala pozornosť na seba, „keď už sa všetci poznáme, mohli by sme vám vysvetliť, prečo je tu aj Lu. Chris, radšej dones niečo na pitie, pretože je to dosť strelený príbeh.“

Zatiaľ čo Chris odbehla do kuchyne, sme si posadali na veľké vankúše na zemi. Ljuten sa ku mne nenápadne naklonil a šeptom sa spýtal: „Toto je nevestinec?“

Zabehlo mi a rozkašľala som sa. Keby otázku nepoložil tak nevinným tónom, asi by som mu jednu vrazila. Ale čo už, spoločnosť sa za tých stopäťdesiat rokov poriadne zmenila, ktohovie, ako by som si počínala ja na jeho mieste.

„Nie,“ sykla som, „toto nie je bordel!“ Aj keď... poobzerala som sa po izbe. Možno to tak vyzerá. Dostali sme do rúk drinky a ja som sa ujala slova ako prvá. Vysvetlila som svoju aj vlkolakovu časť príbehu, zatiaľ čo si z neho baby spravili bábiku na hranie – Lisa mu lakovala nechty na čierno a Chris vytiahla svoju armádu očných tieňov. Nechápem, ako im mohol dovoliť, aby ho tak doriadili. Asi je naozaj strelený.

„Supér,“ uznanlivo poznamenala Lisa, keď skončili s premenou. Lu teraz vyzeral ako starý fanúšik death metal-u.

„Nie – to nie je super. Správate sa k nemu ako k plyšovej hračke,“ opravila som ju a pre istotu zhabala všetky „skrášľovacie“ prostriedky.

„A ty zase rozprávaš, ako by som tu ani nebol!“ urazil sa Ljuten. Chcela som niečo namietnuť, ale prerušila ma Brooke.

„Stačí!“ zavelila. Všetci sme na ňu prekvapene pozreli.

„Nerada ruším vašu módnu poradu, ale zaujímalo by ma ešte pár vecí. Napríklad: ako sa človek - v našom prípade chuderka Ivy – stane vlkolakom,“ chcela vedieť. Lu sa posadil vzpriamene a nadšený výraz mu z tváre vyprchal.

„Človek sa stane vlkom,“ začal, „ak ho iná ľudská bytosť vo vlčej podobe uhryzne a tým prenesie infekciu.“ Odrazu ma rana na ruke začala svrbieť. Viem, ten pocit bol iba v mojej hlave, ale aj tak to bolo rovnako nepríjemné.

„Druhá podmienka: Musí nastať spln Mesiaca – takže o dvadsaťsedem dní Ivy narastie vlčí chvost. A tretia podmienka,“ tu sa už tváril nečitateľne, „človek musí tú premenu prežiť. Je totiž dlhá a bolestivá.“ V izbe bolo hrobové ticho – dievčatá už nadšenie z našej lykantropie prešlo.

„To si ma teda potešil,“ zamrmlala som sarkasticky a poškrabala sa na ruke.

„Dá sa to liečiť?“ spýtala som sa. Pokrútil hlavou, ako inak. V kladnú odpoveď som ani nedúfala.

„Jediným liekom na vlkolačie uhryznutie je dračia krv,“ vysvetlil, „a posledného známeho draka zabil môj pra-pra-pradedo pred vyše sedemsto rokmi.“ Skvelé. Nádej by tu bola, ale nenašli by ste ju ani pod elektrónovým mikroskopom.

„Ako dlho vlastne žijú vlkolaci?“ spýtala sa Lisa.

„To nikto netuší. Najstarší z nás mal štyristo osemdesiatsedem rokov, a neumrel na starobu,“ odvetil Lu neurčito.

„No páni!“ žasla Chris. Už som si dianie okolo seba príliš nevšímala – sústredila som sa na vlastné problémy.

„Čo dočerta poviem Eileen?“ zamrmlala som si popod nos a schovala hlavu do dlaní. „Ahoj, sestrička, stal sa zo mňa prerastený pes, čo sa počas splnu snaží zabiť všetko v dosahu?“ fňukala som. Začínala na mňa doliehať únava, včerajší večierok a stres. A horúčka. Cítila som, ako mi stúpa teplota. Začínala som sa strašne potiť. Oprela som sa o Chrisino plece (Ljuten bol bližšie, ale naňho som sa lepiť nechcela) a rozplakala sa.

„Chcem ísť domov,“ zašepkala som zničene, „nie je mi dobre.“

„Už sa to začalo,“ poznamenal Lu smutne. Naložili ma do Lisinho modrého auta a odviezli domov.

* * *

„Naozaj nechceš, aby som tu zostala? Na svadobnú cestu môžeme ísť inokedy,“ navrhla moja obetavá sestra.

„Blázniš?“ zachrčala som, „Nakopem ťa do zadku, ak to spravíš! Stačí, že som ti svojou neprítomnosťou pokazila svadbu. Ty len pekne choď, ja sa o seba už nejako postarám. Som len prechladnutá, to prejde,“ uisťovala som ju.

