OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Mozart - 1. kapitola - Potomok

13.08.2021 (14:00) • luckap • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 903×

Tedy Rousvelt

„Nie je dôležitý kritik: nie je dôležitý ten, kto poukazuje na to, ako silný je muž alebo ako by mohol svoje činy vykonať lepšie. Uznanie patrí človeku v aréne, ktorého tvár je zašpinená prachom, potom a krvou, ktorý urputne zápasí, ktorý vie, čo je nadšenie a oddanosť, a ktorého život sa stravuje pre vec, ktorá je toho hodná. Ktorý keď sa všetko podarí, napokon zakúsi víťazstvo a dosiahne veľký úspech. Ak zlyhá, tak práve preto, že sa odvážne pokúšal bojovať. Nemôžeme ho zaradiť medzi tie ustráchané a plaché duše, ktoré nikdy nezakúsili ani víťazstvo ani porážku.“

1. kapitola - Potomok

Podvečer sa v Hainburgu strhla divadelná hra režírovaná samotnou prírodou. Na pozadí oblohy sfarbenej do broskyňova tancovali drobné vločky z oblohy až na zem, kde sa pripojili k čerstvo napadanému prašanu. Domy boli vyzdobené diadémami z cencúľov odrážajúcich jas vianočných svetielok, ktorým sa pred Silvestrom ešte stále darilo zohrievať srdce nejedného mrzúta. Ľudí zaplavil ten opojný pocit zadosťučinenia po Vianociach a pretrvávajúce očakávanie z tristo šesťdesiatich piatich možností na vytvorenie nových dobrodružstiev. 

Oliver Wolfgang Mozart venoval chvíľu svojho času, aby tomuto predstaveniu v duchu zatlieskal, ale hneď potom vzal sekeru a s vervou sa pustil na rúbanie dreva. Pravidelné intervaly udierania nástrojom do dreva a následne hádzanie polien do koša mu pripadalo ako skvelý rytmický podklad do melódie. Počas práce sa zabával popiskovaním a pot mu stekal po čele. S košom plným štiepok sa vrátil do domu. 

Mozartovci bývali pod zrúcaninou hradu Hainburg v Dolnom Rakúsku. Ich vila bola z každej strany obkolesená živým plotom. Nech už bol jej úžitok v minulosti akýkoľvek, impozantná stavba zapadala do charakteru hradného mestečka svojim priečelím z vyblednutých tehál porastených brečtanom. Najvýraznejšie boli vežičky v priečelí domu, ktoré spájali prízemie, podlažie a povalu. Predný balkón slúžil ako miesto na pestovanie rastlín a zároveň zastával úlohu kryť hlavný vchod pred nepriaznivým počasím. 

Oliver vošiel dnu cez zadný vchod z kuchyne. Kabát a čižmy, s pomaly sa roztápajúcim snehom nechal rovno pri dverách a pletený kôš niesol až do obývačky. Za stolom sedeli jeho bratia, hrajúci proti sebe na tabletoch nejakú kartovú hru a starý otec lúštil krížovky v kresle.

Z televízie sa ozývali správy o masívnych protestoch vo Viedni, prírodných katastrofách, vraždách a autonehodách. Oliver sa od toho snažil odosobniť, pretože tieto informácie môžu človeka zožrať za živa. 

„Nabudúce idete vy dvaja." 

Soren nezdvihol oči od kariet a prekladal ich v ruke. „Veľmi rád ti to prenechám, braček. Benjamín Franklin povedal: Usilovnosť je matka úspechu." 

„Najväčší hriech je sedieť na zadku," oplatil mu starý otec citátom od Florynce Kennedyho, na čo sa Soren napajedil. 

Oliver sa zaškeril, pokýval hlavou a hodil polienka do krbu. „Počúvaj starkého, je to múdry muž." 

Dvanásťročný Finnighan hodil tablet na stôl a rozhodil rukami. „Ja na to môžem kašľať, vždy vyhráš." 

„Opatrne s tým tabletom, keď ho rozbiješ, otec sa bude hnevať," upozornil ho varovne Oliver. 

„Keď som bol ja vo vašom veku, nepotreboval som tieto vymoženosti. Hrali sme karty alebo chodili vonku a hádzali dievčatám snehové gule do okna, aby si všimla snehovú podobizeň v záhrade, ktorú sme pre ňu postavili. To boli časy."

„Na čo budem chodiť von, kde je taká zima?" 

„Možno ťa tam pošlem. 

„Stávka je stávka, sľúbil si, že keď prehráš urobíš, čo od teba chceme," oprel sa Oliver o Sorenovu stoličku a na chlapca už pozerali dve rovnako neústupčivé tváre. Dvojčatá neodlišovalo žiadne znamienko na tvári, žiadna viditeľná jazva z detstva. Soren a Oliver boli vždy vyšší od ostatných. Telo sa im v puberte zmenilo z detských guľatých tvarov na pevné rysy. Iba málokedy si nechávali narásť tmavé vlasy, napriek tomu štice trčali do všetkých strán a bolo priam nemožné tento výkvet prírody skrotiť.

Finn porazenecky zvesil plecia a poddal sa starším. 

Za pár minút sa Finn postavil do stredu obývačky v kockovanej sukni, kým jeho starší bratia nemohli popadnúť dych ako sa na ňom zabávali. 

„Oliver, povedal si mi, že keď si to oblečiem, nikto sa mi nebude smiať." Finn si preložil ruky na hrudi a očami prosil starého otca o pomoc. 

„A ty si im naivne uveril," usmial sa starec a nasadil si okuliare, aby dovidel na krížovky. Sedel v kresle podopretý vankúšmi a ohrieval si kosti o plamene z krbu. Vyzeral ako pavúk. Obrovské brucho mal naliate vodou, ktorá tlačila na ostatné životne dôležité orgány. Bohužiaľ, bolo len otázkou času, kedy mu zlyhá aj srdce. Preto, pomedzi pobyty v nemocnici, si všetci užívali jeho prítomnosť a každú možnosť na stretnutie alebo na vážny rozhovor.

„Vám dvom sa nedá veriť! Veď počkajte ako vám to raz všetko vrátim!" Pri rozprávaní mu hlas poskočil o pár oktáv vyššie a potom sa zasa vrátil. Dvojčatá to vzali ako pokyn k novému prívalu radosti. 

Okrem celkovej výšky a šírky sa Finnovi menila aj jeho hruď a ramená, ktoré sa stávali viditeľne širšími. V tejto fáze však vyzeral trochu disproporčne. Ruky mu narástli rýchlejšie ako zvyšok tela. Tvár už našťastie nadobudla výraznejšie črty, ale detskou bucľatosťou mal ešte stále ďaleko k mužom, akými boli dvojčatá. 

Oliver si z kútika očí zotrel slzy. „Prepáč, ale s tvojim hlasom a v sukni ťa nikto nemôže brať vážne." 

„Tiež ste si tým prešli pred pár rokmi a ja som sa vám nesmial.“ 

„To síce áno, ale v sukni sme nikdy nechodili," precedil Oliver pomedzi zuby. 

Hurónsky smiech chlapcov privolal šesťročnú Brynn, ktorá vyzerala ako rusalka z lesa. Dokázala si okolo prstu obmotať takmer kohokoľvek. Dlhé, mahagónové vlasy sa jej v prstencoch stáčali okolo bledej okrúhlej tváre so žiariacimi smaragdovými očami. Nad nimi sa klenulo tmavé obočie. 

Situáciu sa rozhodla zhodnotiť po svojom. „Nevedela som, že ti mama dovolí požičiavať si jej šaty." 

Finn sa nechal urážať od bratov, ale nedokázal nechať Brynn, aby mu znížila sebavedomie. Dal si ruky v bok a hrdo sa rozkročil. „To je škótsky kilt. Nosia ho zrelí muži.“

„A nehanbia sa?"

Oliver a Soren znova vyprskli. Deti boli svojou úprimnosťou rozkošné bojové zbrane, pripravené kedykoľvek zaútočiť.

Brynn si vybrala Finnovu stranu a chytila ho za ruku pripravená brániť jeho česť. „Ja viem, že je hlúpy, ale ublížite mu a ja ublížim vám." 

Oliver zabubnoval na taburetku, otočil sa na klavír a začal hrať škótsku pieseň The drunk Scotsman. „Ring ding diddle diddle I de oh ring di diddly I oh."

„Choďte dočerta!“ rozhodil rukami Finn. Vyzliekol si károvanú sukňu a plesol ňou Olivera do tváre. 

„Soren, odprevaď ma do kuchyne a ty Brynn dobehni po brata." Starý otec pokrútil hlavou. Vstával už len málokedy. Bolo mu jedno, či prší alebo svieti slnko. Nezáležalo mu ani na tom, aký je deň a koľko je hodín. Čas sa pre neho transformoval do oveľa širších pojmov, než bol deň alebo noc. 

Soren sa chvatne postavil a podoprel starca z druhej strany, kým Oliver im hral na odchod. Krátkymi a rýchlimi akordmi zmenil barovú pieseň na skladbu od Ludovica Einaudiho tak, že to znelo ako jedno. Skladbou Oltremare sa snažil rozprávať príbeh, spôsobom, akým plynuli udalosti, ktoré ho donútili stratiť sa vo svete, v ktorom nechcel mať svoje právoplatné miesto. Rytmus a melódia boli jeho piliermi vyjadrujúcimi pocity a recesiu. Rukami hýbal celkom prirodzene, akoby dýchal s notami. Hudba bola všemocná. Dokázala zmeniť náladu, vyvolať spomienky, podnietiť život. Prehovárala priamo do srdca, podliehala logickým úvahám a myšlienkovým pochodom, zasiahla človeka v samotnom vnútri. Oliver po nej siahol, aby ňou vyjadrila hĺbku svojej duše a pomohol obecenstvu pochopiť, čo sa odohráva v jeho vnútornom svete. Pozná to miesto len on, je tam sám, snáď Boh, ak v neho niekedy veril. Samozrejme, Boh tam mohol byť, aj keď v neho neveril. To by sa naňho podobalo. 

Hudba sa domom vznášala ako liek. Zmierila dvoch bratov so starým otcom, inšpirovala malé dievčatko na poschodí k maľovaniu a svojimi rukami lákala zaneprázdneného otca. 

Ani búrlivá hádka nemohla pána Mozarta odohnať od riešenia biznisu tak účinne ako hudba. Jonas vyšiel z pracovne a oprel sa o futra dverí. V najväčšom rozkvete skladby však syna prerušil. „Pomaly ale isto sa z teba vytráca pôžitok váženého hráča.“

Oliver zaúpel a postavil sa z taburetky na odchod. „Nabudúce sa posnažím nesklamať tvoje očakávania.“

„Oliver, počkaj, posaď sa ku mne a porozprávajme sa ako rozumní dospelí.“

Pán Mozart si sadol na gauč a voľnou rukou poklopal po mieste vedľa seba. Mal napätý pohľad a plecia vystreté ako pravítko. Do očí machovej farby mu padala ofina dnes už takmer sivých vlasov. Tepláky a vyťahané tričko sa k nemu vôbec nehodili. Porekadlo šaty robia človeka uňho platilo v prípade, že na sebe mal oblečenú košeľu zastrčenú v tmavých nohaviciach a športové sako. 

Vyzvaný s reakciou otáľal, ale nakoniec poslúchol. Urobil však presný opak ako od neho chcel otec a posadil sa do kresla oproti.

Roky overené skúsenosťami v úzadí Oliverovej hlavy hovorili, že to nebude obyčajný rozhovor, ale dôkladne premyslený plán ako zlepšiť jeho zhoršujúci sa vzťah k hudobnému umeniu.

Oliver si rokmi vytvoril archetyp odpovedí, ktoré ho zachránili v každej situácii. Vedel, kedy ma prikývnuť, plakať a smiať sa, kedy sa chytiť za srdce alebo sa uraziť, aby to na rodičov urobilo dojem. Kým Jonas nútil syna do hry pevnou rukou, jeho manželka Pia sa svojim konaním snažila aspoň čiastočne rešpektovať synove názory, zároveň využívala ponúknuté príležitosti na ovplyvňovanie úsudku. Napríklad, keď sedeli pri televízii, len tak mimochodom poznamenala, že keby sa Oliver snažil, mohol by vymýšľať soundtracky do filmov ako napríklad Hans Zimmer.

Ani si nepamätal kedy naposledy sa porozprávali o niečom inom ako o hudbe. Vzťahy vo všeobecnosti boli od pradávna dosť zložité a vzťah medzi rodičmi a ich deťmi z nich boli najhoršie. Stretávali sa totiž dve generácie majúce odlišný spôsob myslenia, iné radosti, starosti a hierarchiu hodnôt. Keď už dospelí konečne pochopia deti, tie vyrastú, zmenia sa a rodič musí začať od znova. 

Oliver a Jonas stáli v komunikácii na opačnej strane priepasti. Každý držal jeden koniec lana a otázne bolo či sa nad druhým bude snažiť zvíťaziť v preťahovaní alebo si naopak pomôžu na druhú stranu k sebe.

„Kedy so Sorenom pôjdete do Viedne?“ pokúsil sa začať pán Mozart.

Oliver tľoskol jazykom. „Možno až v pondelok ráno." 

Na stolík položil farebný plagátik. „Ah no, vybavil som ti na zajtra večer koncert v Music bare. Už si tam hral. Budú mať retro večer po 2. svetovej vojne, tak si niečo nacvič." 

„Odtiaľ vanie vietor. Čo tak sa ma najprv opýtať, či budem mať čas?"

„Každý má po predkoch nejaké dedičstvo. V iných rodinách možno zostal drahý porcelán alebo denníky, ale v tejto zanechal náš predok hudbu, nie len pre nás, ale pre generácie celého sveta.“

„Koľké šťastie,“ nadhodil položartom Oliver, akoby bolo potrebné dusnú atmosféru zľahčiť a urobiť z nej vtip. Nechcel sa hneď ráno púšťať do debát idúcich pod povrch, ale bystré uši pána Mozarta posudzovali všetky výpovede podľa ich obsahu, nie podľa vážnosti.

„Tento rok na strednej škole je váš posledný. Súkromná škola Helmount vám so Sorenom ponúkla veľa príležitostí. Máš ešte rok sa rozhodnúť ako budeš pokračovať ďalej. Môžem ti pomôcť. Hľadáš svoj smer a ja vidím tvoj cieľ.“

„To nie je fér. Na nikoho zo súrodencov netlačíte ako na mňa. Som sa ako lev, ktorého učia žrať trávu, lebo videli ako to na salaši robia ovce.“

„Ale si Mozart, preboha!“ snažil sa ho znova presviedčať pán Mozart vyžívajúci sa vo vyslovovaní svojho priezviska, akoby to bolo niečo posvätné, lebo taká bola aj hudba istého skladateľa. „Ty musíš zužitkovať svoj talent.“ 

„Prečo by som mal?“ 

Jonas začal chodiť po miestnosti, mysliac si, že dodáva svojmu precíteniu dramatickosť. „Hudba je odjakživa jazykom spájajúcim generácie a nech na seba vezme akúkoľvek podobu, vždy ním bude.“

„Mne jazyky nejdú,“ prerušil ho Oliver. Všetky zlé veci, ktoré sa mu v živote stali ho niečo naučili. A okrem lekcie mu dali aj silu sebaovládania a diplomacie.