„Tak dobre,“ súhlasila neochotne, „ja teda idem. Kebyže niečo potrebuješ, zavolaj, jasné Ivy?“

„Hej, a ty mi priletíš z Marseilles na pomoc, že? Nie, sestrička – ty si to tam pekne uži, aspoň na chvíľu sa na mňa vykašli a mysli iba na seba,“ prikázala som a vystrčila ju z dverí.

„Bež už, lebo nestihneš lietadlo.“ Ešte na mňa vrhla jeden ustarostený pohľad a odbehla k svojmu - teraz už  -  manželovi, čakajúcemu v aute. Zvalila som sa na gauč vedľa Ljutena pozerajúceho telku.

„Aspoňže niekto je tu šťastný,“ poznamenala som, zakrútila sa do deky a zaspala.

* * *

Blížil sa spln a mne bolo čoraz horšie. Už som ani nevládala chodiť. Len som ležala, Lu mi pripravoval kuracie vývary, vymieňal studené obklady a varil bylinné čaje.

„Ako dlho to ešte bude trvať?“ pýtala som sa každý deň.

„Už nie dlho,“ odpovedal vždy. Dva dni pred splnom mi niekto zavolal. Z posledných síl som zodvihla telefón a snažila sa o čo najnormálnejší tón.

„Haló? Je tam slečna Nightová?“ ozval sa chlapík so silným francúzskym prízvukom.

„Pri telefóne. Čo potrebujete?“

„Ide o vašu sestru a jej manžela,“ povedal vážne a mne naskočila husia koža.

„Stratili sa cestou do hotela. V aute odstavenom na krajnici našli ich osobné veci, ale oni boli preč. Je tu možnosť, že ich uniesli, madam.“ Alebo zabili, domyslela som si.

„Budeme vás o všetkom informovať,“ uistil ma francúzsky policajt.

„Vďaka,“ povedala som neprítomne a zložila slúchadlo.

„Lu!“ zvolala som.

„Máme problém,“ oznámila som mu, keď so objavil vo dverách spálne.

* * *

„Milý denníček. Dnes je môj prvý spln. Slnko už zapadlo za obzor a ja sotva dýcham. Želám si umrieť už teraz, ale to ešte nič nie je. O chvíľu vyjde mesiac a potom sa začne to pravé peklo...“ mohla by som si zapísať do denníka, ak by som však nejaký mala.

Ljuten sa za posledný mesiac stal mojím najlepším priateľom a zároveň opatrovateľkou. Cítil sa vinný za to, čo mi spravil a mohla som mu aj tisíckrát povedať, že sa naňho nehnevám – nepočúval ma.

Kvôli horúčke a kŕčom som sa takmer nevedela hýbať, preto ma – zabalenú iba v deke – do lesa odniesol. Našiel izolovanú čistinku ďaleko od ľudí a položil ma na zem. Ruksak s náhradným oblečením vyhodil na strom tak, aby ho mohol dať dole iba človek a vrátil sa späť ku mne. Z malej sklenenej fľaštičky mi do vyschnutého hrdla nalial akúsi tekutinu. Štípali ma z nej ústa a napínalo na vracanie.

„To je vývar z prilbice žltej*,“ vysvetľoval, „nebudeš po ňom taká divoká. Predsa len nie sme od mesta tak ďaleko, ako by som chcel a posledné, čo potrebujeme je, aby si niekoho skántrila.“ Začala mnou triasť zimnica – prilbica je pre ľudí jedovatá.

„Uvidíme sa ráno, princezná. Drž sa, čoskoro ti bude lepšie a ak zvládneš tento spln, tie nasledovné budú už len a len ľahšie,“ povedal, pohladil ma po vlasoch a zašiel hlbšie do lesa. Luna sa vyhupla nad obzor a ponorila ma do oceánu. Oceánu bolesti.

* * *

Sotva sa brieždilo, bolo pod mrakom. Prebudila ma vôňa pečenej slaniny a vajec. Tentokrát som sa nezobudila v lese na zemi, ale vo svojej posteli. Už mi bolo dobre. Vlastne tak dobre, ako by sa nič nebolo stalo. Eufória zo zlepšeného zdravotného stavu ale zmizla, len čo som si spomenula na Eileen. Tomu sa ale budem venovať neskôr, pretože som začínala byť ukrutne hladná.

Vyšuchtala som sa z postele, šla sa osprchovať a obliecť a potom zišla dole do kuchyne. Lu stál pri sporáku iba v sivých teplákoch a rozopnutej mikine. Vlasy stiahnuté gumičkou do vrkoča, vyhrnuté rukávy. Varil – teda, ak sa príprava praženice dá považovať za varenie.

„Ťuk, ťuk,“ ozvala som sa spomedzi dvier.

„Dobré ráno,“ pozdravil ponad plece. Vypol plyn, naložil raňajky na dva taniere a tie potom položil na jedálenský stôl uprostred miestnosti.