Muž sa zarazil. „Keby si len polovicu energie vynakladal na prácu namiesto toho, aby si ju investoval na zbavenie sa povinností, vo všetkom by si dosiahol viac úspechu.“

„Keď treba, viem byť úspešný vo veciach, v ktorých uspieť chcem.“

„Čítanie kníh, pozeranie filmov a flákanie sa s kamarátmi po lesoch vás so Sorenom v živote nikdy nič nenaučí.“

„A hudba áno?“

Muž sa nenechal vyplašiť. Ako vysokoškolského profesora ho dokázalo zaskočiť len málo čo. „Ak by si sa prestal povaľovať a začal na sebe pracovať, mohla by ťa uživiť.“

„Učím sa, mám dobré známky a jediné, čo od vás chcem je, aby ste ma prestali nútiť tráviť každú voľnú minútu hudbou. Čo nechápete, že už som dávno inde a nie pri vyhrávaní na hlúpom klavíri? Mám rád hudbu, ale nechcem na nej postaviť celý svoj život.“

„Nechcel by si si teda vyskúšať iný nástroj?" podmanivo mávol rukou do priestoru ako prsnatá hosteska na prestížnej výstave.

Oliverovi sa na čele vytvorila vráska. Vedel hrať na štyroch nástrojoch. Na husliach, na klavír, na zobcovú flautu, ale najlepšie zo všetkého brnkal okoliu na nervy.

„Na povinné hodiny chodím a poctivo hrám, na tie súkromné, by som tento rok nemusel chodiť vôbec.“

„Byť Mozartom je česť, ty nechceš, aby si ťa ľudia pamätali?“

„Každý ma svoje vlastné priority.“

Tvár pána Mozarta ozdobili prísne vrásky. „S mamou ťa máme radi. Urobili by sme pre teba čokoľvek, aby sme ti zaistili dobrú budúcnosť. Musíme naučiť svoje deti, že život nefunguje ako továreň na splnené priania.“

„Nemusíš mi o tom hovoriť, ja viem.” Keby to bolo inak, mohol by si Oliver robiť čo chce bez obmedzení.

„Investujeme do teba svoj čas, peniaze a energiu.“

Mladší Mozart zalapal po dychu. „Takže toto pre vás som? Iba výhodná investícia?“

„Neprekrúcaj moje slová ako ti to vyhovuje.“

„V živote nemusí byť všetko iba výhodné a prospešné,“ fľochol a započúval sa do šepotu, ktorý nebol Jonasovými výčitkami svedomia, ale Brynn poskakujúca po chodbe.

„Oci, pozri, čo som namaľovávala!“

Výkresy v ruke trochu skrčila, takže by nič nevidel aj keby chcel.

Otec odstrčil Brynn nabok. „Neskáč dospelým do reči, Brynn. Nevidíš, že sa teraz rozprávam s Oliverom?“

„Ja neviem ako sa správajú dospelí, taká stará som ešte nebola!“ Brynn namosúrene pokrčila nos, dupla nohou a rozplakala sa. Pánovi Mozartovi sa podarilo znivočiť city ďalšieho člena rodiny.

Oliver prudko vstal. Vzkypela v ňom nenávisť a neopísateľný smútok.

Od otca som sa naučil, že najlepším prostriedkom na boj nie sú päste, ale múdre slová. Zakaždým, keď sa cítil ako tornádo v zaváraninovej fľaši, usiloval sa vnútornú nádobu nechať zavretú. Ale nemohlo to trvať večne. Ak niekto ubližoval najbližším, nedokázal zostať chladným.

„Myslíš si, že jediní ľudia, ktorí sú ľuďmi, premýšľajú ako ty, ale mám pre teba novinku. My rastieme a stávame sa samými sebou.“

Jonasovi myklo kútikom úst. „Oliver, svojim rodičom musíš prejavovať úctu.“

„Ako ťa máme uznávať, keď ty nerešpektuješ nás? Ja nie som tvoje jediné dieťa. Máš ďalšie tri deti. Takýto prístup si nikto z nás od vás nezaslúži. Neviete rozoznať Sorena odo mňa, nikdy v živote ste nevidel ani jeden Finnov zápas a už vôbec si nenájdete čas na pozretie si Brynniných obrázkov. Ak sa takto budete správať aj naďalej, zostanete celkom sami.“

Oliver sa sklonil k sestre a začal jej utierať krokodílie slzy. Oboma deťmi ignorovaný Jonas miestnosť porazenecky opustil.

„Švibzik?“ Predtým, než Bryn začala pripomínať vílu, bola malá a disproporčná ako škriatok a toto ruské oslovenie jej zostalo.

Sestra poťahovala nosom a usedavo plakala. Oliver ju vzal na ruky a posadil sa s ňou na sedačku. Pri arkierovom okne aj po otcovom odchode stále cítil jeho prítomnosť, ktorá na neho nepôsobila dobre. 

„Nebuď dudroš a prenechaj to trpaslíkom.“

Začala ešte väčšmi nariekať. Nechal ju, nech dá slzám voľnosť. Slzy mali terapeutický účinok a plač bol vo svojej podstate očistný.

Vzťahy v rodine sa potrebovali revitalizovať. Ak sa nezačnú meniť veci k lepšiemu, s poľutovaním musel Oliver povedať, že príde deň, keď sa rodina rozpadne a ich cesty sa rozídu po svojom.

Bol zázrak, že sa u Brynn doteraz neprejavila nejaká väčšina neuróza, uzavretie sa do seba alebo agresia, ktorou si deti zvyčajne vyžadovali pozornosť. Budúci rok mala sestra nastúpiť na základnú školu. Ešte len vtedy sa objavia poruchy učenia a správania.

Oliver si už dávno prisahal, že ak niekedy bude mať deti, bude sa k nim správať priateľsky a nedá im ani raz pocítiť, že sú stratené. Ak sú pre lásku a šťastie pod jednou strechou vytvorené dobré podmienky, môže sa nazývať domovom, miestom, kam sa radi vraciame a považujeme ho za malý vesmír na Zemi. Naopak, z priestoru, kde prebýva zloba a neúcta, chce každý ujsť. Domov zďaleka nebol len súčet izieb, nachádzajúcich sa v budove, ani výpočet funkcií, ktoré k nemu prináležali. Bezpečnú atmosféru rodinného domova do istej miery tvorilo aj to, že si jej členovia mohli robiť, čo len chcú. A to, „čo chceme“ sa rapídne líši od toho „čo musíme“.

Keď plač ani po minútach neustával, rozhodol sa ju osloviť, ale neprestával ju hladkať. „Brynn, ja si chcem pozrieť tvoj obrázok.“

Párkrát potiahla nosom a nedôverčivo si Olivera premerala. Zo skicára si pripravila svoj štít a pritisla si ho bližšie na hruď, aby aspoň čiastočne oddialila kontakt medzi nimi. 

Po dôkladnej prehliadke zrejme usúdila, že bratov záujem je pravdivý a nalistovala svoje dielo. Dnes sa rozhodla nakresliť rodinu. Boli na nej všetci súrodenci s mamou, starkí a ich jazvečík Maya. Otec chýbal.

Keby vedel Oliver kresliť, tiež by ho vynechal, ale taktne sa snažil sestru upozorniť na chýbajúceho člena. Volil správne slová, aby rozdrvenú dušu ešte viac nezarmútil. „Nabudúce by si tam mohla dokresliť aj ocka.“

Brynn nad návrhom na vylepšenie ohrnula pery a začala Oliverovi ukazovať zvyšok diel v skicári. Niektoré výkresy boli maľované farbičkami iné vodovými alebo temperovými farbami. Zobrazovali veci bežné pre škôlkarku – zvieratá, princezné, super hrdinky s korunkami...

Oliver sa nechcel stať ďalším sprostredkovateľom zla vo svete. Chcel byť tým, kto ľuďom vyčarí úsmev na tvári a povzbudí ich na ceste k najlepšej verzii seba samých. „Môžem si ich zobrať so sebou do školy?“

To na sestru veľmi zapôsobilo. Tvár sa jej naraz rozjasnila akoby sa rozžiaril oheň v krbe. „Jasné! Nakreslím ti aj ďalšie obrázky. Nakreslím jeden aj pre Sorena alebo si môžete zobrať všetky. Môžeš ich dať aj Everrettovi. Pamätáš si, keď tu bol naposledy? Páčili sa mu." Pozbierala si všetky veci a medzi dverami prebehla okolo Sorena a starého otca. 

„Oliver a oco sa zase hádali.“

„To otcovia so synmi robia,“ vysvetlil jej Soren.

Brynn bola odmalička veľmi zvedavá a inteligentná a rada sa priučila takmer čomukoľvek a nadšenie jej pritom rozhodne nechýbalo. „Hádajú sa aj matky s dcérami? My s mamou sme sa ešte nehádali, ani Lilly sa s mamkou neháda.“

Oliver sa uškrnul. „Kam sa hrabe peklo na nahnevanú ženu.“

Soren po bratovi hodil varovný pohľad, nech sa komentárov zdrží aspoň pred sestrou, ale oči mu ihrali pobavením.

„Len pomaly, Opapa." 

Starý otec sa z jednej strany opieral o paličku, druhou sa pridŕžal vnuka. Soren a Oliver sa často báli, že keď ho silnejšie stlačia za lakeť, rozpadne sa. Keď prešiel cez izbu, zvalil sa späť do kresla a ťažko oddychoval. Na čele sa mu medzi stareckými škvrnami objavili kropaje potu. Kým prehovoril, veľkou vreckovkou si ich zotrel z pokožky. 

„Stihli ste sa o niečom rozprávať alebo ste rovno kričali?" 

„Všetko po starom. Bez opýtania mi vybavil koncert v Music bare."

„Konečne niečo pre nás. Dám vedieť Everrettovi." 

„Vieš tancovať swing alebo regtime? Lebo inak máš mylnú predstavu o tom, čo znamená party.“

Oliver štuchol dvojča lakťom do brucha a začal spievať lámanou angličtinou: „A little party never killed nobody, so we gon' dance until we drop. Pa pa ra pam.“

„Predvídal som, že sa niečo podobné udeje, preto som si nechal svoje staré oblečenie. Keď Finn môže nosiť babkine sukne, vy si môžete obliecť moje svetre." 

Oliver vyvalil oči. „Tá sukňa bola starej mami?" 

Starý otec sa dotkol čela. „Našiel ju predsa na povale, či nie? Strácam síce zrak, ale nie zmysel pre humor." 

„Nie nadarmo sa mladí učia od starších," zasmial sa Soren. 

Dlho som premýšľala, či tento príbeh zverejním alebo nie, pretože som ho vždy chcela vydať ako knihu, ale pravdou je, že sa o to už tak dlho snažím a vzdelávam v tejto oblasti, že vlastne ani neviem, aké to je písať len tak pre radosť. Neobmedzovať sa príručkami o tvorivom písaní, ani radami skúsených "odborníkov", ale naozaj podať príbeh, ktorý ma baví a ktorého súčasťou je aj moja duša.

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mozart - 1. kapitola - Potomok :