„Dobrú chuť,“ zaželal mi a pustil sa do svojej porcie.

„Bože, aká som hladná,“ posťažovala som sa.

„Ani sa ti nečudujem,“ začal Lu s plnými ústami, „prespala si skoro celé dva dni. Už som si začínal myslieť, že si v kóme.“

„Čo sa stalo vtedy v noci? Veľa si toho nepamätám,“ pripustila som. Lu dožul kus praženice a začal rozprávať.

„Mala si sa vidieť, Ivy. Ten odvar ti vôbec nepomohol – chvíľami som sa bál, že ma zamorduješ, zlatko,“ povedal a vyzliekol si mikinu, aby mi ukázal tenké ružové jazvy po celom chrbte – hojace sa zvyšky po mojom besnení.

„Dočerta,“ žasla som, „to som ti vážne spravila ja?!“ Ljuten bezstarostne prikývol.

„A ešte si zničila jeden malý strom, niečiu šopu na náradie a zabila zopár lesných zvieratiek,“ vyratúval na prstoch.

„Úbohé veveričky, takúto smrť si nezaslúžili,“ poznamenal naoko smutne. Schovala som si tvár do dlaní. Už som si začala spomínať.

… bolesť pomaly ustávala. Dopadla som na všetky štyri a zhlboka dýchala. Bola som zviera. Nikdy predtým by som neverila, aký skvelý je to pocit. Mohutné laby sa zabárali do mäkkej lesnej pôdy, môj zrak sa stal ostrejším, lepším – tak dobrým, že som bez problémov zbadala maličkú lienku lezúcu po končekoch ihlíc vysokej borovice. Tiene už vôbec neboli temné – teraz som vlastne videla rovnako, ak nie lepšie ako cez deň.

Pred chvíľou mi ešte bolo chladno, no zmenilo sa to vďaka ónyxovej srsti, pokrývajúcej moje vlčie telo. Svaly sa nedočkavo chveli potláčanou silou

Od radosti som sa dvihla na zadné a – stojac vzpriamene ako človek so zaklonenou hlavou – z plného hrdla zavyla na strieborný Mesiac, rozbehla sa lesom a jašila sa ako šteňa. Po chvíli mi vyhladlo.

Novonadobudnutému vlčiemu čuchu nemohla uniknúť žiadna bytosť v okolí, no bola noc a tak väčšina z nich spala mimo môjho dosahu – na stromoch. Po chvíli pátrania som predsalen jednu objavila. Bola maličká, ale aj tak lepšia ako nič. Nečujne som sa zakrádala bližšie. Čoskoro som tú nerozvážnu bytosť zbadala – bola to malá, ryšavá... veverička. Jeden rýchly výpad ostrými tesákmi a už som ju držala v papuli, zaklapla čeľuste a lesné zvieratko s posledným zapišťaním vypustilo svoju dušičku.

Chutila – a hlavne chrumkala – ako mierne chlpatá krekra, čips, nachos, alebo také niečo. Obvykle mi bolo z pachu chuti krvi zle, ale teraz? Nič lepšie som si nevedela predstaviť... teplá tekutina sladká ako med a zrelé jahody, rozplývajúca sa na jazyku... jednoducho úžasný pocit. Vydala som sa hľadať ďalšiu pochúťku...

Nakrčila som nos a potom si uvedomila, že mám niečo medzi zubami. Vytiahla som tú vec a hádajte, čo to bolo? Kus ryšavej srsti. Zdvihol sa mi žalúdok. Snažila som zahnať ďalšie nepríjemné myšlienky a spomienky, no jedna predsalen prekĺzla.

… skláňala som sa nad bielovlasým mužom. Dýchal ťažko, prerývane, bol celý doškriabaný a dohryzený – a to všetko kvôli mne, to ja som ho zranila. Hoci už v ľudskom tele, moja vlčia časť mala stále prevahu. A tá ho chcela. Sklonila som sa teda ešte nižšie a pobozkala ho. Potom ešte raz a ešte raz...

„Počkať! My sme sa spolu-?“ zvolala som sa a rukami naznačila, čo tým myslím. Potmehúdsky sa usmial a pretože mal plné ústa, iba kývol na súhlas.

„Kurva!“ zakvílila som, čelo si oprela o stôl a ruky zaborila do vlasov. Lu sa zachechtal.

„Si jednoducho divoška,“ uškrnul sa. Hodil som po ňom nedojedený krajec chleba, ktorý ho trafil rovno medzi oči. Moja snaha o to, aby sme zostali iba priateľmi, práve vyfučala ako deravý balón. Super.

Vysvetlivky:

*prilbica žltá - po česky oměj vlčí mor, po latinsky Aconitum lycotonum. Jedovatá rastlina (rovnako ako všetky prilbicovité),  v stredoveku sa používala na trávenie vlkov - otrávené mäso lovci pohodili v lese, kde ho vlci našli a zožrali.

1. kapitola > 3.kapitola

Zhrnutie

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj brat Mesiac - 2. kapitola - OMG: